znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. R., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Sžo 240/2009 a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2011   doručená   faxom   a 12.   januára   2011   poštou   sťažnosť   Ing.   J.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 240/2009 z 30.   septembra   2010   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“   alebo   „napadnutý   rozsudok“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   ako   profesionálny   vojak   nemal   splniť   normy z pohybovej výkonnosti (v prípade robenia kľukov, podpôr ležmo a dvanásťminútového behu)   za   rok   2007,   a to   v dôsledku   prerušenia   ich   vykonávania   počas   preskúšania. Disciplinárnym   rozkazom   veliteľa   brigády   velenia,   riadenia   a prieskumu   Vojenského útvaru 3030   Z.   č. p.:   VÚ-47-37/2007   z 19.   decembra   2007   bolo   sťažovateľovi uložené disciplinárne   opatrenie,   a to   zníženie   služobného   platu   o 5 %   na   tri   mesiace z posledného priznaného služobného platu. V zápise o vyjadrení profesionálneho vojaka k disciplinárnemu previneniu z toho istého dňa sťažovateľ výslovne uviedol, že sa k veci nevyjadruje.

Proti   uloženému   disciplinárnemu   opatreniu   podal   sťažovateľ   14.   januára   2008 odvolanie, na základe ktorého veliteľ veliteľstva vzdušných síl Slovenskej republiky (ďalej len   „veliteľ   veliteľstva   vzdušných   síl“)   rozhodnutím   č. p.:   VVzS-354-1/2008-PPV z 26. februára   2008   napadnuté   rozhodnutie   o uložení   disciplinárneho   opatrenia   č. p.: VÚ-47-37/2007   z 19.   decembra   2007   zrušil   a vec   vrátil   na   nové   konanie a rozhodnutie prvostupňovému správnemu orgánu.

Následne veliteľ brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z. disciplinárnym rozkazom č. p.: VÚ-42/2008 z 27. marca 2008 opätovne rozhodol o znížení služobného platu sťažovateľa o 5 % na tri mesiace z posledného priznaného služobného platu. Sťažovateľ podal proti označenému disciplinárnemu rozkazu odvolanie, na základe ktorého   bol   aj   tento   rozkaz   rozhodnutím   veliteľa   veliteľstva   vzdušných   síl   č. p.: VVzS-554-2-3/2008-PPV z 9. júna 2008 zrušený a vec bola znovu vrátená na nové konanie a rozhodnutie.

V ďalšom   konaní   veliteľ   brigády   velenia,   riadenia   a prieskumu   Vojenského útvaru 3030 Z. vyzval 16. júna 2008 sťažovateľa a jeho právnu zástupkyňu na súčinnosť vykonaním dôkazu výpoveďou na 26. jún 2008, resp. ak by sa sťažovateľ nemohol v tomto termíne z vážnych dôvodov zúčastniť vykonania uvedeného dôkazu, mal sa do 1. júla 2008 písomne vyjadriť k veci, najmä predložiť navrhované dôkazy spolu s odôvodnením s tým, že mu bude umožnené nahliadnuť do spisového materiálu. Doručenie predmetnej výzvy, resp.   právne   účinky   fikcie   doručenia   boli   sťažovateľom   následne   spochybňované. Nespornou skutočnosťou bolo, že 19. júna 2008, t. j. v deň doručenia výzvy, sťažovateľ vykonával nepretržitú 24-hodinovú službu vo Vojenskom útvare Z. V ten istý deň bola písomnosť   (t. j.   výzva   zo   16.   júna   2008)   doručená   právnej   zástupkyni   sťažovateľa. Sťažovateľ si zásielku prevzal osobne až 26. júna 2008. V každom prípade sťažovateľ sa 26. júna 2008 na výzvu na súčinnosť na účely podania výpovede nedostavil a do 1. júla 2008 ani písomne nevyjadril.

Už 25. júna 2008 podal sťažovateľ ako účastník správneho konania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne námietky predpojatosti proti vec vybavujúcemu poručíkovi M. V.,   poručíkovi   JUDr.   M.   M.   a proti   veliteľovi   útvaru   plk. generálneho   štábu. O sťažovateľom vznesených námietkach predpojatosti rozhodol veliteľ útvaru 1. júla 2008 č. p.: VÚ-42-46/2008 tak, že ich vo vzťahu ku všetkým trom namietaným osobám zamietol.

Veliteľ brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z. následne 11.   júla   2008   rozhodol   disciplinárnym   rozkazom   č. p.:   VÚ-42-46/2008   o   uložení disciplinárneho   opatrenia   sťažovateľovi,   a to   v podobe   zníženia   služobného   platu   o 5 % na tri   mesiace   z posledného   priznaného   služobného   platu.   Proti   tomuto   rozhodnutiu sťažovateľ podal 21. júla 2008 odvolanie, v ktorom namietal porušenie svojho práva ako účastníka   konania   obhajovať   sa   tvrdiac,   že   neboli   splnené   podmienky   zákonnej   fikcie doručenia podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku. Výhrady sťažovateľa sa zároveň týkali aj toho, že o jeho námietke predpojatosti smerujúcej proti veliteľovi útvaru rozhodovala tá istá osoba, proti ktorej táto námietka smerovala.

Odvolací   správny   orgán   predvolal   sťažovateľa   na   vypočutie   16.   septembra   2008 s tým, že pokiaľ sa ho nebude môcť zúčastniť v tomto termíne, určil mu náhradný termín na 18.   september   2008.   Predvolanie   bolo   doručené   právnej   zástupkyni   sťažovateľa 4. septembra   2008   a   sťažovateľovi   10.   septembra   2008.   Právna   zástupkyňa sťažovateľa podaním   z   18.   septembra   2008   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   nariadenom   vypočutí z dôvodu kolízie so súdnymi pojednávaniami v iných veciach. Nenavrhla určiť nový termín a ani   neuviedla   žiadne   skutočnosti   na   obranu   sťažovateľa.   Sťažovateľ   prostredníctvom svojej   právnej   zástupkyne   podaním   z   22.   septembra   2008   vyslovil   názor, „že   postup odvolacieho orgánu, ktorý mienil doplniť dokazovanie výsluchom sťažovateľa v odvolacom konaní, je v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 129 Zákona č. 346/2005 Z. z.“, a zároveň   poukázal „na   nesprávnosti   v postupe   správneho   orgánu   ako   aj   na   opätovné nedostatky   zistenia   skutočného   stavu   a právneho   posúdenia   rozhodnutia   zo   dňa 11. 07. 2008“.

Veliteľ   veliteľstva   vzdušných   síl   odvolanie   sťažovateľa   proti   disciplinárnemu rozkazu z 11. júla 2008 rozhodnutím č. p.: VVzS-354-3/5-2008-PPV z 30. septembra 2008 zamietol a napadnuté prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil.

Proti rozhodnutiu veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.: VVzS-354-3/5-2008-PPV z 30. septembra 2008 sťažovateľ podal 9. decembra 2008 žalobu o preskúmanie rozhodnutia Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (tvrdiac, že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), § 250j ods. 2 písm. c) OSP (namietajúc, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci) a § 250j ods. 2 písm. e) OSP (vyjadrujúc názor, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia).

V súvislosti s doručením výzvy na súčinnosť zo 16. júna 2008, na základe ktorej sa mal sťažovateľ dostaviť 26. júna 2008 z dôvodu podania výpovede, namietal nesplnenie predpokladov   pre   zákonnú   fikciu   doručenia   v zmysle   § 24   ods. 2   Správneho   poriadku. Sťažovateľ ďalej vzniesol výhrady proti nesprávnemu postupu prvostupňového orgánu pri rozhodovaní o námietke predpojatosti   a zároveň argumentoval tým, že odvolací správny orgán   nie je oprávnený   vykonať v rámci   odvolacieho   konania ďalšie   dôkazy   (výpoveď sťažovateľa   ako   účastníka   konania).   Sťažovateľ   navrhol,   aby   krajský   súd   napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   rozhodol   o žalobe   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal   preskúmania rozhodnutia   veliteľa   veliteľstva   vzdušných   síl   č. p.:   VVzS-354-3/5-2008-PPV z 30. septembra 2008 rozsudkom č. k. 24 S/6/2008-44 z 31. marca 2009, ktorým jeho žalobu ako podanú bez právneho dôvodu zamietol.

V odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku krajský súd okrem iného uviedol, že „... je potrebné zdôrazniť, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené   v žalobe   (žalobné   dôvody),   ktoré   už   boli   uplatnené   v odvolaní   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   správnemu   orgánu   a s ktorými   sa   musel   žalovaný   ako odvolací orgán vysporiadať vo svojom druhostupňovom rozhodnutí napadnutým žalobou. Inak by potom preskúmavacie súdne konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho konania ako nevyhnutného   predpokladu   na   podanie   žaloby   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia žalovaného súdom podľa druhej hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sž 67-68/01, 4 Sž 69-70/01 – ZSP 3/2002)“.

Krajský súd sa preto zaoberal iba námietkou sťažovateľa, že bolo porušené jeho právo „obhajovať   sa“ a argumentáciou   smerujúcou   proti   namietanému   nesprávnemu postupu   prvostupňového   správneho   orgánu   pri   rozhodovaní   o námietkach   predpojatosti. Vo vzťahu   k porušeniu   práva „obhajovať   sa“ krajský   súd   okrem   iného   uviedol: „... účastník počas konania na prvostupňovom orgáne, v ktorom boli vydané tri rozhodnutia a aj v rámci odvolacieho konania, mal možnosť pred uložením disciplinárneho opatrenia vyjadriť sa k veci, navrhnúť dôkazy a obhajovať sa. V posudzovanom prípade sa účastník vyslovene vzdal tohto práva a ďalšie možnosti, ktoré mu poskytol prvostupňový a odvolací správny orgán, nevyužil...“ Vo vzťahu k námietkam predpojatosti krajský súd vychádzal z toho, že rozhodnutie o námietkach č. p.: VÚ-42-46/2008 nie je predmetom preskúmavania správneho súdu. Krajský súd s ohľadom na § 135 ods. 2 OSP poukázal na to, že námietka predpojatosti „je   svojím   obsahom   však   len   výhradou   proti   procesnému   postupu“, a konštatoval, že „pokiaľ by išlo o vadu postupu správneho orgánu, táto v danom prípade nemohla mať vplyv na správnosť vydaného rozhodnutia“.

Proti   zamietajúcemu   rozsudku   prvostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd sa zaoberal iba jeho námietkou, že bolo porušené jeho právo   obhajovať   sa,   a   tiež   námietkou   smerujúcou   proti   nesprávnemu   postupu prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní o námietke predpojatosti, ale ďalšími námietkami uplatnenými v žalobe sa nezaoberal. V dôsledku toho mal byť podľa názoru sťažovateľa   naplnený   odvolací   dôvod   podľa   § 205   ods. 2   písm. f)   OSP   (rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), § 205 ods. 2 písm. d) OSP (súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a § 205 ods. 2 písm. a) OSP (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom).

Sťažovateľ považoval za odňatie možnosti konať pred súdom to, že sa krajský súd zaoberal   iba   niektorými   z jeho   námietok,   no nie   všetkými   vadami   konania,   na   ktoré poukázal v žalobe, hoci ich právna zástupkyňa zhrnula vo vyjadrení pre odvolacie konanie z 22. septembra 2008.

Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa taktiež nevysporiadal s namietanou vadou konania, že sa sťažovateľ dozvedel o výpovedi npor. M. z 18. januára 2008, ktorá tvorila podklad   na   rozhodnutie   vo   veci,   až   z odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   správneho orgánu.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   malo   spočívať   tiež   v nesprávnom   výklade a aplikovaní § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 346/2005 Z. z.“), podľa ktorého za disciplinárne previnenie   možno   uložiť   disciplinárne   opatrenie   do   30   dní   odo   dňa,   keď   sa   vedúci služobného úradu alebo veliteľ o spáchaní disciplinárneho previnenia dozvedel, najneskôr však   do   jedného   roka   odo   dňa   spáchania   disciplinárneho   previnenia,   ako   aj   v závere „... o možnosti vyjadriť sa na svoju vlastnú obhajobu“. Sťažovateľ napokon nesúhlasil ani so   spôsobom,   akým   sa   krajský   súd   vysporiadal   a tými   jeho   námietkami,   ktorým   sa v odôvodnení svojho rozsudku venoval.

Najvyšší súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 24 S/6/2008-44 z 31. marca 2009 rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 240/2009 z 30. septembra 2010, ktorým napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil. Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskom súdnom konaní   (vrátane   preskúmavania   zákonnosti   orgánov   verejnej   správy   a zákonnosti rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci   v rámci   správneho súdnictva)   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade   preto nie   je oprávnený   posudzovať správnosť skutkových   a právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 158/09)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť zoznam   možných   pochybení najvyššieho   súdu,   ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku   s   ústavou   (IV. ÚS 270/09,   IV. ÚS 27/2010).   Navyše   to   platí   o to   viac,   ak   ide o sťažnosť, ktorou je namietané preskúmanie rozhodnutia v správnom súdnictve.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 240/2009 z 30. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku pochybení v konaní tým, že správne orgány a následne vo veci konajúce všeobecné súdy vychádzali z nesprávne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a nezaoberali sa jeho námietkami, resp. sa s nimi vysporiadali ústavne nekonformným spôsobom.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V danom   prípade   možno   osobitne   vyabstrahovať   tri   skupiny   námietok,   ktorými sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť a s ktorými je podľa názoru ústavného súdu potrebné zaoberať sa a vyhodnotiť ich spoločne.

Prvá námietka ja založená na tvrdení, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, obhajovať sa a vyjadriť sa k veci, osobitne tým, že vo vzťahu k okolnostiam doručovania výzvy veliteľa brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z.   zo   16.   júna   2008   na   jeho   vypočutie   neboli   splnené   podmienky   právnej   fikcie (náhradného) doručenia v zmysle § 24 ods. 2 Správneho poriadku, a v súvislosti s tým, že sa sťažovateľ   o výpovedi   npor.   M.   dozvedel   až   z rozhodnutia   správneho   orgánu,   ktorý rozhodoval o odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu.

Druhá námietka sťažovateľa sa týka toho, že v správnom konaní predchádzajúcom napadnutému   rozsudku   malo dôjsť   k vadám   spočívajúcim   v tom,   že   v čase   po   vznesení námietok predpojatosti sťažovateľom vykonávali úkony osoby, proti ktorým boli námietky vznesené, pričom táto vada bola konajúcimi súdmi v správnom súdnictve nesprávne právne posúdená.

Napokon tretia námietka smeruje proti tomu, že najvyšší súd mal nesprávne právne posúdiť vec, a to osobitne vo vzťahu k § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. prehliadajúc vzťah uvedeného zákona a Správneho poriadku.

K jednotlivým   dôvodom,   ktoré   sťažovateľ   použil   ako   argumenty   na   preukázanie opodstatnenosti jeho sťažnosti, najvyšší súd uviedol:

K odňatiu možnosti konať pred súdom

Vo vzťahu k doručovaniu výzvy zo 16. júna 2008 sťažovateľ uvádza, že nedošlo k splneniu   podmienok   náhradného   doručenia   podľa   § 24   ods. 2   v spojitosti   s   § 25 Správneho poriadku, pretože sa v prvý deň doručenia nezdržiaval v mieste (na adrese), kde mala   byť   písomnosť   doručená.   Podľa   sťažovateľa „Správne   orgány   aj   súdy   obidvoch stupňov   obišli   tento   nedostatok   v postupe   správneho   orgánu   poukazovaním   na   to,   že predvolanie na výsluch bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľa.“.

Najvyšší   súd   v namietanom   rozsudku   k   námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa nemožnosti „vyjadriť sa k veci, navrhnúť dôkazy a obhajovať sa“ okrem iného uviedol, že „táto   námietka   nebola   spôsobilá   spochybniť   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia žalovaného,   pretože   nebolo   sporné,   že   žalobca   a ani   jeho   právna   zástupkyňa   nevyužili možnosť vyjadriť sa k veci, predložiť dôkazy a brániť sa v lehote, ktorú určil prvostupňový správny orgán, a to do 1. 7. 2008“.

Najvyšší   súd   ďalej   konštatoval,   že   žalobca   bol   o tom,   že   sa   má   26.   júna   2008 uskutočniť dôkaz jeho výpoveďou, najneskôr deň predtým informovaný svojou právnou zástupkyňou, no napriek tomu sa vykonania tohto dôkazu nezúčastnil. Sťažovateľ ani jeho právna   zástupkyňa   nezaslali   správnemu   orgánu   písomné   vyjadrenie   k veci   spolu s navrhovaným   dôkazmi,   hoci   tak   mali   v prípade,   že   nebude   možné   vykonať   dôkaz výpoveďou, urobiť do 1. júla 2008.

Najvyšší súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že odvolací správny orgán predvolal sťažovateľa   ako   účastníka   konania   na   vykonanie   dôkazu   výpoveďou   na   dva   termíny (16. a 19. septembra 2008), ale žalobca a ani jeho právna zástupkyňa sa nedostavili ani na jeden z nich.

Podľa najvyššieho súdu „možnosť vyjadriť sa k veci v zmysle § 128 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. bola žalobcovi jednoznačne poskytnutá či už vo forme vykonania dôkazu výpoveďou alebo zaslania písomného vyjadrenia, pričom námietka žalobcu, že o tom, že dňa 26. 6. 2008 sa má uskutočniť dôkaz jeho výpoveďou sa dozvedel až dňa 26. 6. 2008, kedy zásielku osobne prevzal, nič nemení na skutočnosti, že vyjadriť sa k veci písomne, resp. predložiť návrhy na dokazovanie mal možnosť (podľa obsahu predmetnej výzvy) až do dňa 1. 7. 2008“.

Najvyšší   súd   ďalej ozrejmil,   prečo   nepovažuje námietku   sťažovateľa týkajúcu   sa nemožnosti   vyjadriť   sa   k výpovedi   npor.   M.   za   dôvodnú,   a to   napriek   skutočnosti,   že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto námietkou nevysporiadal. Podľa najvyššieho   súdu   z obsahu   spisu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   mal   vedomosť   o tom,   že podkladom rozhodnutia o disciplinárnom opatrení bola výpoveď npor. M. už z rozhodnutia veliteľa veliteľstva vzdušných síl č. p.: VVzS-354-1/2008-PPV z 26. februára 2008, resp. z následného prvostupňového rozhodnutia veliteľa brigády velenia, riadenia a prieskumu Vojenského útvaru 3030 Z. č. p.: VÚ 42/2008 z 27. marca 2008. Zároveň bol sťažovateľ najneskôr   26.   júna   2008   oboznámený   s možnosťou   nahliadnuť   do sprístupneného   spisu v zmysle § 23 Správneho poriadku.

Vzhľadom na citované odôvodnenie a z neho vyplývajúce závery sa podľa názoru ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nejaví   z aspektu   námietky sťažovateľa   o odňatí   možnosti   konať pred   súdom   ako   zjavne neodôvodnený,   svojvoľný alebo ústavne neudržateľný, resp. spôsobilý vyvolať porušenie sťažovateľom v sťažnosti označených práv zaručených v ústave a dohovore.

K námietkam predpojatosti a nesprávnemu právnemu posúdeniu ich dôsledkov

Vo vzťahu k námietkam o predpojatosti osôb najvyšší súd považuje právny názor krajského súdu za vecne správny zdôrazňujúc, že „v postupe správneho orgánu v zmysle námietok žalobcu, nedošlo k takému pochybeniu, ktoré by bolo možné posúdiť ako vadu konania“. Najvyšší súd taktiež zvýraznil záver krajského súdu v tejto otázke, keď uviedol, že „pokiaľ správny orgán má stanovenú lehotu na rozhodnutie, vykonanie dôkazu je takým úkonom, ktorý odklad nepripúšťa“.

K námietke   spočívajúcej   v tvrdení   o nesprávnom   právnom   posúdení prekluzívnej lehoty podľa § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil vplyv prekluzívnej lehoty podľa § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. v súvislosti s § 81 a § 128 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. vo vzťahu k Správnemu poriadku.

Podľa   § 81   zákona   č. 346/2005   Z. z.   na   konanie   vo   veciach   služobného   pomeru profesionálneho vojaka sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (poznámkou č. 28 pod čiarou sa odkazuje na Správny poriadok ) ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 128 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. pred uložením disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Profesionálnemu vojakovi musí byť pred uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.

Podľa § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. za disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie do 30 dní odo dňa, keď sa vedúci služobného úradu alebo veliteľ o spáchaní disciplinárneho previnenia dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   má   v 30-dňovej   lehote   ustanovenej   v   § 129   ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. uskutočniť správne konanie na oboch stupňoch a po uplynutí tejto lehoty   už   nemožno   dopĺňať   dokazovanie   alebo   odstraňovať   vady   konania   v rámci odvolacieho konania.

Najvyšší súd sa s týmto názorom sťažovateľa nestotožnil. K námietke týkajúcej sa nemožnosti   doplniť   dokazovanie   v rámci   odvolacieho   konania   pred   správnym   orgánom najvyšší súd poukázal na možnosť aj z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy s odkazom na   § 59   ods. 1   Správneho   poriadku,   podľa   ktorého   odvolací   správny   orgán   preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Lehota ustanovená v § 129 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z. tak   podľa   najvyššieho   súdu   nebráni   v možnosti   doplniť   dokazovanie   ani   v rámci odvolacieho správneho konania.

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   sťažovateľom   namietanou   nedostatočnosťou a neúplnosťou   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   v celom   rozsahu   zotrváva   na   svojej konštantnej   judikatúre,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj odvolacieho a dovolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje na záver o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Napokon je potrebné dodať, že v danom prípade rozhodoval najvyšší súd v rámci správneho súdnictva, a preto bolo jeho úlohou posúdiť iba zákonnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu, resp. spôsobu, akým sa   s jeho zákonnosťou vysporiadal prvostupňový súd.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím   vlastným.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu   z hľadiska posudzovania   zákonnosti   napadnutého   rozsudku,   právne   závery   najvyššieho   súdu (vychádzajúce z existujúcich skutkových zistení) vo vzťahu k dôvodom sťažnosti nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   preskúmal   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 240/2009 z 30. septembra 2010 v naznačenom smere a zistil, že   odôvodnenie   rozhodnutia   dalo   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   to,   o   aké   dôkazy najvyšší   súd   oprel   svoje   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval a prečo nevykonal i ďalšie dôkazy. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd správne   posúdil   skutkový   stav   a   rozhodol   v   súlade   s   platnými   právnymi   predpismi. Vzhľadom na to uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím najvyššieho súdu a tvrdeným porušením   základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je žiadna príčinná súvislosť. Rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok   právnych   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmto   súdom,   a tiež   ani   to,   že   by   závery, ku ktorým   dospel,   boli   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore   či   urobené v zrejmom   omyle a v   nesúlade s platnou   právnou   úpravou.   Tvrdenia   sťažovateľa   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo   pre   neho   s   nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením základného práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného uzavrel, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 240/2009   z   30.   septembra   2010   nie   je svojvoľný   a právnymi   závermi   v ňom obsiahnutými sa nemohlo zasiahnuť do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011