znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   R. K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Er 264/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2013 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   21 Er 264/2012   a   jeho   uznesením z 23. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania [v danom prípade obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnená“)], čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Z   obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyplynulo, že   sťažovateľ   je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“)   od   6.   júna   2007.   V označenom   exekučnom   konaní   sťažovateľ   vykonával exekúciu   na   návrh   oprávnenej,   s   ktorou   bol   v   pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007, na vymoženie finančnej pohľadávky oprávnenej zo zmluvy o pôžičke poskytnutej fyzickej osobe.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda označené uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd ex offo rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie, a postup všeobecného súdu, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd porušil jeho práva, a to konkrétne: «A. právo na súdnu ochranu zaručené č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.»

Sťažovateľ porušenie už označených práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu odôvodňuje tým, že všeobecný súd:

„a)   bez   toho   aby   upovedomil   sťažovateľa   o   Náleze   ústavného   súdu   zo   dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol   s konečnou   platnosťou   (podľa   ust.   §   30   ods.   10   Exekučného   poriadku   proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že   sťažovateľ   je   ako   súdny   exekútor   zaujatý   voči oprávnenému – obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle... mohol legitímne očakávať, že uskutočnením činností   v   rámci   výkonu   exekúcie   dôjde   k   zhmotneniu   odmeny   za výkon   exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania,   že   ak   bude   postupovať   podľa   záväzných   právnych   noriem   a   usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažnosti   označené   základné   práva   a   práva,   resp.   označené   články   ústavy a dohovoru   boli   napadnutým   uznesením   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu porušené,   a   zároveň   navrhuje,   aby   bolo   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušené. Sťažovateľ   sa   napokon   domáha   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov o ústavnom súde (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy a práv podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bol ako súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že kľúčová námietka sťažovateľa je v zásade založená na   tvrdení,   že   okresný   súd   rozhodol   v jeho   veci   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom a nad   rámec   svojich   právomocí,   keď   ho   v priebehu   napadnutého   exekučného   konania vylúčil z vykonávania exekúcie len na základe skutočnosti, že bol (predtým, ako sa stal súdnym exekútorom) určitý čas (pred vykonávaním exekúcie) zamestnancom oprávnenej, t. j. hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenej).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia   so   skutkovo   a   právne   takmer   identickými   sťažnosťami,   o   ktorých   už   viackrát rozhodol,   pričom   k nim   formuloval   jednoznačné   právne   závery   (pozri   m. m. IV. ÚS 193/2012, IV. ÚS 221/2012, IV. ÚS 354/2012, IV. ÚS 355/2012, IV. ÚS 458/2012).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľovi   musí   byť   právny   názor   ústavného   súdu na problematiku týkajúcu sa jeho vylúčenia ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre   neho   opakované podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   v   skutkovo   a   právne   takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V   naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl.   13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti   (k   tomu   pozri   KMEC,   J.   et   al.   Evropská   úmluva   o   lidských   právech.   Velké Komentáře.   Praha:   C.   H.   Beck,   2012,   s. 198).   Povinnosť   vyčerpať prostriedok   nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu   judikatúru   (Radio   France   a ďalší   proti   Francúzsku,   rozhodnutie   ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer   identickej   argumentácie   sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti,   ktorá   je predmetom   predbežného   prerokovania,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutého uznesenia okresného súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia vecí okresným súdom, obdobné závery, ako v iných jeho veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 193/2012   z 12.   apríla   2012,   IV. ÚS 221/2012   z 3. mája   2012,   IV. ÚS 354/2012 z 9. augusta 2012, IV. ÚS 355/2012 z 9. augusta 2012, IV. ÚS 458/2012 z 28. augusta 2012 a   IV. ÚS 632/2012   zo 14. decembra   2012)   týkajúcich   sa   takmer   rovnakých   sťažností sťažovateľa, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií z dôvodu, že bol zamestnancom oprávnenej.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   bez   nevyhnutnosti   podrobnejšieho odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť podľa 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   už   o ďalších   návrhoch sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013