znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 178/09-

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Z. F., B., F. P., H. K., M. P., P., Mgr. K. M., B. B., M. P., B. B., L L., B., M. J., O., M. L., P., V. M., B., M. P., B. B., M. M., D., M. K., B., F. S., H., M. Ř., L., P. M., S., V. G., B., I. D., P., P. T., H., H. Ř., Ch., J. P., B., J. S., B., M. F.,P., V. K., B. B., P. L., R., R. V., P.,Z. S., B., R. K., N., M. H., P., J. M., S., A. L., P., M. W., M., J. L., B., M. V., T. a J. Ď., T., zastúpených I. R.,   K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 7 a čl. 8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom   procese   a   prístupe   k   spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia uverejneného pod č. 43/2006 Z. z. postupom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky   a Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   pri   príprave a predkladaní   materiálu   č. 27379/2008   „Návrhu   legislatívnych,   inštitucionálnych a ekonomických   opatrení   na   zmiernenie   a následné   zastavenie   podkôrnikovej   kalamity v smrečinách   na   Slovensku“ 3. decembra   2008   a uznesením   vlády   Slovenskej   republiky č. 878/2008 z 3. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. F., F. P., M. P., K. M., M. P., L. L., M. J., M. L., V. M., M. P., M. M., M. K., F. S., M. Ř., P. M., V. G., I. D., P. T., H. Ř., J. P., J. S., M. F., V. K., P. L., R. V., Z. S., R. K., M. H., J. M., A. L., M. W., J. L., M. V. a J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť Z. F., B., F. P., H. K., M. P., P., Mgr. K. M., B. B., M. P., B. B., L L., B., M. J., O., M. L., P., V. M., B., M. P., B. B., M. M., D., M. K., B., F. S., H., M. Ř., L., P. M., S., V. G., B., I. D., P., P. T., H., H. Ř., Ch., J. P., B., J. S., B., M. F.,P., V. K., B. B., P. L., R., R. V., P.,Z. S., B., R. K., N., M. H., P., J. M., S., A. L., P., M. W., M., J. L., B., M. V., T. a J. Ď., T., zastúpených I. R., K., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených I. R. K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv upravených v čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a namietaného porušenia čl. 7 a čl. 8 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej len „dohovor“) uverejneného pod č. 43/2006 Z. z. postupom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo   pôdohospodárstva“)   a Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky   -   (ďalej   len   „ministerstvo   životného   prostredia“)   pri   príprave   a predkladaní materiálu č. 27379/2008 „Návrhu legislatívnych, inštitucionálnych a ekonomických opatrení na zmiernenie a následné zastavenie podkôrnikovej kalamity v smrečinách na Slovensku“ 3. decembra 2008 a uznesením vlády Slovenskej republiky č. 878/2008 z 3. decembra 2008.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že   ministerstvo   pôdohospodárstva a ministerstvo životného prostredia 3. decembra 2008 predložili na rokovanie vlády návrh opatrení. V pripomienkovom konaní podporili hromadnú pripomienku Lesoochranárskeho zoskupenia   VLK   (ďalej   len   „VLK“)   k uvedenému   návrhu   opatrení,   ktorá   však   nebola ministerstvom pôdohospodárstva zohľadnená ako pripomienka, neprihliadlo na ňu, z toho dôvodu ju ani nevyhodnotilo (zdôvodnilo jej nevyhodnotenie tým, že nespĺňa charakter pripomienky   ustanovenej   v smernici)   a nerozhodlo   o tom,   či   ju   akceptuje   alebo   nie. Samotný predkladateľ tejto pripomienky (VLK) ju označil ako zásadnú (podporilo ju o. i. 2880   pripomienkujúcich).   Sťažovatelia   namietajú,   že   ministerstvo   pôdohospodárstva neuskutočnilo rozporové konanie o tejto   pripomienke týkajúcej sa označeného materiálu. Nebralo ohľad na to, že v iných pripomienkach verejnosti boli namietané a vyhodnocované rovnako formulované výroky, aké boli zahrnuté aj v pripomienke VLK, ktoré sťažovatelia podporili.   Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   predkladatelia   návrhu   opatrení   postupovali v rozpore   s citovanou   smernicou,   ak   pripomienku   VLK   vyhodnotili   takýmto   spôsobom, navyše   VLK   navrhoval   celý   materiál   stiahnuť   z rokovania   vlády.   Podľa   názoru sťažovateľov sa postup ministerstva pôdohospodárstva dostal do rozporu s čl. 10 ods. 5 smernice na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády a s bodom 3.1.7 ods. 6 metodického pokynu na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády, na ktoré sa vo svojej sťažnosti odvolávajú.

Vláda   3.   decembra   2008   predložený   návrh   schválila   (bez   akceptovania,   resp. vyhodnotenia tejto pripomienky).

Podľa sťažovateľov čl. 7 a čl. 9 dohovoru zakotvujú právo verejnosti zúčastniť sa na príprave   plánov   a programov   súvisiacich   so   životným   prostredím   a právo   verejnosti zúčastniť sa na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne záväzných pravidiel orgánmi   verejnej   moci,   ktoré   môže   mať   významný   vplyv   na   životné   prostredie. Zo schváleného   návrhu   opatrení   pritom   vyplýva,   že   obsahuje   opatrenia,   ktoré   podľa sťažovateľov   podľa   čl.   8   dohovoru   treba   považovať   za   všeobecne   záväzné   pravidlá, niektoré   aj   za   plány   a   prognózy   súvisiace   so   životným   prostredím.   Sťažovatelia   sú presvedčení, že postup ministerstva pôdohospodárstva a ministerstva životného prostredia aj vlády bol porušením ich práv zakotvených v čl. 7 a čl. 8 dohovoru.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukazujú pritom aj na právny problém klasifikácie dohovoru z hľadiska jeho záväznosti (či je   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach podľa čl. 7 ods. 5 ústavy), pretože sú naň v praxi rôzne právne názory; sú toho názoru, že dohovor je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách.

Z čl.   7   ods.   5   ústavy   vyplýva,   že   ústava   «uznáva   prednosť   pred   zákonmi   trom druhom   medzinárodných   zmlúv.   Ide   o   medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb. Predpokladom   prednosti   pred   zákonmi   je,   že   tieto   zmluvy   boli   ratifikované   a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Z uznesenia Národnej rady SR č. 1840 zo dňa 23. 9. 2005 vyplýva, že uvedený deň Národná rada SR vyslovila súhlas s pristúpením Slovenskej republiky k Dohovoru EHK OSN o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti   v   záležitostiach   životného   prostredia   (Aarhuský   dohovor   )   a   zároveň rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Z oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR, ktoré bol pod uvedeným číslom v Zbierke zákonov SR oznámené a zverejnením ktorého bol tento Dohovor vyhlásený vyplýva, že vo vzťahu k Slovenskej republike Dohovor nadobudne platnosť 5. 3. 2006 podľa článku 20 ods. 3. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 Za. - vyhlásením v zbierke zákonov je medzinárodná zmluva záväzná pre fyzické osoby a právnické osoby, ak v medzinárodnej zmluve nie je ustanovený neskorší dátum jej platnosti. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva nadobudla platnosť a teda záväznosť pre fyzické a právnické osoby, medzi ktoré nesporne patria aj štátne orgány, dňa 5.3.2006.... Z   doložky   prednosti   predloženej   gestorom   zmluvy   -   Ministerstvom   životného prostredia SR, ktorá bola predložená národnej rade pri jej ratifikácii vyplýva ( str. 2 ), že nejde   o   zmluvu,   ktorá   obsahuje   priamu   úpravu   práv   a   povinností   fyzických   alebo právnických osôb. Pod bodom 6 uvedenej položky je uvedené: „Dohovor   európskej   hospodárskej   komisie   OSN   o   prístupe   k   informáciám,   účasti verejnosti na rozhodovacom procese, a prístupe spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, je medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách (ochrana životného   prostredia   a   zdravia   ľudí)   po   ratifikácií   a   vyhlásení   spôsobom   ustanoveným zákonom, má prednosť pred zákonom.“.

Samotný   predkladateľ   -   ministerstvo   životného   prostredia   pri   predložení   zmluvy Národnej rade SR označil túto zmluvu ako Zmluvu o ľudských právach a slobodách.».

Podľa   sťažovateľov „postupom   predkladateľov,   ale   aj   Vlády   SR,   ktorá   napriek porušeniu práv sťažovateľov materiál predložený predkladateľmi prerokovali a schválili, bolo porušené aj právo sťažovateľov zakotvené v článku č. 44 ods. 1 v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR. Ako už bolo uvedené, ustanovenia zákona č. 575/2001 Z. z., ukladajú orgánom   štátnej   správy,   vrátane   ústredných   orgánov   štátnej   správy,   ktorými   sú predkladatelia,   pri   opatreniach   riešeniach   aktuálnych   otázok   a   spracovaní   koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok uskutočňujú pripomienkové konania a po skončení týchto pripomienkových konaní, predkladajú uvedené, materiály vláde.“.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že ich práva «zakotvené

-   v   článku   7   Aarhuskeho   Dohovoru   na   účasť   na   príprave   plánov   a   programov súvisiacich so životným prostredím,

-   v   článku   8   Aarhuskeho   Dohovoru   -   právo   na   účinnú   účasť   na   príprave vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie,

- v článku 44 ods. 1 Ústavy SR - právo na priaznivé životné prostredie v časti práva na účasť na príprave opatrení, ktoré môžu ovplyvniť životné prostredie v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR,

postupom   Ministerstva   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   -   ministra pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   a   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky - ministra životného prostredia Slovenskej republiky pri príprave a predkladaní materiálu   č.   27379/2008   „Návrhu   legislatívnych,   inštitucionálnych   a   ekonomických opatrení na zmiernenie a následné zastavenie   podkôrnikovej kalamity   v smrečinách   na Slovensku“ dňa 3. 12. 2008 a uznesením Vlády SR č. 878/2008 zo dňa 3. 12. 2008 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Vlády SR č. 878/2008 zo dňa 3. 12. 2008.

Ministrovi pôdohospodárstva Slovenskej republiky a ministrovi životného prostredia Slovenskej republiky a Vláde SR zakazuje pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľov. Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.».

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak túto ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02). To znamená, že sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv upravených v čl. 44 ods. 1 a čl.   46   ods.   1   ústavy   a porušenie   čl.   7   a 8   dohovoru   postupom   ministerstva pôdohospodárstva a ministerstva životného prostredia pri príprave a predkladaní „Návrhu legislatívnych,   inštitucionálnych   a ekonomických   opatrení   na   zmiernenie   a následné zastavenie   podkôrnikovej   kalamity   v smrečinách   na   Slovensku“ a uznesením   vlády č. 878/2008 z 3. decembra 2008.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   upravujúceho   základné   právo,   porušenie   ktorého sťažovateľ namieta, sa v prípadoch ustanovených zákonom každý môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 7 dohovoru každá zmluvná strana dohovoru (ďalej len „strana“) príjme vhodné   praktické   a/alebo   iné   opatrenia   zabezpečujúce   účasť   verejnosti   počas   prípravy plánov a programov súvisiacich so životným prostredím v transparentných a spravodlivých podmienkach, poskytnúť verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zistí verejnosť, ktorá sa môže   na   procese   zúčastniť,   zohľadňujúc   ciele   tohto   dohovoru.   Každá   strana   umožní verejnosti zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so životným prostredím.

Podľa čl. 8 dohovoru každá strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy   vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c) verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľov   zaoberal z hľadiska   možnosti   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   predovšetkým   týmito skutočnosťami:

1. Sťažovatelia nie sú „originálnymi“ autormi pripomienky, neakceptovaním ktorej malo dôjsť k porušeniu nimi označených základných práv. Týmto subjektom je VLK, ku ktorého pripomienke sa sťažovatelia len pripojili, resp. ju podporili.

2.   Pripomienka,   ktorú   podporili   sťažovatelia,   je   identická,   resp.   obdobného charakteru   ako   pripomienky,   ktoré   uplatnili   iné   subjekty   a ktoré   boli   vyhodnocované v rámci   pripomienkového   konania   ako   akceptovateľné   pripomienky;   napriek   tomu   ich označené orgány verejnej moci neakceptovali.

3. Sťažovatelia namietajú porušenie označených článkov ústavy (čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1) a dohovoru (čl. 7 a čl. 8) v súvislosti s neakceptovaním dohovoru, pričom sami uvádzajú aj rozporuplné názory odbornej verejnosti na charakter dohovoru.

Ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   posudzoval, či   možno   zistiť príčinnú súvislosť medzi neakceptovaním pripomienky VLK ako pripomienky sťažovateľov a namietaným porušením

- základných práv podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a

- čl. 7 a 8 dohovoruoznačeným   uznesením   vlády,   postupom   ministerstva   pôdohospodárstva   a ministerstva životného prostredia.

1. K aktívnej procesnej legitimácii sťažovateľa

Sťažovatelia doručili ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej namietajú porušenie svojich základných práv z dôvodu, že označené orgány verejnej moci neakceptovali pripomienku verejnosti (VLK), ktorú oni verejne podporili.

Vo   všeobecnosti,   čo   sa   týka   oprávnenia   sťažovateľov   na podanie sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba, ak ide o ochranu jej základných práv a slobôd (II. ÚS 4/09).

V danom   prípade   sťažovatelia   nie   sú   „autormi“   pripomienky   neakceptovanej označenými   orgánmi   verejnej   moci,   ktorú   však   oficiálne   podporili,   čím   podľa   názoru ústavného súdu splnili podmienku aktívnej procesnej legitimácie na podanie sťažnosti.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov postupom ministerstva pôdohospodárstva a ministerstva životného prostredia

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že v dôsledku nevyhodnotenia hromadnej   pripomienky   VLK   k návrhu   opatrení,   ku   ktorej   sa   pripojili   v rámci medzirezortného   pripomienkového   konania,   z dôvodu,   že   podľa   predkladateľov   návrhu opatrení jeho hromadná pripomienka nespĺňala náležitosti smernice, boli týmto postupom predkladateľov porušené sťažovateľmi označené práva zaručené v ústave a dohovore.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Informácia   o   vyhodnotení   pripomienkového   konania   bola   uverejnená   a verejne prístupná na internete už od 21. novembra 2008 (pozri II. ÚS 175/09). Znamená to, že už 21. novembra 2008 sa sťažovatelia mohli reálne dozvedieť o „inom zásahu“ do ich práv spočívajúcom   v namietanom   postupe   ministerstva   pôdohospodárstva   a ministerstva životného prostredia. Skutočnosť, že tak urobili až 2. decembra 2008, nemôže mať vplyv na začatie plynutia dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Z príloh,   ktoré   sťažovatelia   priložili   k sťažnosti,   vyplynulo,   že   o vyhodnotení medzirezortného   pripomienkového   konania   sa   z verejne   prístupného   portálu www.rokovania.sk o tomto vyhodnotení sťažovatelia   najneskoršie dozvedeli 2. decembra 2008 (vyplýva to z dokumentácie, ktorú predložili ústavnému súdu spolu so sťažnosťou).

Aj   keby   ústavný   súd   zohľadnil   pri   posudzovaní   včasnosti   podania   sťažnosti sťažovateľov   len   túto   skutočnosť, vzhľadom   na   doručenie   sťažnosti   ústavnému   súdu 3. februára 2009 bola ich sťažnosť doručená jeden deň po uplynutí dvojmesačnej lehoty od relevantného dátumu na podanie sťažnosti v zákonom o ústavnom súde ustanovenej lehote, t. j. sťažnosť bola podaná oneskorene.

Uvedené zistenia a závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti ministerstvu pôdohospodárstva a ministerstvu životného prostredia, už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   uvádza,   že   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu čl. 7 a čl. 8 dohovoru by bola dôvodom na odmietnutie tejto sťažnosti jej zjavná neopodstatnenosť,   pretože   ústavný   súd   je viazaný   návrhom   na   rozhodnutie   podľa   §   20 ods. 3   zákona   o ústavnom   súde.   Sťažovatelia   totižto   označili   tie   články   dohovoru, porušením ktorých sa mali orgány verejnej moci dopustiť porušenia ich práv, ktoré upravujú záväzok štátu (Slovenskej republiky), a nie konkrétne práva fyzických osôb (bez ohľadu na charakter dohovoru z hľadiska právnej klasifikácie).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 44 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavný súd toho názoru, že podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovenia   § 244   ods. 2   OSP   v správnom   súdnictve   súdy   preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Znamená to, že sťažovatelia mohli a mali využiť právny prostriedok na uplatnenie ochrany svojich základných práv v systéme všeobecných súdov. Táto možnosť domáhať sa ochrany   základných   práv   na   inom   súde   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   pre nedostatok právomoci.

3. K namietanému porušeniu práv uznesením vlády č. 878/2008 z 3. decembra 2008

Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietajú, že aj napriek nimi tvrdeným pochybeniam v postupe   ministerstva   pôdohospodárstva   a ministerstva   životného   prostredia   pri vyhodnocovaní   ich   pripomienok   k návrhu   opatrení   predkladanému   na   rokovanie   vlády v rámci medzirezortného pripomienkového konania, ktorým mali byť porušené ich práva, vláda aj napriek tomu napadnutým uznesením č. 878/2008 z 3. decembra 2008 predkladaný materiál schválila.

V súvislosti   s uvedeným   sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   vláda   porušila   nimi označené základné práva zaručené v ústave, keď „... materiál predložený predkladateľmi prerokovala a schválila...“.

Podľa čl. 10 ods. 1 Smernice na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády   SR   (ďalej   len   „smernica“),   pripomienkové   konanie   k   materiálu   určenému   na rokovanie vlády uskutočňuje predkladateľ s podpredsedami vlády a ministrami.

Z citovaného   ustanovenia   ako   aj   z celkového   znenia   smernice   vyplýva,   že vyhodnocovanie   pripomienok   k materiálom   predkladaným   na   rokovanie   vlády   patrí   do kompetencie   príslušného   predkladateľa   tohto   materiálu,   ktorý   sa   až   spolu   s už vyhodnoteným medzirezortným pripomienkovým konaním predkladá na rokovanie vlády. Z tohto   hľadiska   je   bezpredmetná   ingerencia   vlády   do   procesu   vyhodnocovania pripomienok, pretože gestorom tohto procesu je v plnom rozsahu predkladateľ materiálu predkladaného na rokovanie vlády.

Okrem   toho   sťažovatelia   v sťažnosti   síce   napádajú   uznesenie   vlády   č.   878/2008 z 3. decembra 2008, avšak dôvody ich nespokojnosti s týmto uznesením sa nevzťahujú na samotný obsah tohto uznesenia, ale na postup ministerstva pôdohospodárstva a ministerstva životného   prostredia.   Z tohto   hľadiska   v   sťažnosti   sťažovateľov   absentuje   odôvodnenie príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   uznesením   vlády   a   namietaným   porušením   ich základných práv zaručených v ústave a v dohovore.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   pri   jej   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou o ďalších otázkach požadovaných sťažovateľmi už nerozhodoval (I. ÚS 133/05, I. ÚS 143/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009