znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/05-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   21. júna 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   T.,   bytom   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19, čl. 26 a čl. 38 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava,   o   priznaní   starobného   dôchodku v spojení s postupom Ing. Ľ. K. a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2005 doručená   sťažnosť   A.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných práv podľa čl. 12, čl. 16, čl. 19, čl. 26 a čl. 38 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredia   Bratislava   (ďalej   len „sociálna poisťovňa“) o priznaní starobného dôchodku v spojení s postupom Ing. Ľ. K. a Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“).

Zo sťažnosti a pripojených dokladov vyplýva, že sťažovateľka bola od 12. septembra 1966   do   30. septembra 2003 „... zamestnaná   v U.   s. r. o.,   K.   (V. K.)“.   V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „Ešte počas trvania pracovného pomeru som sa na rekondičnom pobyte v P., ktorý mi poskytol zamestnávateľ, dňa 23. 9. 2003 zranila. Nemocenské dávky mi likvidoval zamestnávateľ až do 18. 1. 2004 a od 20. 1. 2004 som požiadala o starobný dôchodok. Žiadala som o SD podľa zákona 461/2003, ale Sociálna poisťovňa B. mi zaslala SD podľa Z. z. 100/1988. Ihneď som zažiadala o vysvetlenie z akého dôvodu a žiadala som dôchodok pozastaviť s okamžitou platnosťou, pretože o takýto dôchodok nemám záujem, ale na moje prosby a žiadosti nereagovali a telefónne linky boli nedostupné. Pán minister Ing.   K.   vyhlásil   Generálny   pardón   2004   s možnosťou   doplatenia   dlžného   sociálneho poistenia, a tak som doplatila 3 x 1.120,- t. j. 3.360,- a požiadala som ministra K. o udelenie Ministerského pardónu, pretože moje dobrovoľné poistenie v SP zaslané poštou ani na vedomie vziať nechceli v r. 2003 a tvrdili, že ak som práceneschopná, nemám sa prečo hlásiť ako dobrovoľne nezamestnaná. Môj doplatok nerešpektovali, ale finančnú čiastku si ponechali a vlastne ma drzo a bezočivo okradli“.

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľka v tom, že:

„a) Vláda SR pripravovala Zákon od 1. 7. 2003, preto som nepovažovala za nutné odporovať   svojmu   zamestnávateľovi   podpísať   Dohodu   o skončení   pracovného   pomeru ku 30. 9. 2003, kedy som dovŕšila vek odchodu do dôchodku. Vtedy som ešte netušila, že sa ešte   v tom   istom   mesiaci   zraním   a môj   zamestnávateľ   ma   i napriek   nemocenským dávkam prinúti pracovný pomer ukončiť. Vláda však rozhodla spustiť dôchodkovú reformu až   od   1. 1. 2004.   Pán   minister   ak   začal   uplatňovať   svoje   zákony   od   1. 1. 2004   mal pracovníkov   Sociálnej   poisťovne   dostatočne   informovať   a zistiť,   či   dostatočne   poznajú pravidlá nového zákona a nie spustiť zákon a jednotliví pracovníci sa správajú podľa toho, čo vedia a občanov uvádzali do omylu. Presne tak to vyzeralo v Sociálnej poisťovni K., že posadili pracovníčku, ktorá pozberala doklady, ktoré som jej predložila a podľa nej bolo všetko   v úplnom   poriadku.   Pán   minister   pripúšťa,   že   sa   omyly   môžu   stať,   veď   chyby a nedostatky sa praxou vyjasnia. Aj keď v mojom prípade ide o súhru náhod a omylov, ale svoju neodbornosť priznať nechcú. Pán minister mi dovolil doplatiť dlžné, nezanedbateľné poistné, odpustiť sebe a sebe podobným penále. Pán minister sa neunúva čítať sťažnosti občanov a na moje listy odpovedajú akísi pracovníci ministerstva. (...) Od 12. 9. 1966 – 30. 9. 2003 mám zamestnávateľom uhradené všetky odvody do poistných fondov. Mesiace 10,   11,   12/2003   bola   som   práceneschopná   a aj   napriek   tomu   som   bola   povinná   platiť odvody a tie som uhradila do konca r. 2004, ktoré však SP nechce rešpektovať. (...)

1. Sociálna poisťovňa Bratislava trvá na ukončení pracovného pomeru do 31. 12. 2003.

2. Ministerstvo   PSV a R   pripúšťa   byť   aj   dobrovoľne   nezamestnaný   a   platiť si aj napriek nemoci poistné fondy, vedeli to len zainteresovaní pracovníci Ministerstva. Jeden minister, dve inštitúcie, dva varianty výkladu. Jeden dôchodok a dva zákony 100/1988 a 461/2003.“

Sťažovateľka   zastáva názor,   že v jej   prípade   nie   je možné   žiadať   iný súd,   ktorý by chránil jej základné práva, a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej tak, že: „Na základe uvedených skutočností je Sociálna poisťovňa Bratislava povinná rešpektovať priznanie   starobného   dôchodku   podľa   Z. z.   461/2003   odo   dňa   20. 1. 2004   doposiaľ, a to bezodkladne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že rozhodnutím sociálnej poisťovne (č. 485 928 7160 zo 7. mája 2004) o priznaní starobného dôchodku v spojení s postupom Ing. Ľ. K. a ministerstva boli porušené jej označené základné práva.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   alebo slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich. Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 118/04).

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci,   ak   tak   ustanoví   zákon.   Podľa   § 7   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   v   znení   účinnom   od   1. septembra 2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 244 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250i (tretej hlavy piatej časti OSP nazvaná „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“) sa podľa ustanovení tejto hlavy postupuje   v prípadoch,   v ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.

Pri   posudzovaní   splnenia   tejto   podmienky   ústavný   súd   zobral   do   úvahy, že rozhodnutia   o   dávkach   dôchodkového   zabezpečenia   sú   preskúmateľné   všeobecným súdom   podľa   § 244   až   250s   OSP   [§ 122   ods. 1   zákona   č. 100/1988 Zb.   o   sociálnom zabezpečení   v   znení   neskorších   predpisov   platného   do   31. decembra 2003   a   rovnako aj § 219 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“)].

Navyše, podľa § 250s ods. 2 OSP vo veciach dôchodkového zabezpečenia možno podať proti rozhodnutiu krajského súdu (ako súdu prvostupňového) odvolanie, o ktorom rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a proti rozhodnutiu najvyššieho súdu o odvolaní je prípustné aj dovolanie.

V danom prípade na preskúmanie napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne bola teda   daná   právomoc   všeobecných   súdov.   Z   príloh   pripojených   k sťažnosti,   ako aj z informácie   poskytnutej   ústavnému   súdu   Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) vyplýva, že sťažovateľka podala 29. mája 2004 proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne   č. 485 928 7160,   ktorým   jej   bol   priznaný   starobný   dôchodok,   opravný prostriedok,   ktorý   však   zobrala   15. decembra 2004   späť.   Na   základe   tohto   procesného úkonu   sťažovateľky   krajský   súd   rozhodnutím   sp. zn.   1 Sd 147/04   z   20. januára 2005 konanie v jej právnej veci zastavil.

Takéto správanie sťažovateľky nemožno považovať za účinné využitie dostupného právneho   prostriedku   nápravy,   ktorého   vyčerpanie   je   podľa   citovaného   čl. 127   ods. 1 ústavy, resp. podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd ústavným súdom, resp. jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Keďže v danej veci sťažovateľky bola daná právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve   rozhodovať   o napadnutom   rozhodnutí   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   jej tvrdení týmto rozhodnutím mali byť porušené jej základné práva, nemožno túto právomoc správneho súdnictva nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené a tiež s poukazom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv sťažovateľky (pozri napr. I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 76/04).

Sťažovateľka   medzi   orgánmi   verejnej   moci,   proti   ktorým   jej   sťažnosť   smeruje, uvádza   aj   Ing.   Ľ.   K.   (ministra   práce   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky) a ministerstvo. V súvislosti s tým ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 prvej vety a ods. 2 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorých sociálne poistenie vykonáva sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia. V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že z ničoho, čo je uvedené v sťažnosti a v jej prílohách,   však   nemožno   vyvodiť   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   týmito   označenými porušovateľmi sťažovateľkiných práv a rozhodovaním sociálnej poisťovne, ktorým jej bol priznaný starobný dôchodok. Preto je sťažnosť v časti týkajúcej sa Ing. Ľ. K. a ministerstva zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd ďalej poukazuje na ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa   ktorého   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   vo   veci   priznania   starobného   dôchodku sťažovateľky bolo právoplatne skončené 20. januára 2005 a predmetnú sťažnosť ústavnému súdu podala až 13. júna 2005, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, preto bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní v senáte podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu pre zjavnú neopodstatnenosť, ako aj pre oneskorenosť.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu,   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ani oneskorenosť jej podania nemožno odstrániť. Preto ústavný súd nevyzval sťažovateľku, aby preukázala svoje majetkové pomery za účelom ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ktoré vo svojej sťažnosti taktiež požadovala.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2005