znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 177/03-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Mgr. I. K., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 39/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk (slovom   jednostopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   Mgr.   I.   K. do   15   dní od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. V. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 177/03 z 9. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Mgr.   I.   K.,   bytom   B.,   (ďalej   len „sťažovateľka“), v časti, ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 19. júla 1988 okresnému súdu žalobu o vypratanie nehnuteľností, ktorá bola vedená pod sp. zn. 17 C 222/88. Okresný súd uznesením   sp.   zn.   17   C   222/88   zo   14.   februára   1991   vylúčil   právnu   vec   sťažovateľky z konania vedeného pod uvedenou spisovou značkou na samostatné konanie, ktorému bola pridelená nová sp. zn. 17 C 39/91.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie vo veci samej. Pretože konanie vo veci sťažovateľky trvá už viac ako 15 rokov a   v   jeho   priebehu   dochádzalo   k   úplne   zbytočným   a   neodôvodneným   prieťahom,   je   jej postupom okresného súdu spôsobovaná aj značná majetková ujma. Navyše, žalovaný počas celej doby trvania sporu bezplatne užíva jej nehnuteľnosti, zatiaľ čo ona musí uhrádzať dane.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 1624/03 doručeným ústavnému súdu 14. januára 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetná   vec   17   C   39/91   napadla   na   tunajší   súd   dňa   20.   2.   1991   potom, čo predmetná vec bola vylúčená na samostatné konanie a zaevidovanie pod novým číslom z iného   spisu   vedeného   pod   č.   17   C   222/88.   Predmetom   tejto   veci   je   vypratanie nehnuteľnosti, navrhovateľkou je Mgr. I. K. a odporcom je A. P. Uznesenie o vylúčení predmetnej veci na samostatné konanie nadobudlo právoplatnosť 7. 3. 1991. Vo veci bol stanovený termín pojednávania na 3. 10. 1991, právny zástupca odporcu sa ospravedlnil z neúčasti   na   stanovenom   pojednávaní   a   zároveň   navrhol   prerušenie   konania do právoplatného rozhodnutia konania vo veci 17 C 222/88 tunajšieho súdu, nakoľko bolo potrebné vyčkať právoplatné rozhodnutie ohľadom vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy o predmetnej nehnuteľnosti, ktorá vec sa riešila pod č. 17 C 222/88. Pojednávanie zo dňa 3. 10.   1991   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyzvania   splnomocneného   zástupcu navrhovateľky   –   JUDr.   B.   S.,   aby   sa   vyjadril   ohľadom   návrhu   odporcu   na prerušenie konania.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   stanovené   na   deň   17.   10.   1991,   na toto   sa opätovne ospravedlnil právny zástupca odporcu a to z dôvodu nutnej účasti na odvolacom konaní na Mestskom súde v Bratislave. Dňa 17. 10. 1991 bolo rozhodnuté uznesením, že súd prerušuje predmetné konanie vedené pod č. 17 C 39/91 do právoplatného rozhodnutia vo veci tunajšieho súdu č. k. 17 C 222/88. Uznesenie o prerušení konania bolo písomne vypracované, doručené zástupcom účastníkov. V nasledujúcom období bolo v pravidelných intervaloch   sledované   zákonnou   sudkyňou   vo   veci   JUDr.   I.   J.,   či   medzičasom   nebolo právoplatne ukončené konanie č. k. 17 C 222/88 tun. súdu. Dňa 21. 2. 1992 podala do veci navrhovateľka   Mgr.   I.   K.   podanie   v súvislosti   s   námietkami   proti   postupu   konania vo veciach   17   C   39/91   a   17   C   222/88   tun. súdu.   V   ďalšom   období   sudkyňa   naďalej v pravidelných   intervaloch   sledovala,   či medzičasom   nedošlo   už   k   právoplatnému ukončeniu veci, pre ktorú bolo predmetné konanie prerušené. Od januára 1997 prestala pracovať na tun. súde sudkyňa JUDr. J., odišla pracovať na novovytvorený Krajský súd Trnava a predmetná vec bola pridelená na konanie sudkyni Z. Z. dňa 20. 3. 1997. Naďalej v pravidelných intervaloch sa sledovalo, či a kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie vo veci 17 C 222/88.

Vo veci 17 C 222/88 rozhodol Krajský súd v Bratislave vo veci č. k. 14 Co 239/99- 652 dňa 20. 1. 2000, spisový materiál sa vrátil tun. súdu 27. 4. 2000, uznesenie odvolacieho súdu   bolo   doručované   účastníkom   konania,   toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť 18. 5.   2000,   okrem   časti   rozhodnutia   týkajúcej   sa   povinnosti   náhrady   trov   konania. V uvedenej časti bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd rozsudok prvého stupňa vo veci samej potvrdil. Predmetný spis 17 C 222/88 nebolo možné následne pripojiť k spisu 17 C 39/91, nakoľko vo veci bolo dňa 8. 11. 2000 podané   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   záznamom   sudkyne   Z.   Z.   zo dňa 15. 1. 2001   bolo potrebné   pripojiť   k   predmetnému   spisu 17   C 39/91   spis 17   C 222/88 po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR o odvolaní, toto bolo oznámené predsedníčkou súdu Mgr. I. K. dňa 3. 7. 2001.

Dňa 30. 7. 2001 do predmetnej veci 17 C 39/91 podala advokátka navrhovateľky – JUDr. V. D. podanie – úpravu žalovaného petitu, pripojila plnomocenstvo na zastupovanie, pripojila   listinné   dôkazy.   Úpravou   sudkyne   zo   dňa   24.   8.   2001   bol   doručovaný   návrh zástupkyne   navrhovateľky   o   úprave   žalobného   petitu   zástupcovi   odporcu   a   vedľajšej účastníčke   v   konaní   s   lehotou   na   vyjadrenie   vo   veci.   Odporca   v   zastúpení   advokátom JUDr. J. B. podal stanovisko vo veci doručením na súd 14. 9. 2001, dňa 1. 10. 2001 podala vo veci vyjadrenie Ing. E. K., ktorá sa označila ako svedkyňa. V ďalšom období sa čakalo na vrátenie spisu 17 C 222/88, ktorý bol medzičasom ešte zaslaný 30. 7. 2001 na Krajský súd v Trnave. Dňa 17. 10. 2001 podal vo veci vyjadrenie odporca. Dňa 31. 1. 2002 podal opätovne vyjadrenie vo veci odporca A. P. a to k predmetnému návrhu. Ďalej bol sledovaný stav konania vo veci 17 C 222/98 a to v pravidelných intervaloch. Dňa 31. 1. 2003 oznámil do   konania   advokát   JUDr.   J.   T.,   že   ukončil   právne   zastupovanie   navrhovateľky v predmetnej veci. Dňa 22. 4. 2003 súd vyzval navrhovateľku Mgr. I. K. na zaplatenie súdneho poplatku za rozšírenie návrhu v sume 4.605,- Sk v stanovenej lehote 15 dní pod následkami zastavenia konania. Dňa 12. 6. 2003 urgoval vo veci konanie zástupca odporcu. Dňa   11.   8.   2003   doručila   do spisového   materiálu zástupkyňa   navrhovateľky oznámenie na odstránenie   procesných   pochybení   súdu   v   tom   zmysle,   že uznesením   z r.   1988   bolo navrhovateľke   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   celkom   a   súd nerozhodol o zrušení tohto uznesenia, preto nemala byť vyzvaná na zaplatenie poplatku za návrh.   Zároveň   žiadala   o doručenie   písomného   uznesenia   súdu   o   pripustení   zmeny žalobného petitu. Súd vo veci určil termín pojednávania na deň 15.   12.   2003 úpravou sudkyne zo dňa 2. 10. 2003, bol tiež pripojený spis 17 C 222/88, tento bol zo spisu vylúčený 9. 10. 2003, nakoľko bolo potrebné rozhodnúť o žiadosti o vydanie opravného uznesenia vo veci.   Podaním,   doručeným   súdu   28. 11.   2003,   predložil   zástupca   odporcu   návrh na prerušenie   konania   s   tým,   že   sa   nedostaví   odporca   ani   jeho   právny   zástupca   na stanovené pojednávanie 15. 12. 2003, prerušenie konania navrhol z dôvodu potreby vyčkať právoplatné   ukončenie   veci,   vedenej   na   Okresnom   súde   Piešťany.   Na   pojednávaní   dňa 15. 12. 2003 sa nedostavili účastníci konania, ani sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa ani zástupca odporcu, ani vedľajšia účastníčka, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd urobí dotaz na Okresný súd Piešťany ohľadom predmetu konania vedeného pod č. 5 C 10/00.

Konanie v predmetnej veci sa predĺžilo v dôsledku tej skutočnosti, že bolo prerušené dlhodobo za účelom vyčkania právoplatnosti veci č. k. 17 C 222/88 tunajšieho súdu, ktorej výsledok   má   podstatný   význam   pre   rozhodnutie   v   predmetnej   veci,   tiež   z   toho   dôvodu, že spis 17 C 222/88 bol medzičasom na dovolaní na Najvyššom súde SR a na Krajskom súde v Trnave v dôsledku podaného odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu a z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   konania v predmetnej   veci   od   podania   žaloby   okresnému   súdu   do   14.   januára   2004,   keď   bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 17 C 39/91.

Predmetná vec je evidovaná na okresnom súde od 20. februára 1991 na základe uznesenia zo 14. februára 1991, ktorým z konania vedeného pod sp. zn. 17 C 222/88 bola vylúčená na samostatné konanie časť týkajúca sa vypratania nehnuteľnosti, ktorá je vedená pod sp. zn. 17 C 39/91. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v posudzovanej veci:

- okresný súd nariadil pojednávanie na 3. október 1991,

- dňa 17. septembra 1991 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu odporcu na nariadenom pojednávaní spolu s návrhom, aby bolo konanie prerušené do právoplatného rozhodnutia v súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. 17 C 222/88,

-   dňa   3.   októbra   1991   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   okresný   súd   odročil na neurčito s tým, že bude vyzvaný právny zástupca sťažovateľky, aby sa obratom vyjadril, či súhlasí s prerušením konania a či naďalej trvá na návrhu na vypratanie nehnuteľnosti,

- na pojednávaní nariadenom na 17. október 1991 okresný súd rozhodol uznesením, ktorým   prerušil   konanie „vo veci vypratania nehnuteľnosti   vedenej   pod   č.   17   C   39/91 až do právoplatného rozhodnutia t. s. vo veci 17 C 222/88“,

-   dňa   21.   februára   1992   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľky, v ktorom žiadala, aby „nadriadený súd zrušil všetky doterajšie nezákonné uznesenia vo veci 17 C 39/91 a 17 C 222/88...“, a ďalej trvala na tom, „aby sa pod sp. zn. 17 C 222/88 ďalej viedol môj pôvodný návrh na vypratanie nehnuteľnosti...“,

- na č. l. 23 až 37 skúmaného spisu sú rôzne rukou písané údaje, ktoré z hľadiska obsahu majú nízku vypovedaciu hodnotu. Údaje boli vypracované v období od roku 1992 až do roku 2000 a z niektorých je možné zistiť, že monitorujú stav súvisiaceho konania sp. zn. 17 C 222/88,

-   dňa   27.   apríla   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 14 Co 239/99-652 z 20. januára 2000, ktorým bol potvrdený (okrem časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania)   rozsudok   okresného   súdu   z   25.   septembra   1996 č. k. 17 C 222/88-560.   V   dôsledku   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   vo   veci   samej pominul od 18. mája 2000 dôvod, kvôli ktorému bolo prerušené preskúmavané konanie,

-   predsedníčka   okresného   súdu   reagovala   listom   z   3.   júla   2001   na   sťažnosť sťažovateľky z 26. mája 2001 na prieťahy v konaní oznámením, že v predmetnom konaní bude   možné   pokračovať   až   po   rozhodnutí   o   dovolaní   v   súvisiacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 222/88 a rozhodnutí o odvolaní proti rozhodnutiu o trovách v tom istom konaní,

- podaním doručeným okresnému súdu 30. júla 2001 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky   o   zmenu   žalobného   petitu   s   tým,   že   sa   domáha   vypratania   predmetnej nehnuteľnosti a úhrady sumy 92 100 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti,

- dňa 17. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k zmene žalobného petitu,

- v prílohe podania odporcu doručeného okresnému súdu 31. januára 2002 sa tvrdí, že na Okresnom súde Piešťany prebiehajú medzi sťažovateľkou a odporcom dve konania sp. zn.   11   C   1/01   a   sp.   zn.   5   C   70/00,   v   ktorých   uplatňované   nároky   súvisia,   resp. sa prekrývajú s nárokmi uplatňovanými v tomto konaní,

- na č. l. 67 až 70 skúmaného spisu sú rukou písané údaje z obdobia od 26. februára 2002 do 5. decembra 2002, z ktorých vyplýva, že spis sp. zn. 17 C 222/88 sa nachádza na Najvyššom súde Slovenskej republiky z dôvodu dovolania,

-   dňa   22.   apríla   2003   vyzval   okresný   súd   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku v sume 4 605 Sk „za rozšírený návrh“. Uvedená výzva však bola okresnému súdu vrátená ako nedoručená,

-   dňa   16.   júna 2003   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právnej   zástupkyne sťažovateľky, v ktorej ho vyzýva, aby jej všetky písomnosti týkajúce sa predmetnej veci doručoval do jej rúk,

- dňa 11. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľky označené ako „Žiadosť o odstránenie procesných pochybení súdu“, v ktorom poukázala na to, že jej dosiaľ nebolo doručené uznesenie o pripustení zmeny žalobného petitu na základe podania z 25. júla 2001, ako aj na to, že sťažovateľka bola uznesením z roku 1988 oslobodená od súdnych poplatkov,

-   úpravou   z   2.   októbra   2003   dala   zákonná   sudkyňa   pokyn   kancelárii   doručiť účastníkom,   resp.   právnym   zástupcom   predvolania   na   pojednávanie   nariadené na 15. december 2003,

- dňa 28. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené ospravedlnenie právneho zástupcu   odporcu,   ktorým   ospravedlnil   svoju   a   odporcovu   neúčasť   na   pojednávaní nariadenom   na   15.   december   2003   a   súčasne   navrhol,   aby   konanie   bolo   prerušené „do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Piešťany   pod   sp.   zn. 5 C 10/00“,

-   dňa   28.   októbra   2003   predložila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   prílohe   jej podania   okresnému   súdu   plnomocenstvo   Ing.   E.   K.,   ktorú   podľa   jej   vyjadrenia   pribral okresný súd do konania ako vedľajšiu účastníčku; právna zástupkyňa sťažovateľky okrem toho požiadala okresný súd, aby jej klientky vypočul cestou dožiadaného súdu Okresného súdu Bratislava II a aby k spisu pripojil spis tohto súdu sp. zn. 17 C 222/88, ako aj spis Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 10 C 107/89,

-   pojednávanie uskutočnené   15.   decembra   2003   okresný   súd   odročil   na   neurčito s tým, „že   bude   urobený dotaz na Okresný súd   Piešťany,   čo   je predmetom sporu veci vedenej pod sp. zn. 5 C 10/00, v akom štádiu je konanie, nech zašlú kópiu návrhu“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o vypratanie nehnuteľností. Konanie je vedené na okresnom súde od 20. februára 1991 pod sp. zn. 17 C 39/91. Aj keď samotné konanie samo osebe nie je možné označiť ako právne a fakticky zložité, je potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že rozhodnutie súdu o tejto veci je do značnej miery závislé od výsledku konania, z ktorého bolo vylúčené na samostatné konanie. Touto skutočnosťou však nie je možné ospravedlniť, že konanie začaté v roku 1991 nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka ako účastníčka konania pred okresným súdom prispela k predĺženiu doterajšej doby konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup   samotného   súdu.   Okresný   súd   uznesením zo 17. októbra   1991 konanie prerušil   „až do   právoplatného rozhodnutia   vo veci   sp.   zn. 17 C 222/88“.   V   dôsledku   prerušenia   konania   sa   vo   veci   nekonalo   do   30.   júla   2001 (takmer 10 rokov), keď právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu návrh na úpravu   pôvodného žalobného   petitu,   ktorý   rozšírila   o finančný   nárok   z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností. Takmer 2 roky od podania návrhu na zmenu žaloby (od 30. júla 2001 do 22. apríla 2003) trvalo okresnému súdu, kým zaslal sťažovateľke výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za zmenu návrhu. Vykonanie tohto jednoduchého úkonu s takýmto časovým odstupom od podania návrhu na zmenu žaloby vyhodnotil   ústavný   súd   ako   nesústredený   postup   v   konaní,   ktorý   nezodpovedá   účelu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy.

Čo sa týka prerušenia konania, ústavný súd zastáva názor, že ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP], a je potrebné ho posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú zásadne lepšie predpoklady než ústavný súd všeobecné súdy, odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd, pokiaľ je to nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť a účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj   ustanovenie § 109 ods.   1 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, musí sa všeobecný súd pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP spravovať preto aj požiadavkou, ktorá je obsiahnutá   v   tomto   článku   ústavy   a   ktorá,   tak   ako   to   už   bolo   vyššie   uvedené,   ukladá povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   napadnutých   vecí bez zbytočných   prieťahov,   a   tým   vykonanie   spravodlivosti   v   primeranej   lehote,   aj   keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula (I. ÚS 21/00).

Za závažnú okolnosť považuje ústavný súd to, že okresný súd napriek tomu, že mal od 27. apríla 2000 vedomosť o tom, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 239/99 bol potvrdený jeho rozsudok z 25. septembra 1996 sp. zn. 17 C 222/88, kvôli ktorému   bolo   skúmané   konanie   prerušené,   vo   veci   naďalej   nekonal   a   jeho   postup nesmeroval k meritórnemu rozhodnutiu. Nečinnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť tým, že vo veci sp. zn. 17 C 222/88 bolo podané dovolanie, pretože táto okolnosť nijakým spôsobom nespochybňuje právoplatnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu ústavný súd   nemohol akceptovať argumentáciu   podpredsedníčky   okresného súdu,   že konanie sa predĺžilo okrem iného tým, že „spis sp. zn. 17 C 222/88 bol medzičasom na dovolaní na Najvyššom súde SR a na Krajskom súde v Trnave v dôsledku podaného odvolania proti uzneseniu súdu prvého stupňa“. Ako zbytočný prieťah v konaní ústavný súd vyhodnotil tú skutočnosť,   že   po   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   222/88 z 25. septembra 1996, ktorú nadobudol 18. mája 2000, okresný súd nariadil pojednávanie až na 15. december 2003, teda po viac ako 3 rokoch a 6 mesiacoch. Okresný súd sa napriek tomu,   že   18.   mája   2000   odpadla   prekážka,   pre   ktorú   bolo   konanie   prerušené,   neriadil dôsledne   ustanovením   §   111   ods.   1   druhou   vetou   OSP,   podľa   ktorého   mal   za   daných okolností bezodkladne i bez návrhu pokračovať v konaní, teda postupovať tak, aby bol čo najskôr   odstránený   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   obrátila   sťažovateľka so žiadosťou o rozhodnutie.

Ústavný súd uvádza, že chráni ústavnosť spôsobom, ktorý upravuje ústava a zákon o ústavnom   súde,   ktorý   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993.   Keďže   tento   zákon neobsahuje   ustanovenia   o   spätnej   účinnosti,   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať o porušení základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (napr. I.   ÚS 155/03).   Z uvedeného dôvodu aj keď konanie v právnej veci sťažovateľky začalo v roku 1988, ústavný súd sa zaoberal jeho posudzovaním najmä v období po nadobudnutí účinnosti zákona o ústavnom súde, čo však   neznamená, že   pri   vyhodnocovaní   primeranosti   doterajšej   dĺžky   konania   nie je potrebné prihliadnuť na celkovú dobu jeho trvania od doručenia žaloby, t. j. od 19. júla 1988, až do dňa vydania tohto nálezu, ktorá dosiaľ predstavuje viac než 15 a pol roka, čo z ústavnoprávneho hľadiska nie je možné za žiadnych okolností tolerovať.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o   tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   17   C   39/91,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného v nej uvádza, že „od podania môjho návrhu uplynulo temer 15 rokov, počas ktorých dochádzalo k úplne neodôvodneným prieťahom, bolo porušené nielen moje základné ľudské právo na spravodlivé súdne konanie, ale je mi spôsobovaná aj značná majetková ujma...“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 17 C 39/91, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 150 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. D., uplatnených   v   podaní   z   25.   apríla   2003.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004