znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   W.   spol.   s r. o., R., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F. N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl. 11   ods. 1   a čl. 36   ods. 1   Listiny   základných ľudských práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Nitre č. k. 26 Cob/89/2011-296 z 12. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obdo 28/2012-335 z 31. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti W. spol.   s r. o.,   o d m i e t a ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 26 Cob/89/2011-296 z 12. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   č. k. 4 Obdo 28/2012-335 z 31. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   z   2.   februára   2009   domáhala zaplatenia   náhrady   majetkovej   ujmy   za   obmedzenie   užívania   pozemkov   v zmysle   § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z.   z. o vodách   a o zmene zákona Slovenskej   národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov [vodný zákon (ďalej aj „zákon o vodách“)], ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku obmedzení v ochranných pásmach vodných zdrojov v roku 2005. Sťažovateľka uplatňovanú majetkovú ujmu vyfakturovala žalovanému (Z., a. s.) 21. mája 2007.

Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 23 Cb/179/2009-239 z 21. februára 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) konanie v časti zaplatenia sumy 246,70 € vzhľadom na späťvzatie žaloby v tejto časti sťažovateľkou zastavil a jej žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukazom na to, že nepostupovala pri uplatnení svojho nároku v súlade   s nariadením   vlády   Slovenskej   republiky   č. 438/2005   Z. z.   o   podrobnostiach obsahu   žiadosti   o   úhradu   náhrady   za   obmedzenie   bežného   obhospodarovania   pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady (ďalej aj „nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z.“), keďže si tento nárok u povinnej osoby   neuplatnila žiadosťou   a nepredložila   všetky   prílohy   vyžadované nariadením   vlády   č. 438/2005   Z. z.   na   priznanie   náhrady.   Prílohu   žiadosti   totiž   podľa okresného   súdu   tvorí   aj identifikácia   parciel   podľa   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov,   kópia   katastrálnej mapy   alebo   geometrický   plán   a znalecký   posudok   o výpočte   náhrady   za   obmedzenie bežného   obhospodarovania.   Okresný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k názoru,   že sťažovateľka nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby podľa § 32 ods. 6 a 8 zákona o vodách. Sťažovateľka sa proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a to proti jeho výroku, ktorým bola jej žaloba zamietnutá, odvolala.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 23 Cb/179/2009-239 z 21. februára 2011 v napadnutej časti v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny. Stotožnil sa s dôvodmi prvostupňového   rozsudku   a na   zdôraznenie   jeho   správnosti   doplnil   ďalšie   dôvody poukazujúce   na   to,   prečo   nie   je   podľa   jeho   názoru   sťažovateľka   aktívne   legitimovaná na náhradu   majetkovej   ujmy   podľa   § 36   ods. 6   zákona   o   vodách.   Proti   napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako neprípustné,   dôvodiac,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom a nebol daný ani iný dôvod prípustnosti dovolania.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho   súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie   a aby   vo   veci   samej   následne rozhodol, že týmito rozhodnutiami boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Zároveň   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok krajského súdu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Námietky sťažovateľky smerujú voči ťažiskovému dôvodu, pre ktorý bola jej žaloba v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   zamietnutá,   pričom   tento   nedostatok   nebol   podľa sťažovateľky napravený ani najvyšším súdom. Sťažovateľka konkrétne tvrdí, že jej nárok na náhradu majetkovej ujmy sa nemal posudzovať podľa nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z., keďže   príslušné   ustanovenie   zákona   o vodách   v znení   účinnom   pre   konanie   pred všeobecnými súdmi   [t. j. v   znení platnom   do   31.   mája 2010,   teda   do   účinnosti   zákona č. 134/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o   priestupkoch   v   znení   neskorších predpisov (vodný zákon); ďalej len „zákon č. 134/2010 Z. z.“] neodkazovalo na predmetné nariadenie   vlády   č. 438/2005   Z. z.,   ktoré   je   navyše vydané na   vykonanie iného   zákona [zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o ochrane   prírody   a krajiny“)].   Preto   nemal   byť   ani   nárok   na   náhradu sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   ujmy   odmietnutý   z toho   dôvodu,   že   žalobe nepredchádzalo   podanie   žiadosti   podľa   nariadenia   vlády   č. 438/2005   Z. z.   Podľa sťažovateľky   je   takýto   postup   a napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   vyznačujúci   sa arbitrárnosťou   a nedostatočným   odôvodnením, ktorého   nedostatky   neboli odstránené   ani napadnutým uznesením najvyššieho súdu, príliš formalistickým spôsobom aplikácie práva, a preto je v rozpore s jej v sťažnosti označenými právami.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 vety prvej dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa   čl. 11   ods. 1   listiny   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne. Obdobné platí aj pre základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny.

1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzal   z toho,   že   nárok   na   náhradu majetkovej   ujmy   za obmedzenie   obhospodarovania   je   osobitným   nárokom,   ktorý   sa uplatňuje   formalizovaným   postupom,   a na   určenie   formy   žiadosti   o náhradu   ujmy   a jej príloh   je   rozhodujúce   nariadenie   vlády   č. 438/2005   Z. z.   Keďže   dospel   k názoru,   že sťažovateľka   podmienky   a náležitosti   žiadosti   o náhradu   podľa   nariadenia   vlády č. 438/2005 Z. z. nesplnila, napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Predmetom sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu je   nesúhlas   sťažovateľky   so   spôsobom,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal s aplikovateľnosťou nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z., vykonávacieho predpisu k zákonu o ochrane prírody a krajiny a tiež o podrobnostiach na uplatnenie nároku podľa § 32 ods. 6 zákona o vodách.

Sťažovateľka   v podstate   krajskému   súdu   vyčíta   niekoľko   zásadných   pochybení. Predovšetkým zastáva názor, že krajský súd uplatnil § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení, ktoré   nebolo   rozhodujúce   na   posúdenie   jej   nároku,   a tým   mal   nesprávne   aplikovať nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z., hoci to znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktoré sa podľa   sťažovateľky   na   vec   vzťahuje,   odkazovalo   vo   forme   poznámky   pod   čiarou na predchádzajúci   vykonávací   predpis   –   na   nariadenie   vlády   Slovenskej   republiky č. 184/2003 Z. z. podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie (ďalej aj „nariadenie vlády č. 184/2003 Z. z.“ alebo „predchádzajúce“, resp. „zrušené nariadenie“). Navyše,   v znení   § 32   ods. 6   zákona   o vodách   účinného   v relevantnom   čase   podľa sťažovateľky bola uvedená poznámka pod čiarou odkazujúca na vykonávací predpis vydaný na vykonanie iného   zákona   ako   je zákon   o vodách   (odkaz   na zákon   o ochrane prírody a krajiny). V neposlednom rade sťažovateľka uvádza, že poznámka pod čiarou v § 32 ods. 6 zákona o vodách v tom znení, ktoré sa malo použiť na riešenú vec, odkazovala iba na tie časti nariadenia vlády č. 184/2003 Z. z., ktoré upravujú spôsob výpočtu náhrady ujmy, nie však na tú jeho časť, ktorá upravuje náležitosti žiadosti o náhradu majetkovej ujmy. Okrem toho sťažovateľka poukazuje na nedostatky odôvodnenia, z ktorého nemá byť podľa nej zrejmé, aké prílohy k svojej žiadosti podľa krajského súdu nepripojila.

Podľa   § 61 ods. 11   zákona   č. 543/2002   Z. z.   o   ochrane   prírody   a krajiny   v znení rozhodnom   pre   spor   pred   všeobecnými   súdmi   podrobnosti   o   obsahu   žiadosti   o   úhradu náhrady   za   obmedzenie   bežného   obhospodarovania   a   spôsob   výpočtu   náhrady   ustanoví vláda nariadením.

Obsah žiadosti a spôsob výpočtu náhrady za obmedzenie bol pôvodne ustanovený nariadením vlády č. 184/2003 Z. z. Odkaz na toto nariadenie bol obsiahnutý aj v § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení, ktoré malo byť podľa sťažovateľky rozhodujúce v danej veci, a to pri určení rozsahu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania. Podľa sťažovateľky (a tiež   podľa   najvyššieho   súdu)   mal   krajský   súd   aplikovať   znenie   § 32   ods. 6   zákona o vodách účinné do 31. mája 2010 (do nadobudnutia účinnosti novely zákona o vodách, a to zákonom č. 134/2010 Z. z.), ktorého znenie bolo takéto:

„Za   preukázané   obmedzenie   užívania   pozemkov   v   ochranných   pásmach vodárenských zdrojov patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť ten, kto odoberá vodu,   alebo   ten,   kto   žiada   o   povolenie   na   odber   vody   z   vodárenského   zdroja;   pri vodárenskej   nádrži   vlastník   alebo   stavebník   vodnej   stavby   slúžiacej   na   vzdúvanie   vody vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu. 46)...“ Poznámka pod čiarou č. 46 znie: „§ 2 až 4 a prílohy č. 1 až 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 184/2003 Z. z. o podrobnostiach obsahu žiadosti o úhradu náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania a o spôsobe výpočtu náhrady.“Neskôr, s účinnosťou od 1. októbra 2005 bolo nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 184/2003 Z. z. nahradené novým nariadením vlády č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach obsahu   žiadosti   o úhradu   náhrady   za   obmedzenie   bežného   obhospodarovania   pozemku a o spôsobe výpočtu náhrady. V znení § 32 ods. 6 zákona o vodách ale spočiatku nebola táto zmena   reflektovaná   a naďalej   obsahoval   odkaz   vo   forme   poznámky   pod   čiarou na predchádzajúce   nariadenie.   Zmena   poznámky   pod   čiarou   bola   uskutočnená   až novelizáciou zákona o vodách, a to zákonom č. 134/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) s účinnosťou od 1. júna 2010.

Krajský súd v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku uvádza neskoršie znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách   (účinné od   1.   júna 2010),   podľa   ktorého „Za   preukázané obmedzenie   užívania   pozemkov   v   ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov   patrí vlastníkovi pozemkov náhrada majetkovej ujmy v primeranom a preukázateľnom rozsahu, ktorú je povinný poskytnúť na jeho žiadosť 45a) ten, kto odoberá vodu, alebo ten, kto žiada o povolenie na odber vody z vodárenského zdroja; pri vodárenskej nádrži vlastník alebo stavebník vodnej stavby slúžiacej na vzdúvanie vody vo vodárenskej nádrži. Majetkovú ujmu možno uhradiť na základe dohody o určení výšky za ročné, prípadne dlhšie obdobie alebo dohody o jednorazovej náhrade. Ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí na   základe   znaleckého   posudku   podľa   osobitného   predpisu. 46...“.   Poznámka   pod   čiarou č. 45a znie: „§ 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z. o podrobnostiach obsahu   žiadosti   o   úhradu   náhrady   za   obmedzenie   bežného   obhospodarovania   pozemku a o spôsobe   výpočtu   náhrady.“ Poznámka   pod   čiarou   č. 46   znie: „Nariadenie   vlády Slovenskej republiky č. 438/2005 Z. z.“

Rozdiel medzi uvedenými zneniami § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorý považuje sťažovateľka za zásadný pre správne rozhodnutie vo veci, spočíva iba v doplnení poznámky pod čiarou č. 45a) a zmene textu poznámky pod čiarou na č. 46.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd aplikoval ustanovenie právneho predpisu v znení, ktoré nebolo účinné k času rozhodnému pre spor, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že odlišnosť znenia predpisu, ktoré krajský súd aplikoval, od toho, ktoré podľa sťažovateľky (a aj najvyššieho súdu) aplikovať mal, spočíva iba v poznámke pod čiarou. Ústavný súd preto považoval za potrebné vysporiadať sa s významom poznámky pod čiarou pre aplikáciu právneho predpisu.

Podľa legislatívno-technických pokynov uvedených v prílohe č. 2 k legislatívnym pravidlám   (uznesenie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 511   z   18.   decembra   1996 k návrhu legislatívnych pravidiel tvorby zákonov publikované pod č. 19/1999 Z. z.), ako aj podľa   legislatívno-technických   pokynov   uvedených   v   prílohe   č. 5   k   legislatívnym pravidlám vlády Slovenskej republiky (schválené uznesením vlády Slovenskej republiky č. 352 z 25.   mája 2010)   majú poznámky pod   čiarou iba informatívnu   hodnotu   a nie   sú súčasťou normatívneho textu.

Z uvedeného   vyplýva, že znenie toho   istého   ustanovenia   zákona   účinného v čase podľa   sťažovateľky   rozhodujúcom   pre   jej   vec   a znenie,   na   ktoré   sa   krajský   súd v napadnutom   rozsudku   odvolával,   nemajú   rozdielny   normatívny   obsah.   Rovnako nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. už bolo v čase podávania návrhu účinné, ale nebol naň v dotknutom ustanovení zákona o vodách odkaz. V podstate preto po normatívnej stránke neexistuje rozdiel medzi právnym stavom (zákon o vodách a nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z.), z ktorého krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, a právnym stavom, na ktorý poukazuje sťažovateľka.

Citácia   právnej   normy   v nesprávnom   znení   predstavuje   nepochybne   pochybenie všeobecného súdu, avšak v okolnostiach danej veci išlo len o poznámku pod čiarou, ktorá nemá normatívny význam, a preto toto pochybenie nemohlo mať podľa názoru ústavného súdu vplyv na rozhodnutie v merite veci, keďže príslušné ustanovenie zákona o vodách bolo správne aplikované.

Kľúčová úvaha krajského súdu (a aj okresného súdu v prvostupňovom rozhodnutí) síce nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne vyslovená, ale v podstate je založená   na   tom,   že   nárok   na   náhradu   za preukázané   obmedzenie   užívania   pozemkov v ochranných   pásmach   vodárenských   zdrojov   podľa   § 32   ods. 6   zákona   o vodách   je špeciálnym   prípadom   nároku   na   náhradu   za obmedzenie   bežného   obhospodarovania pozemkov vyplývajúceho z rozhodnutia o ochrannom pásme podľa § 61 zákona o ochrane prírody a krajiny. Tento nárok má byť uplatnený osobitným formálnym spôsobom, pričom, ako krajský súd výslovne uviedol, požiadavka na tento formálny spôsob uplatnenia nároku je vyjadrená   aj   v   § 32   ods. 6   zákona   o vodách   („povinný   poskytnúť   na   jeho   žiadosť“). Ústavný   súd   nepovažuje   predmetnú   podstatu   úvahy   za   svojvoľnú   ani   za   zjavne neodôvodnenú, keďže už aj v pôvodnom znení § 32 ods. 6 zákona o vodách bol uvedený odkaz na (medzitým nahradený) vykonávací predpis k zákonu o ochrane prírody a krajiny, a aj preto môže byť zákon o ochrane prírody a krajiny v otázke nároku na náhradu ujmy spôsobenej obmedzením užívania v dôsledku rozhodnutia o ochrannom pásme považovaný za   všeobecnú   úpravu   nároku   (lex   generalis)   a zákon   o vodách   za   predpis   osobitný (lex specialis).

Z tohto   dôvodu   sa   ústavný   súd   nestotožnil   ani   s námietkou   sťažovateľky,   že   by krajský súd aplikovaním nariadenia vlády č. 438/2005 Z. z. ako vykonávacieho predpisu k zákonu o ochrane prírody a krajiny aj na situáciu upravenú v zákone o vodách pristúpil k nepovolenej   analogickej   aplikácii   vykonávacieho   predpisu   na   prípad,   ktorý   nespadá do jeho pôsobnosti.

Ústavný   súd pritom   zohľadnil   aj svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   treba   za dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým   intenzitu   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a   únosnosť   z   hľadiska   požiadaviek   na   ochranu   práv,   porušenie   ktorých   sa   namieta (m. m. IV. ÚS 62/08,   IV. ÚS 362/09),   vrátane   posúdenia,   či   tieto   pochybenia,   resp. nedostatky   reálne   spôsobili   alebo   mohli   spôsobiť   sťažovateľovi   ujmu   na   jeho   ústavou garantovaných právach.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, teda nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m. m. IV. ÚS 460/2010,   IV. ÚS 276/2011). Pochybenie   krajského   súdu   vzhľadom   na   uvedené nemôže podľa názoru ústavného súdu predstavovať takú intenzitu, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľky.

Výklad krajského súdu, podľa ktorého sa na náhradu za obmedzené užívanie použije nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z., hoci podľa aplikovateľného § 32 ods. 6 zákona o vodách na použitie tohto predpisu nie je odkaz vo forme poznámky pod čiarou, nepochybne nie je jediným možným výkladom § 32 ods. 6 zákona o vodách v znení pred 1. júnom 2010, avšak ústavný   súd   ho   nepovažuje   za   svojvoľný   a   ani   taký,   ktorý   by   bol   v rozpore   s účelom a zmyslom   tohto   ustanovenia.   Krajský   súd   svoj   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnil ústavne udržateľným spôsobom.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   ani   s námietkou   sťažovateľky,   že   krajský   súd v napadnutom   rozsudku   neuviedol,   ktoré   prílohy   žiadosti   podľa   nariadenia   vlády č. 438/2005 Z. z. považuje za chýbajúce, a navyše, podľa sťažovateľky niektoré z príloh ani nebolo možné predložiť,   a teda   nemali byť ani vyžadované. Krajský   súd v napadnutom rozsudku uviedol, že sťažovateľka nepodala žiadosť v písomnej podobe, resp. nepreukázala, že   by   ju   bola   podala   ústne   spolu   so všetkými   vyžadovanými   prílohami.   Okrem   toho, vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   plne   stotožnil   s dôvodmi rozsudku okresného   súdu,   je   potrebné   prihliadať   aj   na   odôvodnenie   prvostupňového rozsudku. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu pritom obsahuje ustálený skutkový stav, z ktorého   vyplýva,   aké   podklady   sťažovateľka   predložila,   ako   aj   uvedenie   zoznamu podkladov, ktoré okresný súd považoval za potrebné priložiť k žiadosti. Ústavný súd preto považuje   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (v   spojitosti   s rozsudkom okresného súdu) za ústavne konformné.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že krajský súd doplnil dôvody rozhodnutia, čo viedlo k „prekvapivosti“ napadnutého rozsudku pre sťažovateľku, a tým   jej   aj   odňal   možnosť   vyjadriť   sa   ku skutočnostiam   relevantným   na   rozhodnutie. V tejto   súvislosti   je   podstatné,   že   krajský   súd   sa   plne   stotožnil   s dôvodmi   rozsudku prvostupňového súdu a ďalšie odôvodnenie doplnil iba s cieľom zvýšenia presvedčivosti rozhodnutia.

K inému výsledku nevedie ani námietka sťažovateľky, že napadnutým (meritórnym) rozsudkom krajského súdu jej bola odňatá možnosť uplatniť si nárok na náhradu ujmy, a to aj   do   budúcnosti,   vzhľadom   na   zásadu   právoplatne   rozhodnutej   veci.   Nepreukázanie predpokladov nároku nemôže byť podľa názoru ústavného súdu   považované za odňatie možnosti   uplatnenia   si   nároku   na   náhradu   škody.   Zároveň   ústavný   súd   nemôže predpokladať,   ako bude iný všeobecný   súd v prípadnom   inom konaní o náhradu škody (napríklad   po   splnení   formálnych   požiadaviek   nariadenia   vlády   č. 438/2005   Z. z.) posudzovať   účinky   zásady res   iudicata na   účely   iného   súdneho   konania   po   splnení ostatných predpokladov uplatnenia si nároku na náhradu škody.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   ani   napriek   námietkam sťažovateľky nie je dôvod spochybniť ústavnú konformitu záverov, ku ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku priklonil.

Ústavný súd napokon   dodáva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnosti   nie je do detailov   preskúmať   prípad   z pozície   v okolnostiach   daného   prípadu   aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho   odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku krajského súdu s ústavou.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny ani právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by indikovala, že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 11 ods. 1 listiny,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O   prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podstatou   sťažnosti   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho súdu je nesúhlas sťažovateľky s tým, ako najvyšší súd posúdil a odôvodnil neprípustnosť jej dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa sťažovateľky «Najvyšší súd SR v Uznesení NS pri posudzovaní namietanej „nečakanosti, resp. prekvapivosti“ napadnutého odvolacieho Rozsudku KS síce na jednej strane súhlasil s tvrdením Sťažovateľa, že odvolací Krajský súd v Nitre v Rozsudku KS aplikoval   nesprávne   znenie   Vodného   zákona,   no   na   strane   druhej   bagatelizoval   túto okolnosť   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   NV   č. 438/2005   nadobudlo   účinnosť   už   dňa

01. 10. 2005   (ergo   ešte   pred   tým,   ako   Sťažovateľ   vystavil   faktúru   č. 1407024   zo   dňa 21. 05. 2007 a rovnako tak pred tým, ako Sťažovateľ podal žalobu vo vedenom súdnom konaní).   Najvyšší   súd   SR   v   Uznesení   NS   pritom   žiadnym   relevantným   spôsobom nereflektoval na uvádzanú kruciálnosť aplikácie správneho znenia Vodného zákona a jej právnych   dôsledkov   pre   posudzovaný   prípad,   na   ktorú   Sťažovateľ   dôrazne   poukazoval v samotnom   dovolaní,   a   ktorá   kreovala   rozhodujúci   dovolací   argument   Sťažovateľa (i. e. nejednalo sa o marginálny argument, na ktorý by nebolo potrebné odpovedať). Sťažovateľ považuje Rozsudok KS ako aj Uznesenie NS za svojvoľné, nedostatočne a len stroho formalistický odôvodnené, teda arbitrárne, čo v konečnom dôsledku spôsobuje ich   nezákonnosť.   Odvolací   Krajský   súd   v   Nitre   sa   žiadnym   relevantným   spôsobom nevysporiadal s dôvodmi odvolania Sťažovateľa, čím inter alia trpí Rozsudok KS dokonca samotnou nepreskúmateľnosťou. Podľa nášho názoru sa rovnako aj dovolací Najvyšší súd SR v Uznesení NS nedostatočne zaoberal dovolacím dôvodom predostretým Sťažovateľom, pričom svoj postup ústavne konformným spôsobom nezdôvodnil.».

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   po   rekapitulácii   dôvodov   prípustnosti dovolania,   osobitne   vo   vzťahu   k   § 237   písm. f)   OSP   dospel   k záveru,   že   dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu netrpí nepreskúmateľnosťou, keďže obsahuje riadne odôvodnenie. Osobitne sa pritom venoval námietke sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd aplikoval § 32 ods. 6 zákona o vodách v nesprávnom znení, teda v znení účinnom od 1. júna 2005. Porovnal pritom znenie § 32 ods. 6 zákona o vodách spred 1. júna 2005 a po tomto dni,   dal   za   pravdu   sťažovateľke,   že   krajský   súd   aplikoval   ustanovenie   zákona   v znení účinnom neskôr, ako si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu ujmy, avšak podľa názoru najvyššieho   súdu   odkazuje   znenie   ustanovenia   vždy   na   účinnú   právnu   normu,   teda na vykonávací predpis účinný v rozhodujúcom čase. V dôsledku toho krajský súd podľa názoru   najvyššieho   súdu   neaplikoval „žiaden   iný,   resp.   nový   právny   predpis,   použitím ktorého   by   účastníkov   konania   postavil   pred   nečakané,   resp.   prekvapivé   rozhodnutie, obsahujúce   nové,   resp.   iné   právne   skutočnosti,   ktoré   by   neposudzoval   už   súd   prvého stupňa“. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd konštatoval, že postup odvolacieho súdu bol zákonný a sťažovateľke nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Nebol teda daný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Následne sa najvyšší súd zaoberal námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia veci a dospel k záveru, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a preto dovolanie sťažovateľky odmietol bez toho, aby vec meritórne preskúmal.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľky   o nedostatočnom   odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie rozhodnutia poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočne odôvodnil, prečo napadnutý rozsudok krajského súdu, osobitne jeho odôvodnenie, netrpí takými nedostatkami, ktoré by zakladali jeho zmätočnosť a prípustnosť dovolania. Ústavný súd pritom, ako už uviedol vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, nepovažuje za ústavne neudržateľnú ani argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej by mohol krajský súd aplikovať nariadenie vlády č. 438/2005 Z. z. aj vo vzťahu k tomu zneniu § 32 ods. 6 zákona o vodách, ktorého aplikácie sa sťažovateľka dovolávala. Najvyšší súd sa navyše s argumentáciou sťažovateľky dôkladne vysporiadal. Vo vzťahu k prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom ústavný súd odkazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti vzniknuté v priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné,   vada   takejto povahy   však   sama   osebe   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (nález   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 142/09-32   z   9.   apríla   2009).   Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07, IV. 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti   dovolania   viazaný   ústavnými   požiadavkami   na   dodržanie   základných   práv účastníkov   konania   vrátane   práva   na rozhodnutie,   ktoré   je   dostatočne   odôvodnené a nevykazuje   znaky   svojvôle   zachovávajúc   pritom   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu medzi právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim   z   čl. 1   ods. 1   ústavy,   ktorý   bol   vyjadrený   právoplatnými   rozsudkami okresného súdu a krajského súdu (už citované IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Z uvedených dôvodov vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. V tomto rozsahu   (potrebnom   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   a zároveň   vysporiadajúc   sa aj s vecnými   námietkami   sťažovateľky   smerujúcimi   proti   odôvodneniu   napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k aplikácii § 32 ods. 6 zákona o vodách) najvyšší súd v napadnutom   uznesení   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   reagoval   na tvrdenie sťažovateľky o prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V danom prípade preto neexistujú skutočnosti, ktoré by naznačovali aj možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   po   prípadnom   prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnymi   názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť   právne   názory   najvyššieho   súdu   svojimi   vlastnými.   Tak,   ako   v prípade napadnutého rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo   vyplývajúce   z   čl. 20   ods. 1   ústavy,   resp.   čl. 11   ods. 1   listiny,   ak   toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   Z týchto   dôvodov   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v časti smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

S poukazom   na uvedené dôvody   ústavný súd rozhodol   o sťažnosti   tak,   ako to   je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013