znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. L., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. A., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn.   6 Co/2/2009 z 15. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. L. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Co/2/2009 z 15. decembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“),   ktorým   krajský   súd   zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   39 C 88/2004   zo   7.   júna   2007   v spojení   s opravným   uznesením zo 7. októbra   2008   (okrem   výroku   o čiastočnom   zastavení   konania)   tak,   že   žalobu sťažovateľa   o zaplatenie   sumy   2 745 Sk   (91,11 €)   s príslušenstvom   zamietol   a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:«Krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal zo stanoviska Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   11. 12. 2008,   Cpj   23/2006   a   v   súlade   s   uvedeným stanoviskom dospel k záveru, že Stavebné bytové družstvo... (žalovaný v predmetnom konaní ako   aj   vo   viacerých   ďalších   konaniach   v   skutkovo   a   právne   podobných   veciach)   bolo oprávnené ako správca bytového domu, v ktorom sa nachádza byt sťažovateľa (žalobcu), vykonať vyúčtovanie skutočných nákladov na správu bytu sťažovateľa za časť roka 2004 (1-5/2004)   ku   dňu   skončenia   správy   bytového   domu,   teda   k 31. 5. 2004   a   následne,   že Stavebné bytové družstvo... (ďalej len „SBD...“) bolo oprávnené započítať pohľadávku voči sťažovateľovi, ktorá vznikla z vyúčtovania za 1-5/2004, proti pohľadávke sťažovateľa voči Stavebnému bytovému družstvu..., ktorú mal sťažovateľ z titulu preplatku za služby spojené s užívaním bytu za rok 2003. Krajský súd konštatoval, že Stavebné bytové družstvo... bolo na základe   zmluvy   o výkone   správy   uzatvorenej   so   sťažovateľom,   oprávnené   rozúčtovať skutočné   náklady   na jednotlivé   byty,   a   to   do   3   mesiacov   odo   dňa   zistenia   skutočných nákladov   a   že   zákon   č. 182/1993   Z. z.   o   vlastníctve   bytov   a   nebytových   priestorov nezakazoval správcovi vykonať vyúčtovanie nákladov aj v priebehu roka.»

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   jeho označené základné právo, pretože vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď vec neposúdil komplexne podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“), ale ju posudzoval podľa Občianskeho zákonníka, čím podľa neho došlo „k extrémnemu vybočeniu zo zákona a princípov práva ako takého. Krajský súd vychádzajúc   z uvedeného   stanoviska   Najvyššieho   súdu   sa   takmer   vôbec   nezaoberal posúdením práv a povinností Stavebného bytového družstva... ako správcu bytového domu podľa zákona č. 182/1993 Z. z., ktorý je zákonom lex specialis k Občianskemu zákonníku ako   zákonu   lex   generalis.   Zároveň   týmto   postupom   došlo   k nerešpektovaniu   princípu právnej istoty, keď konajúci súd postupoval v rozpore s iným uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 180/2008, platnosť a správnosť ktorého nebola zo strany Krajského súdu spochybnená.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ odvoláva na relevantné ustanovenia zákona č. 182/1993   Z. z.   vysvetľujúc   podrobne   rozdiel „medzi vyúčtovaním   plnení   vo   vzťahu k celému bytovému domu ku dňu skončenia správa a rozúčtovaním plnenia na jednotlivé byty“.

V nadväznosti   na   to   sa   sťažovateľ   v odôvodnení   sťažnosti   zameriava   na   z jeho pohľadu rozhodujúce skutočnosti, ktoré v okolnostiach daného prípadu buď neboli vzaté krajským súdom do úvahy, alebo boli nesprávne vyhodnotené. V súvislosti s tým poukazuje sťažovateľ na to, že:

-   ak   bol   zmluvný   vzťah   pri   výkone   správy   ukončený   v priebehu   roka,   doterajší správca   bol   povinný   odovzdať   najneskôr   v deň   skončenia   všetky   doklady   súvisiace so správou bytového domu novému správcovi a táto okolnosť fakticky bránila Stavebnému bytovému   družstvu...   (ďalej   len   „SBD...“   alebo   „žalovaný“)   vykonať   rozúčtovanie na jednotlivé byty po skočení výkonu správy,

-   zo   zmyslu   zákona   č. 182/1993   Z. z.   je   zrejmé,   že   správca   nemôže   vykonať rozúčtovanie v priebehu roka a nie je to ani technicky možné,

-   práva   správcu   bytového   domu   mali   byť   posúdené   výlučne   podľa   zákona č. 182/1993 Z. z., a nie podľa zmluvy o výkone správy uzatvorenej 4. novembra 1994 medzi SBD... a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov... (ďalej len „zmluva o výkone správy“), ako to urobil Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uvedenom stanovisku,

-   vykonanie   rozúčtovania   skutočných   nákladov   na   jednotlivé   byty   (teda   aj   byt sťažovateľa) za mesiace 1-5/2004 nedovoľovalo samotné znenie zákona č. 182/1993 Z. z.,

- na vykonanie rozúčtovania nákladov na jednotlivé byty v priebehu roka 2004 nebol žiaden   dôvod,   keďže   SVB...   (nový   správca,   pozn.) „pokračovalo   v platení   zálohových platieb dodávateľom plnení, ktoré započalo SBD...“,

-   pokiaľ   ide   o započítanie   pohľadávky   SBD...   voči   sťažovateľovi,   podmienky započítania podľa § 580 Občianskeho zákonníka neboli splnené.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   na   tieto   dôvody   nebral   zreteľ,   aj   keď   ním   boli v konaní predložené.   Sťažovateľ   dáva   do   pozornosti   aj stanovisko   Ministerstva   financií Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“),   ktoré   korešponduje   s jeho názorom, že ak správca skončí svoju činnosť v priebehu kalendárneho roka, nemôže urobiť rozúčtovanie na každý spravovaný byt v dome.

Sťažovateľ vyjadruje presvedčenie, „že závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne   a Krajský   súd   sa   natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že tým zásadne poprel ich účel a význam a boli aj v rozpore so skutkovým stavom“.

Napokon   sťažovateľ   upozorňuje   na   dôsledky   nesprávneho   výkladu   zo   strany krajského súdu, ktorý vychádzal zo stanoviska najvyššieho súdu z 11. decembra 2008, ktoré sa netýkajú iba jeho, ale aj ďalších vyše 100 vlastníkov bytov a nebytových priestorov...

Sťažovateľ na základe uvedeného skutkového stavu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. D. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/2/2009 zo dňa 15. 12. 2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/2/2009 zo dňa 15. 12. 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume   303,31   EUR   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   K.   A...   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 40 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Právo   na   prístup   k súdnej   ochrane   však   nemá a nemôže mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania so všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z tohto   postavenia vyplývajú.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 1257/08)].

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01).

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/2/2009 z 15. decembra 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Podstatou   sťažnosti   je   vlastne   tvrdenie   o   porušení uvedeného základného práva sťažovateľa nesprávnym skutkovým a právnym posúdením veci krajským súdom. Predložené námietky týkajúce sa skutkového posúdenia veci, ktoré podľa sťažovateľa podporujú jeho tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, sú v skutočnosti opakovaním námietok, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní pred krajským súdom, s rozhodnutím ktorého v rovine interpretácie zákonov polemizuje znovu v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   t. j.   z   hľadiska   možnosti   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným rozsudkom a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal.

Najskôr však ústavný súd pripomína, že je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti a túto svoju právomoc vykonáva okrem iného aj rozhodovaním o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V rámci konania o sťažnostiach ústavný súd preskúmava   aj   právoplatné   rozhodnutia   orgánov   verejnej   moci,   ktorými   malo   byť zasiahnuté do základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Keďže ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných   súdov, nie je povolaný k inštančnému   preskúmavaniu   ich   rozhodnutí.   V prípade,   že   sťažnosť   smeruje   proti rozhodnutiu vydanému v občianskoprávnom konaní, nie je samo osebe v zásade dôležité, že je namietaná jeho vecná nesprávnosť. Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva zásadne neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva   vo   veci   Fouquet   v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Právomoc   ústavného   súdu   je   založená   výhradne   na   preskúmavaní   rozhodnutí z hľadiska   dodržania   ústavnoprávnych   princípov,   t.   j.   či   takýmto   rozhodnutím   nedošlo k zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd účastníka konania.

Ústavný   súd   nie   je   a ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou   v systéme všeobecného súdnictva. Vzhľadom na to sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval iba z hľadiska možnej kolízie so sťažovateľom označeným základným právom garantovaným ústavou. Pre oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   zaoberá   sťažnosťou   len   vo   vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdenia sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo veci samej, ktoré by v končenom dôsledku mohlo viesť k inému meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Vo vzťahu k charakteru prerokúvanej veci (jej predmetom bol nárok na zaplatenie 2 745 Sk, t. j. 91,11 €) nemožno obísť skutočnosť, že Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) vylučuje (aj v prípade, že odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej) u tzv. bagateľných vecí možnosť podania dovolania (§ 238 ods. 5 OSP). Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie je namieste,   aby sa   ich   preskúmavanie   bez ďalšieho uskutočňovalo v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Opodstatnenosť sťažnosti v takejto   veci   by   prichádzala   do   úvahy   iba   v prípade   zjavne   extrémneho   excesu zo štandardov, ktoré sú pre postup zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie ťažiskové. Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a namietaného rozsudku nedospel k záveru, že by danej veci bola táto podmienka splnená.

Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd   nepovažoval za spornú existenciu a výšku pohľadávky žalobcu proti žalovanému a spornou ostala iba otázka   možnosti   započítania   tejto   pohľadávky   s pohľadávkou   žalovaného,   ktorá   mala vzniknúť z dôvodu nedoplatku z vyúčtovania skutočných   nákladov za ústredné kúrenie, teplú   úžitkovú   vodu   a studenú   vodu   za   obdobie   od   1.   januára   2004   do   31.   mája 2004 v súvislosti s ukončením správcovstva žalovaného vo vzťahu k bytu žalobcu.

Touto   problematikou   sa   na   podnet   krajského   súdu   zaoberalo   občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu, ktoré prijalo stanovisko pod sp. zn. Cpj 23/2006 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu“).

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej podrobne venuje inštitútu započítania upraveného v § 580 Občianskeho zákonníka, ako aj obsahu zmluvy o výkone správy dospejúc k záveru, „že účastníci konania založili svoj právny vzťah na citovanej Zmluve o výkone správy, a že k jeho ukončeniu došlo dňom 31. mája 2004. Týmto dňom ale nezanikol iba právny vzťah žalovaného voči žalobcovi, ale súčasne zanikol aj jeho právny vzťah voči všetkým dodávateľom služieb (t. j. dodávateľom tepla a teplej vody, elektrárňam, vodárňam   a   pod.).   Ak   v   súvislosti   s   ukončením   výkonu   správy   dodávatelia   žalovaného urobili vyúčtovanie skutočných nákladov dodaných plnení pre žalovaného, je len logické, že žalovaný mohol následne vyúčtovať skutočné náklady so zálohovanými platbami žalobcu nielen za rok 2003, ale aj za obdobie od 1. januára 2004 do 31. mája 2004, t. j. ku dňu zániku zmluvného vzťahu. Z toho, že žalovaný pri skončení svojej činnosti bol v zmysle § 8 ods. 2 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení do 30. júna 2004 povinný v zákonom stanovenej lehote predložiť žalobcovi ako vlastníkovi bytu správu o svojej činnosti a odovzdať všetky písomné materiály,   ktoré   súvisia   so   správou   domu,   nemožno   súčasne   vyvodiť,   že   v   súvislosti s ukončením   správy   nemožno   vykonať   v   priebehu   kalendárneho   roka   vyúčtovanie zálohových platieb so skutočnými nákladmi. Totiž nielenže žiadny právny predpis výslovne nezakazuje   vykonanie   takéhoto   vyúčtovania,   ale   naopak   jeho   vykonanie   zjednodušuje vyrovnanie   majetkových   vzťahov   medzi   účastníkmi,   šetri   ich   náklady,   ktoré   by   museli vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia a je plne v súlade s významom právneho inštitútu započítania. Navyše v prípade neuskutočnenia vyúčtovania pri skončení správy v priebehu   bežného   roka   by   bolo   prípadné   uplatnenie   nároku   na   náhradu   skutočne vynaložených nákladov pôvodného správcu (žalovaného) podstatne komplikovanejšie tak voči   novému   správcovi,   ako   aj   voči   vlastníkom   bytov.   Totiž   správca   pri   výkone   svojej činnosti vstupuje ako samostatný subjekt (odberateľ) nevyhnutne aj do ďalších právnych vzťahov a to s inými subjektami (dodávateľmi tepla, teplej vody, elektrickej energie a pod.). Tieto   vzťahy,   ktoré   už   nie   sú upravené zákonom   č. 182/1993 Z. z.,   vo svojom   dôsledku znamenajú, že správca je špecifickým subjektom, ktorý od svojich dodávateľov odoberá služby pre vlastníkov bytov a nesie zodpovednosť za úhradu týchto služieb (plnení) a to v súlade s obsahom dohodnutých zmluvných podmienok. Tieto podmienky sa môžu odlišovať od podmienok, ktoré má dohodnuté s vlastníkmi bytov, ktoré v konečnom dôsledku môže negatívne vplývať na jeho reálnu možnosť uplatniť svoje pohľadávky. Ak pôvodný správca nie je v žiadnom právnom vzťahu s novým správcom, chýba zmluvný dôvod, na základe ktorého by si mohol od neho vymáhať náhradu nákladov, ktoré vynaložil do 31. mája 2004. Rovnako už nie je v zmluvnom vzťahu ani s vlastníkmi bytov. Za týchto okolností treba rešpektovať jeho právo, aby v súvislosti s ukončením správcovstva mohol vyúčtovať svoje platby vo vzťahu k vlastníkom bytov, lebo zaniká ich vzájomný vzťah, ktorý treba vzájomne si vyporiadať.“.

Pokiaľ   ide   o možnosť   započítania   pohľadávky   sťažovateľa   s pohľadávkou žalovaného,   krajský   súd   najskôr   konštatoval,   že   ide   o pohľadávky   účastníkov,   ktoré   sú vzájomné, keď sťažovateľ má voči žalovanému pohľadávku z titulu preplatku za rok 2003 a žalovaný   má   voči   žalobcovi   pohľadávku   z titulu   vyúčtovania   skutočných   nákladov za ústredné kúrenie, teplú úžitkovú vodu a studenú vodu za obdobie od 1. januára 2004 do 31. mája 2004. Ide o pohľadávky, ktoré sú rovnakého druhu, keďže predmetom obidvoch vzájomných plnení je peňažné plnenie.

K otázke   účinnosti   započítania   pohľadávky   krajský   súd   uviedol,   že   stretnutie vzájomných pohľadávok nemá samo osebe právne účinky, ktoré nastanú až kompenzačným prejavom   ku   dňu   stretnutia   pohľadávok.   Tento   kompenzačný   prejav   je   jednostranným právnym úkonom, ku ktorému sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku možno uplatniť potom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa stala zročnou ako posledná. K zániku pohľadávok   v dôsledku   započítania   dôjde   v rozsahu,   v akom   sa   pohľadávky   navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky.

Krajský súd vychádzajúc zo spisového materiálu zistil, že žalovaný 31. augusta 2004 vykonal   vyúčtovanie   a následne   aj   rozúčtovanie   nákladov   za   ústredné   kúrenie,   teplú úžitkovú vodu a studenú vodu za obdobie od 1. januára 2004 do 31. mája 2004. Pri tomto vyúčtovaní,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   8.   septembra   2004,   mu   bol   vykázaný nedoplatok v sume 2 590,28 Sk, ktorý bol odpočítaný od preplatku v sume 2 475 Sk za rok 2003, čím mu ešte ostal preplatok 155 Sk. Žalovaný uhradil tento preplatok sťažovateľovi 16. septembra 2004. Keďže po vznesení započítacej námietky žalovaným (27. marca 2007) a následne ešte 4. júna 2007 pohľadávka sťažovateľa zanikla započítaním s pohľadávkou žalovaného a doplatením rozdielu 155 Sk, krajský súd nemal inú možnosť, než rozsudok okresného   súdu   v napadnutej   časti   podľa   § 220   OSP   zmeniť   a žalobu   sťažovateľa o zaplatenie sumy 2 745 Sk s prísl. zamietnuť.

Napokon   sa   krajský   súd zmieňuje aj o stanovisku   ministerstva   financií,   ktoré si v tejto veci vyžiadal a ktoré nasvedčuje právnemu názoru sťažovateľa, že správca, ktorý skončí svoju činnosť v priebehu kalendárneho roka, nie je oprávnený vykonať vyúčtovanie a následné rozúčtovanie nákladov pre jednotlivých vlastníkov bytov. Poukazuje však na to, že v okolnostiach   daného prípadu   považoval za relevantné stanovisko   najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 23/2006 z 11. decembra 2008, ktoré bolo prijaté práve na podnet krajského súdu. To, že sa k tomuto stanovisku priklonil, odôvodňuje krajský súd tým, že účelom uvedeného stanoviska   najvyššieho   súdu „je   zjednotiť   rozhodovaciu   činnosť   súdov   na   celom   území Slovenskej   republiky   a umožniť   tak   účastníkom   konania   predvídať   súdne   rozhodnutia vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne identické“.

Z argumentácie, ktorou sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil, predovšetkým vyplýva, že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy považuje práve stotožnenie sa so stanoviskom občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, v ktorom sa na rozdiel od stanoviska ministerstva financií pripúšťa možnosť vykonania vyúčtovania správcom   a následného   rozúčtovania   nákladov   pre   jednotlivých   vlastníkov   bytov aj v prípade, ak správca bytového domu skončí svoju činnosť v priebehu kalendárneho roka.

Interpretácia hmotného práva krajským súdom, ktorý namietaný zmeňujúci rozsudok vo vzťahu k jeho výroku podľa názoru   ústavného súdu   ústavne udržateľným spôsobom odôvodnil, nebola preto v danej veci spôsobilá založiť porušenie označeného základného práva   sťažovateľa.   Závery   krajského   súdu,   ktorý   je   orgánom   verejnej   moci   primárne povolaným na výklad v danej veci aplikovaných ustanovení zákonov, podzákonných úprav a ustanovení zmluvy o výkone správy, považuje ústavný súd aj z hľadiska účelu a zmyslu ochrany   ústavou,   resp.   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv, za s týmto   účelom   a   zmyslom   konformné   nevyžadujúce   jeho   zásah.   V tejto   súvislosti a potrebné zdôrazniť, že je predovšetkým vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje, a tiež to, či prihliadne aj na obsah zmluvných   dojednaní   upravujúcich   práva   a povinnosti   účastníkov   konania   a ako   tieto normy, prípadne obsah zmlúv interpretuje. K tomu je potrebné ešte dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   [§ 8   ods. 3,   § 20   ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov najvyššieho súdu utváraných pri jeho zákonných postupoch ústavný súd nie je oprávnený.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí krajského súdu možno   považovať z ústavného   hľadiska   za dostatočné a ústavne akceptovateľné,   a preto vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel   právnych   noriem   a obsah   zmluvných   dojednaní   aplikovaných   v danej   veci. Uvedené zistenie umožnilo ústavnému súdu dospieť k názoru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co/2/2009 z 15. decembra 2009, ktorý v právnej veci sťažovateľa konal v súlade s príslušnými   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   pridržiavajúc   sa   pritom konštantnej judikatúry, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva. Preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010