znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 178/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   R. K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 4662/2006 a jeho uznesením z 28. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   R. K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 4662/2006 a jeho uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo, že   sťažovateľ   je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   od   6.   júna   2007.   V označenom   exekučnom   konaní   sťažovateľ   vykonával exekúciu   na   návrh   oprávnenej,   s   ktorou   bol   v   pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007, na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej osobe.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda označené uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť: «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však   na   základe   doterajšieho   postupu   všeobecného   súdu   nemôže   byť   dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP   a   bude   o   ňom   vecne   rozhodovať   a   to   najmä   z   obavy,   že   všeobecný   súd   nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním,   pokiaľ   to   zákon   nevylučuje. Ak z právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi   účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade   existencie   pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne: «A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ   porušenie   uvedených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol   s konečnou   platnosťou   (podľa   ust.   § 30   ods. 10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že   sťažovateľ   je   ako   súdny   exekútor   zaujatý   voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením činností   v   rámci   výkonu   exekúcie   dôjde   k   zhmotneniu   odmeny   za výkon   exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania,   že   ak   bude   postupovať   podľa   záväzných   právnych   noriem   a   usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ taktiež uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažnosti   označené   základné   práva   a   práva,   resp.   označené   články   ústavy a dohovoru   boli   napadnutým   uznesením   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   a   napadnutým   uznesením okresného súdu, ktorými bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru. Označené uznesenie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že k podaniu sťažnosti pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

V súvislosti s paralelným podaním odvolania proti napadnutému uzneseniu a zároveň sťažnosti podanej ústavnému súdu   sťažovateľ uvádza, že tak urobil v snahe vyhnúť sa zmeškaniu   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   vyjadrujúc presvedčenie,   že   v prípade   existencie   pochybností   o   jeho   postavení   v   konaní   pred všeobecným súdom ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát rozhodol,   pričom   formuloval   k   nim   jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m. IV. ÚS 158/2012,   IV. ÚS 173/2012,   IV. ÚS 222/2012,   IV. ÚS 632/2012), keď   odmietol sťažnosti   smerujúce   proti   uzneseniam   prvostupňových   súdov   vydaných   poverenými zamestnancami súdov – vyššími súdnymi úradníkmi z dôvodu nedostatku svojej právomoci na   ich   prerokovanie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľovi   musí   byť   právny   názor ústavného súdu na danú problematiku známy.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. uznesenia   IV. ÚS 158/2012   z 22.   marca   2012,   IV. ÚS 173/2012   zo   4.   apríla   2012, IV. ÚS 222/2012 z 3. mája 2012, IV. ÚS 632/2012 zo 14. decembra 2012) týkajúcich sa takmer   rovnakých   sťažností   sťažovateľa,   ktoré   boli   ústavným   súdom   odmietnuté   pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   bez   nevyhnutnosti   podrobnejšieho odôvodňovania   svojich   právnych   záverov   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013