znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. A., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 93/2010 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010 a postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   174/2011   a   jeho rozsudkom z 5. mája 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2011   faxom   a   24.   augusta   2011   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   A.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 93/2010 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 174/2011 a jeho rozsudkom z 5. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 26. júla 2001 domáhal náhrady škody voči obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej aj „žalovaný“), ku ktorej došlo počas vykonávania stavebných prác uvedenou spoločnosťou v dôsledku opakovaného zatečenia pri atmosférických zrážkach. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 16 C/103/2001-384 z 18. januára 2001 tak, že zaviazal obchodnú spoločnosť R., s. r. o., uhradiť sťažovateľovi sumu 494 985 Sk s úrokom z omeškania. V konaní vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovaného Č., a. s., ktorého právnym nástupcom je G., a. s., z dôvodu, že žalovaný uzavrel s vedľajším účastníkom poistenie zodpovednosti za škodu.

„Napriek tomu, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I.... sp. zn. 16 C 103/2001- 384 zo dňa 18. 01. 2007... nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť poisťovňa ani právny predchodca odporcu do dnešného dňa neposkytol sťažovateľovi ako poškodenému náhradu plnenia,   ktoré   sa   zaviazal   poskytnúť   v   mene   poisteného   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.   vyššie uvedenou poistnou zmluvou.

Sťažovateľ podal dňa 28. 04. 2010 žalobu..., ktorou sa domáhal, aby súd určil, že poisťovateľ je povinný plniť za spoločnosť R. s. r. o. (poisteného), lebo mu to vyplýva z ustanovenia   §   822   Občianskeho   zákonníka...   Je   len   logické,   že   podľa   §   823   OZ   platí všeobecná   zásada,   že   náhradu   platí   poistiteľ   poškodenému.   Sleduje   sa   tým   ochrana poškodeného. Pretože zodpovednosť spoločnosti R. s. r. o. bola preukázaná, a bola určená i výška škody, za ktorú táto spoločnosť zodpovedá, určovacia žaloba bola legitímny spôsob ako sa sťažovateľ mohol od poisťovateľa domôcť náhrady, keďže samotná spoločnosť R, s. r. o. bola insolventná.“

Návrh sťažovateľa z 28. apríla 2010 okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 93/2010-103 z 3. decembra 2010 zamietol. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 174/2011-140 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že týmto postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach a ich rozsudkami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svoje tvrdenie odôvodňuje takto:

«Týmto   postupom   porušovateľ   v   1.   rade   odňal   sťažovateľovi   právo   na   súdnu ochranu,   pretože   ak   podľa   ustanovenia   §   822   a   823   Občianskeho   zákonníka   vzniká poisťovateľovi   povinnosť,   aby   v   prípade   poistnej   udalosti   vyplatil   náhradu,   za   ktorú poistený zodpovedá, tak musí existovať právny spôsob na to, aby sa poškodený - sťažovateľ mohol domôcť náhrady aj voči poisťovateľovi. Za situácie, že priamy nárok poškodeného - sťažovateľa   voči   poisťovateľovi   neexistuje,   je   potom   možný   len   taký   postup   ako   zvolil sťažovateľ, t. j. že sa v prvom rade súdnou cestou rozhodlo o tom kto a v akom rozsahu zodpovedá za škodu a keď sa o tomto právoplatne rozhodlo, voči vedľajšiemu účastníkovi sa domáhal splnenia povinnosti, ktorá vedľajšiemu účastníkovi vyplýva z ustanovení § 822 a 823 OZ...

Tým, že porušovatelia zamietli návrh s odôvodnením údajnej neexistencie právneho záujmu ako aj tým, že porušovatelia dospeli k záveru, že žalobou o určenie sa nie je možné domáhať   splnenia   povinnosti,   ktorá   poistiteľovi   vyplýva   z   ustanovenia   §   823   OZ   pre neexistenciu priameho nároku, pochybili a hlavne zmarili sťažovateľovi jeho ústavné právo na súdnu ochranu, čo je v tomto prípade o to kurióznejšie, že poistiteľ poskytol po poistnej udalosti!!! zálohu na odstránenie škôd nie poškodeným, ale práve poistenému, ktorý škodu spôsobil. Takýmto znemožnením súdnej ochrany postupom súdu dochádza až ku komickej situácii, keď poškodenej osobe postupom súdu je zmarená možnosť domôcť sa náhrady a peniaze v sume 400.000,- Sk (poskytnutá záloha na odstránenie škôd škodcovi), ktoré patrili sťažovateľovi, „strovil“ práve ten, kto škodu spôsobil....

Takýto   postup   je   nielen   nesprávny,   nelogický   a   iracionálny,   ale   ide   o   postup a rozhodovanie   porušovateľov,   ktorý   vyvoláva   nielen   u   sťažovateľa   pocit   bezmocnosti, právnej   neistoty,   nemožnosti   domôcť   sa   svojich   práv   súdnou   cestou,   nedôveru   v   súdny systém Slovenskej republiky, čím sa popiera základný princíp demokratického a právneho štátu upraveného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Porušovatelia   neposkytli   sťažovateľovi   súdnu   ochranu   nielen   tým,   že   nesledovali zámer zákonodarcu, ktorý uložil v ustanovení § 823 OZ povinnosť poisťovateľovi uhradiť poškodenému škodu, a tým zabezpečiť, aby sa poškodený, ktorý nie je v právnom vzťahu s poisťovateľom,   domohol   súdnej   ochrany,   ale   aj   tým,   že   ustanovenia   zákona   v   časti naliehavého právneho záujmu vyložili tak, že naliehavý právny záujem v podstate prichádza do úvahy iba vtedy, keď ide poskytnutie preventívnej ochrany a v časti pokiaľ sa domáhal žalobou, aby súd určil povinnosť poisťovateľovi plniť podľa ustanovenia § 80 písm. b/ O. s. p., podľa ktorého sa možno návrhom na začatie konania domáhať, aby sa rozhodlo o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho predpisu alebo z porušenia práva sa porušovatelia vôbec nevyjadrili, k veci nezaujali stanovisko a sťažovateľovi sa javí, že toto   ustanovenie   obaja   porušovatelia   obišli   so   zámerom   zamietnuť   žalobu,   čím sťažovateľovi nesporne odňali možnosť konať pred súdom. Týmto postupom porušovateľov podľa názoru sťažovateľa došlo k odňatiu ústavného práva.

... sťažovateľ sa pokúšal i v exekučnom konaní vymôcť náhradu, keď svoj nárok oprel o ustanovenie § 37 a 41 exekučného poriadku.   Ani v exekučnom konaní sa sťažovateľ nedomohol svojich práv, pretože súdy odôvodnili svoje zamietavé stanovisko tým, že povinní môže byť len ten, kto je v rozhodnutí zaviazaný a iné osoby sú povinnými len vtedy, ak sú právnymi nástupcami týchto osôb...»

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom:

„1. Práva sťažovateľa Ing. D. A. konaniami a rozhodnutiami porušovateľov v 1. a 2. rade... a to právo... podľa č. 46 ods. 1 Ústavy SR... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv... v dôsledku porušení vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 152 ods. 4 boli porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn. 5C 93/2010-103   zo   dňa   3.   12.   2010   a   rozhodnutie   Krajského   súdu   Bratislava   sp.   zn. 3Co 174/2011-140 zo dňa 05. 05. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi Ing. D. A. finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 Eur.

4.   Porušovatelia   v   1.   a   2.   rade   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 314,18 Eur... k rukám právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. E. B.“

Sťažovateľ sa primeraného finančného zadosťučinenia domáha „v dôsledku mnohých porušení   povinností   porušovateľov,   nezákonných   postupov   a   chybných   rozhodnutí. Sťažovateľovi nemožnosťou domôcť sa náhrady vznikla majetková ujma, keď po celú dobu vedenia   súdnych   sporov   10   rokov   nemôže   sa   domôcť   náhrady,   ktorá   mu   na   základe právoplatného rozhodnutia patrí a ten, ktorý zo zákona má povinnosť za škodcu hradiť, sa svojej   povinnosti   vyhýba   a   núti   sťažovateľa   vynakladať   ďalšie   finančné   prostriedky   na ochranu   svojich   práv.  ...   Rovnako   sťažovateľovi   vzniká   nemajetková   ujma,   ktorú odôvodňuje   aj   vyvolaným   pocitom   krivdy,   neistoty,   nerovnakého   postavenia   a zaobchádzania,   vyvolávaním   pocitu   bezmocnosti   umocňovaného   tým,   že   nielen   nemôže vymôcť náhradu, ktorá mu zjavne patrí, ale že je zo strany súdov zosmiešňovaný tým, že musí práve on vynakladať finančné prostriedky, pre tých, ktorí sú zo zákona povinní škodu mu uhradiť.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 93/2010 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je subsidiárna. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 93/2010 a jeho rozsudkom z 3. decembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   93/2010   a   jeho rozsudok z 3. decembra 2010, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 174/2011 a jeho rozsudku   z   5.   mája   2011   (obdobne   napr.   m.   m.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05).   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušeniu práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 174/2011 a jeho rozsudkom z 5. mája 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 71/97).

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľ namietal predovšetkým porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 5. mája 2011.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 5. mája 2011 konštatoval, že okresný súd zistil správne skutkový stav, tento správne právne posúdil a svoje rozhodnutie riadne   odôvodnil,   preto   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   K   odvolacím   námietkam sťažovateľa uviedol:

„... určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má preventívny charakter a má miesto jednak tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu riešeného   právneho   vzťahu,   takže   jej   prostredníctvom   možno   dosiahnuť   úpravu,   ktorá odstráni prípadné   budúce   spory medzi   jeho účastníkmi   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. 3 Cdo 137/96). V rozsudku sp. zn. 3 Cdo 146/03 Najvyšší súd SR uviedol, že ust. § 80 písm. c/ O. s. p. pripúšťa žalobu na určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, len za podmienky, že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom   právnom   vzťahu   môže   dosiahnuť   odstránenie   spornosti   a   ochranu   práv a oprávnených   záujmov   práve   len   navrhovaným   určením.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   ak žaloba na určenie neslúži potrebám života (buď sa neistej situácie vôbec nedotýka, alebo ju nerieši - spornosť neodstraňuje), alebo ak má žalobca inú možnosť, ako odstrániť vzniknutú neistú   situáciu   právneho   vzťahu   účastníkov,   nie   je   takáto   žaloba   účelná   a   procesne prípustná a treba ju zamietnuť. V rozsudku sp. zn. 4 Cdo 49/2003 Najvyšší súd uviedol, že naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť.

V prejednávanej veci bolo zistené, že žalobcovi bola právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 18. 1. 2007 č. k. 16C 103/2001-384 priznaná suma 494.985,- Sk s prísl. z titulu náhrady škody. V uvedenom konaní vystupovala právna predchodkyňa   žalovanej   v   procesnom   postavení   vedľajšieho   účastníka   a   ako   takej   jej nebolo   možné   uložiť   povinnosť zaplatiť   žalobcovi náhradu škody   494   985   Sk.   Vedľajší účastník totiž nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v spore, t. j. nie je subjektom, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Jeho účasť v konaní je podmienená   právnym   záujmom   na   víťazstve   účastníka,   na   strane   ktorého   v   konaní vystupuje.   Z   tohto   hľadiska   medzi   žalobcom   a   žalovanou   neexistuje   aktuálny   stav objektívnej právnej neistoty, ktorý by bol ohrozením žalobcovho právneho postavenia. Aj keby existoval naliehavý právny záujem na požadovanom určení, žalobe by nebolo možné vyhovieť. Nie je totiž možné určiť, že žalobca má právo na náhradu škody voči žalovanej,   ktorá   škodu   nespôsobila   a   so   žalobcom   nie   je   v   žiadnom   právnom   vzťahu (v právnom vzťahu je k poistenému, ktorým bola spoločnosť R., spol. s r. o.). Z tohto dôvodu tiež   nie   je   možné   určiť,   že   žalovaná   je   povinná   uhradiť   žalobcovi   škodu   solidárne so spoločnosťou   R.,   spol.   s   r.   o.   (ktorá   navyše   ani   nie   je   účastníčkou   tohto   konania). V súvislosti   s   touto   (druhou)   časťou   petitu   žaloby   odvolací   súd   dodáva,   že   sa   nejedná o žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b/ O. s. p. Ak by išlo o žalobu na plnenie, musela by byť formulovaná tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi konkrétnu peňažnú sumu. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 93/2010-103 z 3. decembra   2010,   ktorým   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   podľa   §   80   písm.   c)   OSP zamietol   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu.   K   tomuto   právnemu   záveru v odôvodnení svojho rozsudku okresný súd uviedol:

„S poukazom na obsah a výklad ustanovenia § 80c O. s. p., o tzv. určovacej žalobe a posúdením obsahu oboch petitov uvedených v návrhu na začatie konania, je súd toho názoru,   že   navrhovateľ   sa   domáha   od   súdu   určenia   práva,   a   to   aj   v   prípade   návrhu, v ktorom sa domáha určenia, že jeho nárok na náhradu škody na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku, uvedeného v návrhu je povinný zaplatiť odporca, a to spoločne a nerozdielne s odporcom uvedeným v predmetnom rozsudku.

Podmienkou   úspešného   uplatnenia   určovacieho   návrhu   podľa   ustanovenia   §   80 písm. c) O. s. p. je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takom určení. Existencia naliehavého   právneho   záujmu   pritom   zaťažuje   navrhovateľa.   Preto   základnou   otázkou, ktorou   sa   musel   súd   v   konaní   zaoberať   predtým,   ako   prikročil   k   vecnému   skúmaniu samotnej   žaloby,   bolo   posúdenie   naliehavosti   právneho   záujmu   navrhovateľa   na požadovanom určení.

Podľa   ustálenej   súdnej   judikatúry   je   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom určení (či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je) daný vtedy, ak by bez takého určenia bolo právne postavenie žalobcu ohrozené alebo neisté a výrok rozhodnutia súdu by toto ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v jeho právnom postavení odstraňoval bez tohto, aby ukladal splnenie nejakej povinnosti. Naliehavý právny záujem je daný tiež vtedy, ak medzi účastníkmi konania existuje stav objektívnej právnej neistoty, ktorý predstavuje ohrozenie právneho postavenia žalobcu a možno ho odstrániť práve rozhodnutím súdu podľa § 80 písm. c) O. s. p. Keďže určovacia žaloba má preventívnu povahu a jej účelom je poskytnutie ochrany právnemu postaveniu žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, nie je opodstatnená tam, kde už k takému porušeniu právneho vzťahu alebo práva došlo. Ak už k takému porušeniu totiž došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá   z   porušenia   práva   vyplýva,   nemá   preventívna   ochrana   poskytovaná   podľa   §   80 písm. c)   O.   s.   p.   žiaden   zmysel   a   význam   (k   tomu   aj   rozhodnutie   NS   SR,   sp.   zn. 4Cdo 49/2003). Určovacia žaloba má totiž slúžiť potrebám praktického života a nemôže viesť k zbytočnému rozmnožovaniu súdnych sporov.

V predmetnej veci sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi určenia existencie jeho práva na výplatu náhrady škody priznanej mu právoplatným a vykonateľným rozhodnutím a zároveň žiadal určiť, že jeho priznaný právny nárok je povinný uhradiť odporca spoločne a nerozdielne s odporcom uvedenom v predmetnom rozhodnutí.

Pokiaľ navrhovateľ odôvodňoval podanie návrhu na určenie existencie práva vyššie uvedenými   skutočnosťami,   nepreukázal   danosť   naliehavého   právneho   záujmu   na požadovanom určení. V prvom rade treba uviesť, že danosť naliehavosti právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení je v tomto prípade objektívne vylúčená, na základe tej skutočnosti, že právne postavenie navrhovateľa nie je ohrozené ani neisté, jeho právu, resp.   právom chránenému záujmu bola v súdnom konaní zabezpečená účinná ochrana, navrhovateľ disponuje právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, na podklade ktorého je vedené exekučné konanie a je možné predpokladať, že pohľadávka navrhovateľa bude do času nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia v tomto konaní uspokojená. Vychádzajúc z tejto úvahy sa potom uplatnenie práva navrhovateľom v tomto konaní javí ako absolútne neúčelné a niet dôvodu, pre poskytnutie opätovnej súdnej ochrany, pretože jeho právo na súdnu ochranu bolo realizované právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č. k. 16C103/2001-348 zo dňa 18. 01. 2007.

Podľa ustálenej súdnej judikatúry, ak súd zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené, aby súd žalobu zároveň preskúmal z vecnej stránky.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, súd návrh navrhovateľa zamietol. Súd sa nezaoberal vecným posudzovaním nároku navrhovateľa; k nemu by pristúpil dospejúc k záveru o danosti naliehavého právneho záujmu navrhovateľa podľa § 80 písm. c) O. s. p.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa.   Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že konajúce súdy posúdili jeho žalobu ako určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, a tiež nesúhlasí s výkladom podmienky naliehavého právneho záujmu podľa uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Z odôvodnenia rozsudku   okresného súdu vyplýva, že okresný súd v prvom   rade hodnotil charakter žaloby, ktorú podal sťažovateľ. Sťažovateľ v žalobe žiadal, aby okresný súd určil, že „existuje právo navrhovateľa na výplatu úhrady škody, ktorá bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16 C/103/2001-384 zo dňa 18. 1. 2007“, a tiež aby určil,   že „navrhovateľov nárok na náhradu škody na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava I... je povinný uhradiť odporca, a to spoločne a nerozdielne s odporcom zaviazaným v uvedených rozhodnutiach“. Krajský súd v spojení s okresným súdom vyhodnotil žalobu sťažovateľa ako žalobu o určenie, že je tu právo podľa § 80 písm. c) OSP. Následne konajúce súdy hodnotili, či existuje naliehavý právny záujem na uvedenom určení, teda či je splnená zákonná podmienka podľa § 80 písm. c) OSP. Na základe zisteného skutkového stavu konajúce súdy dospeli k záveru, že v uvedenej veci nie je daný naliehavý právny záujem na určení existencie uvedených práv. Tento právny záver odôvodnili s poukazom na doterajšiu súdnu prax, ktorá vymedzila obsah uvedenej zákonnej podmienky podľa § 80 písm. c) OSP. Konajúce súdy poukázali na to, že právne   postavenie   sťažovateľa   nie   je   ohrozené,   prípadne   neisté.   Právu,   resp.   právom chránenému záujmu sťažovateľa bola zabezpečená účinná súdna ochrana, ktorej výsledkom je právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, na podklade ktorého je vedené exekučné konanie. Konštatovali tiež, že uplatnenie práva sťažovateľa sa javí ako neúčelné, preto nie je dôvod   poskytnúť opätovnú   súdnu   ochranu. Z   uvedeného   vyplýva,   že   konajúce   súdy   sa nestotožnili   s   argumentáciou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   naliehavý   právny   záujem na uvedenom určení je daný z dôvodu, že sťažovateľ sa iným spôsobom nemôže domôcť svojho nároku voči odporcovi a poistiteľovi.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   poukazujúc na odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   odôvodnil   svoj   rozsudok   ústavne akceptovateľným   spôsobom,   relevantné   skutkové   zistenia   vyplývajú   z   vykonaných dôkazov, právne hodnotenie a právne závery sú logické a ústavný súd sa s nimi stotožňuje. Právne posúdenie veci je založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   tento   výklad   je   logický,   zodpovedá   zmyslu   a   účelu krajským súdom a okresným súdom uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd s poukazom na rozsudok okresného súdu svoje závery primerane odôvodnil, nemožno ich teda považovať za zjavne neodôvodnené s tým, že nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, preto sú tieto závery ústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj právny názor, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   [predovšetkým   §   80   písm.   b) a písm. c)] krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z   uvedených   dôvodov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   časť   sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   rozsudkom   z   5.   mája   2011 a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na to, že rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 103/2001-384 z 18.   januára   2007   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   238/2007-404 zo 17. októbra 2007 nebol spochybnený a je exekučným titulom na vymoženie pohľadávky sťažovateľa bez potreby určovacou žalobou rozhodnúť o jeho nároku, ktorý mu už bol právoplatne priznaný.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012