znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 39 Er 3623/2006   (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1959/98), za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 39 Er 3623/2006   (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1959/98)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Obchodnej spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti B., s. r. o., trovy   právneho   zastúpenia   v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. D. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 179/07 z 26. júla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3623/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 1959/98).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   na   základe   návrhu   sťažovateľky   ako   oprávnenej vydal okresný súd 20. januára 1999 uznesenie sp. zn. E 1959/98, ktorým bol proti povinnej nariadený   súdny   výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí.   Okresný   súd   23. marca 2000   spísal   zápisnicu   o bezvýslednosti   súpisu   vecí,   pretože   povinná   sa   nenachádzala v mieste trvalého   bydliska.   Povinná 3.   mája 2000 prejavila ochotu   splácať dlžnú sumu mesačnými splátkami, preto okresný súd upustil od súpisu hnuteľných vecí. Keďže povinná uhradila iba jednu splátku dlžnej sumy, sťažovateľka oznámila túto skutočnosť okresnému súdu.

Sťažovateľka   podala   počas   nariadeného   súdneho   výkonu   rozhodnutia   v súlade s prechodným   ustanovením   § 372m   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného od 1. septembra   2005   (ďalej   len   „OSP“)   okresnému   súdu   27.   februára   2006   návrh na vykonanie   exekúcie   so   súčasnou   žiadosťou   postúpenia   tejto   veci   označenej   súdnej exekútorke. Okresný súd výzvou z 18. októbra 2006 vyzval súdnu exekútorku, aby vyčíslila výšku pohľadávky a uznesením č. k. 39 Er 3623/2006-24 z 31. januára 2007 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na výkon súdnej exekúcie zamietol. Sťažovateľka podala proti uvedenému uzneseniu odvolanie.

Podľa názoru sťažovateľky postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby vo veci jej sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   Bratislava II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 39 Er 3623/2006 (predtým sp. zn. E 1959/98) porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- Sk, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava II   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 7.492,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu.“

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr. 2100/07   doručeným   ústavnému   súdu   3.   septembra   2007   a doplňujúcim vyjadrením z 21. novembra 2007 doručeným 30. novembra 2007, v ktorých sa okrem iného uvádza: „návrh na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí bol doručený tunajšiemu súdu dňa 17. 12. 1998.

Do   podania   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   podľa   § 372m   ods. 1,   2   O. s. p.   boli vo veci vykonané úkony na uskutočnenie výkonu rozhodnutia predajom hnuteľných vecí u povinnej, avšak bezvýsledne, keďže u povinnej nenašli postihnuteľné hnuteľnosti... Podaním zo dňa 24. 02. 2006, doručeným súdu 27. 02. 2006 oznámil oprávnený, že podal návrh na vykonanie exekúcie súdnej exekútorky JUDr. Ing. Z. D. a požiadal, aby súd spis spolu s písomným poverením na vykonanie exekúcie postúpil exekútorovi.

Výzvou zo dňa 18. 10. 2006 vyzvala vyššia súdna úradníčka Mgr. H. M. oprávneného na   vyčíslenie   pohľadávky   v   lehote   10   dní   od   doručenia   výzvy   s   poučením   o možnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 O. s. p.

Uznesením zo dňa 30. 01. 2007 sp. zn. 39 Er 3623/2006-24 súd žiadosť o udelenie poverenia súdnej exekútorke JUDr. Ing. Z. D. na vykonanie exekúcie zamietol.

Oprávnený   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   odvolanie   -   doručené   súdu   dňa 26. 02. 2007.

Uznesením   zo   dňa   17. 04. 2007,   č. k.   39 Er 363/2006-34   bolo   uznesenie   zo   dňa 30. 01. 2007, č. k. 39 Er 3623/2007-24 zrušené. Uznesenie č. k. 39 Er 3623/2007-34 zo dňa 17. 04. 2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 05. 2007.

Dňa 24. 05. 2007 bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, ktoré bolo doručené súdnej exekútorke JUDr. Ing. Z. D. dňa 11. 06. 2007.

Podaním   doručeným   súdu   dňa   30. 07. 2007   vrátila   súdna   exekútorka   poverenie na vykonanie exekúcie v zmysle § 60 EP, keďže exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie dňa 25. 07. 2007.

Vo veci nešlo podľa môjho názoru k zložitej veci z hľadiska právneho i skutkového. Zákonnou sudkyňou od doručenia návrhu na súd bola vo veci JUDr. N. P., ktorá je od   01. 01. 2007   dočasne   pridelená   na   výkon   funkcie   sudcu   na   Krajský   súd   Bratislava a od 02. 04. 2007 bola vec prostredníctvom opatrenia predsedu pridelená JUDr. G. S. V   priebehu   konania   nenastali   skutočnosti   upravujúce   postup   v   prípade   prekážok konania podľa § 107 a nasl. O. s. p.

Prieťahy zo strany oprávneného neboli zistené.“

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti zaujala sťažovateľka písomné stanovisko doručené ústavnému súdu 10. októbra 2007, v ktorom okrem iného uviedla, že „nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k vyjadreniu predsedníčky Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24. 8. 2007 a na vykonaní verejného ústneho pojednávania vo veci netrváme“.

Na   výzvu   ústavného   súdu   z 30.   novembra   2007,   v ktorej   bolo   sťažovateľke umožnené   vyjadriť   sa   k doplňujúcemu   vyjadreniu   okresného   súdu,   sťažovateľka v stanovenej lehote ani do dňa vydania tohto nálezu nereagovala.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiacich súdnych spisov okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 17. decembra 1998 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na „výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí v sume 1.400,- Sk s prísl.“,

-   20.   januára   1999   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   E 1959/98   nariadil   výkon rozhodnutia predajom hnuteľností,

- 20. marca 2000 okresný súd nariadil termín súpisu hnuteľných vecí povinnej, ktorý sa uskutočnil 23. marca 2000, avšak bezvýsledne, pre neprítomnosť povinnej,

-   3.   mája   2000   sa   uskutočnil   ďalší   súpis   hnuteľných   vecí   povinnej,   na   ktorom povinná prejavila vôľu splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach poštovou poukážkou, čo bolo zapísané do zápisnice o bezvýslednosti súpisu (upustenia od súpisu) hnuteľností,

- 7. augusta 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby „oznámila súdu v lehote 10 dní, či povinná pohľadávku spláca tak ako sa zaviazala“,

- 4. septembra 2001 sťažovateľka oznámila, že povinná uhradila iba časť dlžnej sumy a 24. augusta 2000 prestala so splácaním dlhu,

- 28. septembra 2001 povinná prevzala zásielku okresného súdu (v spise sa nachádza iba doručenka o zaslaní tejto písomnosti, na ktorej je vyznačená lehota „17/10“, avšak nedá sa zistiť, čo táto zásielka obsahovala, pozn.),

- 25. októbra 2001 okresný súd uložil spis „na termín 30/10“,

- 27.   februára   2006   sťažovateľka podala okresnému   súdu v súlade s prechodným ustanovením § 372m OSP návrh na vykonanie exekúcie so žiadosťou o postúpenie tejto veci označenej súdnej exekútorke,

- 20. marca 2006 bol spis prevedený do registra „Er“, kde mu bola pridelená nová sp. zn. 39 Er 3623/2006,

- 18. októbra 2006 okresný súd vyzval súdnu exekútorku na „špecifikovanie výšky pohľadávky, na vymoženie ktorej žiada udeliť poverenie“,

- 30.   januára   2007   okresný   súd   uznesením   zamietol   žiadosť   súdnej   exekútorky o udelenie poverenia, proti ktorému sťažovateľka podala 26. februára 2006 odvolanie,

- 17. apríla 2007 okresný súd zrušil uznesenie z 30. januára 2007,

- 24. mája 2007 okresný súd vydal poverenie pre súdnu exekútorku na vykonanie exekúcie,

- 30. júla 2007 poverená súdna exekútorka vrátila poverenie na vykonanie exekúcie, pretože exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky s prísl.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (m. m.   IV. ÚS 221/04). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento výkon (prípadne súdna exekúcia) tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený (podobne II. ÚS 205/04, II. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, IV. ÚS 41/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bolo rozhodovanie   o výkone   rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Z doterajšieho priebehu konania a prehľadu spisu ústavný súd nezistil   žiadnu   okolnosť,   pre   ktorú   by   bolo   možné   predmetné   konanie   považovať po skutkovej alebo právnej stránke za zložité.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil nič, čo by   nasvedčovalo   tomu,   že   by   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela   k predĺženiu predmetného konania, resp. k jeho celkovej dĺžke.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Okresnému   súdu   bol   17. decembra 1998 doručený návrh sťažovateľky na výkon rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   proti   povinnej.   Uznesením   okresného   súdu   č. k. E 1959/98-1 z 20. januára 1999 bol nariadený výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí povinnej na uspokojenie pohľadávky v sume 1 400 Sk s prísl. Následne bol okresný súd nečinný   do   23.   marca   2000,   keď   spísal   zápisnicu   o bezvýslednosti   súpisu   hnuteľností, pretože povinná sa v tomto čase nezdržiavala na adrese trvalého pobytu.

Dňa 3. mája 2000 okresný súd opätovne spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu hnuteľností,   resp.   o upustení   od   súpisu   hnuteľností,   pretože   povinná   prejavila   súhlas so splácaním   dlžnej   sumy v mesačných   splátkach.   Okresný   súd   7. augusta   2001   vyzval sťažovateľku, aby „oznámila súdu v lehote 10 dní, či povinná pohľadávku spláca tak ako sa zaviazala“. Sťažovateľka 4. septembra 2001 oznámila okresnému súdu, že povinná uhradila iba časť dlžnej sumy a od 24. augusta 2000 dlh prestala splácať.

Povinná prevzala 28. septembra 2001 pravdepodobne výzvu okresného súdu (v spise sa   nachádza   iba   doručenka   o prevzatí   zásielky   okresného   súdu   podpísaná   povinnou, na ktorej je vyznačená lehota 17. október 2001), na ktorú v lehote vyznačenej na doručenke nereagovala,   následne   na   to   bol   spis   uložený   na   lehotu   do   30.   októbra   2001,   kde   sa nachádzal až do 20. marca 2006, keď na návrh sťažovateľky z 24. februára 2006 (doručený okresnému   súdu   27.   februára   2006)   na   postúpenie   veci   poverenej   súdnej   exekútorke previedol   predmetnú   vec do   registra   „Er“.   V ďalšom   období   bol   okresný   súd opätovne nečinný do 18. októbra 2006, keď vyzval súdnu exekútorku na špecifikovanie dlžnej sumy. Dňa 30. januára   2007   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 39 Er 3623/2006   zamietol   žiadosť sťažovateľky   o udelenie   poverenia   súdnej   exekútorke.   Sťažovateľka   podala   proti predmetnému   uzneseniu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 39 Er 3623/2006 zo 17. apríla 2007 tak, že zrušil napadnuté uznesenie z 30. januára 2007 a 24. mája 2007 vydal poverenie označenej súdnej exekútorke na vykonanie exekúcie.

Okresnému   súdu   bolo   30.   júla   2007   doručené   oznámenie   súdnej   exekútorky o skončení   exekučného   konania   vymožením   pohľadávky   s príslušenstvom   vrátane   trov exekúcie so súčasným vrátením poverenia na vykonanie exekúcie.

Vzhľadom na celkovú dĺžku predmetného konania a na uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu je potrebné konštatovať, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 39 Er 3623/2006   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   E 1959/98)   došlo   jeho   postupom k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Aj   napriek   záveru   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným   súdom,   ústavný   súd   mu   neprikázal,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 39 Er 3623/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. E 1959/98) konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom   na   to,   že   predmetné   konanie   bolo   podľa   oznámenia   súdnej   exekútorky doručeného okresnému súdu 30. júla 2007 skončené, čím bola odstránená právna neistota sťažovateľky ako účastníčky konania.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk poukazujúc   najmä   na „pocit   márnivosti   celého   (...)   konania,   keď   sa   ako   oprávnený z právoplatného a vykonateľného exekučného titulu nemôžeme domôcť exekučného výkonu rozhodnutia voči povinnému – neplatiacemu dĺžnikovi“.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, zložitosť veci, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, povahu prerokovanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   a   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia   pre sťažovateľku   v požadovanej sume 20 000   Sk   primerané konkrétnym okolnostiam daného prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   ústavným   súdom   advokátom JUDr. D. K., ktoré si sťažovateľka vyčíslila v sume 7 492 Sk. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a s § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“),   a   to   každý   úkon   po   2 970 Sk,   t. j.   spolu   5 940 Sk,   čo   spolu   s režijným paušálom 2 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 296 Sk. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   boli sťažovateľke priznané v ňou vyčíslenej a uplatnenej sume 7 492 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, tento nález nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008