znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., Česká republika, ktorou namietal porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 36   ods. 1   a   čl. 37   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd, ako aj práva   podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp. zn.   20 C 82/2008   z 3.   augusta   2009 a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   14 Co 299/2009   z 30. septembra   2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2009 doručená sťažnosť Š. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len   „listina“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 82/2008 z 3. augusta 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 299/2009 z 30. septembra 2009 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   okrem   iného   v stručnej   sťažnosti   uviedol,   že   nesúhlasí   s napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie z 10. júna 2008 doplnené podaním z 12. júna 2009 „o bezdôvodné obohatenie a náhradu škody“, ani s napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Sťažovateľ zdôraznil,   že   označenými   uzneseniami   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva „na spravedlivý proces a soudní ochranu... a právo na právní pomoc v řízení před soudmi a to   již   od   počátku   řízení“ okrem   iného   aj tým,   že   ho   okresný   súd   mal   upozorniť,   že „mal možnosť obrátit se na Slovenskú advokátskú komoru za účelem ustanovení právného zástupce (advokáta) jak tomu je bez problémů v České republice“. Preto podľa názoru sťažovateľa oba súdy pochybili, keď vec zjednodušili a domnievali sa, že sťažovateľ sa svojho práva už nebude „dožadovat“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   30.   septembra   2009   č. k. 14 Co/299/2009-62   i uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   dňa   3.   8.   2009   č. k. 20 C 82/2008-58 se zrušují a věc se vrací ke znovuprojednání.“

V závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   z dôvodu,   že   spĺňa   podmienky na oslobodenie   od súdnych   poplatkov,   ako aj na „určení právního   zástupce (advokáta) ex offo“,   požiadal   Slovenskú   advokátsku   komoru   o jeho „určení“,   ktorý „doplní   toto podání i specifikaci žalobního petitu a doloží plnú moc“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z   uvedených   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   sťažovateľ mohol proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie z 10. júna 2008 doplnené podaním z 12. júna 2009, ako účinný prostriedok nápravy využiť odvolanie, a ako je zrejmé z jeho sťažnosti, túto možnosť využil, aj keď bezúspešne, pretože krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu (vzhľadom na už spomínaný princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy) bolo potrebné sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prerokovávaná   sťažnosť   ďalej   smeruje   aj   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn. 14 Co 299/2009 z 30. septembra 2009, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 C 82/2008 z 3. augusta 2009 o odmietnutí podania sťažovateľa podľa § 43 ods. 2 OSP. Keďže podstata sťažovateľových námietok uplatnených v sťažnosti spočíva v tom, že mu bola postupom všeobecných súdov v predmetnom konaní odňatá možnosť konať pred súdom, mal podľa názoru ústavného súdu možnosť podať v záujme ochrany svojich práv proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie v zmysle § 237 písm. f) OSP (pozri napr. I. ÚS 328/09, III. ÚS 39/2010), avšak zo sťažnosti ani so súvisiaceho súdneho spisu vyžiadaného ústavným súdom nevyplýva, že by tak bol urobil.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti   konať   pred   súdom   môže   dôjsť   nielen   činnosťou   súdu,   ktorá   rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pretože   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   nevyužil   inštitút dovolania ako mimoriadneho opraveného prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP, nenaplnil ani   hypotézu   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde,   pretože   nevyčerpal   všetky   procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

Keďže   princíp   subsidiarity   neumožňuje   ústavnému   súdu   rozhodovať o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napríklad   I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97), nie je ani vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že postupom oboch označených súdov došlo k porušeniu jeho základného práva na právu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, a to tým, že pokiaľ mu všeobecné   súdy „upreli   určit   právního   zástupce   ex   offo“,   potom   ho   mali   upozorniť na možnosť obrátiť sa so žiadosťou o jeho určenie na Slovenskú advokátsku komoru.

K uvedenému ústavný súd poukazuje na to, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   nevyplýva   povinnosť   všeobecného   súdu   poučiť   účastníka   konania o možnosti požiadať Slovenskú advokátku komoru o určenie advokáta. Podľa § 30 OSP v znení   účinnom   v relevantnom   čase   bol   súd   povinný   poučiť   účastníka   (u   ktorého   sú predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov) iba o možnosti ustanovenia advokáta sudcom alebo povereným zamestnancom súdu a na jeho žiadosť, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. Ako vyplynulo zo spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec, sťažovateľ už v žalobnom návrhu sám požiadal o zástupcu z radov advokátov. Okresný súd uznesením sp. zn. 20 C 82/08 z 1. augusta 2008 však sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a taktiež nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.   Krajský   súd   toto   uznesenie   okresného   súdu   uznesením   sp. zn.   5 Co 234/08 z 30. apríla 2009 potvrdil.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného   práva   podľa   čl. 37   ods. 2   listiny   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v snahe   vyjsť   sťažovateľovi   v ústrety   (keďže   oznámil,   že   požiadal Slovenskú   advokátsku   komoru   o určenie   advokáta,   ktorý „doplní...   podání   i specifikaci žalobního petitu a doloží plnú moc“), vyzval sťažovateľa, aby v určenej lehote oznámil ústavnému súdu jeho meno, a následne na žiadosť sťažovateľa predĺžil sťažovateľovi lehotu na jeho oznámenie. Na ďalší dopyt sťažovateľa týkajúci sa možnosti jeho zastupovania advokátom   zapísaným   v Českej   advokátskej   komore   už   ústavný   súd   po   opätovnom posúdení   argumentácie   sťažovateľa   a preštudovaní   súvisiaceho   spisového   materiálu vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nepovažoval za potrebné reagovať.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010