znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 178/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a E. L., oboch bytom V., zastúpených advokátkou JUDr. J. Č., J., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005 a jeho rozsudkom zo 16. septembra 2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009 a jeho rozsudkom z 9. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a E. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. januára 2012   doručené   podanie   M.   L.   a E.   L.,   oboch   bytom   V.   (ďalej   len   „sťažovateľky“), zastúpených   advokátkou   JUDr.   J.   Č.,   J.,   označené   ako „Podnet“ vo   veci   namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   109/2005   a jeho   rozsudkom zo 16. septembra   2008   a postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009 a jeho rozsudkom z 9. júna 2010.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa   mení   a   dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.   v   znení   neskorších predpisov, sa prostriedkom ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb   stala   s účinnosťou   od   1.   januára   2002   sťažnosť   a podnet   ako   prostriedok   ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 130 ods. 3 ústavy v znení účinnom do 1. júla 2001 zanikol k 1. júlu 2001.

Ústavný súd po posúdení obsahu podania sťažovateliek, zastúpených kvalifikovanou právnou   zástupkyňou,   dospel   k záveru,   že   ide   o   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy. Vo svojej   sťažnosti   sťažovateľky   uviedli,   že   v   roku   2003   boli   podielovými spoluvlastníčkami rodinného domu vo V.

Ďalej vo svojej sťažnosti uviedli, že „v konaní pred Okresným súdom v Dunajskej Strede uplatnili návrhom na začatie konania zo dňa 24. 06. 2005 právo na náhradu škody proti   A.   Á.,   ktorý   dňa   27.   5.   2003   v ich   spoločnej   vodomernej   šachte   na   pozemku   vo vlastníctva mesta V. uzavrel prívod vody do domu podnecovateliek a vodomernú šachtu uzamkol visacím zámkom. Pri tomto čine hrubo urážal podnecovateľky a vyhrážal sa im zabitím, ktoré slovné útoky a vyhrážky opakoval aj pri iných príležitostiach. Týmto svojim činom   podnecovateľkám   znemožnil   užívanie   ich   nehnuteľnosti,   nakoľko   bývať v nehnuteľnosti   bez   vody   nie   je   možné,   preto   sa   oni   aj   so   svojou   matkou   (postaršou chorľavou osobou) museli zo svojej nehnuteľnosti odsťahovať a bývať v podnájme až do doby, kým nezriadili novú vlastnú vodovodnú prípojku. Takto podnecovateľky boli zbavené možnosti svoju nehnuteľnosť užívať, teda využívať obsah svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR.“.

Okresný súd od podania návrhu uskutočnil vo veci niekoľko pojednávaní, vyžiadal písomné dôkazy, ktoré však podľa sťažovateliek vyhodnotil nesprávne, pričom ich návrh zamietol rozsudkom č. k. 6 C 109/2005-101 zo 16. septembra 2008.

Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľky podali 28. októbra 2008 odvolanie krajskému súdu, v ktorom navrhli jeho zmenu tak, aby odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť im skutočnú škodu (3 167,70 €) a ušlý zisk (1 672,96 €) alebo aby krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania, keďže namietali, že okresný súd nevykonal nimi navrhnutý dôkaz svedeckými výpoveďami. Krajský   súd   nariadil   pojednávanie   vo   veci   sťažovateliek   a   vykonal   aj   navrhované dokazovanie,   pričom   odvolanie   sťažovateliek   odmietol   ako   neodôvodnené   a   potvrdil zamietavý rozsudok okresného súdu svojím rozsudkom č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010.

Sťažovateľky   podali   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateliek odmietol pre nedostatok dovolacích dôvodov. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 46/2011 z 28. októbra 2011 bolo sťažovateľkám doručené 23. novembra 2011.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľky ústavný súd žiadajú, aby nálezom rozhodol, že okresný súd (v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005) a krajský súd (v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 73/2009) porušili ich vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ich základné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov spolu s právom vyjadriť sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietajú aj porušenie „zásady“, že „všetci účastníci sú si v konaní rovní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1.   Sťažovateľky   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ako aj porušenie zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   6   C   109/2005-101   zo   16.   septembra   2008   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam   a   slobodám   vo   vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkami uplatnených námietkach porušení   ich   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľky mohli domáhať a aj sa domáhali podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu.   Ústavný   súd   z   tohto   dôvodu   sťažnosť   v   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu, namietajúc porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd o veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   tohto   práva nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m.   m.   II.   ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie   tohto   práva   sťažovateľmi   označeným   porušovateľom   ešte   mohlo   trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže zo strany sťažovateľmi označeného porušovateľa, proti ktorému sťažnosť smeruje, dochádzať k namietanému porušovaniu v sťažnosti označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia sťažovateliek, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 109/2005 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. 6 C 109/2005 bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom nemohol okresný súd ovplyvniť priebeh konania,   prípadne   spôsobiť   prieťahy   v   ňom,   a   teda   nemohol   už   ani   porušovať sťažovateľkami v sťažnosti označené základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 25. januára 2012, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľky ďalej vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   zásady   rovnosti účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý bol   predmetom   preskúmania   v rámci   dovolacieho   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 4 Cdo 46/2001 (najvyšší súd o dovolaní sťažovateliek rozhodol 28. októbra 2011), uvádza, že už vo svojej rozhodovacej činnosti judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS   167/2010,   IV.   ÚS   49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   lehota na prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   takýchto   prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike   (princíp   subsidiarity)   vyplýva,   že   rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu,   ktoré ho pri výklade a pri uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti   s   jeho   posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade, ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateliek s rozhodnutím okresného súdu, pričom pochybenia tohto súdu neodstránil ani krajský súd, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojitosti s čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd z príloh k sťažnosti (odvolanie z 28. októbra 2008 proti napadnutému rozsudku okresného súdu) zistil, že sťažovateľky uplatnili v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu rovnaké námietky ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Podstatou zásadnej námietky sťažovateliek v odvolaní je ich nesúhlas s rozsudkom okresného   súdu,   pretože   podľa   ich   názoru   nevychádza   z   dôkazov   predložených   počas konania.   Sťažovateľky   tvrdia,   že   súd   bez   odôvodnenia   nevykonal   všetky   navrhované dôkazy,   pričom   vykonaným   dôkazom   pripisoval   iný   význam,   aký   majú,   a   niektoré navrhované dôkazy vôbec nevykonal. Preto považovali namietaný rozsudok okresného súdu za   nesprávny   a   nespravodlivý   a   žiadali,   aby   ho   krajský   súd   ako   súd   odvolací   zrušil. V sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdia,   že   krajský   súd   ich   v   konaní   vedenom na krajskom   súde   pod   sp.   zn.   23   Co   73/2009   zbavil   možnosti   –   práva   vyjadriť   sa k vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.,   že   aj   krajský   súd   nesprávne vyhodnotil dôkazy predložené v označenom konaní.

Krajský súd vo svojom rozsudku vo veci č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010, ktorým   ako   súd   odvolací   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   6   C   109/2005-101 zo 16. septembra 2008, okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.)... prejednal vec na nariadenom   pojednávaní   v   zmysle   §   214   ods.   1   O.   s.   p.   a   dospel   k   záveru o nedôvodnosti odvolania navrhovateliek....

Navrhovateľky vo svojom návrhu na začatie konania, doručenom súdu 24. 06. 2005, si uplatnili nárok na zaplatenie skutočnej škody vo výške 95 430 Sk (3 167,70 eur) a ušlého zisku 50 400 Sk (1 672,97 eur). Nárok odôvodnili tým, že odporca v máji 2003 zamkol v spoločnej vodovodnej šachte nachádzajúcej sa na pozemku mesta V. prívod vody do im vlastnícky patriacemu rodinnému domu, a následkom odporcovho konania zostali bez vody. Keďže sa odporcu báli a nemohli ostať bez prívodu vody, odsťahovali sa na tri mesiace do podnájmu v G., za ktorý platili nájomné... Škoda vo forme ušlého zisku je vrátená cena ubytovacích   služieb,   ktoré   v   letných   mesiacoch   poskytujú.   Poukázali   aj   na   súvis   tohto konania s trestným konaním v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T/36/2005, v ktorej si náhradu škody uplatnili. Odporca nesúhlasil s návrhom a na svoju obranu argumentoval tým, že on navrhovateľkám prívod vody neodpojil, ale práve naopak, urobili talk opakovane navrhovateľky jeho dcére. Na žiadosť navrhovateliek o odstránenie vodomeru do domovej nehnuteľnosti jeho dcéry z ich vodomernej šachty, Z. premiestnila vodomer navrhovateliek do novej šachty.

Podľa   §   420   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti....

Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   pre   konštatáciu   o   spôsobení   škody,   zákon vyžaduje určité konanie zodpovednostného subjektu, ktoré škodu spôsobí. Navrhovateľky tvrdili, že škoda im vznikla konaním odporcu, ktorým označili odpojenie prívodu vody do im vlastnícky   patriacemu   rodinnému   domu.   Správne   preto   súd   prvého   stupňa   zameral dokazovanie   na   existenciu   navrhovateľkami   tvrdeného   konania   odporcu   –   odpojenie prívodu vody do ich rodinného domu, ktorým malo prísť k vzniku škody. Správnym je i záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľky v konaní nepreukázali, že k nimi tvrdenému konaniu odporcu došlo. Nepochybne navrhovateľky preukázali vlastníctvo k rodinnému domu vo V. Preukázali tiež, že podali 19. 05. 2003 trestné oznámenie na odporcu, ktoré však bolo odložené,   o   ktorých   skutočnostiach   svedčí   vyrozumenie   oznamovateľa   o   vykonaných opatreniach z 19. 06. 2003. Z prešetrenia sťažnosti Mestského úradu V. z 28. 07. 2003 vyplýva, že zásah zo strany odporcu spočívajúci v obmedzení odberu vody navrhovateliek posúdil protiprávnym konaním, na ktorý bol aj odporca upozornený. O riešení konfliktu... svedčí aj správa mesta V. z 18. 04. 2007 a list z 28. 07. 2003 adresovaný odporcovi, z ktorého vyplýva, že odpojenie prívodu pitnej vody z mestského vodovodu bolo potvrdené pri miestnom šetrení. Zo správy Z., a. s. z 08. 04. 2008 vyplýva, že odporca zriadil vodovodnú prípojku s vybudovanou vodomernou šachtou, do ktorej bol namontovaný vodomer 13. 04. 1978, do ktorej bol 09. 06. 1968 namontovaný vodomer pre L. L. Pre odberné miesto č. 3429260 pre odberateľku M. L., navrhovateľku 1/, bola zriadená vodovodná prípojka 05. 06. 1998 z dôvodu nezhody so susedom A. Á., odporcom a vodomer pre toto odberné miesto bol namontovaný do šachty, ktorej majiteľkou je navrhovateľka 1/. Zo správy tiež vyplýva, že   nikomu   vodomer   neodmontovali,   t.   j.   neodpojili   prívod   vody.   Z   týchto   dôkazov   súd prvého stupňa správne vyvodil skutkový stav, že ku konaniu odporcu, ktorým mal odpojiť prívod vody do domu navrhovateliek nedošlo. Z uvedených dôkazov vyplýva, že šachta pre obe odberné miesta účastníkov – navrhovateliek a odporcu nie je spoločná, ktorý záver vyplýva zo správy Z..., že k odpojeniu prívodu vody v rozhodnom období, pred 19. 05. 2003, kedy podali navrhovateľky na odporcu za nimi tvrdený skutok odpojenia prívodu vody, trestné oznámenie na polícii, došlo. Záveru o konaní odporcu napovedá len konštatácia mestského   úradu V.   o   potvrdení   odpojenia   vody   do domu   navrhovateliek pri miestnom šetrení.“

Krajský   súd   na   základe   námietok   sťažovateliek   uvedených   v   odvolaní   doplnil dokazovanie   vo   veci   výsluchom   navrhovaných   svedkov   a v tejto   súvislosti   v   rozsudku bližšie uviedol tieto skutočnosti:

„Odvolací súd v zmysle § 213 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal   súd   prvého   stupňa,   hoci   mu   ich   účastník   navrhol,   alebo   za   podmienok ustanovených   v   §   205a,   doplnil   dokazovanie   vo   veci   svedeckými   výpoveďami   dvoch navrhovateľkami už pred súdom prvého stupňa navrhnutými svedkami: J. H. a JUDr. D. G... Obaja zhodne vypovedali, že neboli svedkami odpojenia prívodu vody odporcom do rodinného domu navrhovateliek. Svedok JUDr. D. G. uviedol, že obe navrhovateľky túto skutočnosť prišli oznámiť mestskému úradu. Zo svedeckých výpovedí odvolací súd nemal preukázané, že odporca odpojil prívod vody do domu navrhovateliek, t. j. že vykonal skutok, ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám.“

Odvolací súd súčasne odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:„Keďže   nebol   preukázaný   jeden   zo   základných   predpokladov   vzniku záväzkovoprávneho   vzťahu   občianskoprávnej   zodpovednosti   za   škodu,   pretože   nebol preukázaný   skutok   odporcu   v   máji   2003,   ktorým   mal   odpojiť   prívod   vody   do   domu navrhovateliek, odvolací súd sa zhodne so súdom prvého stupňa nezaoberal tým, či tento skutok,   ktorý   nebol   preukázaným,   mohol   navrhovateľkami   tvrdenú   škodu   spôsobiť,   t.   j. spôsobenou   škodou   a   príčinnou   súvislosťou   medzi   protiprávnym   úkonom   a   škodou. Preukázaním skutku odporcu v máji 2003 spočívajúcom v odpojení vody do rodinného domu navrhovateliek nesvedčí ani rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda z 03. 09. 2008 č. k. 2 T/36/2005-222, ktorý nadobudol právoplatnosť 05. 09. 2008, pretože odporcu súd uznal vinným za skutok zo 04. 10. 2003 spočívajúci vo vyhrážaní navrhovateľke 1/, nakoľko skutok, ktorý mal spôsobiť škodu navrhovateľkám sa mal stať v máji, a malo ním byť odpojenie prívodu vody, nie vyhrážanie.“

Napokon krajský súd v napadnutom rozsudku zhrnul svoje právne názory a uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, z akého skutkového stavu vychádzal a ako vec   právne   posúdil.   Uviedol   aj   argumentáciu,   ktorú   sťažovateľka   spája   so   zásadnou námietkou v odvolaní, a uzavrel, že „ako odvolací súd po doplnení dokazovania, ktoré navrhli navrhovateľky vykonať už pred súdom prvého stupňa, v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej   z   dôvodu   vecnej   správnosti“. Z citovaného   vyplýva,   že   odvolací   súd   na   návrh   sťažovateliek   vykonal   doplnenie dokazovania vo veci.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľkami namietanému porušeniu   zásady   rovnosti   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že za také porušenie nemožno považovať tvrdenie sťažovateliek, že „odôvodnenia rozhodnutí súdom prvého a druhého stupňa... vôbec neobsahujú odkazy na dôkazy svedčiace v prospech podnecovateliek“, ani to, že súd ich tvrdenia neakceptoval napriek predloženiu písomných dôkazov, zatiaľ čo akceptoval ústne tvrdenia odporcu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (pozri § 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov konania.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek, že v odvolacom konaní neboli vykonané nimi navrhnuté dôkazy, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   zaručuje   síce   právo   na   spravodlivý   proces,   neupravuje   však   prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru). Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru povinnosť   vykonať   dôkazy   označené   účastníkom   konania   (I. ÚS 75/96,   II.   ÚS   153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   vedú   k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Ústavný   súd   poukazujúc   predovšetkým   na   citované   časti   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a obsahom   základného   práva   sťažovateliek   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom,   keď   sťažovateľky   za   také   porušenie   považovali nepovolenie   otázky   nesúvisiacej   s   prípadom   zo   strany   sudkyne   v   rámci   vykonávania dokazovania výsluchom svedkov, ako aj obsahom zásady rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, poukazujúc na neakceptovanie písomných dôkazov sťažovateliek, neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   porušenie označených   práv   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že sťažovateľky sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov   a nezakladá ani právomoc   ústavného   súdu   ich   nahradiť.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   do   detailov preskúmať prípad z pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok vo veciach týkajúcich sa dokazovania a hodnotenia dôkazov odôvodnil ústavne konformným spôsobom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateliek za zjavne   neopodstatnenú   a odmietol   ju   z tohto   dôvodu   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, III. ÚS 342/08). Konanie o odvolaní sťažovateliek proti namietanému rozsudku okresného súdu na krajskom súde bolo právoplatne skončené 9. augusta 2010, t. j. v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už k porušeniu ich základného práva nemohlo dochádzať, pretože ich   právna   neistota   už   bola   odstránená   právoplatným   skončením   označeného   súdneho konania.

Vzhľadom   na   uvedené   a v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   je   podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená aj v tejto časti a ústavný súd ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľky   namietajú   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 73/2009-170 z 9. júna 2010.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť sťažovateliek ako celku po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateliek uvedenými v ich podnete sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012