znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. S., bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 247/91 v spojení s postupom Krajského súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 Co 438/00   a postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 59/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2005 doručená   sťažnosť   P. S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 247/91   v spojení   s postupom   Krajského   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 Co 438/00 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 59/00.

Sťažovateľ vidí porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označených všeobecných súdov v tom, že:

«1. Súdy v danom konaní z celého radu účelovej neúčasti žalovanej na konaní súdu, zmien adries jej právnych zástupcov, čo znemožňovalo doručovanie predvolaní súdu v 15 r. trvajúcom spore nevyvodili žiadne opatrenia, resp. sankcie v zmysle O.S.P.

2. Súdy   svojou   nečinnosťou,   prieťahmi   v konaní   zmarili   zabezpečenie   dobytnosti pohľadávky zo súdneho konania:

a) vo veci predbežného opatrenia Mestského súdu BA č. k. 12 Co 242/91-36 zo dňa 14. 8. 1991.   Žalovaná   nemohla   svoje   vlastnícke   práva   k os.   vozidlu   zn.   FORD   previesť na inú   osobu.   Pred   vyhlásením   rozsudku   súdu   1.   st.   bolo   náhle   vozidlo   žalovanej „ukradnuté“. Napriek včasnému pís. upozorneniu sťažovateľa súd neprijal žiadne opatrenia a žalovanej bola náhrada škody vyplatená v extrémne krátkej dobe, hoc evidovala 24 000 nevybavených poist. prípadov! Nečinnosťou súdu bolo zabezpečenie dobytnosti pohľadávky zmarené.

b) účelové   prieťahy   pri   vypracovaní   rozsudku   KS   BA   č.   k.   20 Co 392/98   zo   dňa 9. 4. 1999, rozhodnutí o jeho právoplatnosti 28. 6. 1999 a vyznačení po urgenciách až dňa 25. 11. 1999 súd vytvoril žalovanej značný časový priestor, v ktorom vlastníctvom k bytu v cene   cca   2   milióny   Sk   účelovo   previedla   dňa   4. 6. 1999   na   svoju   matku.   Matka v Bratislave   vlastní   rozsiahly   rodinný   dom,   novozískaný   byt   prenajíma.   Súd   prieťahmi vo veci   rozsudku   zo   dňa   9.   4.   1999   zmaril   výkon   exekúcie,   ktorej   o. i.   mal   byť   aj   byt žalovanej.

3. Súdy neprimeranosťou trvania súdneho konania dlhodobo jednostranne favorizujú žalovanú a umožňujú jej už 15-ty rok ekonomicky využívať značnú autorskú odmenu, ktorú sťažovateľovi neoprávnene zadržuje.

4. Súd   žalovanú   v rozpore   s jej   skutočnými   majetkovými   pomermi   oslobodil od súdneho   poplatku   72 600 Sk   za   dovolanie   na   NS   SR   (viď   súdny   spis:   na   3   účtoch žalovanej bolo len za publikácie (...) č. 1-7 odberateľom poukázaných 3 120 203 Sk!!!).

5. Najvyšší   súd   SR   prijal   dovolanie   žalovanej   napriek   nesplneniu   zákonných náležitostí. Dovolací súd suploval argumentáciu žalovanej, pretože našiel „iné“ vady, pre ktoré rozsudok KS BA zo dňa 9. 4. 1999 „nemôže“ obstáť. NS SR porušil zásadu rovnosti strán v spore.

6. KS BA účelovo dňa 20. 6. 2002 nariadil znalecké dokazovanie napriek tomu, že už súd 1. st. v r. 1994 ho zrušil, pretože v zozname súdnych znalcov v oblasti autorského práva takáto osoba zapísaná nie je!!!

7. KS BA   dňa   22. 10. 2002   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru priemyselného   vlastníctva.   Súčasne   poveril   vypracovaním   znaleckého   posudku   znalkyňu PhDr. V.,   ktorej znalecké   oprávnenie Spr. 3517/95   Mestského súdu BA   je   pre   základný odbor   umelecké   diela   odvetvie   výtvarné   umenie.   Rozhodnutie   súdu   je   tak   rozporné, nezákonné.

8. predseda   senátu   KS BA   z nedodržania   3 lehôt   stanovených   znalkyni   na vypracovanie znaleckého posudku, z jej 1-ročnej nečinnosti nevyvodil v zmysle rek. zák. č. 36/1967 Zb. §-u 8, §-u 20 písm. c), rek. vyhl. č. 263/1996 Z. z. §-u 14 ods. 2, §-u 17 ods. 3 žiadne opatrenia.

9. napriek   celému   radu   formálnych   a závažných   vecných   nedostatkov   znaleckého posudku (viď súdny spis) predseda senátu námietku proti znaleckému posudku zamietol!

10. sťažnosť na súdnu znalkyňu, podanú dňa 25. 2. 2004 Ministerstvu spravodlivosti, bola odstúpená predsedovi KS BA, ktorý ju ako „nie dôvodnú“ zamietol (viď Spr. 3495/97 doručené   dňa   18. 6. 2004).   „Vybavenie“   sťažnosti   trvalo   takmer   4 mesiace,   čím   bola porušená   zákonná   lehota   na   vybavenie   sťažnosti   a v rozpore   s   §-om 15   ods. 3   vyhl. 263/1998 Z. z. absentovalo jej vecné prešetrenie.

11. rozsudok odvolacieho KS BA zo dňa 1. 7. 2004 „stojí“ prakticky na znaleckom posudku napriek:

-1-ročnom oneskorení jeho predloženia

-jeho neúplnosti, účelovo chýba ocenenie diela žalovanej

-prílohe, ktorú tvoria ilustrácie (...) č. 2, hoc pre konanie sú relevantné ilustrácie až od č. 3!

-nezahrnutiu   2   diel   do   ocenenia,   čím   súd   cielene   znížil   autorskú   odmenu   za preukázateľne rozsiahlejšie dielo

-inému znaleckému oprávneniu znalkyne, než aké nariadil súd

-nepravdivým údajom v ňom uvedeným, neexistujúcim združeniam, ktorými súdna znalkyňa „preukazovala“ hodnovernosť svojho posudku č. 1/2003, konzultáciami, ktoré sa nekonali

-ignorácii rozhodnutí Ministerstva financií SR a Ústr. daňového riaditeľstva SR, ktoré rozhodli, že všetky príjmy sťažovateľa z vydania publikácie sú príjmami z (...), t. j. sú autorskou   odmenou,   následkom   čoho   je   znalecké   dokazovanie   o výške   autor.   odmeny irelevantné!!!

12. Nepodloženým tvrdením KS BA, že žalobca „neuniesol“ dôkazné bremeno, keď „žiadnym dôkazom“ nepreukázal vytvorenie ilustrácii pre (...) č. 8, 9, 10. KS BA účelovo ignoroval doporučené   zásielky,   ktorými   žalobca   ilustrácie   doručil žalovanej (viď súdny spis), ktorá vo výpovedi súdu 19. 2. 2004 ich prevzatie potvrdila – hodila ich do koša... Taktiež vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu 1. st. zo dňa 1. 3. 1997 priznala existenciu ilustrácii (...) č. 1 až 10 a autorstvo žalobcu! Naviac žalobca ilustrácie 1 až 10 zabezpečil autorsko-právnou ochranou copyrightom v (...) (viď súdny spis).

13. KS BA   účelovo   v rozsudku   zo   dňa   1. 7. 2004   rozhodol   o priznaní   mojich autorských   diel   -   prebalu   publikácie   a skladacieho   kufríka   v prospech   žalovanej s odôvodnením: „uveril jej...“ KS BA ignoruje tiráž publikácie, kde je žalobca uvedený ako autor ilustrácií, ignoruje copyright autorsko-právnu ochranu, ktorú mu registrácia jeho ilustrácii v (...) zabezpečuje.

14. Súdy SR z celého radu nepravdivých tvrdení žalovanej:

-vo   veci   výšky   vyplatenej   autor.   odmeny   žalobcovi,   ktorú   menila   v   súdnom i daňovom konaní

-žalobca vraj „nemal“ podklady k vytvoreniu ilustrácií (...) č. 6 až 10

-„oneskoreného“ dodávania ilustrácií (opak dokladuje faktografia v súdnom spise)

-„neúspešnosť“ projektu vydávania publikácie (...) napriek miliónovým úhradám odberateľa na 3 účty žalovanej (viď súdny spis),   vydaniu obdobnej publikácie 7 rokov po „neúspešnej“ publikácii (...) košickým vydavateľstvom (...)

nevyvodili súdy žiadne relevantné závery. Účelové predloženie súdneho sporu žalovanou, účelové   úpravy   jej   majetkových   pomerov,   jej   dôkazne   nepodložené   tvrdenia   súdy jednoducho ignorovali.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na verejnom zasadnutí o jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:

„a) že postupom subjektov, proti ktorým sťažnosť smeruje, boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov – právo na spravodlivý súdny proces.

b) podľa   čl. 127   ods. 3   Ústavy   SR   priznal   sťažovateľovi   primerané   peňažné zadosťučinenie v čiastke 2,5 milióna Sk zohľadňujúce:

-dlhodobé 15 r. porušovanie uvedených ústavných práv a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

-náklady právneho zastupovania

-dlhodobú psychickú traumu sťažovateľa zo súdneho konania

-značnú finančnú ujmu spôsobenú nespravodlivým súdnym konaním a rozhodnutím priznal   úhradu   nákladov   právneho   zastupovania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky advokátovi sťažovateľa JUDr. M. A., B., na jeho účet (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   smeruje   proti   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 247/91 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 438/00 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 59/00.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 191/04 z 3. februára 2005 vyplýva, že ústavný súd už rozhodol   v konaní o predošlej   sťažnosti   sťažovateľa (doručenej ústavnému súdu 29. decembra 2003) podľa čl. 127 ods. 1 ústavy tak, že vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   jeho   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 247/91 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 438/00 a súčasne mu priznal primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume 70 000 Sk.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 247/91   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 20. decembra 1990 na bývalom Obvodnom súde Bratislava 1 žalobu proti Ing. D. M. (ďalej len „odporkyňa“), ktorou sa domáhal vyplatenia autorskej odmeny a vydania predbežného opatrenia.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   prvýkrát   rozsudkom   sp. zn.   11 C 247/91 z 27. septembra 1994   tak,   že   konanie   sčasti   zastavil   a vo   zvyšku   návrh   zamietol. Dňa 21. novembra 1994   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   odvolanie   proti   uvedenému rozsudku. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 58/95 z 28. apríla 1995 napadnutý rozsudok súdu   prvého   stupňa   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   rozhodol druhýkrát   v právnej   veci   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn.   11 C 247/91   z 21. januára 1997, podľa ktorého bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť sťažovateľovi 193 400 Sk s prísl. (zároveň bol   protinávrh   odporkyne   zamietnutý).   Proti   tomuto   rozsudku   sa   odvolal   sťažovateľ   aj odporkyňa.   Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   30 Co 313/97   z 23. januára 1998   napadnutý prvostupňový   rozsudok   znovu   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. V poradí tretím rozsudkom rozhodol okresný súd vo veci 23. apríla 1998 a zaviazal ním znovu odporkyňu zaplatiť sťažovateľovi sumu 193 400 Sk s prísl. Zároveň vo zvyšnej časti návrh   zamietol,   resp.   konanie   zastavil   a taktiež   zamietol   vzájomný   návrh   odporkyne. Aj proti   tomuto   rozsudku   podali   obaja   účastníci   konania   odvolanie.   Dňa   9. apríla 1999 krajský súd na pojednávaní rozsudkom sp. zn. 20 Co 392/98 napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporkyňu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 960 000 Sk s prísl. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh, zrušil. Proti právoplatnej časti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   20 Co 392/98   podala   20. júla 1999   odporkyňa dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 59/00 z 30. novembra 2000 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil vo výroku, ktorým bola odporkyni   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   960 000   Sk   s prísl.,   a vo   výroku o trovách konania, a vec vrátil v rozsahu zrušenia krajskému súdu na ďalšie konanie. Dosiaľ ostatným   rozhodnutím   v právnej   veci   sťažovateľa   je   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn. 17 Co 434/04 z 1. júla 2004, ktorým bola odporkyňa zaviazaná uhradiť sťažovateľovi sumu 116 000 Sk s prísl. a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá (Tento rozsudok bol doplnený rozsudkom   krajského   súdu   zo 4. októbra 2004   v časti   výroku   o   trovách   konania).   Proti rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   17 Co 434/04   z   1. júla 2004   podal   3. decembra 2004 dovolanie sťažovateľ a 7. decembra 2004 tak urobila aj odporkyňa, v dôsledku čoho bol 26. apríla 2005 spis predložený najvyššiemu súdu.

Sťažovateľove výhrady špecifikované v čl. III bodoch 1 až 14 jeho sťažnosti smerujú predovšetkým   proti   nečinnosti   označených   súdov   v predmetnom   konaní   a doterajšej neprimeranej dĺžke súdneho konania (poukazujúc na negatívne dôsledky, ktoré z toho pre sťažovateľa   vyplynuli),   ich   viacerým   procesným   pochybeniam,   nedostatočne   zistenému skutkovému stavu veci, spôsobu hodnotenia dôkazov a napokon proti samotným záverom, ku ktorým uvedené súdy na základe takto zisteného skutkového stavu dospeli.

1. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a skutkovým základom, v ktorom vidí jeho porušenie, sú zbytočné prieťahy, resp. nečinnosť uvedených všeobecných súdov v označených konaniach, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti vôbec nehodnotí skutočnosť, že v tejto veci už podal 29. decembra 2003 sťažnosť, o ktorej medzičasom rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 191/04 z 3. februára 2005.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   sťažnosť   v časti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku nečinnosti, resp. zbytočných prieťahov v postupe všeobecných súdov v konaniach v jeho právnej veci, nie je prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto ju z toho dôvodu v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už po jej predbežnom prerokovaní.

2. Čo sa týka ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta zdĺhavé vybavovanie (takmer 4 mesiace trvajúce) jeho sťažnosti na súdnu znalkyňu, ktorú podal 25. februára 2004   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   ju   odstúpilo   predsedovi krajského súdu, čím mala byť „... porušená zákonná lehota na vybavenie sťažnosti (...) a absentovalo   aj   jej   vecné   prešetrenie“,   ústavný   súd   pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej judikatúry zastáva názor, že v súvislosti s vybavovaním sťažnosti podanej sťažovateľom ako účastníkom súdneho konania podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) platného do 31. marca 2005, nemohla sa postupom orgánu štátnej správy súdov vytvoriť žiadna možnosť porušenia základných práv sťažovateľa (m. m. II. ÚS 39/00, III. ÚS 154/00, II. ÚS 73/05). Konanie a rozhodovanie   orgánov   štátnej   správy   súdov   o sťažnostiach   podľa   citovaného   zákona nemožno totiž považovať za konanie podľa čl. 46 a nasl. ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj   keď   so   súdnym   konaním   súvisí),   pretože   k nemu   nedochádza   pred   nezávislými a nestrannými súdmi. Na základe toho ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Podstatná časť výhrad sťažovateľa sa týka procesných pochybení a nesprávnych postupov v sťažnosti označených všeobecných súdov, ktoré vyvodzuje najmä z toho, že:

- neprijali voči žalovanej žiadne opatrenia „... z celého radu jej účelovej neúčasti na konaní súdu...

- žalovanú v rozpore s jej skutočnými majetkovými pomermi oslobodili od súdneho poplatku 72 600 Sk za dovolanie na NS SR...

-KS BA účelovo dňa 20. 6. 2002 nariadil znalecké dokazovanie napriek tomu, že už súd 1. st. v r. 1994 ho zrušil, pretože v zozname súdnych znalcov v oblasti autorského práva takáto osoba zapísaná nie je!!!“

-   rozhodnutie   krajského   súdu   z   22. októbra 2002,   ktorým   nariadil   znalecké dokazovanie, je rozporné a nezákonné

-„napriek celému radu formálnych a závažných nedostatkov znaleckého posudku (...) predseda senátu námietku proti znaleckému posudku zamietol!“

- rozsudok odvolacieho súdu je založený na neúplnom a nepravdivom znaleckom posudku, celé znalecké dokazovanie bolo irelevantné

- tvrdenie krajského súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, je nepodložené

- vychádzali „... z celého radu nepravdivých tvrdení žalovanej“,

v dôsledku čoho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ podal 3. decembra 2004 (odporkyňa 7. decembra 2004) proti právoplatnému rozsudku krajského súdu   sp. zn. 17 Co 434/04 z 1. júla 2004 dovolanie,   ktorého   prípustnosť   odvodzuje   z ustanovenia   § 238   ods. 1   a § 241   ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). [Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa v dovolaní odvoláva aj na písm. d) citovaného zákonného ustanovenia, avšak zákonom č. 353/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   a o   doplnení   zákona   č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, došlo s účinnosťou od 1. septembra 2003 v § 241 ods. 2 k vypusteniu písm. c) a dovtedajšie písm. d) sa označilo ako písm. c)].

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   už   citovaný   čl. 127   ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci (napr. I. ÚS 43/04).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp. zn. 17 Co 438/00   z 1. júla 2004   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 247/91 z 23. apríla 1998   a zaviazal   odporkyňu   uhradiť   sťažovateľovi   sumu   116 000   Sk   s prísl. a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá.

Podľa § 238 ods. 1 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na podstatu námietok, v ktorých   sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   podľa   označených   článkov   ústavy a dohovoru,   má   sťažovateľ   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   použitie   je   podľa citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde podmienkou   právomoci   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veci   individuálnej   ochrany základných práv a slobôd ústavným súdom, resp. jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Zo sťažnosti, ako aj zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľ právny prostriedok,   ktorý   mu   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje,   využil   (ale   dosiaľ   o ňom nebolo rozhodnuté), z čoho možno vyvodiť, že jeho sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv (napr. I. ÚS 53/03).

V súvislosti   s tým   už   ústavný   súd   judikoval,   že   ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Z logického výkladu § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že vyčerpaním všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, nemožno rozumieť už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali ako najvyšší súd, tak aj ústavný súd.

Aj   z   právneho   názoru,   ktorý   je   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu, vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ   k   dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (IV. ÚS 21/02).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa v zostávajúcej   časti   vo   vzťahu   k   základným   právam   podľa   čl. 46   ods. 3   a čl. 47   ods. 3 ústavy,   ako   aj   k   právu   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   prípustná   pre   nedostatok právomoci   ústavného   súdu,   resp.   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa vo zvyšku odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nedostatok právomoci   ani zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti   nemožno odstrániť. Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   ústavný   súd   za   potrebné   vyzývať   sťažovateľa na predloženie   kvalifikovaného   splnomocnenia   pre   advokáta   na   jeho   zastupovanie   pred ústavným   súdom   (§ 20   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde),   keďže   sťažovateľ   k   sťažnosti takého splnomocnenie nepripojil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2005