znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/2014-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.okárovej, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Antolom, Zbrojničná 12, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 95/2012 zo 14. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2013 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Antolom, Zbrojničná 12, Košice, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 95/2012 zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom postavení navrhovateľky sa v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 S 8657/2010 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej   poisťovne,   ústredie   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“), č. BA-58228/2010 z 21. apríla 2010. Sociálna poisťovňa označeným rozhodnutím zamietla jej   odvolanie   a potvrdila   rozhodnutie   svojej   pobočky   Košice   č.   300-847/2008, č. ISUP:   1108005876   zo   4.   februára   2008,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   manžel sťažovateľky,   ktorý   utrpel   poškodenie   zdravia   v dôsledku   choroby   z povolania   zistenej 31. augusta 2007, má nárok na jednorazové vyrovnanie v sume 749 571 Sk.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 S 8657/2010 z 18. apríla 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského   súdu“)   žalobu   zamietol,   pričom   žalobkyni   právo   na   náhradu   trov   konania nepriznal. Proti rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľka. O   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a tiež rozhodol, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Dôsledky   rozhodnutia   Krajského   súdu   Košice potvrdeného rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky hlboko zasahujú do práv sťažovateľky a popierajú samotné princípy právneho štátu.

Rozsudky súdov prvého a druhého stupňa sú nepreskúmateľné a sú nedostatočne odôvodnené.   Zákonom   požadované   riadne   a   presvedčivé   odôvodnenie   písomnej   formy rozsudku (§ 157 ods. 2 O. s. p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.

Rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, s osvojením si nesprávnej argumentácie krajského súdu...

Obidva súdy sa tiež nevysporiadali s plnením ex gratia ako osobitné peňažné plnenia zo strany zamestnávateľa, ktoré sa podľa Zákonníka práce v § 118 ods. 3 považuje za plnenia   zamestnávateľa   poskytované   za   prácu   pri   príležitosti   jeho   pracovného   alebo životného výročia za mzdu za predpokladu, že sa tieto plnenia zo strany zamestnávateľa neposkytujú zo zisku zamestnávateľa po zdanení alebo zo sociálneho fondu. Poškodený mal vyplatené plnenie za dlhoročnú prácu a z plnenia zamestnávateľ odviedol príslušné odvody. To   teda   vylučuje   plnenie,   ktoré   by   bolo   možné   podriadiť   pod   §   138   ods.   2   zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení...“.

Sťažovateľka v sťažnosti v podstate zopakovala argumentáciu, ktorá bola obsahom jej odvolania proti rozsudku krajského súdu, a navyše uviedla, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil jej právo na prístup k súdu, keď odmietol návrh na predloženie vecí Európskemu súdnemu dvoru“.

Sťažovateľka   v súvislosti   s namietaným   porušením   označeného   základného   práva podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   poukazuje   na   celý   rad   rozhodnutí   Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   zo   14.   8.   2013   sp.   zn.:   7   So 95/2012, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu Košice z 18. 4. 2010 sp. zn. sp. zn.: 7 S/8657/2010-93,   porušil   základné   právo sťažovateľky na   súdnu   ochranu   podľa čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   14.   8.   2013   sp.   zn.: 7 So 95/2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 323,50 EUR, a to advokátskej kancelárii JUDr. Dušan Antol... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sa   v prvom   rade   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   uplatnenú   v sťažnosti   ústavný   súd poukazuje   na   všeobecné   východiská   svojej   judikatúry,   ktoré   uplatňuje   pri   predbežnom prerokovávaní,   resp.   rozhodovaní   o porovnateľných   sťažnostiach   fyzických   osôb a právnických osôb.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že k úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby   a právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   základných   práv   a   slobôd.   Existenciou takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažnosť sťažovateľky smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné pri jej posudzovaní zohľadňovať špecifiká správneho súdnictva. V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len preskúmať   „zákonnosť“   ich   postupov   a rozhodnutí,   teda   to,   či   kompetentné   orgány   pri riešení   konkrétnych   otázok   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne predpisy. Teda treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z uvedených   všeobecných   východísk,   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   pristúpil   k preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   je vo svojej   podstate   založená   na   tvrdení,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je nepreskúmateľný   a nedostatočne   odôvodnený   a že   najvyšší   súd   sa „nevysporiadal s plnením ex gratia ako osobitné peňažné plnenia zo strany zamestnávateľa, ktoré sa podľa Zákonníka práce v § 118 ods. 3 považuje za plnenia zamestnávateľa poskytované za prácu pri príležitosti jeho pracovného alebo životného výročia za mzdu za predpokladu, že sa tieto plnenia zo strany zamestnávateľa neposkytujú zo zisku zamestnávateľa po zdanení alebo zo sociálneho fondu“.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej sa okrem iného uvádza:„Zo   spisov   vyplýva,   že   žalovaná   zamietla   odvolanie   žalobkyne   a   potvrdila rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   v   Košiciach   zo   4.   februára   2008 číslo 300-847/2008 č. ISUP: 1108005876 o priznaní jednorazového vyrovnania vo výške 749.571 Sk, za poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania, zistenej 31. augusta 2007 pánovi E. T. a zomrelému..., lebo do výpočtu denného vymeriavacieho základu pre výpočet   výšky   jednorazového   finančného   odškodnenia   jej   manžela   (ktorý,   po   uplatnení nároku na dávku zomrel skôr, ako bolo o dávke právoplatne rozhodnuté) nezapočítala sumu 883.402 Sk, ktorá mu bola vyplatená ako mzda za dlhoročnú prácu...

Pre posúdenie správnosti jej postupu musel súd skúmať otázku, či zákon o sociálnom poistení umožňuje, aby táto suma bola do vymeriavacieho základu zahrnutá...

Podľa § 138 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení vymeriavací základ zamestnanca, ak tento zákon neustanovuje inak, je

a/ príjem zamestnanca za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu ä funkčný plat zamestnanca, ktorý je dočasne vyslaný na vykonávanie štátnej služby do cudziny, zamestnanca, ktorý vykonáva prácu vo verejnom záujme v zahraničí a zahraničného spravodajcu slovenského rozhlasu a slovenskej televízie určený   v   eurách   pred   jeho   prepočtom   platovým   koeficientom   alebo   objektivizovaným platobným koeficientom,

b/ príjem zamestnanca, ktorý nepodlieha dani z príjmu fyzických osôb, pretože tak ustanovujú predpisy o zamedzení dvojitého zdanenia a podiel na zisku vyplatený obchodnou spoločnosťou   alebo   družstvom   zamestnancovi   bez   účasti   na   základnom   imaní   tejto spoločnosti alebo družstva a

c/ náhrada mzdy za dovolenku na zotavenie, náhrada mzdy za sviatok, náhrada mzdy pri prekážkach v práci podľa osobitného predpisu.

Do vymeriavacieho základu zamestnanca sa nezahŕňa odstupné, odchodné, cestovné náhrady, výnosy z kapitálových podielov alebo obligácií, náhrada za pracovnú pohotovosť, náhrada za služobnú pohotovosť, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové   sporenie,   životné   poistenie   a   účelové   sporenie   zamestnanca,   ktoré   platí zamestnávateľ za zamestnanca, príjem zamestnanca v súvislosti s používaním motorového vozidla na služobné účely, odmeny podľa osobitných predpisov v oblasti priemyselných práv,   odmeny   vyplácané   pri   pracovných   jubileách,   životných   jubileách   a   plnenia poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení okrem podielu na zisku vyplateného   obchodnou   spoločnosťou   alebo   družstvom   zamestnancovi   bez   účasti   na základnom imaní tejto spoločnosti alebo družstva, plnenia poskytnuté zamestnávateľom po končení   pracovného   pomeru,   služobného   pomeru,   štátnozamestnaneckého   pomeru a náhrada príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti...

Z ustanovenia § 138 ods. 1 zákona o sociálnom vyplýva, ktoré druhy odmien za vykonanú prácu možno zohľadniť pri určení vymeriavacieho základu.

V   §   138   ods.   2   toho   istého   zákona   sú   taxatívne   vymedzené   plnenia,   ktoré   do vymeriavacieho   základu   zahrnúť   nemožno.   Medzi   plneniami,   ktoré   sú   takto   z   výpočtu vymeriavacieho   základu   vylúčené,   je   výslovne   uvedené   aj   plnenie,   poskytnuté zamestnancovi zamestnávateľom po skončení pracovného pomeru.

Z obsahu čl. III časti 3 kolektívnej zmluvy U. K., s. r. o, na roky 2004 až 2007 súd zistil, že u zamestnancov, ktorí skončia pracovný pomer vzájomnou dohodou z dôvodov odlišných, ako sú uvedené v článku IIII.4.1 tejto kolektívnej zmluvy, ktorí majú menej ako 2 roky do dosiahnutia riadneho dôchodkového veku a v USS a v obchodných spoločnostiach USS odpracovali, viac ako 10 rokov, bude vyplatená jednorazová mzda za dlhoročnú prácu vo výške, zodpovedajúcej dobe trvania pracovného pomeru v USS. Takéto plnenie bolo druhom vernostného   požitku,   ktorý patril zamestnancovi   po   skončení zamestnania   (ešte okrem odchodného).

Nebohý manžel žalovanej podmienky pre poskytnutie takejto jednorazovej odmeny splnil a zamestnávateľ mu ju pri skončení zamestnania vyplatil vo výške 883.402 Sk. Napriek   skutočnosti,   že   mu   z   uvedenej   odmeny   bola   zrazená   daň,   neznamená samotná táto skutočnosť, že mu uvedené plnenie možno zahrnúť do výpočtu vymeriavacieho základu lebo jednorazová odmena za dlhoročnú prácu má rovnaký charakter ako odstupné, odchodné, cestovné náhrady, výnosy z kapitálových podielov alebo obligácií, náhrada za pracovnú pohotovosť, náhrada za služobnú pohotovosť, náhrada za pohotovosť, príplatok za   pohotovosť,   príspevky   zo   sociálneho   fondu,   príspevky   na   doplnkové   dôchodkové sporenie, životné poistenie a účelové sporenie zamestnanca, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca,   príjem   zamestnanca   v   súvislosti   s   používaním   motorového   vozidla   na služobné účely, odmeny podľa osobitných predpisov v oblasti priemyselných práv, odmeny vyplácané   pri   pracovných   jubileách,   životných   jubileách   a   plnenia   poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení okrem podielu na zisku vyplateného obchodnou spoločnosťou alebo družstvom zamestnancovi bez účasti na základnom imaní tejto   spoločnosti   alebo   družstva,   plnenia   poskytnuté   zamestnávateľom   po   končení pracovného pomeru, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru a náhrada príjmu počas dočasnej pracovnej neschopnosti, lebo nie je odmenou za vykonanú prácu, ale plní úlohu   vernostného   požitku,   poskytovaného   po   skončení   pracovného   pomeru   ako   dobro, poskytované zamestnancom bez ohľadu na množstvo a kvalitu vykonanej práce.“

Najvyšší   súd   aj   s poukazom   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie   sp.   zn. 4 Sžso 21/1999 z 30. novembra 2009 ďalej uviedol, že „aj v tomto konaní jednorazovú mzdu za dlhoročnú prácu, ktorú vyplatil zamestnávateľ - USS K. pri skončení pracovného pomeru svojmu zamestnancovi vo výške 883.402 Sk, považuje súd so zreteľom na všetky okolnosti   a   podmienky   jej   výplaty   za   plnenie   poskytnuté   v   súvislosti   so   skončením pracovného pomeru podľa § 138 ods. 2 zákona č. 461/2003 Za... Ide teda o plnenie, ktoré sa nezahŕňa do vymeriavacieho základu zisteného podľa § 84 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.   o sociálnom   poistení.   Postup   žalovanej,   ktorá   v danom   prípade   uvedené   plnenie nezahrnula   do   vymeriavacieho   základu,   rozhodného   pre   určenie   výšky   jednorazového odškodnenia, zodpovedal zákonu.

Žalovaná preto nepochybila, keď do vymeriavacieho základu nároku na jednorazové odškodnenie, nezapočítala sumu 883.402 Sk a jej postup zodpovedá § 138 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval námietky žalobkyne za nedôvodné.“.

Najvyšší   súd   zaujal   stanovisko   aj k rozhodnutiam   Súdneho   dvora   Európskej   únie a Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré sťažovateľka poukazovala v predmetnom konaní, pričom uviedol, že „nie sú v danej veci právne relevantné a priamo aplikovateľné, lebo riešia problematiku pracovnoprávnych vzťahov z iného aspektu, ako je posudzovanie vymeriavacieho základu pre potreby výpočtu úrazovej renty. Vo veci Case 21/81 Eileen Garland c/a British Rail Engeneering Ltd., rovnako ako vo veci Case 262/88, Barber c/a Guardien Royal Assurence Group rieši ESD otázku nároku na platové náležitosti z hľadiska možnej diskriminácie medzi pohlaviami, a to aj bez ohľadu na zánik pracovnoprávneho vzťahu.   Neriešia   však   otázku,   či   v   prípade   špecifickej   úpravy   vo   vnútroštátnom zákonodarstve je možná právna úprava, podľa ktorej sa do výšky vymeriavacieho základu nezahrňujú také benefity, ktoré nepredstavujú odmenu za vykonanú prácu. Odvolací súd preto   dospel   k   záveru,   že   ak   pre   účely   posudzovania   nárokov   v   sociálnej   oblasti   bol špecifickým   spôsobom   upravený   spôsob   výpočtu   vymeriavacieho   základu   pre   výpočet úrazovej renty, potom vymedzenie platu tak, ako to požaduje žalobkyňa nemožno v danej veci použiť.“.

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zdôraznil, že „aj keď   je   zamestnávateľ   povinný   poskytovať   zamestnancovi   za   vykonanú   prácu   mzdu,   ani podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce sa za mzdu nepovažuje (okrem ďalších vymenovaných plnení) iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto zákona,   osobitných   predpisov,   kolektívnej   zmluvy   alebo   pracovnej   zmluvy,   ktoré   nemá charakter mzdy. Nárokové plnenie (dobro resp. benefit) pre bývalého zamestnanca, ktoré je v kolektívnej zmluve v časti III, 4 odstupné a organizačné zmeny označené ako jednorazová mzda za dlhoročnú prácu nemožno (napriek zavádzajúcemu označeniu) posudzovať ako mzdu, lebo vyjadruje odplatu za zotrvanie v zmluvnom vzťahu v pracovnom pomere a nie odmenu   za   vykonanú   prácu.   Z   uvedeného   dôvodu   nemá   oporu   v   zákone   (ani v rozhodnutiach ESĽP alebo ESD) tvrdenie žalobkyne, že jednorazová mzda za dlhoročnú prácu, je svojou podstatou súčasťou mzdy, ktorá sa započítava do vymeriavacieho základu pre výpočet renty. Ak bolo z uvedeného plnenia odvedené poistné v rozpore so zákonom, potom zamestnávateľ mohol v súlade so zákonom žiadať o jeho vrátenie,   ale prípadné vrátenie   neoprávnene   odvedeného   poistného   nemení   spôsob   výpočtu   vymeriavacieho základu.

Právo   žalobkyne   na   spravodlivý   súdny   proces   nebolo   porušené   tým,   že   zákon vymedzil kritériá pre posúdenie plnení, ktoré sa započítavajú pre zistenie vymeriavacieho základu, lebo takýmto vymedzením žiadna zo strán nezískala v konaní o rente výhodu, ako sa   mylne   domnieva   žalobkyňa.   Navyše   porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   žalobkyňa nepreukázala.

Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na vecne správny a dostatočne odôvodnený obsah písomného, vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 246c v spojení s § 219 OSP).“.

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku   ústavne akceptovateľným spôsobom,   jasne a   zrozumiteľne vysvetlil,   prečo   do vymeriavacieho   základu   pre   výpočet   jednorazového   vyrovnania   za   poškodenie   zdravia nebohého manžela sťažovateľky nezapočítal jednorazovú odmenu za dlhoročnú prácu, ktorá bola manželovi sťažovateľky priznaná, a ústavne akceptovateľným spôsobom sa vyrovnal i s námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   (podľa   názoru   sťažovateľky)   súvisiacich rozhodnutí Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva.

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, resp. Zákonníka práce.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe   ktorej   by   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014