znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne prerokoval sťažnosť maloletých J. Š. a M. Š., zastúpených matkou Ľ. Š., bytom Ž.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného   zboru   v   Čani   vo   veci   ČVS:   ORP-138/PP-ČA-2003   a postupom   Okresnej prokuratúry Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. Pv 1296/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletých J. Š. a M. Š., zastúpených matkou Ľ. Š.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2004 doručená sťažnosť maloletých J. Š. a M. Š., zastúpených matkou Ľ. Š., bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“),   v ktorej   tvrdia,   že   postupom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru v Čani (ďalej len „obvodné oddelenie“) vo veci ČVS: ORP-138/PP-ČA-2003 a postupom Okresnej prokuratúry Košice - okolie (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Pv   1296/03   došlo   k   porušeniu   ich   základného   práva   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   pretože   oba   orgány   činné v trestnom konaní neuznali ich postavenie ako poškodených podľa § 43 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   tohto   základného   práva   navrhujú,   aby ústavný súd uložil obom orgánom, obvodnému oddeleniu a okresnej prokuratúre konať v ich veci a považovať ich za poškodených.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

3. Ústavný súd z obsahu listín predložených sťažovateľmi zistil, že trestné stíhanie ich   otca   D.   Š.   bolo   zastavené   uznesením   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   Pv   1296/03 z 31. októbra   2003,   ktoré   sťažovateľom   ani   ich   zákonnej   zástupkyni   (matke)   nebolo doručené.   Okresná   prokuratúra   oznámila   matke   sťažovateľov,   že   podľa   stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v judikáte sp. zn. R 55/1993 nie je poškodenou podľa § 43 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“). Z uvedeného ďalej vyplýva, že trestné stíhanie otca sťažovateľov bolo zastavené uznesením okresnej prokuratúry bez toho, aby o veci rozhodovalo obvodné oddelenie.

4. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Takýmto   právnym   prostriedkom   v   konaniach   podľa   Trestného   poriadku   je   aj sťažnosť.   Podľa   §   141   ods.   2   TP   sťažnosťou   možno   napadnúť   každé   uznesenie vyšetrovateľa a policajného orgánu okrem uznesenia o začatí trestného stíhania (§ 160). Uznesenie súdu a prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, kde to zákon výslovne pripúšťa a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Zastavenie   trestného   stíhania   otca   maloletých   sťažovateľov   pre   trestný   čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona okresnou prokuratúrou je napadnuteľné   podľa   §   172   ods.   3   TP   v   znení   k   31.   októbru   2003   sťažnosťou.   Ak   sa sťažovatelia, resp. ich zákonná zástupkyňa domnievali, že majú postavenie poškodených, ktoré im okresná prokuratúra aj obvodné oddelenie odopierali, najmä tak, že s nimi nekonali ako s poškodenými a nedoručili im ani zastavujúce uznesenie, potom mali k dispozícii sťažnosť podľa Trestného poriadku, o ktorej by rozhodovala nadriadená príslušná krajská prokuratúra. Tento postup sťažovateľov nemožno nahrádzať alebo alternovať sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Napokon   nadriadená krajská   prokuratúra   mohla poskytnúť ochranu sťažovateľom nielen   postupom   podľa   Trestného   poriadku,   ale aj   podľa   §   17   ods.   2   písm.   b)   zákona č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   zákona   č.   458/2003   Z.   z.   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého prokurátor dbá na zabezpečenie práv poškodeného v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi. Súčasne ústavný súd pripomína § 31 a nasl. citovaného zákona, ktorý umožňuje efektívne využívať podnety prokurátorovi a ich vybavenie napádať aj opakovaným podnetom nadriadenému prokurátorovi.

Sťažovatelia nevyužili ani postup podľa zákona o prokuratúre, hoci podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu sa tieto podnety považujú za efektívny prostriedok ochrany práv fyzických   aj   právnických   osôb   vo   vzťahu   k rozhodovaniu   orgánov   činných   v   trestnom konaní podľa Trestného poriadku.

5. Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť je neprípustná z dvoch dôvodov. Ak sťažovatelia mali názor (ako to tvrdia na strane 7 sťažnosti), že im bolo odňaté právo vykonávať oprávnenia   poškodeného,   museli   využiť   nielen   žiadosti   o   informácie,   ale aj právny   prostriedok,   ktorý   by   im   patril,   ak   by   boli   poškodení   podľa   §   43   ods.   1   TP. Sťažovatelia mohli postupovať aj podľa zákona o prokuratúre. Sťažovatelia tieto zákonné možnosti nevyužili, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   v   celom   rozsahu   a   rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali jeho priznania, nezaoberal.