znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/08-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   H.   a Ing.   Ľ.   H.,   obaja   bytom   K.,   zastúpených advokátom JUDr. J. L., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Trnava v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Nšn   G-3443/92,   7   Nšn   G-1411/92, 8 Nšn G-3490/92, 17 Nc 2536/93, 17 Nc 2433/93 a 17 C 375/1993, ako aj namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 475/98, 9 Cod 62/03, 9 Cod 63/03 a 9 Cod 82/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. H. a Ing. Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing. A. H. a Ing. Ľ. H., obaja bytom K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“ a „sťažovateľ v 2. rade“ alebo „sťažovatelia“), doplnená podaním doručeným ústavnému   súdu   5.   decembra   2006, zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   L.,   K., v   ktorej namietajú porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   a rozhodnutiami   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92, 7 Nšn G-1411/92, 8 Nšn G-3490/92, 17 Nc 2536/93, 17 Nc 2433/93 a 17 C 375/1993, ako aj porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a   rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 475/98, 9 Cod 62/03, 9 Cod 63/03 a 9 Cod 82/06.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s ďalšími oprávnenými osobami návrhom z 5. februára 1992 podaným Štátnemu notárstvu v Trnave domáhali vyrovnania dedičských podielov po poručiteľovi A. H. Sťažovatelia ďalej uvádzajú:

„Všetky konania v právnej veci vyrovnania dedičských podielov po poručiteľovi A. H. sú vedené na Okresnom súde v Trnave pod nasledovnými spisovými značkami: podanie M. O. rod. H. na Štátne notárstvo v Trnave z 05. 02. 1992 sa nachádza pod sp. zn. 7 Nšn G- 1411/92   v archíve   Okresného   súdu   v Trnave,   podanie   sťažovateľov   na   Štátne   notárstvo v Trnave z 18. 02. 1992 sa nachádza pod sp. zn. 2 Nšn G-3443/92 a 8 Nšn G-3490/92 v archíve   Okresného   súdu   v Trnave,   č. k. 17 NC 2536/93   a č.   k.   17   C   375/93   je   návrh sťažovateľa v I. rade podaný na Okresný súd v Trnave 30. 06. 1993, č. k. 17 Nc 2433/93 je návrh sťažovateľa v II. rade podaný na Okresný súd v Trnave 30. 06. 1993. Konania na odvolacom súde sú vedené nasledovne: na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 50 Co 36/96-46, na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 4 Co 475/98, 9 Cod 62/03 a 9 Cod 63/03, 9 Cod 82/06.

Sme presvedčení,   že všetky vyššieuvedené návrhy sme podali ako účastníci   resp. navrhovatelia   v rámci   nerozlučného   spoločenstva,   ktoré   vo   februári   1992   tvorili... Nerozlučné spoločenstvo navrhovateľov trvalo od 05. 02. 1992 až do 11. 06. 1992 (ďalej len nerozlučné spoločenstvo navrhovateľov), t. j. do účinnosti zákona č. 293/1992 Zb., pričom jeho   existencia   v tomto   období   má   zásadný   význam   pre   posúdenie,   či   návrh   na   štátne notárstvo   bol   dedičmi   resp.   navrhovateľmi   nerozlučného   spoločenstva   podaný v hmotnoprávnej lehote, t. j. v zmysle § 40 zákona č. 330/1991 Zb. do 19. februára 1992, teda či bol návrh podaný včas aj v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 293/1992 Zb.“

Sťažovatelia   podali   27.   júna   2006   okresnému   súdu   sťažnosť „na   úradný   postup súdu, priebeh konania a zbytočné prieťahy v konaniach, v ktorej sme bližšie vysvetlili, prečo považujeme naše podania za podané včas. Uvedené skutočnosti sme čiastočne tiež doložili aj do konania sp. zn. 17 C 375/93. Okresný súd v Trnave uznal našu sťažnosť za čiastočne opodstatnenú.“.

V dôsledku skutočnosti, že okresný súd „všetky vyššieuvedené konania ani nespojil do jednej veci resp. ich neprejednal a nerozhodol ako jednu vec, ale ani o týchto návrhoch sťažovateľov   samostatne   nekonal,   okrem   konania   17   C   375/1993“,   došlo   podľa   názoru sťažovateľov k porušeniu § 1 až 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vidia sťažovatelia aj v postupe pri dokazovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 375/1993 a   v tom,   že   okresný   a krajský   súd   v priebehu   predmetného   konania „...   sa   často   pri rozhodovaní mýlili a mýlia, menia svoje právne názory...“.

Sťažovatelia tiež zastávajú názor, že okresný súd daným postupom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, čím došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom nasledovne:

„Právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, 17 Nc 2536/93, 17   C   375/93   a 17   Nc   2433/93   porušené.   Okresnému   súdu   v Trnave   prikazuje,   aby v konaniach sp. zn. 7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, 17 Nc 2536/93, 17 C 375/93 a 17 Nc 2433/93 konal bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi v I.   rade priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   300   000   Sk   (slovom   tristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi v I. rade do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.   Sťažovateľovi   v II.   rade   priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   300   000   Sk   (slovom   tristotisíc   slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave povinný vyplatiť sťažovateľovi v II. rade do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu.   Okresný   súd   v Trnave   je   povinný   uhradiť sťažovateľom   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ich   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu...

Právo sťažovateľov, aby sa mohli domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Trnave   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 7 Nšn   G-1411/92,   2   Nšn   G-3443/92,   8   Nšn   G-3490/92,   17   Nc   2536/93,   17   C   375/93 a 17 Nc 2433/93   a postupom   a rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Trnave   vedených   pod sp. zn. 4 Co 475/98, 9 Cod 62/03 a 9 Cod 63/03, 9 Cod 82/06 porušené. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. 17 C 375/1993-239, vracia vec na ďalšie konanie a zakazuje Okresnému súdu v Trnave pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92, 2 Nšn G-3443/92, 8 Nšn G-3490/92, 17 Nc 2536/93 a 17 Nc 2433/93

Jedným zo zákonných predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu.   Pri   opatrení   alebo   inom   zásahu,   ktorým   sú   aj   zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   zistil,   že   v petite   sťažnosti   namietané   konania   okresného súdu (ktoré boli   vedené   Štátnym   notárstvom   v Trnave)   pod   sp.   zn.   2   Nšn   G-3443/92 a 8 Nšn G-3490/92 boli skončené 18. decembra 1992 v dôsledku prípisu štátnej notárky z 30.   novembra   1992,   podľa   ktorého „štátne   notárstvo   má   právo   vyporiadať   zníženie dedičských podielov len v prípade, ak medzi všetkými povinnými a oprávnenými osobami vládne súlad a tieto sú ochotné vyššie uvedenú dohodu o uznaní vlastníctva oprávnenej osoby   (oprávnených   osôb)   tlmočiť   súhlasne   i pred   štátnym   notárstvom.   Len   v takomto prípade   možno   postupovať   podľa   §   100   Not.   poriadku   a toto   súhlasné   vyhlásenie oprávnených   a povinných   osôb   (resp.   ich   splnomocnených   zástupcov)   osvedčiť   formou notárskej zápisnice... Štátne notárstvo vyznačí konanie podľa § 40 zák. č. 330/1991 Zb. za skončené i v prípade, kedy v 15-dňovej lehote nedôjde oznámenie, či je uzavretie dohody možné osvedčiť na podklade konsenzu všetkých zainteresovaných účastníkov.“. Vzhľadom na dátumy skončenia predmetných konaní a dátum doručenia sťažnosti (31. októbra 2006) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola zjavne podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo v tejto časti potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

V konaní vedenom pod sp. zn. 7 Nšn G-1411/92 podala Štátnemu notárstvu v Trnave návrh na vyrovnanie dedičských podielov M. O., a nie sťažovatelia. Podľa § 25 ods. 2 v spojení   s   §   49   zákona   o ústavnom   súde   bolo   preto   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť z dôvodu, že bola podaná zjavne neoprávnenými osobami.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   17   Nc   2536 a 17 Nc 2433/93

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 17 Nc 2536/93 bolo 10. decembra 1993 prevedené do registra C a odvtedy je vedené pod sp. zn. 17 C 375/1993. Spis vedený pod sp. zn. 17 Nc 2433/93 bol 21. apríla 1994 vzhľadom na predmet konania pripojený ku konaniu vedenému pod sp. zn. 17 C 375/1993.

Z uvedeného vyplýva, že veci vedené pôvodne pod sp. zn. 17 Nc 2536/93 a sp. zn. 17 Nc 2433/93 tvoria predmet konania vedený okresným súdom pod sp. zn. 17 C 375/1993, a preto   nebolo   potrebné,   aby   sa   ústavný   súd   k namietanému   porušeniu   označených základných   práv   v týchto   konaniach   vyjadril   samostatne,   ale   až   v nadväznosti   na preskúmanie konania vedeného pod sp. zn. 17 C 375/1993 (pozri nižšie), keďže tvoria jeho súčasť.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 375/93 a rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 375/1993-239 zo 17. júla 2006

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).

K sťažnosti   sťažovateľov   v časti,   v ktorej   namietali   porušenie   základného   práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 375/1993 a jeho rozsudkom č. k. 17C/375/1993-239 zo 17. júla 2006, ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V danom prípade účinným prostriedkom nápravy proti rozsudku okresného súdu č. k. 17 C/375/1993-239 zo 17. júla 2006 bolo odvolanie, ktoré   sťažovatelia   podali.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený   a povinný rozhodnúť všeobecný   súd   na základe riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená“   (IV.   ÚS   10/02). Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej   právomoci. Z rovnakého dôvodu odmietol ústavný súd aj tú časť sťažnosti, v ktorej sa sťažovatelia domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v dôsledku postupu   okresného   súdu   v danom   konaní,   pretože   svoju   nespokojnosť   s   postupom okresného súdu mohli sťažovatelia prejaviť a namietať v konaní pred krajským (odvolacím) súdom.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   preskúmal   v tejto   časti   sťažnosť   z hľadiska tvrdení sťažovateľov týkajúcich sa neprimeranej dĺžky konania a pasivity okresného súdu, ktorá by za určitých okolností v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 46/04, IV. ÚS 159/07) mohla vyústiť do vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že po doručení návrhu na začatie konania 2. júla 1993 okresný súd po vykonaní prvotných procesných úkonov na pojednávaní 17. januára 1994 súhlasil s návrhom účastníkov konania na poskytnutie lehoty za účelom mimosúdneho vyrovnania do 15. marca 1994.

Sťažovateľ v 1. rade sa následne zúčastnil 22. apríla 1994 informatívneho výsluchu pred okresným súdom s tým, že v určenej lehote predloží relevantné listiny, preto bol spis 12.   mája   1994,   16.   júna   1994,   15.   júla   1994,   23.   augusta   1994,   27.   septembra   1994, 16. novembra 1994 a 21. decembra 1994 daný vždy na lehotu jedného mesiaca. Sťažovateľ požadované   listiny   nepredložil,   preto   ho   okresný   súd   3.   februára   1995   vyzval   na   ich predloženie.   Odpoveď   sťažovateľa   na   uvedený   prípis   bola   okresnému   súdu   doručená 8. februára 1995 s tým, že potrebuje ešte určitú lehotu na predloženie relevantných listín a následne oznámi, či bude žiadať o vyrovnanie dedičských podielov súdnou cestou.

Okresný súd po poskytnutí ďalšej lehoty vydal 30. augusta 1995 pokyn na doručenie prípisu   Notárskemu   úradu   v Trnave   týkajúceho   sa   zistenia   relevantných   skutočností a uznesením č. k. 17 C 375/93-36 z 3. novembra 1995 konanie zastavil z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti petitu návrhu. Sťažovateľ v 1. rade podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie   a Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č.   k.   50   Co   36/96-46   z 27.   júna 1996 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po dokazovaní vykonanom na pojednávaniach nariadených na 9. október 1996, 28. október 1996, 16. december 1996 a po zmene zákonnej sudkyne (24. apríla 1997) vydal pokyn na pripojenie   relevantných   dedičských   spisov   vedených   pod   sp.   zn.   D   206/92   a D   906/92 a zistenie stavu relevantných dedičských   konaní, pričom pojednávanie 14. januára 1998 bolo odročené z dôvodu predloženia ďalších listín.

Na pojednávaní 4. marca 1998 okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 375/93-79 rozhodol o vyrovnaní   dedičského   podielu   vo   veci   vyporiadania   dedičstva.   Odporca   podal   proti predmetnému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 4 Co 475/98-87   z 29.   januára   1999   tak,   že   zrušil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu,   pripojení   relevantných   spisov   a   výzve sťažovateľovi v 2. rade v súvislosti s predložením požadovaných písomností boli v danej veci nariadené pojednávania na 8. november 1999, 12. január 2000, 13. marec 2000, 15. máj 2000, 21. august 2000, 5. február 2001, 14. máj 2001, 17. september 2001, 4. február 2002, 24. apríl 2002, 26. jún 2002, 14. a 30. október 2002, pričom na pojednávaní 4. novembra 2002 okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 375/93-136 návrh sťažovateľov zamietol.

Sťažovatelia   podali   proti   predmetnému   rozsudku   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 Cod 62/03, 9 Cod 63/03 z 28. novembra 2003 tak, že zrušil odvolaním   napadnutý   rozsudok   prvostupňového   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie, pričom zároveň   odmietol   odvolanie   sťažovateľa   v 1.   rade   proti   uzneseniu č. k. 17 C 375/93-142 z 23. apríla 2003 ako oneskorene podané.

Okresný   súd   po   vrátení   spisu   4.   decembra   2003   vykonával   úkony spojené s doplnením   dokazovania   v zmysle   pokynov   odvolacieho   súdu   (uznesením č. k. 17 C 375/92-159 z 10. marca 2004 pripustil vstup sťažovateľa v 2. rade do konania ako účastníka   na   strane   navrhovateľa   a prípisom   z 18.   mája   2004,   ako   aj   urgenciami z 18. augusta 2004 a 15. novembra 2004 vyzval sťažovateľov na úpravu petitu v zmysle uznesenia krajského súdu). V ďalšom období boli sťažovatelia okresným súdom vyzvaní na predloženie špecifikácie nehnuteľností týkajúcich sa predmetu konania a bol vydaný pokyn na   pripojenie   súvisiaceho   spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   25   C   101/03.   Na   pojednávaní 10. októbra 2005 vzniesol sťažovateľ v 2. rade námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 11 NcC 37/2005 z 31. októbra 2005 tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci.

Okresný súd v ďalšom období nariadil pojednávania na 24. apríl 2006, 5. jún 2006 a 28. jún 2006, pričom na pojednávaní 17. júla 2006 rozsudkom č. k. 17 C 375/1993-239 rozhodol   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľov.   Spis   bol   po   podaní   odvolania   postúpený 4. októbra 2006 na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Ústavný   súd   z uvedeného   prehľadu   zistil,   že   činnosť   okresného   súdu   a rýchlosť jednotlivých úkonov v danom konaní bola v prevažujúcej miere determinovaná správaním sťažovateľov   ako   účastníkov   konania,   pričom   sťažovatelia   značnou   mierou   prispeli k predĺženiu konania, keď v období od 12. mája 1994 do 20. októbra 1995 okresný súd nemohol konať v merite veci kvôli nepredloženiu relevantných písomností sťažovateľom v 1.   rade.   Ďalšie   predĺženie   konania   nastalo   v dôsledku   neospravedlnenej   neúčasti sťažovateľov   na   pojednávaniach   26.   júna   2002,   14.   októbra   2002   a 30.   októbra   2002 a ospravedlnenej neúčasti na pojednávaniach 14. januára 1998, 15. mája 2000, 24. apríla 2006 a 5. júna 2006. Sťažovatelia prispeli k predĺženiu konania aj nereagovaním na prípis okresného súdu z 18. mája 2004, kedy upravili a doplnili petit až po viacerých urgenciách podaním doručeným okresnému súdu 28. decembra 2004.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej rozhodovacej činnosti viackrát rozhodol, že predĺženie konania, ktoré je spôsobené procesnými úkonmi účastníkov konania (v danom prípade   aj   nereagovaním   alebo   oneskoreným   reagovaním   na   prípisy   okresného   súdu), nemožno pripísať na ťarchu všeobecného súdu (III. ÚS 97/05, IV. ÚS 142/07). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v postupe okresného súdu porušenie označeného základného práva sťažovateľov a na základe toho konštatoval, že pokiaľ by sťažnosť v tejto časti nebol odmietol   pre   nedostatok   právomoci,   bolo   by   ju   možné   odmietnuť   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 375/1993

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľov vychádzal ústavný súd zo   svojej   stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (II. ÚS 387/06). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   pokiaľ   ide   o právo   na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Zo sťažnosti, z predložených príloh a zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 17 C 375/1993 zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (31. októbra 2006) sa vec nachádzala na krajskom súde, a to od 5. októbra 2006. Sťažovatelia namietali zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal. Z uvedeného dôvodu už okresný súd nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom. Sťažnosť   sťažovateľov   bolo   preto   v tejto   časti   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07).

5.   K namietanému   porušeniu základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 475/98, 9 Cod 62/03 a 9 Cod 63/03

Ústavný   súd   zistil,   že   namietané   konanie   krajského   súdu   vedené   pod sp. zn. 4 Co 475/98 bolo skončené 29. januára 1999 (uznesením č. k. 4 Co 475/98-87 krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 375/93-79 zo 4. marca 1998 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie). Odvolacie konanie vedené   pod   sp. zn.   9   Cod   62/03   a 9   Cod   63/03   bolo   skončené   28.   novembra   2003 (uznesením sp. zn. 9 Cod 62/03, 9 Cod 63/03 krajský súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   17   C   375/93-136   zo   4.   novembra   2002   a vec   vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie). Vzhľadom na dátumy skončenia predmetných konaní a dátum doručenia sťažnosti (31. októbra 2006) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola   zjavne   podaná   po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo v tejto časti potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene.

6.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cod 82/06V rámci odvolacieho konania krajského súdu vedeného pod sp. zn. 9 Cod 82/06 ústavný   súd   zistil,   že   od   doručenia   spisu   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 17 C 375/1993   krajskému   súdu   ako   odvolaciemu   súdu   (5.   októbra   2006)   do   doručenia sťažnosti ústavnému súdu (31. októbra 2006) nemohlo pre krátkosť času dôjsť k porušeniu označeného   základného   práva   sťažovateľov.   Ústavný   súd   však   nad   rámec   sťažnosti preskúmal   predmetné   odvolacie   konanie   k termínu   predbežného   prerokovania   sťažnosti a zistil, že krajský súd po vykonaní prvotných úkonov nariadil pojednávanie na 23. január 2007, ktoré bolo odročené z dôvodu nevykázaného doručenia predvolania na pojednávanie sťažovateľom a ich neprítomnosti na ňom. Na pojednávaní 20. februára 2007 sťažovateľ v 2. rade vzniesol námietku zaujatosti voči predsedníčke senátu a krajský súd mu následne určil lehotu, v ktorej mal uvedené námietky predložiť v písomnej forme.

Krajskému   súdu   bola   28.   februára   2007   doručená   žiadosť   sťažovateľa   v 2.   rade o predĺženie   lehoty   na   písomné   predloženie   námietok   zaujatosti   z dôvodu   jeho práceneschopnosti. Podľa úradného záznamu krajského súdu z 12. marca 2007 predĺžená lehota   uplynula   5.   marca   2007,   ale   prípisom   z 12.   marca   2007   krajský   súd   predĺžil sťažovateľovi   v 2.   rade   lehotu   na   predloženie   námietok   zaujatosti   do   15.   marca   2007 „... s tým,   aby   ste   obratom   odvolaciemu   súdu   predložili   potvrdenie   o Vašej práceneschopnosti“, pričom sťažovateľ v 2. rade tak neurobil.

Krajský   súd   vydal   25.   apríla   2007   pokyn   na   vypravenie   prípisu   sťažovateľovi v 2. rade,   aby   v určenej   lehote   predložil   odôvodnenie   námietky   zaujatosti   vznesenej   na pojednávaní   20.   februára   2007,   pretože „Ak   v uvedenej   lehote   odôvodnenie   námietky nepredloží, v zmysle ustan. § 15a veta druhá O. s. p. na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, odvolací súd neprihliadne, a bude pokračovať v konaní“. Sťažovateľ v 2.   rade   uvedený   prípis   prevzal   22.   mája 2007.   Okresnému   súdu   bolo   29.   mája 2006 doručené   faxové   podanie   -   žiadosť   sťažovateľa   v 2.   rade   o predĺženie   lehoty   na odôvodnenie námietky zaujatosti.

Krajský súd vydal 13. júna 2007 pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi v 2. rade, v ktorom   ho poučil   v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   a upozornil, že pokiaľ „...   v náhradnej   lehote   7   dní   od   doručenia   tohto   prípisu   námietku   zaujatosti nepredloží v písomnom vyhotovení, odvolací súd na ňu neprihliadne a bude pokračovať v konaní“. Uvedený   prípis   sa   nepodarilo   sťažovateľovi   v 2.   rade   doručiť   ani prostredníctvom   pošty,   ani   prostredníctvom   orgánov   polície.   Podľa   úradného   záznamu krajského   súdu   z 12.   septembra   2007   sťažovateľ   v 2.   rade   tento   prípis   prevzal   osobne v uvedený deň na krajskom súde, keď zároveň nahliadol do predmetného spisu.

Krajskému   súdu   bolo   19.   septembra   2007   doručené   faxové   podanie   sťažovateľa v 2. rade   -   vyjadrenie   jeho   nesúhlasu   s postupom   predsedníčky   senátu   v súvislosti so vznesením námietky zaujatosti na pojednávaní 20. februára 2007. Krajský súd nariadil 2. októbra 2007 termín odvolacieho pojednávania na 30. október 2007. Sťažovateľ v 1. rade prevzal predvolanie na toto pojednávanie 8. októbra 2007 a sťažovateľ v 2. rade prevzal predvolanie na pojednávanie 24. októbra 2007. Krajskému súdu   bolo 30. októbra 2007 doručené   faxové   podanie   sťažovateľov   -   žiadosť   o ospravedlnenie   ich   neprítomnosti   na pojednávaní 30. októbra 2007 „zo zdravotných dôvodov resp. z dôvodu práceneschopnosti“ so súčasnou žiadosťou o odročenie pojednávania.

Na pojednávaní 30. októbra 2007 odvolací súd oboznámil prítomných s faxovým podaním   sťažovateľov   a   uznesením   rozhodol,   že   bude   pojednávať   v ich   neprítomnosti. Pojednávanie bolo po vykonaní dokazovania uznesením odročené na 20. november 2007. Sťažovateľ v 2. rade prevzal 26. novembra 2007 predvolanie na pojednávanie nariadené na 20. november 2007.

Pojednávanie 20. novembra 2007 bolo uznesením odročené na neurčito z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti sťažovateľov (doručenie predvolania nevykázané) s tým, že „od   navrhovateľa   v 2.   rade   budú   opätovne   žiadané   doklady   o zdravotnom   stave navrhovateľov, resp. o práceneschopnosti a o jej trvaní v čase najmenej od 29. 10. 2007 doteraz; bude robený dopyt na poštu Križovany nad Dudváhom, či navrhovateľ v 2. rade má zriadenú poštovú schránku na pošte, či preberá zásielky osobne alebo mu ich doručuje doručovateľ, ako často chodí schránku vyberať“.

Krajskému súdu bolo 20. novembra 2007 doručené faxové podanie sťažovateľov - žiadosť   o ospravedlnenie   ich   neprítomnosti   na   pojednávaní   20.   novembra   2007 „zo zdravotných   dôvodov   resp.   z dôvodu   práceneschopnosti“ so   súčasnou   žiadosťou o odročenie pojednávania v mesiacoch november a december 2007. Krajskému súdu bolo 30.   novembra   2007   doručené   podanie   sťažovateľa   v 2.   rade   -   potvrdenie   lekára o práceneschopnosti so žiadosťou o prerušenie konania do doby zlepšenia jeho zdravotného stavu.

Krajský   súd   nariadil   6.   decembra   2007   termín   odvolacieho   pojednávania na   15.   január   2008   a   prípisom   zo   7.   decembra   2008   vyzval   sťažovateľa v   2.   rade   na   predloženie   písomností   preukazujúcich   nepriaznivý   zdravotný   stav   jeho i sťažovateľa v 1. rade, pre ktorý sa obaja nedostavujú na pojednávania, a to pod hrozbou poriadkovej   pokuty.   Sťažovateľ   v 2.   rade   prevzal   predvolanie   na   pojednávanie   spolu s prípisom 2. januára 2008.

Krajskému   súdu   bolo   14.   januára   2008   doručené   faxové   podanie   sťažovateľa v 2. rade   -   žiadosť   o ospravedlnenie   neprítomnosti   jeho   aj   sťažovateľa   v 1.   rade   na pojednávaní   15.   januára   2008   z dôvodu   jeho   práceneschopnosti   so   súčasnou   žiadosťou o prerušenie konania do doby zlepšenia jeho zdravotného stavu.

Na pojednávaní 15.   januára 2008 krajský   súd   uznesením   rozhodol   o pojednávaní v neprítomnosti   sťažovateľov   a rozsudkom   č.   k.   9   Cod/82/2006-365   potvrdil   napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   zaviazal   sťažovateľov   uhradiť   odporcovi   v 1.   rade   trovy právneho zastúpenia a odporkyni v 2. rade nepriznal trovy odvolacieho konania. Krajskému súdu   bolo   15.   januára   2008   doručené   faxové   podanie   sťažovateľa   v 2.   rade   -   žiadosť o ospravedlnenie neprítomnosti jeho aj sťažovateľa v 1. rade na pojednávaní 15. januára 2008   z dôvodu   jeho   práceneschopnosti   so   súčasnou   žiadosťou   o odročenie   tohto pojednávania s prílohami (faxové prílohy - doklady o práceneschopnosti). Podľa úradného záznamu krajského súdu z 15. januára 2008 bolo predmetné faxové podanie s prílohami sťažovateľa v 2. rade doručené do pojednávacej miestnosti po vyhlásení rozhodnutia v danej veci. Sťažovateľovi v 1. rade bol predmetný rozsudok doručený 6. marca 2008, sťažovateľ v 2. rade si rozsudok v odbernej lehote neprevzal a nedoručená zásielka bola okresnému súdu   vrátená   31.   marca   2008.   Okresný   súd   vydal   28.   apríla   2008   pokyn   na   opätovné doručenie rozsudku krajského súdu sťažovateľovi v 2. rade.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd priebežne vybavoval a reagoval na procesné   podania   sťažovateľov.   Sťažovatelia   navyše   ospravedlnenými   aj neospravedlnenými neprítomnosťami na nariadených pojednávaniach prispeli k značnému predĺženiu   odvolacieho   konania,   ktoré   nemožno   pripísať   na   ťarchu   krajského   súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatoval, že postup krajského súdu v namietanom odvolacom konaní nenaznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľov   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   úhrady trov konania alebo zrušením označených rozhodnutí).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2008