znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 10049/2013,   Rvp 10050/2013,   Rvp 10051/2013,   Rvp 10052/2013,   Rvp 10053/2013, Rvp 10054/2013,   Rvp 10055/2013,   Rvp 10056/2013,   Rvp 10057/2013   a Rvp 10058/2013, ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v   konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   23 Er 387/2010   a uznesením z 23. marca 2012,   13 Er 344/2012   a uznesením   z 23. marca 2012,   23 Er 390/2010 a uznesením   z 26. marca 2012,   23 Er 889/2009   a uznesením   z 26. marca 2012, 13 Er 527/2011 a uznesením z 29. marca 2012, 5 Er 447/2003 a uznesením zo 4. mája 2012, 8 Er 628/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 629/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 718/2012 a uznesením z 28. mája 2012, 13 Er 243/2012 a uznesením zo 7. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 10049/2013 až Rvp 10058/2013 s p á j a   na spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej vedené   pod   sp. zn. Rvp 10049/2013.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára 2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 23 Er 387/2010   a uznesením   z 23. marca 2012,   13 Er 344/2012   a uznesením z 23. marca 2012,   23 Er 390/2010   a uznesením   z 26. marca 2012,   23 Er 889/2009 a uznesením   z 26. marca 2012,   13 Er 527/2011   a uznesením   z 29. marca 2012, 5 Er 447/2003 a uznesením zo 4. mája 2012, 8 Er 628/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 629/2012 a uznesením zo 14. mája 2012, 8 Er 718/2012 a uznesením z 28. mája 2012, 13 Er 243/2012   a uznesením   zo 7.   júna   2012   (spolu   ďalej   len   „namietané   konania“ a „namietané uznesenia“).

Namietanými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) od 6. júna 2007. V označených exekučných konaniach sťažovateľ vykonával exekúcie   na   návrh   oprávnenej,   s   ktorou   bol   v   pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007, na vymoženie   finančných   pohľadávok   oprávnenej   zo   zmlúv   o   pôžičkách   poskytnutých fyzickým osobám.

Sťažovateľ   sťažnosťami   napáda   namietané   uznesenia   okresného   súdu,   ktorými okresný   súd   ex   offo   rozhodol   o   jeho   vylúčení   z   vykonávania   exekúcií,   a   postup všeobecného   súdu,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu.   Predmetné   uznesenia   boli   vydané poverenými zamestnancami okresného súdu – vyššími súdnymi úradníkmi.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti: «... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však   na   základe   doterajšieho   postupu   všeobecného   súdu   nemôže   byť   dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP   a   bude   o   ňom   vecne   rozhodovať   a   to   najmä   z   obavy,   že   všeobecný   súd   nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje. Ak z právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu   lehoty   určenej   ust.   § 53   ods. 3   zákona   č. 38/1993   Z. z.   sťažovateľ   pristupuje k paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade   existencie   pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.»

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne: «A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ   porušenie   už   uvedených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol   s konečnou   platnosťou   (podľa   ust.   § 30   ods. 10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že   sťažovateľ   je   ako   súdny   exekútor   zaujatý   voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením činností   v   rámci   výkonu   exekúcie   dôjde   k   zhmotneniu   odmeny   za výkon   exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania,   že   ak   bude   postupovať   podľa   záväzných   právnych   noriem   a   usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

V   závere   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom   na to,   že   Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti namietaným uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   základné   práva   a   práva,   resp.   označené   články   ústavy a dohovoru   boli   namietanými   uzneseniami   a   postupom   predchádzajúcim   ich   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   boli   namietané   uznesenia   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 10049/2013,   Rvp 10050/2013,   Rvp 10051/2013,   Rvp 10052/2013, Rvp 10053/2013,   Rvp 10054/2013,   Rvp 10055/2013,   Rvp 10056/2013,   Rvp 10057/2013 a Rvp 10058/2013   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa ústavy,   práv   podľa dohovoru   a   dodatkového   protokolu   a k   namietanému   porušeniu   článkov   ústavy a dohovoru

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a namietanými uzneseniami okresného súdu, ktorými bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru. Namietané uznesenia   okresného   súdu   boli   vydané   vyššími   súdnymi   úradníkmi.   Sťažovateľ v sťažnostiach tvrdí, že k podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme   jeho   odvolanie   podané   podľa   ust.   § 201   a   nasl.   OSP   a   bude   o   ňom   vecne rozhodovať,   a   to   najmä   z   obavy,   že   všeobecný   súd   nebude   sťažovateľa   považovať   za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolaní proti namietaným uzneseniam a zároveň sťažnostiam podaných ústavnému súdu sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa zmeškaniu   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   vyjadrujúc presvedčenie,   že   v prípade   existencie   pochybností   o   jeho   postavení   v   konaní   pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažností pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim   jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m. IV. ÚS 158/2012,   IV. ÚS 173/2012,   IV. ÚS 222/2012,   IV. ÚS 632/2012), keď   odmietol sťažnosti   smerujúce   proti   uzneseniam   prvostupňových   súdov   vydaných   poverenými zamestnancami súdov – vyššími súdnymi úradníkmi z dôvodu nedostatku svojej právomoci na   ich   prerokovanie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľovi   musí   byť   právny   názor ústavného súdu na danú problematiku známy.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia ústavného súdu IV. ÚS 158/2012 z 22. marca 2012, IV. ÚS 173/2012 zo 4. apríla 2012, IV. ÚS 222/2012 z 3. mája 2012, IV. ÚS 632/2012 zo 14. decembra 2012) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom   odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   bez   nevyhnutnosti   podrobnejšieho odôvodňovania   svojich   právnych   záverov   odmietol   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci na ich prerokovanie.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013