znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 179/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2003 o sťažnosti Š. O., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa druhej časti čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 33/03 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Tpo 31/03 z 20. marca 2003, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 637/03 z 5. augusta 2003, za   účasti   Okresného   súdu   Bratislava   I   a   Krajského   súdu   v   Bratislave,   po   predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. O.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2003 doručená sťažnosť Š. O., t. č. vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby v B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietol porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa druhej časti čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 3 Nt 33/03 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Tpo 31/03 z 20. marca 2003, ako aj uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 637/03 z 5. augusta 2003.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľ v týchto skutočnostiach:

„1) Nezákonné pozbavenie slobody článok 17 ods. 1, 2, Ústavy SR. Napriek tomu, že SR nemala voči mne žiadne dôkazy, len indicie, napriek tomu, že som sa na polícii dňa 12. 2. 2003 sám prihlásil, bol som dňa 14. 2. 2003 daný do CPZ opätovne, lebo som bol opätovne pozbavený slobody. Bol som daný aj do (tzv. útekovej) väzby v zmysle § 67 písm. „a“, čo je absolútny nezmysel, keďže som sa na polícii sám prihlásil, akonáhle som sa dozvedel, že ma polícia hľadá.

2) Nezákonným uvalením (tzv. kolúznej) väzby § 67 písm. „b“ mi bolo porušené právo na listové tajomstvo článok 22. Ústavy SR a nedotknuteľnosť osoby článok 16 ods. 1, 2, Ústavy SR, keďže uvalenie kolúznej väzby takéto obmedzenia ukladá a dovoľuje. Aby som dokázal, že kolúzna väzba mi bola uvalená nezákonne, paušálne, citujem judikatúru: R 43/63: v Tr. por. zakotvená úprava vzatia do väzby a jej trvanie, musí byť vyložená tak, aby v žiadnom prípade nedochádzalo k nedôvodnému pozbaveniu osobnej slobody občana.

Kolúzna väzba podľa § 67 písm. „b“ Tr. por. môže trvať preto ako v prípravnom konaní, tak aj v súdnom konaní len po nevyhnutnú dobu. atď. R 39/68 Dôvodom kolúznej väzby § 67 písm. „b“, Tr. por. nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť, z ktorej   je   obvinený,   alebo   obžalovaný   resp.,   že   odmieta   vypovedať.   Väzba   nesmie   byť zneužitá na to, aby obvinený bol prinútený k výpovedi, alebo k priznaniu. Dôvodnosť obavy, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, resp. mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie, musí byť zistená vždy na základe konkrétnych skutočností. Konec citátu. K tomu už len podotýkam nikto, nikdy na základe konkrétnych skutočností nedokázal, že by som akýmkoľvek spôsobom čo len prejavil snahu niekoho ovplyvňovať.

3)   Právo,   aby   bola   moja   vec   prejednaná   v   primeranej   dobe,   alebo   aby   som   bol prepustený počas konania v zmysle Štrassburgského dohovoru článok 5 ods. 3 mi tiež bolo porušené a to predĺžením väzby až na pol roka. Uznesenie 3 Nt 637/03 vydané okresným súdom Bratislava I dňa 5. 8. 2003. V celom konaní voči mne nebol vyprodukovaný jeden jediný priamy dôkaz. Existujú samé indície aplikovateľné na hocikoho. Naopak som bol ochotný sa podrobiť vyšetrení na detektori lži. To, že OČ v TK naťahujú čas a nie sú schopné vec vyriešiť v základných zákonných lehotách je ich vina a zato nemienim tráviť čas vo väzbe a stratou slobody.“

Majúc vedomosť o tom, že v konaní pred ústavným súdom musí byť sťažovateľ zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom, požiadal zároveň sťažovateľ ústavný súd, aby mu bol na zastupovanie pred ním „pridelený advokát, ktorý ma zastupuje v trestnej veci“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   jednou   zo   zákonných   podmienok   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nedovoľuje zákon   o   ústavnom   súde   žiadne   výnimky   ani   odpustenie   dodržania   tejto   lehoty (napr. IV. ÚS 14/03, II. ÚS 50/03, I. ÚS 110/03).

K porušeniu sťažovateľových práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1 a 2   a čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy malo dôjsť v zmysle bodu 1) a 2) sťažnosti „nezákonným pozbavením slobody“ a „nezákonným uvalením (tzv. kolúznej) väzby“ na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Nt 33/03 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 31/03 z 20. marca 2003. Sťažovateľ v tejto časti sťažnosti namieta porušenie práv, ku ktorému malo dôjsť rozhodnutiami uvedených všeobecných súdov vydanými v priebehu mesiacov február a marec 2003, teda viac ako päť mesiacov pred doručením jeho sťažnosti ústavnému súdu.

Keďže sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 11. septembra 2003, t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, ústavný súd ju musel v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 33/03 zo 17. februára 2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Tpo 31/03 z 20. marca 2003 po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

V bode 3) sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie druhej časti čl. 5 ods. 3 dohovoru, podľa ktorého má každý právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.   K   porušeniu   tohto   článku   dohovoru   malo   dôjsť   podľa   sťažovateľa   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 637/03 z 5. augusta 2003.

Z napadnutých uznesení, ktoré si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu a ktoré mu boli doručené 29. septembra 2003, vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo 14. februára 2003 vznesené   uznesením   Krajského   úradu   vyšetrovania   justičnej   polície   Policajného   zboru Bratislava obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. j) Trestného zákona. Nadväzne na vznesené obvinenie bol uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 33/03 zo 17. februára 2003 vzatý do väzby po tom, ako tento súd dospel k záveru, že sú u neho dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len „Tr.   por.“). Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   sťažnosť, na podklade ktorej krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie okresného súdu je správne a zodpovedá zákonu a stavu veci. Preto uznesením sp. zn. 8   Tpo   31/03   z   20.   marca   2003   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   V   odôvodnení   tohto uznesenia   krajský   súd   poukázal   o.   i.   na   to,   že „Zo   spisového   materiálu   je   zrejmé, že   obvinený   poškodeného   Š.   dobre   poznal,   boli   v   priamom   kontakte.   Obvinený   nemá na území SR trvalé bydlisko, v ČR sa v mieste trvalého bydliska nezdržuje. Je potrebné vypočuť svedkov, ktorí sú v kontakte s obvineným, a je tu obava z možného ovplyvňovania. V tomto štádiu konania vychádzajúc z existujúcej dôkaznej situácie, je správne ustálený dôvod väzby aj podľa § 67 ods. 2 Tr. por., nakoľko obvinenému bolo vznesené obvinenie z trestného činu, pri ktorom je dolná hranica určená sadzbou 10 rokov“.

Po   tom,   ako   krajský   prokurátor   v   Bratislave   v   konaní   sp.   zn.   1   Kv   2/03   podal v zákonnej lehote (1. augusta 2003) návrh na predĺženie väzby sťažovateľa, okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 637/03 z 5. augusta 2003 predĺžil u neho lehotu trvania väzby do 14. februára 2004. V odôvodnení tohto uznesenia sudca okresného súdu konštatoval, že dôvody väzby uvedené v uznesení okresného súdu sp. zn. 3 Nt 33/03 naďalej trvajú a prepustením sťažovateľ na slobodu by mohol byť ohrozený priebeh trestného konania a zmarené dôkazy, ktoré už boli vykonané. Ďalej okresný súd poukázal na to, že sťažovateľ „...je síce narodený na Slovensku, ale celý svoj život prežil v Českej republike, z Českej republiky odišiel práve v dôsledku skutku, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie. Vo veci je potrebné vykonať množstvo vyšetrovacích úkonov, a predčasným prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené úspešné vyšetrovanie...“.

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   „nie   je možné primeranosť lehoty držania obvineného vo väzbe posudzovať abstraktne, ale podľa osobitností každého prípadu. Pokračovanie väznenia je pritom ospravedlniteľné iba vtedy, ak konkrétne   indície   ukazujú na skutočnú   požiadavku   verejného   záujmu prevažujúceho (nehľadiac   na   prezumpciu   neviny)   nad   pravidlom   rešpektovania   osobnej   slobody“ (rozsudok ESĽP vo veci Contrada proti Taliansku z 24. augusta 1998).

Pri   aplikácii   čl.   5   ods.   3   dohovoru   je   nevyhnutné   dbať   na   to,   aby   doba   väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa:

-   neustále   skúmali   okolnosti   opodstatňujúce   ďalšie   trvanie   väzby   z   hľadiska verejného záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho platí v celom rozsahu prezumpcia neviny,

- vyjasnilo, aké okolnosti nastali okrem dôvodného podozrenia (to musí trvať po celú dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času,

- vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené so zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   aj   týchto   ústavných   princípov. Rešpektovanie týchto princípov musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením, či sú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby (§ 67 ods. 1, 2 a 3 Tr. por.).

Ako už bolo uvedené, primeranosť lehoty trvania väzby sa posudzuje in concreto, t.   j.   so   zreteľom   na   všetky   okolnosti   daného   prípadu.   Podľa   názoru   ESĽP   trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non zákonnosti väzby, ale po uplynutí určitej doby táto samotná podmienka už nepostačuje. Súd preto musí zisťovať, či iné dôvody uvedené vnútroštátnymi súdmi naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody (napr. rozsudok ESĽP vo veci Toth proti Rakúsku z 12. decembra 1991).

V   prejednávanom   prípade   sa   napadnuté   rozhodnutie   o   predĺžení   väzby   okrem pretrvávania existencie dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu sťažovateľom opiera o nebezpečenstvo ohrozenia priebehu trestného konania a zmarenie dôkazov, ktoré už boli vykonané. Okresný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ odišiel z miesta trvalého bydliska   v   Českej   republike   práve   v   dôsledku   skutku,   pre   ktorý   mu   bolo   vznesené obvinenie, a v neposlednom rade aj na to, že vo veci je ešte potrebné vykonať množstvo vyšetrovacích úkonov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené úspešné vyšetrovanie.   Podľa   okresného   súdu   teda   u   sťažovateľa   naďalej   existujú   relevantné a dostatočné   dôvody   pre   ďalšie   trvanie   väzby,   ktoré   neboli   ku   dňu   rozhodovania   o   jej predĺžení nijako oslabené alebo spochybnené.

Konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   a   doterajšie   trvanie   väzby   (necelých   osem mesiacov) nesignalizujú, že by dĺžka väzby u sťažovateľa presiahla hranicu primeranosti v tom   zmysle,   že   by   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   o   predĺžení   väzby   došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný   súd   považuje   postup   okresného   súdu   z   hľadiska   ústavných   kritérií za dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje o ústavnosti väzobných rozhodnutí (v tomto prípade o uznesení o predĺžení väzby), nie je oprávnený   ani   povinný   zaoberať   sa   otázkou   prípadnej   viny   sťažovateľa,   pretože   by   to odporovalo povahe tohto zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o   väzobný   súd   rozhodujúci   v   trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti konštatuje, že ani po jej prípadnom   prijatí   na   ďalšie   konanie   nie   je   možné   reálne   očakávať,   že   by   v rámci meritórneho rozhodovania prichádzalo do úvahy vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Nt 637/03 z 5. augusta 2003 z dôvodov, ktoré uvádza sťažovateľ. Tento záver bol dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon pripomína, že na prijatie záveru o príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením a porušením čl. 5 ods. 3 dohovoru v žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie   o   tom,   že   všeobecný   súd   vo   väzobnom   konaní   nechránil   týmto   článkom garantované právo v súlade s predstavou sťažovateľa.

Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2003