znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 178/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. P., K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. N., K., ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl. 19   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava II v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 106/2003   a jeho   rozsudkom   sp. zn.   20 C 106/2003 z 21. októbra 2004, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 46/05   a jeho   rozsudkom   sp. zn.   8 Co 46/05   zo   7. marca 2006   a postupom   Krajskej prokuratúry v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 50/07 a jej stanoviskom sp. zn. Kc 50/07   z 25. apríla 2007,   za účasti   Okresného   súdu   Bratislava II,   Krajského   súdu v Bratislave a Krajskej prokuratúry v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. S. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 106/2003   a jeho   rozsudkom   sp. zn.   20 C 106/2003 z 21. októbra 2004,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 Co 46/05   a jeho   rozsudkom   sp. zn.   8 Co 46/05   zo 7. marca 2006   a postupom   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 50/07 a jej stanoviskom sp. zn. Kc 50/07 z 25. apríla 2007.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uvádza, že „dňa 9. 9. 2002 podal na Krajský súd v Košiciach žalobu.   Na základe tejto   žaloby začalo   konanie vedené   na   Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 10 Cb 1049/98-24. Ďalej vo veci konal Okresný súd Bratislava II, spis. zn.   20 C 106/203-225,   a   to   na   základe   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach a Najvyššieho súdu SR.

Navrhovateľ   sa   návrhom   zo   dňa   9. 9. 2002   domáhal   proti   odporcovi   VSŽ,   a. s., Košice zaplatenia   istiny 72 mil.   Sk s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej neplatným odvolaním z funkcie člena predstavenstva v spoločnosti odporcu a spôsobenej nemajetkovej   ujmy   z   titulu   neoprávneného   zásahu   do   práv   chrániacich   jeho   osobnosť. Sťažovateľ podaním zo dňa 13. 4. 2004 upresnil svoj uplatnený nárok vo veci. Sťažovateľ uvádza,   že   vo   svojom   návrhu   si   uplatnil   tie   nároky,   ktoré   by   mu   patrili,   keby   nebol neplatným   právnym   úkonom   pozbavený   výkonu   funkcie   člena   predstavenstva   a   nároky z neoprávneného zásahu do práv na ochranu jeho osobnosti. (...)

Najvyšší súd SR dňa 3. 9. 2002 rozhodnutím č. k. 1 Obo 243/01 určil, že odvolanie sťažovateľa z funkcie člena predstavenstva je neplatné. Svoje rozhodnutie Najvyšší súd SR odôvodnil tým, že bez určenia, či tu právo alebo právny vzťah medzi sporovými stranami je, alebo   nie   je,   je   právne   postavenie   navrhovateľa   neisté   a   nemôže   sa   domáhať   svojich legitímnych práv, ktoré by mal ako člen predstavenstva“.

Ďalej je v sťažnosti uvedené: „Okresný   súd   Bratislava II   rozhodnutím   zo   dňa   21. 10. 2004   návrh   sťažovateľa zamietol v celom rozsahu. Proti označenému rozhodnutiu sťažovateľ podal dňa 10. 1. 2005 odvolanie   v   ktorom   uviedol,   že   napadnutý   rozsudok   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia predmetnej veci - § 205, odst. 2, písm. f, O. s. p., že v konaní neboli vykonané navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - § 205, odst. 2, písm. c, O. s. p.

Sťažovateľ ďalej požiadal odvolací súd, aby zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na nové prerokovanie.

Odvolací súd rozhodnutím zo dňa 7. 3. 2006 č. k. 8 Co 46/05-261 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.“

Keďže   sťažovateľ   zastával   názor,   že   označené   všeobecné   súdy   pri   rozhodovaní v jeho právnej veci rozhodli nezákonne a v rozpore s platnými právnymi predpismi, podal 15. februára 2007 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   v   ktorom   uviedol   zákonné dôvody, z ktorých vyplýva, že všeobecné súdy „konajúce v jeho veci porušili jeho práva na spravodlivý   proces“,   ako   aj   ďalšie   tvrdenia   o   pochybeniach   všeobecných   súdov pri rozhodovaní o jeho žalobe.

Krajská   prokuratúra   listom   z 25. apríla 2007   sp. zn.   Kc 50/07   sťažovateľovi oznámila, že v rozhodnutiach všeobecných súdov nezistila porušenie zákona a nevidí dôvod na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

V sťažnosti sa sťažovateľ zaoberal aj podmienkami konania pred ústavným súdom a v   záverečnej   časti   sťažnosti   tvrdil,   že   okresný   súd,   krajský   súd   a krajská   prokuratúra porušili napadnutými rozhodnutiami jeho označené práva, a navrhol ústavnému súdu prijať jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne po jej predbežnom prerokovaní a vykonaní potrebných dôkazov rozhodnúť v predmetnej veci týmto nálezom:

1. Okresný   súd   Bratislava II   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   20 C 106/203-225

, Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   spis. zn.   8 Co 46/05-261,   Krajská prokuratúra   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   spis. zn.   KC 50/07-7,   porušili   právo Ing. S. P.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46, odsek 1 Ústavy SR a článku 6, odsek 1 Dohovoru, ako aj práva garantovaného čl. 19, ods. 2 Ústavy SR.

2. Zrušuje   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava II,   zo   dňa   21. 10. 2004   č. k. 20 C 106/203-225,   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   7. 3. 2006   č. k. 8 Co 46/05-261, a to vo výrokoch, ktorými označené súdy žalobu Ing. S. P., K.   zamietli a vo výrokoch o náhrade trov konania a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II.

3. Zrušuje stanovisko Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 25. 4. 2007 KC 50/07- 7.

4. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 20 C 106/203-225 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. S. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 160 000 Sk, slovom: stošesťdesiattisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava II   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. JUDr. B. N. priznáva náhradu trov právneho   zastúpenia v sume 65 000 Sk, slovom:   šesťdesiatpäťtisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava II   povinný   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 106/2003 a jeho rozsudkom sp. zn. 20 C 106/2003 z 21. októbra 2004   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 Co 46/05 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 Co 46/05 zo 7. marca 2006

Predmetom sťažnosti je okrem iného tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 20 C 106/2003 z 21. októbra 2004 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 46/05 zo 7. marca 2006 došlo k porušeniu jeho označených práv.

Ako vyplýva z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom, označený rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 17. júla 2006.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi [§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou)   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   tohto   článku   ústavy   a   na   jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   § 243e   ods. 1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie na podanie   mimoriadneho dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Pretože napadnuté konania všeobecných súdov boli právoplatne skončené 17. júla 2006   (nadobudnutím   právoplatnosti   označeného   rozsudku   okresného   súdu   v   spojení s rozsudkom krajského súdu) a predmetná sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 18. júna 2007, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 50/07 a jej stanoviskom sp. zn. Kc 50/07 z 25. apríla 2007

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   postupom   krajskej   prokuratúry   a jej   napadnutým stanoviskom došlo k porušeniu jeho označených práv. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie svojich práv vidí v rozhodnutí krajskej prokuratúry, ktorým nevyhovela jeho podnetu, a preto nebolo podané mimoriadne dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 46/05 zo 7. marca 2006.

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v ustanoveniach § 243e   a nasl.   OSP.   Z týchto   ustanovení   je   nad   všetky   pochybnosti   zrejmé,   že   ide o mimoriadny   opravný   prostriedok   ako   procesný   inštitút,   využitie   ktorého   patrí generálnemu prokurátorovi. Nejde teda o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   na   akceptovanie,   resp.   vyhovenie   podnetu na podanie návrhu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Ústavný   súd   vyslovil,   že   oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04). Z tohto dôvodu krajská prokuratúra nemohla svojím   stanoviskom,   v ktorom   skonštatovala,   že   nebolo   zistené   porušenie   zákona označenými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   a následným   neakceptovaním   podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa. Z uvedených   dôvodov   bolo potrebné   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   aj v tejto   časti   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   a   to   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007