znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 178/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou   JUDr.   F.   S.,   s. r. o.,   B.,   konajúcej   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. F. S., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 9 Co 368/2009-218 z 29. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 faxom   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená predložením originálu 12. januára 2010 pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   9 Co 368/2009-218   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že „Sťažovateľ sa v konaní vedenom pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 5 C/639/2008 (konanie vedené od roku 1998) domáha určenia   toho,   že   právny   úkon,   ktorým   došlo   k   prevodu   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam z J. T... (úverový dlžník sťažovateľa) na jeho dcéru M. I... (žalovaná) je voči nemu v zmysle § 42a ods. 1 OZ neúčinný. V identifikovanom konaní nariadil Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 1. 3. 1999, č. k. 5 C/319/98-39 predbežné opatrenie, ktorým zakázal žalovanej nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré v dôsledku odporovateľného právneho úkonu ušli z majetku dlžníka. Zrejme nedopatrením sa účinky tohto predbežného opatrenia nevzťahovali aj na dom so súp. č..., postavený na parc. č..., zapísaný na LV č..., vedenom Správou katastra P. pre katastrálne územie P.

Po prevzatí právneho zastúpenia sťažovateľa v identifikovanom súdnom konaní sa jeho splnomocnený právny zástupca domáhal návrhom zo dňa 26. 08. 2009 nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd zakázal žalovanej nakladať s predmetným domom, a tak de facto rozšíril účinky pôvodného predbežného opatrenia na všetky nehnuteľnosti, ktoré   odporovateľným   právnym   úkonom   ušli   z   majetku   dlžníka.   Na   základe   uvedeného Okresný   súd   Pezinok   uznesením   zo   dňa   25.   09.   2009,   č.   k.   5 C/639/2008-198   návrhu sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel. Po odvolaní žalovanej však Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, rozhodnutie prvostupňového súdu uznesením zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 9 Co/368/2009-218 zmenil tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uvedeným   právoplatným   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základné právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nakoľko k zamietnutiu návrhu sťažovateľa došlo   výlučne   na   základe   interpretácie,   ktorá   je   v   extrémnom   rozpore   s   objektívnym právom,   je   podľa   názoru   sťažovateľa   právomoc   Ústavného   súdu   SR   na   preskúmanie ústavnosti účinkov napadnutého rozhodnutia daná a sťažnosť prípustná.“.

Podľa   sťažovateľky   jediný   dôvod   zamietavého   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je založený na jeho názore, že nariaďovanie predbežných opatrení je v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu nadbytočné. Krajský súd ďalej poukázal na to, že sťažovateľka má   v rámci   úspešného   konania o odporovacej   žalobe možnosť   domáhať   sa uspokojenia svojej peňažnej pohľadávky priamo v rámci exekúcie vedenej na dom, ktorý odporovacím úkonom „ušiel   z majetku dlžníka. V prípade,   ak by žalovaná previedla   vlastnícke právo k predmetnému domu na iného, má sťažovateľ voči nej z zmysle § 42b ods. 4 OZ právo na peňažnú   náhradu. Odvolací   súd   sa   tak   domnieva,   že   v konaní   o odporovateľnosť právneho   úkonu nie   je   vo   všeobecnosti   naplnená základná   podmienka   pre   nariadenie predbežného   opatrenia podľa   § 75   ods. 2   OSP,   nakoľko   veriteľovi   nehrozí   žiadna bezprostredná ujma na jeho právach.“.

Sťažovateľka považuje interpretáciu normatívnej úpravy odporovnateľnosti právnych úkonov   (§ 42a a   § 42b   Občianskeho   zákonníka)   v nadväznosti   na   posúdenie   podmienok na nariadenie predbežného opatrenia [§ 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]   vykonanú   krajským   súdom   za   extrémne   rozpornú   so   skutočným   obsahom a účelom citovaných zákonných ustanovení.

Ďalej   sťažovateľka   vyjadruje   názor,   že   v rámci   konania   o určenie   neúčinnosti právneho   úkonu   jej   objektívne   hrozí   ujma   na   jej   právach,   a to   už   len   na   základe kvalitatívneho   rozdielu   medzi   možnosťou   uspokojenia   jej   pohľadávky   v rámci   exekúcie vedenej   na   nehnuteľnosť   a možnosťou   jej   uspokojenia   po   prevode   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti na tretiu osobu. Za predpokladu, že by žalovaná previedla vlastnícke právo k bonitnej nehnuteľnosti na tretiu osobu, jej pozícia pri uspokojovaní predmetnej by sa podľa nej výrazne zhoršila. Aj preto sťažovateľka nesúhlasí s názorom krajského súdu, že v konaní   o určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   nemôžu   byť   v dôsledku   transformácie majetku žalovanej dotknuté jej práva.

Krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľky „ignoroval skutočnosť,   že   podstatou odporovateľnosti právnych úkonov je zamedzenie straty veriteľovej možnosti uspokojiť sa z konkrétneho   dlžníkovho   majetku a ochrana   záujmov   veriteľa   pri   uspokojovaní   jeho pohľadávky. Akékoľvek zhoršenie veriteľovho postavenia, resp. vyhliadok na uspokojenie jeho pohľadávky je   normatívne   neakceptovateľné   a všeobecný   súd   je   povinný   zabrániť takémuto   zhoršovaniu   veriteľovho   postavenia a jeho   právam   poskytnúť   ochranu,   hoci aj predbežným opatrením.“.

Za   úplne   absurdnú   považuje   sťažovateľka   skutočnosť, «že v tom   istom   súdnom konaní, ktoré prebieha už od roku 1998, nariadil Okresný súd Pezinok uznesením zo dňa 1. 3. 1999   č. k.   5 C/319/98-39   predbežné   opatrenie,   ktorým   žalovanej   zakázal   nakladať s nehnuteľnosťami, ktoré na ňu odporovateľným právnym úkonom prešli z majetku dlžníka (nevzťahuje sa na dom so súp. č. 2112). Predmetné rozhodnutie Krajský súd v Bratislave po odvolaní žalovanej potvrdil, a to uznesením zo dňa 31. 05. 1999, č. k. 30 Co/160/1999- 54,   v   ktorom   uviedol:   „Odvolací   súd   poukazuje   na   správne   dôvody   prvostupňového rozhodnutia najmä v tej časti, že pre prípad prevodu nehnuteľností žalovanej na ďalšiu osobu by mohlo dôjsť vzhľadom na výšku pohľadávky k ohrozeniu výkonu rozhodnutia“. Hoci sa rozhodujúca časť právnej úpravy odporovateľných právnych úkonov od roku 1999 vôbec   nezmenila,   Krajský   súd   v   Bratislave   v   roku   2009   odlišne   interpretuje   jej   obsah a v napadnutom rozhodnutí formuluje diametrálne odlišný záver, že v konaniach o určenie neúčinnosti právnych úkonov je nariaďovanie predbežných opatrení nadbytočné.

Namietaným   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   je   sťažovateľ   evidentne vystavený jurisdikčnej ľubovôli, kde justičný orgán v rámci tej istej situácie, na základe totožného skutkového a právneho základu, vydal dve absolútne protichodné rozhodnutia (v roku   1999   rozhodnutie   o   nariadení   predbežného   opatrenia   potvrdil,   v   roku   2009 rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia zmenil a návrh zamietol). Podotýkame, že Krajský súd v Bratislave tak preukázateľne interpretoval a aplikoval právnu normu dvoma rôznymi spôsobmi, čo je v rozpore s Ústavou SR a jej čl. 46 ods. 1 zaručujúcim základné právo na súdnu ochranu.».

Do   pozornosti   ústavnému   súdu   dáva   sťažovateľka   skutočnosť,   že   je   účastníčkou iného súdneho konania vedeného Okresným súdom Žilina (sp. zn. 4 C/61/2009), v ktorom za obdobnej   situácie,   ako   je   to   v okolnostiach   daného   prípadu,   predbežné   opatrenie   bolo nariadené. Sťažovateľka poukazuje zároveň na ďalšie prípady, keď v obdobných veciach, ako   je   táto,   boli   predbežné   opatrenia   nariadené.   Na   podporu   svojej   argumentácie   sa odvoláva   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   problematiky   rozdielneho rozhodovania všeobecných súdov v druhovo rovnakých veciach.

V závere sťažnosti sťažovateľka vyslovila názor, že krajský súd konal v danej veci v rozpore s § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka v nadväznosti na posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. OSP „do takej miery, že vydal rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje ich interpretácii, porušil tým flagrantne princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a princíp právnej istoty účastníka konania“.

Keďže závery krajského súdu o nadbytočnosti predbežných opatrení v rámci konania o určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   sú   podľa   sťažovateľky   zjavne   neodôvodnené a arbitrárne, v dôsledku toho neudržateľné a zasahujúce do jej označených práv, navrhla, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„I. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 10. 2009 č. k. 9 Co 368/2009-218, ktorým zmenil uznesenie Okresného súdu Pezinok zo dňa 25. 9. 2009 č. k. 5 C 639/2008-198 tak, že návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, porušil základné právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 9 Co 368/2009- 218 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   (v procesnom   postavení navrhovateľky) s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 368/2009-218 z 29. októbra 2009, ktorým ako súd odvolací na základe odvolania odporkyne zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého   stupňa č. k.   5 C 639/2008-198   z 25.   septembra   2009 tak,   že návrh   sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Sťažovateľka tvrdí, že krajský súd nesprávne interpretoval § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka v nadväznosti na posúdenie podmienok na   nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   § 74   a nasl.   OSP,   v dôsledku   čoho   dospel k záverom   o nadbytočnosti   predbežných   opatrení   v rámci   konania   o určenie   neúčinnosti právneho úkonu, ktoré sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne.   Vzhľadom na to mali byť namietaným uznesením porušené označené práva sťažovateľky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľka si   je vedomá toho, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a   všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ako   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol   (napr.   II. ÚS 13/01),   ochrana   ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V   kontexte   argumentácie   sťažovateľky   je   potrebné   osobitne   akcentovať,   že posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať do rozhodnutí   o predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   problematiku predbežných   opatrení   zásadne   iba   v ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje   len   za celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania o   predbežnom   opatrení   bude   v   rozhodnutí   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak   než v konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením upravuje dočasne pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich, ako   už   bolo   uvedené,   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia vrátane jeho odôvodnenia dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne udržateľné z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia najskôr ozrejmil skutkový stav konania, v ktorom sa sťažovateľka návrhom vo veci samej domáha voči   odporkyni   odporovacou   žalobou   určenia   neúčinnosti   právneho   úkonu   podľa   § 42a Občianskeho zákonníka. Ide o kúpne zmluvy uzatvorené v priebehu roka 1997 medzi J. T. [ako predávajúcim (ďalej len predávajúci)], ktorý bol jediným ručiteľom úveru (v sume 6 000 000 Sk) poskytnutého obchodnej spoločnosti T., s. r. o. (na majetok ktorej bol v roku 1997 vyhlásený konkurz), a odporkyňou ako kupujúcou, predmetom ktorých bol prevod nehnuteľností   a na   základe   ktorých   boli   v katastri   nehnuteľností   povolené   vklady vlastníckeho práva v prospech odporkyne. Sťažovateľka sa domáha vyslovenia neúčinnosti týchto   právnych   úkonov   z dôvodu,   že   podľa   nej   tieto   úkony   ukracujú   uspokojenie   jej vymáhateľnej pohľadávky ako veriteľa voči predávajúcemu.

Sťažovateľka odôvodnila návrh na vydanie predbežného opatrenia obavou, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený, keďže je dôvodná obava, že odporkyňa prevedie predmetné nehnuteľnosti ako jej vlastníctvo počas konania vo veci samej na iného.

Krajský   súd   dospel   po   oboznámení sa   s obsahom   spisu   k rozdielnemu   právnemu názoru ako prvostupňový súd konštatujúc, že vzhľadom na predmet konania vo veci samej – odporovateľnosť   právneho   úkonu   –   nie   sú   v danom   prípade   splnené   podmienky na nariadenie predbežného opatrenia.

V záverečnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd uviedol:„Inštitút odporovateľnosti je inštitútom zabezpečenia výkonu rozhodnutia a zmyslom žaloby podľa ust. § 42a Obč. zák. je z pohľadu žalujúceho veriteľa dosiahnutie rozhodnutia súdu o určení, že dlžníkom učinený právny úkon, ktorý skracuje veriteľove vymáhateľné pohľadávky,   je   voči   nemu   (veriteľovi)   neúčinný.   Vyhovujúce   súdne   rozhodnutie o odporovacej žalobe potom predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať výkonu exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nielen proti   dlžníkovi,   ale   aj   voči   osobe,   s ktorou   alebo   v prospech   ktorej   bol   právny   úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ – namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu – domáhať toho, aby mu ten, komu z odporovateľného   právneho   úkonu   vznikol   prospech,   vydal   takto   získané   plnenie. Odporovacia   žaloba   je   teda   právnym   prostriedkom,   ktorý   slúži   na   uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne   vymožením   peňažnej   náhrady   vo   výške   odpovedajúcej   prospechu   získaného z odporovateľného právneho úkonu.“

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľky   smerujúcich   proti namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   v   kontexte   posúdenia   možného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru o pochybení takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia jej uvedených práv a v nadväznosti na to aj zrušenie namietaného uznesenia.

Dôvody,   na   ktorých   je   založené   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu,   sú v intenciách   argumentačného   priestoru   vymedzeného   v   § 74   ods. 1   OSP   a   ako   také korešpondujú s ústavne súladným výrazom nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 141 ods. 1 ústavy.

Zákonná   úprava   postupu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené v § 74 a nasl. OSP. Vzhľadom na to, že príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vo všeobecnosti   umožňujú   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietnuť,   nemôže ísť   iba   z toho   dôvodu   v   takomto prípade o zásah do základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 a nasl. ústavy, resp. do práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tiež nezistil, že by závery krajského súdu v odvolacom   konaní,   ktoré   vyústili   do   zistenia,   že   v danom   prípade   nie   sú   splnené podmienky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle alebo v evidentnom nesúlade s platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.   Tvrdenia sťažovateľky preto podľa   názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   pre   ňu nepriaznivé,   čo   však   nemožno spájať s pojmom   spravodlivý   proces   a porušovaním   jeho princípov.

Aj pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia treba vychádzať z toho, že právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces v sebe nezahŕňajú záruku úspechu v konaní ani nárok na to, aby všeobecné súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 222/04).

Ústavný súd dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím   konania   alebo v   konaní o   veci   samej   (§ 74   a   nasl.   a   § 102   OSP),   resp.   ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku   v   spojitosti   s   predbežnými   opatreniami.   Zamietnutie   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Pokiaľ sťažovateľka argumentuje tým, že:

- v tom istom konaní, ktoré prebieha od roku 1998, nariadil už Okresný súd Pezinok (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp. zn.   5 C 319/98   z 1.   marca   1999   predbežné opatrenie,   ktorým   žalovanej   zakázal   nakladať   s nehnuteľnosťami,   ktoré   na   ňu odporovateľným právnym úkonom prešli z majetku dlžníka, a toto uznesenie krajský súd potvrdil   uznesením   sp. zn.   20 Co/160/1999   z 31.   mája   1999   stotožňujúc   sa   s názorom okresného súdu, „že pre prípad prevodu nehnuteľnosti žalovanej na ďalšiu osobu by mohlo dôjsť vzhľadom na výšku pohľadávky k ohrozeniu výkonu rozhodnutia“,

- je účastníkom iného súdneho konania, v rámci ktorého všeobecný súd za obdobnej situácie predbežné opatrenie z dôvodov, ktoré namieta aj v tomto konaní, nariadil,

- sú jej známe iné rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorými boli v konaniach o určenie neúčinnosti právneho úkonu nariadené predbežné opatrenia (napr. uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/337/2009 zo 14. októbra 2009) o zákaze nakladať   s nehnuteľnosťami   práve   z dôvodu,   aby   nedošlo   k zníženiu   možnosti   veriteľa uspokojiť svoju vymáhanú pohľadávku,považuje   ústavný   súd   tieto   námietky   v konaní   o sťažnosti   za   neprípustné   (§ 53   ods. 1 zákona   o ústavnom   súde),   pretože   z pripojeného   uznesenia   krajského   súdu   č. k. 9 Co 368/2009-218 z 29. októbra 2009 vyplýva, že sťažovateľka sa k odvolaniu odporkyne písomne nevyjadrila, a teda nevyužila možnosť prezentovať tieto argumenty v odvolacom konaní pred krajským súdom. Len v prípade, že by tak urobila a uplatnila uvedené námietky v odvolacom   konaní   a odvolací   súd   by   sa   s nimi   nevysporiadal,   mohla   by   takéto   jeho pochybenie namietať v sťažnosti ústavnému súdu. V okolnostiach danej veci sa však tak nestalo. Za situácie, keď sťažovateľka uplatnila uvedenú argumentáciu až v konaní pred ústavným súdom, nemožno vo vzťahu k tejto časti sťažnosti uznať splnenie podmienky vyčerpania všetkých procesných prostriedkov (podobne napr. IV. ÚS 100/07).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti a v časti týkajúcej sa námietok uplatnených po prvýkrát v konaní pred ústavným súdom z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   nadbytočné   rozhodovať o ďalších návrhoch predložených sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010