znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., B., zastúpenej JUDr. P. A., M. B. A., Ph.D., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III č. k. 31 D/344/2009-121 z 26. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012 doručená sťažnosť M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. P. A., M. B. A., Ph.D., T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011 a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 31 D/344/2009-121   z 26.   júla   2011.   Obsahom   napadnutých   uznesení   bolo   rozhodnutie   o dedičstve   po poručiteľke - matke sťažovateľky bez zanechania závetu. Účastníčkami konania o dedičstve sú sťažovateľka a Ing. A. V., sestra sťažovateľky.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti v tejto súvislosti uvádza: „Sťažovateľka po zistení, že v pôvodnom dedičskom konaní právoplatne skončenom Osvedčením o dedičstve nebol prejednaný všetok majetok poručiteľky, podala dňa 01.06. 2009 návrh na dodatočné dedičské konanie na Okresný súd Bratislava III. Uvedenému konaniu bola Okresným súdom Bratislava III. pridelená sp. zn. 31D/344/2009.“

Sťažovateľka okrem iného v sťažnosti uviedla: «Dňa 28. 05. 2010 sťažovateľka doplnila svoj návrh na dodatočné dedičské konanie o LV 1485 a LV 2040, ktoré tiež neboli prejednané v pôvodnom dedičskom konaní. Dňa 06. 10. 2010 sa uskutočnilo pred uvedeným notárskym úradom prvé dedičské pojednávanie.   Na   tomto   dedičskom   pojednávaní   sa   stalo   zrejmým,   že   dohoda   medzi účastníkmi konania nie je reálna.

Navzdory tomu, že dohoda účastníkov konania sa javila ako nereálna, predložila sťažovateľka dňa 14. 10. 2010 notárke písomne návrh dohody, (z dôvodu, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a vec bola pokiaľ možno vyriešená nesporovo) podľa ktorej bola ochotná vyplatiť spoludedičku V. z jej prípadného dedičského podielu, ktorý má na ňu pripadnúť v dodatočnom dedičskom konaní (bez započítania daru)....

Dňa   03.   03.   2011   sa   sťažovateľka   telefonicky   informovala   na   stav   predmetného dedičského   konania   a   bola   súdnou   komisárkou   JUDr.   M.   informovaná,   že   jej   podanie nebolo zaslané druhej účastníčke konania k vyjadreniu, zároveň jej však bol oznámený termín nového pojednávania na deň 12. 04. 2011.

V   rámci predmetného   telefonického   rozhovoru   požiadala   sťažovateľka o   zaslanie zápisnice z pojednávania zo dňa 06. 10. 2010 a súdna komisárka JUDr. M. sťažovateľke oznámila, že z tohto pojednávania sa zápisnica nerobila....

Dňa 07. 03. 2011 zaslala sťažovateľka notárke M. žiadosť o vydanie rozhodnutia. V   uvedenej   dedičskej   veci   žiadala   sťažovateľka   započítať   dar   od   poručiteľky účastníčke V., ktorý získala na základe darovacej zmluvy zo dňa 23. 07. 2004 a to byt zapísaný na liste vlastníctva č. 3097, pre Obec B., katastrálne územie N., umiestnený v bytovom dome súp. č. 1283 na parcele 13422/1. S týmto započítaním dedička V. súhlasila. Sťažovateľka   ďalej   v   rámci   uvedeného   dodatočného   dedičského   konania niekoľkokrát   upozorňovala   na   to,   že   dedička   V.   uzavrela   s   poručiteľkou   v   roku   2004 dokument označený ako kúpna zmluva, ktorej predmetom je nehnuteľnosť vedená na LV 484 kat. územie Z. ako záhradná chata súp. č. 651 na par. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č. 3545 zastavané plochy vo výmere 48m2 a záhrada na parc. č. 3546 vo výmere 427m2 pod BI v celosti a kúpna cena ktorá bola 47.000,- SKK je i na tu dobu (2004) neprimerane nízka. Sťažovateľka našla v pozostalosti sestry poručiteľky E. S., zomrelej dňa 08. 05. 2010 kópiu uvedenej kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004. Vklad bol povolený Správou katastra dňa 18. 03. 2004 pod V 1343/04. Z tejto zmluvy vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti boli podľa článku 2) kúpené kupujúcou za 47.000,- SKK. Podľa článku 3) bola hodnota nehnuteľnosti určená znalcom Ing. K. B., v znaleckom posudku zo dňa 15. 10. 2003 sumou 322.040,- SKK. Z uvedeného teda vyplýva, že dedička V. „kúpila“ uvedenú nehnuteľnosť výhodnejšie o sumu 275.040,- SKK oproti znalcom zistenej úradnej cene.

Sťažovateľka žiadala prevedenie dôkazu originálom kúpnej zmluvy z 08. 03. 2004, podľa ktorej bol vklad vlastníckeho práva povolený Správou katastra B. dňa 18. 03. 2004 pod V 1343/04, prípadne znaleckým posudkom znalca Ing. Ing. K. B. zo dňa 15. 10. 2003. Sťažovateľka žiadala, analogicky ako v prípade započítania hodnoty bytu, započítať aj   hodnotu   o   ktorú   účastníčka   V.   „kúpila“   výhodnejšie   záhradu   s   chatou   a   to   sumu 275.040,- SKK oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom Ing. B.

V   rámci   uvedeného   dedičského   konania   nebola   táto   vec   súdnym   komisárom prejednávaná a nebol vykonaný ani dôkaz uvedenou kúpnou zmluvou a na pojednávaní dňa 05.   05.   2011   bol   urobený   súpis   aktív   a   pasív   a   účastníci   boli   poučení,   že   uznesenie o dedičstve im príde cestou Okresného súdu Bratislava III.»

Sťažovateľka   pritom   poukazuje   na   to,   že   dedičské   konanie   nebolo   vedené štandardným spôsobom.

Zo sťažnosti (ako aj z priloženej dokumentácie) vyplýva, že okresný súd „vydal... uznesenie   31D/344/2009-121,   ktorým:   Ad   I.:   určil   všeobecnú   cenu   majetku   poručiteľky sumou   1570,-   Eur,   kt.   je   čistou   hodnotou   dedičstva,   Ad   II.:   potvrdil,   že   dedičstvo pozostávajúce   z   tam   uvedených   nehnuteľností,   konkrétne   nehnuteľnosti   uvedené   na   LV č. 1585   nadobúda   sťažovateľka   a   nehnuteľnosti   uvedené   na   LV   č.   1485,   2040,   1875 nadobúda dedička A. V.,

Ad III.: priznal notárovi ako súdnemu komisárovi odmenu vo výške celkom 41,60 €., Ad IV.: zaviazal dedičov uhradiť odmenu podľa tam uvedených pomerov., Ad V.: Uhradiť súdny poplatok 6,50 €.“.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   sa   sťažovateľka   odvolala, pričom   za   odvolacie   dôvody uviedla:

- neúplnosť a neurčitosť rozhodnutia,

- neúplne zistený skutkový stav veci,

- nevykonanie dôkazov potrebných na zistenie rozhodných skutočností, čo viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- nesprávne právne posúdenie veci,

-   neuvedenie   právne   relevantného   spôsobu,   akým   došlo   k uzavretiu   obchodu (uzavretie napadnutej kúpnej zmluvy; v tejto súvislosti napáda rozpor medzi dohodnutou kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým posudkom; poukazuje na neodôvodnené zvýhodnenie svojej sestry oproti nej v dedičskom konaní o 9 129,65 €).

V súvislosti so svojimi námietkami poukazuje sťažovateľka na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 473, § 479, § 484), v súlade s ktorými žiadala «analogicky ako v prípade   započítania   hodnoty   bytu,   započítať   aj   hodnotu   o   ktorú   dedička   V.   „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou a to sumu 275.040,- SKK (9.129,66 € ) oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom Ing. B. Čistú hodnotu majetku poručiteľky súd ustálil na 1.570,- €.».

Krajský súd ako súd odvolací uznesením č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011 uznesenie okresného súdu č. k. 31 D/344/2009-121 z 26. júla 2011 potvrdil (uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 1. decembra 2011). Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie odvolacieho súdu je nepresvedčivé a popiera základné princípy spravodlivého procesu, ktorého výsledkom by malo byť rozhodnutie predvídateľné pre účastníkov konania. Odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozsudok prvostupňového súdu a stotožnil sa s jeho odôvodnením...“.

Podľa názoru sťažovateľky „Odvolací súd konal týmto spôsobom vadne a osvojil si nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdom   prvého   stupňa,   nezistil   riadne   skutkový   stav. Odvolací súd ako aj okresný súd nesprávne právne vec posúdili a nevyhodnotili skutkovo správne navrhované dôkazy.“. Argumentuje pritom tým, že «nenapádala platnosť zmluvy, pretože   túto   s   ohľadom   na   plynutie   času,   ako   aj   plynutie   premlčacích   lehôt   napadnúť nechce, nemôže, a ani zákon to po nej nevyžaduje, tak ako sa pokúša dovodzovať odvolací súd, ale žiadala súdy, aby „iba“ akceptovali tú skutočnosť, že dedička V. uzavrela kúpnu zmluvu tak „výhodne“, že to má znaky simulovaného úkonu (možno to tak kvalifikovať) a že týmto obchodom získala zvýhodnenie oproti sťažovateľke. Sťažovateľka má za to, že ako Okresný, tak aj Krajský súd si mohli urobiť relevantný právny názor po overení predloženej kúpnej   zmluvy   spočívajúci   v   tom,   že   obchod   možno   hodnotiť   ako   účelový   najmä   pre markantný   rozdiel   medzi   kúpnou   cenou   (47.000,-   Sk)   a   všeobecnou   hodnotou   určenou znalcom (322.040,- SKK).».

V tejto súvislosti je sťažovateľka toho názoru, že „že všeobecné súdy nezohľadnili fakt,   že   rozdiel   medzi   skutočnou   hodnotou   nehnuteľnosti   a   tzv.   kúpnou   cenou   je   tak významný, že za bezplatné nadobudnutie v zmysle § 484 Obč. Z, je treba považovať rozdiel medzi zaplatenou cenou a skutočnou cenou nadobudnutého majetku v dobe nadobudnutia. Dôkaz k takémuto vyhodnoteniu bol sťažovateľkou poskytnutý v podobe kúpnej zmluvy.... Dôležitou je pre posúdenie veci iba skutočnosť, že došlo k zvýhodneniu dedičky V. a to o 275.040,- SKK (9.129,66 €) oproti sťažovateľke. Toto ani jeden zo súdov nehodnotili. Je teda zrejmé, že v uvedenom dodatočnom dedičskom konaní nemali účastníci konania rovné postavenie. Sťažovateľka upozorňovala ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd na to, že konanie je vedené súdnym komisárom neštandardne (ako uvádzala vyššie), napriek tomu sa touto otázkou ani prvostupňový, ani odvolací súd nezaoberal.

Takýmto   prístupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   bolo   porušené   ústavné   právo sťažovateľky zakotvené v čl. 46 ods. 1) a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   právoplatného rozhodnutia, a to č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011.

Ďalej sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, vyplývajúce z čl. 6 ods. 1. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. j. 13CoD 40/2011-184, IČS: 1309204249,   zo   dňa   31.   10.   2011   a   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III,   č.   k. 31D/344/2009-121 zo dňa 26. 07. 2011 porušené bolo.

II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   j.   13CoD   40/2011-184,   IČS: 1309204249,   zo   dňa   31.   10.   2011   a   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislave   III.   č.   k. 31D/344/2009-121   zo   dňa   26.   07.   2011   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnému   súdu Bratislava III. na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06,   III.   ÚS   198/07, IV. ÚS 27/2010).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 31 D/344/2009-121 z 26. júla 2011

Systém   ochrany základných   práv a slobôd garantovaných ústavou   je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Podľa princípu subsidiarity vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   takto   vymedzený   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1 ústavy   je   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a   rozhodovať o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach   porušenia   jej   práv   napadnutým   uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 13 CoD 40/2011-184 z 31. októbra 2011

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Základom argumentácie sťažovateľky týkajúcej sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   tvrdenie,   že „ani   prvostupňový   a   ani   druhostupňový   súd nerešpektovali ustanovenie § 484 OZ a tým, že nepripustili započítanie o ktoré výhodnejšie kúpila   byt   Ing.   V.,   túto   nedôvodné   zvýhodnili   a   nezabezpečili   tak   rovné   postavenie sťažovateľky v predmetom konaní a tým porušili jej právo na spravodlivý súdny proces. Ďalej sťažovateľka vidí porušenie v tom, že ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa nezaoberali   jej   námietkami   týkajúcimi   sa   toho,   že   konanie   nebolo   súdnym   komisárom vedené   štandardne,   teda,   že   sa   nerobila   riadna   protokolácia,   súdna   komisárka   viedla jednanie   s   druhou   účastníčkou   ako   pred   zahájením   pojednávania,   tak   aj   po   skončení pojednávania.“.

Výhrada   sťažovateľky   sa   týka   najmä   toho,   že „nie   je   zrejmé   o   aké   zákonné ustanovenie   sa   vlastne   súd   prvého   stupňa   opieral.   Prvostupňový   súd   sa   absolútne nezaoberal pomerom medzi dohodnutou kúpnou cenou a medzi cenou určenou znaleckým posudkom, ktorý v odôvodnení ani nezmieňuje. Sťažovateľka má za to, že v tejto veci nie je vôbec rozhodná skutočnosť akým spôsobom došlo k uzavretiu obchodu (ako rozoberá 1 st. súd), ale skutočnosť, že došlo k právnemu úkonu (ktorý možno označiť za díssimulovaný), ktorým bola dedička V. neodôvodnene zvýhodnená o 275.040,- SKK (9.129,65 €) oproti sťažovateľke.

Sťažovateľka   sa   pri   svojej   argumentácii   ďalej   odvolávala   na   ustanovenie   §   484 zákona   č.   40/1964   Zb.,   v   platnom   znení   kde   sa   uvádza,   že   súd   potvrdí   nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta   to,   čo   za   života   poručiteľa   od   neho   bezplatne   dostal,   pokiaľ   nejde   o   obvyklé darovania; ak ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2, Obč. zák. započíta sa okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti dedičovi uvedenému v ustanovení § 479 neodôvodnene zvýhodnený.“.

V tejto súvislosti uvádza, že „z odbornej literatúry, ako aj z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že bezodplatnosť je širší pojem, a preto sa ním na účely § 484 obč. zák. rozumejú   všetky   právne   úkony,   spravidla   zmluvy,   ktorými   dedič   niečo   nadobudol   od poručiteľa,   pričom   pomer   medzi   dohodnutou   odplatou   za   majetok   poručiteľa   a   jeho skutočnou hodnotou bol tak výrazný, že ho možno kvalifikovať ako simulovaný právny úkon. Z predloženej kópie uvedenej kúpnej zmluvy teda vyplýva markantný rozdiel medzi kúpnou cenou   47.000,-   Sk   (1.560,-€)   a   všeobecnou   hodnotou   určenou   znalcom   322.040,-   SKK (10.689,77 €). Cena, za ktorú teda dedička V. získala uvedenú nehnuteľnosť je na úrovni 14,56% všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti určenej znalcom, čo je flagrantný prípad, kedy úkon možno kvalifikovať ako simulovaný. Trhová cena uvedenej nehnuteľnosti bola v tej dobe však podstatne vyššia aj ako je cena úradná, zistená znaleckým posudkom. Je zrejmé, že dedička A. V. bola neodôvodnene zvýhodnená. Význam započítania v dedičstve spočíva vtom, že odstraňuje neopodstatnené zvýhodnenie niektorých dedičov.“.

Podľa § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak nededí niektoré dieťa, nadobúdajú jeho dedičský podiel rovnakým dielom jeho deti. Ak nededia ani tieto deti alebo niektoré z nich, dedia rovnakým dielom ich potomci.

Podľa § 479 Občianskeho zákonníka maloletým potomkom sa musí dostať aspoň toľko, koľko robí ich dedičský podiel zo zákona, a plnoletým potomkom aspoň toľko, koľko robí jedna   polovica   ich   dedičského   podielu   zo zákona.   Pokiaľ tomu   závet   odporuje,   je v tejto časti neplatný, ak nedošlo k vydedeniu uvedených potomkov.

Podľa   §   484   Občianskeho   zákonníka   súd   potvrdí   nadobudnutie   dedičstva   podľa dedičských podielov. Pri dedení zo zákona sa dedičovi do jeho podielu započíta to, čo za života   poručiteľa   od   neho   bezplatne   dostal,   pokiaľ   nejde   o   obvyklé   darovania;   ak   ide o dediča uvedeného v ustanovení § 473 ods. 2 Občianskeho zákonníka, započíta sa okrem toho aj to, čo od poručiteľa bezplatne dostal dedičov predok. Pri dedení zo závetu treba toto započítanie urobiť, ak na to dal poručiteľ príkaz alebo ak by inak obdarovaný dedič bol oproti   dedičovi   uvedenému   v   ustanovení   §   479   Občianskeho   zákonníka   neodôvodnene zvýhodnený.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada analogicky v prípade započítania hodnoty započítať aj cenu, o ktorú jej sestra „kúpila“ výhodnejšie záhradu s chatou, a to o sumu 275 040 Sk oproti úradnej cene, ktorá bola určená znalcom.

Krajský súd svojej rozhodnutie odôvodnil takto:„Po preskúmaní spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní postupoval správne,   keď   na   základe   údajov   dedičov   a   pripojených   listinných   dôkazov   pristúpil k prešetreniu stavu majetku poručiteľky existujúceho v dobe jej smrti, rozhodujúcej podľa § 460 Občianskeho zákonníka pre nadobudnutie dedičstva a vykonal následne na základe výsledkov šetrenia súpis aktív a pasív dedičstva podľa § 175m O. s. p. Za opodstatnenú nepovažoval námietku odvolateľky, že započítanie do dedičského podielu Ing. A. V. mala byť započítaná nehnuteľnosť vedená na LV č. 484 kat. územie Z. ako záhradná chata sup. č. 651 na parc. č. 3545 vo výmere 48 m2, parc. č. 3545 zast. pl. vo výmere 48 m2 a záhrada na par. č. 3546 o výmere 427 m2 pod B1.

Dedičské konanie je konaním nesporovým a súdu neprináleží v ňom spor týkajúci sa skutkovej stránky podstaty veci s konečnou platnosťou riešiť, teda autoritatívne rozhodnúť, či sporná kúpna zmluva zo dňa 8. 3. 2004 je alebo nie je simulovaný (disimulovaný) právny úkon.   Z   obsahu   spisu,   ale   ani   z   odvolania   odvolateľky   nevyplýva,   že   by   odvolateľka namietala neplatnosť tejto zmluvy v inom konaní. Z týchto dôvodov kúpnu zmluvu zo dňa 8. 3. 2004 je potrebné považovať za platnú (keďže v inom konaní nebol preukázaný opak) a nie je možné ju v zmysle § 484 Občianskeho zákonníka považovať za dar poručiteľky Ing. A. V. a teda ho započítať do jej dedičského podielu.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   poukazujúc   v   ostatnom   na   odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   uznesením   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   bolo   preto   potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu, ale aj napadnuté uznesenie okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil, pretože podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho   a   dovolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu, s ktorou sa stotožnil   aj krajský   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení   a   ktorá   bola   týmto   súdom prevzatá z prvostupňového uznesenia, sa uvádza:

„Hodnota   novoobjaveného   majetku   poručiteľky   je   určená   sumou   1.570,-   eur,   čo v prepočte   na   Sk   predstavuje   sumu   47.298,-   Sk.   Pri   určení   hodnoty   jednotlivých nehnuteľností súd vychádzal z cenového predpisu - zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady.

Aby   podiely   dedičiek   boli   rovnaké   z   novoobjaveného   majetku   poručiteľky   patrí dedičke Ing. A. V. poľnohospodárska pôda v hodnote 38 213,- Sk a dedičke M. T. suma 9 085.- Sk. Súd potvrdil dedičke M. T. pôdu v hodnote 337,- eur t. j. sumu vyššiu než jej patrí a preto ju zaviazal na výplatu rozdielu vo výške 35,- eur, ktorú je povinná uhradil dedičke Ing. A. V. do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Pokiaľ ide o Kúpnu zmluvu zo dňa 08. 03. 2004, ktorej vklad bol povolený Správou katastra pod č. V 1343/04 dňa 18. 3. 2004, kde predmetom prevodu boli nehnuteľnosti zapísané na L V č. 484 kat. úz. Z., parc. č. 3545 zast.pl, vo výmere 48m2, na ktorej je postavená záhradná chatka súp. č. 651, parc. č. 3546 záhrada vo výmere 427m2 za kúpnu cenu 47.000,- Sk, uzavretú medzi poručiteľkou M. K. ako predávajúcou na jednej strane a Ing. A. V. ako kupujúcou na druhej strane, má súd za to, že ide o odplatný prevod, pričom bolo ponechané na vôli strán dohodnúť si výšku kúpnej ceny. Ak teda došlo k ponuke na jednej strane a k prijatiu návrhu stranou druhou, má súd za to, že ponuka ohľadom kúpnej ceny bola akceptovaná aj druhou stranou a jej prijatím bol právny úkon zavŕšený. Preto súd nemá dôvod v ďalšom sa ním zaoberať.

Pretože   k   dohode   o   vyporiadaní   dedičstva   nedošlo,   súd   s   poukazom   na   zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia podľa § 175q ods. 1 písm. d/ O. s. p. potvrdil nadobudnutie   dedičstva   podľa   zákonných   dedičských   podielov,   pričom   postupoval   pri dedení poľnohospodárskej pôdy podľa § 21 ods. 1 a § 23 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z., zohľadnil aj započítanie podľa ust. § 484 Občianskeho zákonníka a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia.“

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd,   ako   aj   pred   ním   okresný   súd   sa dostatočne vysporiadali s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa započítania novoobjaveného majetku do dedičských podielov dedičiek. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo potrebné považovať za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Bolo   nepochybne   v   právomoci   krajského   súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný   a   neudržateľný   v   takej   miere,   aby   v   dôsledku   toho   mohlo   dôjsť k porušeniu niektorého zo sťažovateľkou označených práv. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   námietkami   ústavne   akceptovateľným spôsobom.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového   uznesenia   a   druhostupňového   uznesenia   (II.   ÚS   78/05)   nesignalizuje porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   a   to   predovšetkým   na   už zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateľky. Napokon, akceptovateľnosť uvedeného   stručného   odôvodnenia   potvrdzuje   aj   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Krajský   súd   teda   nebol   povinný   vo   svojom rozhodnutí opakovať právne závery okresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľky, ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil.

Podľa   ústavného   súdu   preto   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   namieta aj porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy,   t.   j   namietala   porušenie   rovnosti   v napadnutom   dedičstve.   Sťažovateľka   však neuviedla žiadne osobitné dôvody alebo okolnosti, ktorými by namietané porušenie tohto základného práva doložila, iba poukázala na to, že v odvolaní upozornila krajský súd, že konanie na okresnom súde bolo vedené neštandardným spôsobom.

S   ohľadom   na   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva garantovaného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka v sťažnosti   neuviedla, čo   považuje za porušenie tohto svojho   základného práva. Pokiaľ porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy odvodzuje od svojho nesúhlasu   so   započítaním   novoobjaveného   majetku   do   dedičských   podielov   aj   s jej poukázaním na neštandardné vedenie dedičského konania okresným súdom, ústavný súd uvádza,   že podľa   jeho názoru   neexistuje   medzi namietaným uznesením   krajského   súdu a obsahom uvedeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy taká príčinná súvislosť, ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval v danej   veci   v súlade so   svojimi právomocami a jeho postup v danej veci   bol logický a predvídateľný,   majúci   oporu   aj   v   príslušných   právnych   predpisoch,   a   preto   možno napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   označiť   ako   ústavne   akceptovateľné.   Námietky sťažovateľky   obsiahnuté   v jej   sťažnosti   predstavujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   iba polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá posunúť vec do ústavnoprávnej roviny.

Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo spôsobilé vo svojich dôsledkoch zasiahnuť do v sťažnosti označených práv sťažovateľky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi krajského súdu nestotožňuje, nemôže založiť odôvodnenosť   jej sťažnosti   a nezakladá   ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch a požiadavkách sťažovateľky uplatnených v jej sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012