znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, ako aj jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. decembra 2009   doručené   podanie   O.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   označené   ako „odvolanie – sťažnosť – podanie   o výklad   k právnej   veci – začatie   konania,   prípadne zjednanie nápravy – vo veci uznesenia Najvyššieho súdu SR čís. 4 M Cdo 17/2009 – zo dňa 29.   októbra   2009...   “. Ústavný   súd   vyhodnotil   predmetné   podanie   ako   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29.   októbra   2009   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“),   ako   aj   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 12 C 74/2006, bez nutnosti vyzývať ho na jej doplnenie.

Sťažovateľ   v krátkosti   opisuje   genézu   súdneho   sporu,   v ktorom   S.,   P.   (ďalej   len „navrhovateľ“) podalo proti nemu a jeho manželke návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie   sumy   7 685   Sk   s prísl.   z   dôvodu   dlžného   nájomného   a úhrad   spojených s užívaním bytu.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že zákonný sudca svojím postupom v predmetnej   právnej   veci   koná   nezákonne,   nestranne   a zaujato   („sudca...   stranil navrhovateľovi... nezákonne ma neoslobodil od súdnych poplatkov – i keď som plne spĺňal podmienky   a oslobodenie   mi   odporučil   aj   mest.   úrad.“).   Sťažovateľ   viackrát   namietal zaujatosť zákonného sudcu, avšak neúspešne. Preto sa obrátil aj na generálneho prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   ktorý   podal   najvyššiemu   súdu mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 NcC 7/2009 z 8. apríla 2009, ktorým bolo rozhodnuté, že zákonný sudca nie je vylúčený   z prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn. 12 C 74/2006. Najvyšší súd však uznesením sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009 konanie   o mimoriadnom   dovolaní   z dôvodu,   že   nebola   splnená   podmienka   konania o mimoriadnom   dovolaní   spočívajúca   v tom,   že   nemožno   dosiahnuť   ochranu   práv a zákonom   chránených   záujmov   inými   právnymi   prostriedkami,   zastavil.   Sťažovateľ považuje   predmetné   uznesenie   najvyššieho   súdu   za „nedokonalé   a nezákonné“,   a preto porušujúce jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V závere sťažnosti ako „P.S.“ sťažovateľ uviedol, že „vec bez pojednávania trvá 7 rokov, bol porušený čl. 48 ods. 2 ústavy a ja mám právo na odškodné!“.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 12 C 74/2006 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 14. februára 2006 navrhovateľ podal na Okresnom súde Považská Bystrica proti sťažovateľovi   a jeho manželke návrh   na vydanie platobného rozkazu   o zaplatenie sumy 7 685 Sk (platobný rozkaz bol vydaný 21. februára 2006 pod sp. zn. 4 Ro 20/2006),

- 6.   marca   2006   sťažovateľ   s manželkou   podali   odpor   proti   platobnému   rozkazu a požiadali o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný odpor,

- 9.   marca   2006   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   3.   apríl   2006 a uznesením uložil sťažovateľovi s manželkou zaplatiť za podaný odpor súdny poplatok 500 Sk,

- 22. marca 2006 sa sťažovateľ vyjadril k žalobnému návrhu navrhovateľa, manželka sťažovateľa   splnomocnila   sťažovateľa   na   zastupovanie   v konaní,   obaja   požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov a podali odvolanie proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku,

- 23. marca 2006 okresný súd zrušil termín pojednávania nariadený na 3. apríl 2006 a predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení zákonného sudcu, krajský súd 13. apríla 2006 rozhodol uznesením sp. zn. 4 NcC 8/06 tak, že všetci sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a vec sa prikazuje na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu,

- 15. mája 2006 spis bol predložený okresnému súdu,

- 28.   júna   2006   okresný   súd   zaslal   sťažovateľovi   na   vyplnenie   potvrdenie o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch potrebné na rozhodnutie o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj navrhovateľovi podanie sťažovateľa, aby sa v lehote 20 dní vyjadril,

- 5.   júla   2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyplnené   potvrdenie   tlačiva na oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj doplnenie protinávrhu,

- 26. júla 2006 sa navrhovateľ vyjadril k odporu sťažovateľa, ako aj k ďalším jeho podaniam,

- v priebehu septembra až novembra 2006 sťažovateľ podal okresnému súdu viaceré podania   označené   ako „dodatok   k pôvodnému   protinávrhu   proti   S.   P.“, „námietky a vyjadrenie, protinávrh“, „informácie k predmetnej záležitosti“,

- 18.   septembra   2006   bol   spis   zapožičaný   Okresnému   súdu   Trenčín   spolu so žiadosťou, aby bol vrátený v lehote 45 dní (spis vrátený okresnému súdu 11. októbra 2007),

- 2. februára 2007 okresný súd žiadal o zapožičanie spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 7 C 13/2004 a 8 C 729/2000 a zároveň vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či berie návrh sčasti späť (19. februára 2007 oznámil, že návrh berie sčasti späť),

- v priebehu   februára   a marca   2007   sťažovateľ   viackrát   zaujal   stanovisko k vyjadreniu navrhovateľa, ako aj k jeho čiastočnému späťvzatiu návrhu,

- 16. mája 2007 okresný súd nepriznal sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie od súdnych   poplatkov   a   návrh   manželky   sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z radov advokátov zamietol, preto 22. júna 2007 sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom krajský súd 30. júla 2007 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté uznesenia potvrdil (spis bol vrátený okresnému súdu 3. septembra 2007),

- 8. októbra 2007 okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 623 Sk zastavil, sťažovateľa vyzval na doplnenie – opravu protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 22. októbra 2007 a zároveň aj namietal zaujatosť zákonného sudcu),

- 13. novembra 2007 okresný súd upovedomil sťažovateľa, že sa jeho námietkou zaoberať nebude a vec nepredloží krajskému súdu z dôvodu, že táto sa týka len procesného postupu sudcu v konaní o prerokúvanej veci, a vyzval ho, aby oznámil, či trvá na postúpení veci   Okresnému   súdu   Žilina   a z akých   dôvodov,   zároveň   ho   oboznámil,   že   ak   ide o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu, taký návrh je spoplatnený sumou 500 Sk,

- 22. novembra 2007 sťažovateľ nesúhlasne reagoval na prípis okresného súdu,

- 28.   januára   2008   sa   zákonný   sudca   vyjadril   vo   veci   zaujatosti   a   spis   predložil krajskému súdu,

- 11.   februára   2008   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   4 NcC 2/2008   rozhodol,   že zákonný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania v predmetnej veci (spis bol vrátený okresnému súdu 15. februára 2008),

- 21.   februára 2008   okresný   súd uznesením   uložil   sťažovateľovi   a jeho manželke zaplatiť súdny poplatok 500 Sk za vznesenú námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi, ako aj súdny poplatok 500 Sk za návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti,

- 26. februára 2008 bol spis predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Žilina, pričom 22. mája 2008   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   bez   rozhodnutia,   pretože   výzva   na   zaplatenie súdneho poplatku neobsahovala správne poučenie pre sťažovateľa,

- 5. júna 2008 okresný súd zrušil uznesenie z 21. februára 2008 a vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku už aj so správnym poučením a zároveň zaslal vyjadrenie sťažovateľa a jeho manželky na zaujatie stanoviska navrhovateľovi,

- v priebehu júla 2008 sťažovateľ reagoval na výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu a tiež rozšíril svoj protinávrh,

- 19. septembra 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku, aby predložili všetky   potvrdenia   o platbách   navrhovateľovi   z   titulu   nájomného   a služieb   spojených s užívaním bytu za obdobie od 18. februára 2003 do 31. januára 2006 a aby oznámili, či opäť vznášajú námietku zaujatosti a či opäť žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 29. septembra 2008 sťažovateľ odpovedal na prípis okresného súdu,

- 12. januára 2009 okresný súd reagoval na podanie sťažovateľa a opätovne mu zaslal potvrdenie o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch,

- 20. januára 2009 sťažovateľ reagoval na prípis okresného súdu,

- 16.   februára   2009   okresný   súd   nevyhovel   návrhu   manželky   sťažovateľa na ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov,   proti   tomuto   rozhodnutiu   sa   sťažovateľ 1. marca 2009 odvolal,

- 13. marca 2009 zákonný sudca predložil predsedníčke okresného súdu oznámenie, že sa cíti byť vo veci zaujatý, a preto bola vec 1. apríla 2009 predložená krajskému súdu, ktorý 8. apríla 2009 rozhodol, že zákonný sudca nie je vo veci zaujatý, a taktiež potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. februára 2009 (spis bol vrátený okresnému súdu 28. apríla 2009),

- 11.   júna   2009   sťažovateľ   (ako   splnomocnený   zástupca   manželky)   opäť   podal žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov,

- 26. júna 2009 bol spis na žiadosť predložený Okresnej prokuratúre Trenčín,

- 17. septembra 2009 urobil okresný súd dopyt na Okresnú prokuratúru Trenčín, kedy vráti spis; Okresná prokuratúra Trenčín mu 24. septembra 2009 oznámila, že vo veci bolo podané mimoriadne dovolanie najvyššiemu súdu, ku ktorému bol pripojený aj predmetný spis,

- v priebehu októbra až decembra 2009 okresný súd zisťoval stav veci s poznámkou, aby bol spis predložený zákonnému sudcovi ihneď po jeho vrátení z najvyššieho súdu,

- 30. decembra 2009 bol okresnému súdu vrátený spis sp. zn. 12 C 74/2006 spolu aj s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   konanie   o mimoriadnom dovolaní zastavené,

- 27. januára 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. apríl 2010,

- 3.   marca   2010   okresný   súd   zaslal   navrhovateľovi   viaceré   podania   sťažovateľa a jeho manželky s tým, aby sa v lehote 20 dní vyjadril a zároveň   aby v tej istej lehote odpovedal, či trvá na podanom návrhu, aby zaslal stanovy a všetky rozsudky iných súdov vo veciach, v ktorých rozhodovali o tých istých nárokoch (navrhovateľ tak urobil 30. marca 2010),

- 8.   marca   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   a jeho   manželku   na   doplnenie protinávrhu (sťažovateľ tak urobil 25. marca 2010),

- 1.   apríla   2010   okresný   súd   zaslal   navrhovateľovi   podanie   sťažovateľa   spolu s prílohami,   aby   sa   v lehote   10   dní   vyjadril   a   sťažovateľovi   a jeho   manželke   zaslal vyjadrenie navrhovateľa s prílohami na zaujatie stanoviska k nemu v lehote 10 dní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa v čl. 46 ods. 1 ústavy.Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ uviedol, že „generálny prokurátor SR podal mimoriadne dovolanie – nakoľko údajne bol porušený zákon – k čomu sa prikláňam, nakoľko § 14 ods. 1 O. s. p. hovorí jasne – že sudcovia sú z pojednávania vylúčení, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom – možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd neakceptoval „vyjadrenie GP SR a potvrdil rozhodnutie kraj. súdu“. Vzhľadom na uvedené je   sťažovateľ   presvedčený,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je „nedokonalé a nezákonné – nakoľko nerieši stávajúci problém“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovaní a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a   z   vlastnej interpretácie zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonáva   (čl. 46   ods. 4   ústavy   v spojení s čl. 51 ústavy).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s   jeho   právnymi   názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľom napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   4 M Cdo 17/2009   z 29.   októbra   2009   konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podaného na podnet sťažovateľa zastavil, a to z dôvodu, že jedna zo zákonných podmienok mimoriadneho dovolania nebola splnená.

Podľa § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon   (§ 243f   OSP),   a   ak   to   vyžaduje   ochrana   práv   a   zákonom   chránených   záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Najvyšší   súd   zastavenie   dovolacieho   konania   odôvodnil   tým,   že   nebola   splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť ochranu práv a zákonom chránených záujmov inými právnymi prostriedkami.

V odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza:„Ak   generálny   prokurátor   základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243 f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované   ustanovenie vymedzuje   (nad   rámec   podmienok konania   v prvom   stupni odvolacieho konania a tiež konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a treťou nemožnosť dosiahnutia ochrany inými právnymi prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z   nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu, nie   je   daná   vtedy,   keď   požadovanú   ochranu   možno   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami,   najmä   odvolaním,   návrhom   na   obnovu   konania,   dovolaním   podaným účastníkom   konania,   návrhom   na   zrušenie   uznesenia   o   predbežnom   opatrení,   ako aj v prípadoch, keď zmenu alebo zrušenie rozhodnutia možno dosiahnuť aj inak. Podľa názoru dovolacieho súdu o prípad nesplnenia tejto podmienky konania o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora ide aj vtedy, ak takéto dovolanie smeruje proti uzneseniu súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.

O   tom,   či   je   sudca   vylúčený,   rozhodne   do   desiatich   dní   od   predloženia   veci nadriadený súd v senáte (§ 16 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou O. s. p.).

Odvolací súd rozhodnutie zruší, len ak rozhodoval vylúčený sudca alebo súd bol nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (§ 237 písm. g/ O. s. p.).

O   vylúčení   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   rozhoduje   v   zmysle citovaného ustanovenia § 16 ods. 1 veta tretia pred bodkočiarkou O. s. p. nadriadený súd. Určenie,   ktorý   súd   je   nadriadeným   súdom,   vyplýva   z   organizačným   vzťahov   vo   vnútri sústavy súdov, a nie zo vzťahov inštančných. Nejde preto o rozhodovanie inštančného súdu, tj.   súdu   rozhodujúceho   v   konaní   o   opravnom   prostriedku   (či   už   riadnom   alebo mimoriadnom).   Súdna   sústava   je   usporiadaná   hierarchicky   a   postavenie   nadriadeného súdu má súd vyššieho stupňa voči súdom nižšieho stupňa nachádzajúcim sa v jeho obvode. V   zmysle citovaných ustanovení §§ 221 ods. 1   písm. g/ a 237 písm. g/   O. s. p.   je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou   procesnou   kategóriou   a tým   aj   zásadne   nezávislou   na   rozhodovaní   podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom   konaní   nemohla   byť   otázka   vylúčenia   sudcu   otvorená   nanovo   a prípadne aj inak zodpovedná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené. V tomto smere sa dovolací súd pridržiava a zároveň rozširuje platnosť záverov vyslovených už v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 1997 sp. zn. 3 Cdo 153/96 publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 59 ročník 1997. Obmedzenie pre odvolací alebo dovolací súd nepredstavuje ani zásada vyjadrená v ustanovení § 159 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. o viazanosti právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Uznesenie   podľa   § 1 6   ods. 1   O. s. p.   je   rozhodnutím urobeným v konaní, ktoré je ako celok podrobené prieskumu v rámci odvolacieho alebo dovolacieho konania, pričom zistenia v týchto opravných konaniach vo vzťahu k dotknutej vade   konania   nemôžu   byť   principiálne   závislé   na   tom,   či   našli   svoj   výraz   v   skoršom procesnom rozhodnutí alebo nie. Nemožno prehliadnuť ani to, že v prípade podľa § 16 ods. 1 O. s. p. posudzuje otázky vylúčenia sudcu súd nadriadený procesnému súdu, zatiaľ čo v opravných konaniach ich skúma inštančný súd, teda súd určený podľa zásad funkčnej príslušnosti. V zmysle § 167 ods. 2 O. s. p. sa na uznesenie použijú ustanovenia o rozsudku, teda   aj   § 159   ods. 2   O. s. p.   primerane.   Táto   primeranosť   znamená,   že   uznesením nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je viazaný konajúci   (procesný   súd)   a   účastníci   konania,   nie   však   súd   rozhodujúci   v   inštančnom postupe.   Iný   výklad   by   bol   v   rozpore   s obsahom   prieskumnej   činnosti   odvolacieho a dovolacieho súdu a tým aj v rozpore so zmyslom a účelom odvolacieho a dovolacieho konania a s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov občianskeho súdneho konania.

Vychádzajúc z týchto záverov v prejednávanej veci uznesenie krajského súdu ako nadriadeného   súdu   o nevylúčení   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   v   ktorej doteraz   nebolo   meritórne   rozhodnuté,   neznamená   nemožnosť   žalovaných   dosiahnuť ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov v rámci konania o riadnom prípadne mimoriadnom opravnom prostriedku. V týchto prípadných opravných konaniach budú súdy rozhodujúce v inštančnom postupe povinné z úradnej povinnosti skúmať zákonnosť celého konania a teda aj otázku, či vo veci nerozhodoval vylúčený sudca, pričom nebudú viazané rozhodnutím nadriadeného súdu o nevylúčení sudcu vydaným v priebehu preskúmavaného konania. Nebola preto splnená podmienka konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúca v nemožnosti   dosiahnuť   ochranu   práv   a   zákonom   chránených   záujmov   inými   právnymi prostriedkami.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o mimoriadnom dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z   podmienok   takého   konania   a   neodstrániteľnosť   takej prekážky   konania   podľa   § 243i   ods. 2,   § 243c,   § 243e   ods. 1   a   § 104   ods. 1   vety   prvej O. s. p. zastavil.“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či najvyšší   súd   v   napadnutom   konaní ústavne súladným spôsobom   vyložil   právnu   normu, ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Rovnako   je   z   hľadiska   poskytnutia ochrany základným právam sťažovateľa potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.

Ústavný   súd   prihliadnuc   na   uvedené   požiadavky   dospel   k   záveru,   že   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu spĺňa všetky požadované ústavnoprávne kritériá na ochranu základných práv a slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu sa teda v posudzovanom prípade napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v žiadnom smere neodchyľuje od ústavne súladného výkladu a aplikácie zákonného ustanovenia o mimoriadnom dovolaní, preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Z   týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už na predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 74/2006

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   ako „P. S.“ uviedol,   že „nakoľko   vec   bez pojednávania   trvá   7   rokov,   bol   porušený   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a ja   mám   právo na odškodné!“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal na vec sa vzťahujúci spisový materiál okresného súdu, ktorý tvorilo v čase predloženia 366 strán, a podrobne preštudoval jednotlivé procesné aj iné úkony okresného súdu, ako aj podania a návrhy sťažovateľa (podrobnejšie pozri chronológiu v časti II tohto uznesenia).

Zo spisu okresného súdu vyplynulo, že konanie bolo pôvodne začaté 14. februára 2006 na Okresnom súde Považská Bystrica, ktorý 21. februára 2006 vydal platobný rozkaz sp. zn.   4 Ro 20/2006,   proti   ktorému   však   sťažovateľ   spolu   s manželkou   podali   odpor. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Nc 8/06 z 13. apríla 2006 však boli všetci sudcovia Okresného súdu Považská Bystrica vylúčení z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci a vec bola prikázaná na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu.

Okresný   súd   vykonal   od   predloženia   veci   15.   mája   2006   množstvo   úkonov súvisiacich jednak:

-   s rozhodovaním   o opakovaných   žiadostiach   sťažovateľa   a jeho   manželky o oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj o žiadostiach o ustanovenie zástupcu z radov advokátov opakované zaslanie potvrdenia o osobných, majetkových a sociálnych pomeroch (28.   júna   2006   a   12.   januára   2009),   nepriznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov (16. mája   2007),   opakované   zamietnutie   návrhu   manželky   sťažovateľa   o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (16. mája 2007 a 16. februára 2009),

- s návrhom sťažovateľa na prikázanie veci z dôvodu   vhodnosti Okresnému súdu Žilina (22. október 2007) a opakovaným trvaním sťažovateľa na tomto návrhu,

- s odstraňovaním nedostatkov protinávrhu sťažovateľa, ktorý   sťažovateľ neustále rozširoval   o rôzne   peňažné   i nepeňažné   nároky,   ktoré   v priebehu   konania   menil   (výzvy z 8. októbra 2007 a 8. marca 2010).

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   spis   bol   viackrát   predložený   krajskému   súdu,   a to z dôvodu:

-   podaného   odvolania   sťažovateľa   proti   rozhodnutiam   okresného   súdu   (spis   sa nachádzal na krajskom súde od 25. júla 2007 do 3. septembra 2007 a od 1. apríla 2009 do 28. apríla 2009),

- námietky zaujatosti zákonného sudcu vznesenej sťažovateľom (spis sa nachádzal na krajskom súde od 28. januára 2008 do 15. februára 2008 a od 1. apríla 2009 do 28. apríla 2009).

Predmetný spis bol taktiež viackrát zapožičaný v spojitosti so súvisiacim konaním a podaniami sťažovateľa, a to:

- Okresnému súdu Trenčín, kde sa nachádzal od 18. septembra 2006 do 11. októbra 2006,

-   Okresnej   prokuratúre   Trenčín,   kde   sa   nachádzal   od   26.   júna   2009,   pričom okresnému   súdu   bol   vrátený   až   30.   decembra   2009   spolu   s napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo zastavené konanie o mimoriadnom dovolaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   spis   sa   v   dôsledku   sťažovateľom   uplatnených   návrhov nachádzal mimo okresného súdu spolu takmer 10 mesiacov.

Za   jediné   pochybenie   okresného   súdu,   ktoré   spôsobilo,   že   spis   predložený najvyššiemu súdu 26. februára 2008 bol 22. mája 2008 vrátený bez rozhodnutia, možno považovať skutočnosť, že okresný súd vo výzve na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh   na prikázanie veci   inému súdu   z dôvodu   vhodnosti   nesprávne poučil   sťažovateľa o neúčinnosti tohto návrhu, aj keď poplatník neskôr zaplatí poplatok.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh konania pred okresným súdom   je podstatnou mierou ovplyvnený návrhmi a žiadosťami sťažovateľa, ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich súd rozhodoval (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, o prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému okresnému súdu, námietky zaujatosti, podanie protinávrhu...).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno účastníkovi konania (teda ani sťažovateľovi) vyčítať to, že robí procesné úkony, na ktoré je oprávnený podľa Občianskeho súdneho poriadku   (podávanie   odvolaní,   žiadostí   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   námietok zaujatosti,   návrhu na prikázanie veci   z dôvodu   vhodnosti   a   podobne.)   Na   druhej   strane využívanie týchto oprávnení účastníka konania vyžaduje rozhodovanie o týchto úkonoch, žiadostiach, návrhoch a opravných prostriedkoch. Čas potrebný na rozhodnutie v takých prípadoch však nemožno považovať za zbytočný prieťah za predpokladu, že rozhodovanie o úkonoch,   žiadostiach,   návrhoch   a   opravných   prostriedkoch   účastníka   nepresiahne rozumnú   dobu. Preto takéto   úkony   účastníka   konania   súčasne   znamenajú   predĺženie konania   a   prieťahy,   ktoré   však   nemožno   pričítať   na   vrub   konajúcemu   súdu   (napr. II. ÚS 65/04,   IV. ÚS 157/03).   V prípade,   že   takéto   podania   sú   navyše   neodôvodnené (krajský súd nevyhovel ani jednému odvolaniu sťažovateľa, ako ani vznesenej námietke zaujatosti), preberá na seba takýto účastník konania zodpovednosť za predĺženie súdneho konania,   ku   ktorému   z tohto   dôvodu   dochádza. Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľ svojím postupom sám znemožnil okresnému súdu plynulo konať.

Podľa názoru ústavného súdu sa v postupe okresného súdu nevyskytli dlhšie obdobia nečinnosti alebo neefektívnej činnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy.   Postup   okresného   súdu   v   posudzovanom konaní   nemožno   v súčasnosti   (po   uplynutí   obdobia   štyroch   rokov   od   nápadu   veci na okresný   súd,   a nie   siedmich,   ako   uvádza   sťažovateľ   v   sťažnosti)   považovať za nekonformný   s   označeným   základným   právom   sťažovateľa.   Na   dobu   prerokovania predmetnej   veci   a   skutočnosť,   že   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   ešte neuskutočnilo   pojednávanie   v   merite   veci,   malo   v   rozhodujúcej   miere   vplyv   správanie sťažovateľa, tak ako to už bolo opísané.

Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia dospel k záveru, že neprichádza do úvahy, aby mohol   postup   okresného súdu   v označenom   konaní po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nevylučuje, aby sa sťažovateľ opätovne uchádzal o jeho ochranu v konaní pred ústavným súdom v prípade, ak by bol okresný súd v ďalšom období bez ospravedlniteľného   dôvodu   v   napadnutom   konaní   nečinný,   alebo   by   bola   jeho   ďalšia činnosť neefektívna.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti viažucimi sa na úspech v konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010