znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na ochranu majetku podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Lučenec č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie   okresného   súdu“)   a uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   30.   januára   2003   poskytla   fyzickej   osobe   úver   v sume   12 000,09   Sk (t. j. 398,33   €),   ktorý   spolu   s ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v trinástich dvojtýždňových   splátkach   v sume   po   1 430,08   Sk   (t. j.   47,47   €)   od   13.   februára   2003. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžník nebude plniť svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Keďže   dlžník   neuhradil   dve   po   sebe   idúce splátky, bola 25. apríla 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal priamo v zmluve   o úvere   určený   splnomocnený   zástupca   dlžníka.   Dňa   9.   júna   2003   podala sťažovateľka návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 14. augusta 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne ex officio uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom č. k. 18 Er 589/2003-12 z 11. novembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Sťažovateľka   podala   30.   novembra   2009   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k. 18 Er 589/2003-12   z   11.   novembra   2009   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/03 za neprípustnú. Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 18 Er 589/2003-43 z 5. mája 2010, ktorým exekučné konanie zastavil. Proti   tomuto   uzneseniu   okresného súdu   podala   sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta   2010 tak, že   uznesenie okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola exekúcia zastavená, potvrdil.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a   ústavného   súdu   interpretuje   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom   okresným   súd   vytvoril   sťažovateľ[ke] i povinnému   právnu   istotu   a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti   a následne   konanie   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred   zahájením   týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   nijako nezdôvodnili   z časového hľadiska, aký   verejný záujem povýšili nad verejný záujem   nad výkonom exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal konanie na zastavenie exekúcie, keďže   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora   nepredvída   zastavenie   exekúcie   ani   nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto   konaním   vyhlásenie   neprípustnosti   a následne   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu a dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle   povinnému   odoberie   a   exekúciu   vyhlási za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomili   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola   účastníkmi   ani   súdnym   orgánom   spochybnená)   a   dokonca   realizoval   toto   svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený   výkon   práva,   na   ktorý   sťažovateľ[ke] vznikol   na   základe   zmluvy   o úvere   nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený   zásah   do   vlastníckych   práv   sťažovateľ[ky] nie   je   v   súlade   s požiadavkami Protokolu   1   Dohovoru   druhej vety a predstavuje   zásah   do   pokojného užívania   majetku sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do   práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať,   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom   záujme,   ii)   zásah   bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a iii)   bol   uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľ[ky] tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na uspokojenie   jeho   pohľadávky zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to, že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka] má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j] pohľadávky   vzniknutej   zo štandardného   zmluvného   a obchodnoprávneho   vzťahu.   Ak   by aj mal   súd   za   to,   že   určité   dojednania   sú   v   rozpore   so všeobecne   záväznými   právnymi predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže   byť   sťažovateľ[ka] ako   veriteľ   ukrátený.   Ak   je   postupom   všeobecného   súdu znemožnené   vymoženie   určitej   sumy,   ktorá   pre   sťažovateľ[ku] predstavuje   pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6 ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ namietaným uznesením okresného súdu a namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenia, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   okresného   súdu   č. k.   18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010

Sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   práv   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   a čl. 1   dodatkového   protokolu   v prvom   rade   uznesením   okresného   súdu   č. k. 18 Er 589/2003-37   z 23.   februára   2010;   týmto   uznesením   bola   exekúcia   vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že proti namietanému uzneseniu okresného súdu nebolo podľa § 202 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   prípustné   odvolanie,   nadobudlo   toto   uznesenie právoplatnosť dňom jeho doručenia sťažovateľke, t. j. 15. marca 2010. Keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. marca 2011 (na poštovú prepravu podaná 21. marca 2011), je zrejmé, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie sťažovateľkinho práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a práva   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu   uznesením   okresného   súdu   č. k.   18 Er 589/2003-37   z 23.   februára   2010   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   uznesením   krajského   súdu   č. k.   17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd uznesenie č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   18 Er/589/2003-43   z 5.   mája   2010   o zastavení   exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1429/05, odôvodnil najmä takto:„Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom   JUDr.   J.   Ď.   pod   sp.   zn.   EX 1429/03   zastavil   ako   vecne   správne   podľa ustanovenia   § 219   ods. 1   a 2   O. s. p.   potvrdil;   vo   výroku   o trovách   exekúcie   podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a podľa odseku 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 30. 1. 2003. V zmluve vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 25. 4. 2003 bola notárom JUDr. Ľ. V. so sídlom Notárskeho úradu...   spísaná notárska   zápisnica N 1497/2003,   NZ 30871/2003,   v bode   3 ktorej substitučný zástupca Mgr. T. K. Mgr. M. P. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 702,58 Eur, ktorý sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške   0,25 %   denne   od   4. 3. 2003   do zaplatenia   a v bode   4,   že   povinný   splatí   dlh oprávnenému   v lehote   do   2. 5. 2003;   pre   prípad,   že   sa   tak   nestane,   vyslovil   v bode   5 notárskej   zápisnice   súhlas   s exekúciou   a s použitím   predmetnej   notárskej   zápisnice ako exekučného   titulu.   Toho   istého   advokáta,   Mgr.   T.   K.   splnomocnil   oprávnený aj na zastupovanie v exekučnom konaní.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že po právoplatnom vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú   musel   nasledovať   postup   podľa   § 57   ods. 1   písm. g/ Exekučného poriadku – zastavenie exekúcie.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení   č. k.   18 Er/589/2003-43   z 5.   mája   2010,   ktorý   svoje   rozhodnutie   o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“),   podľa   ktorého   „Exekúciu   súd   zastaví   ak...   g)   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať“,   a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju uznesením č. k. 18 Er/589/2003-43 z 5. mája 2010 zastavil.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Podľa názoru ústavného súdu je preto   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho,   že   ak   neexistuje   notárska   zápisnica,   ktorá   je   spôsobilá   byť   vykonateľným exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v   uznesení   č. k.   17 CoE 177/2010-60   z   19. augusta   2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V   nadväznosti   na   námietky   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   na   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne.   Z uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o   zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   18 Er/589/2003-43   z 5.   mája   2010   o zastavení exekúcie z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. 18 Er 589/2003-37 z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

V   okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje právne názory vyjadrené v uznesení krajského súdu č. k. 17 CoE 177/2010-60 z 19. augusta 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty   sťažnosti   sťažovateľky,   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné, keďže   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   pričom   ich   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej   judikatúry,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj   právo   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu   by bolo teda   možno uvažovať len vtedy,   ak by zo   strany všeobecného súdu primárne došlo   aj k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uznesením krajského súdu   č. k.   17 CoE 177/2010-60 z   19. augusta   2010   a obsahom   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   a obsahom   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 12. mája 2011