znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. M., B., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 244/2007 z 18. septembra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2007   doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 244/2007 z 18. septembra 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   na   základe   sťažovateľkou podaného odvolania proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp zn. 14 Ccu 14/2003 v konaní o zaplatenie sumy 1 073 000 Sk s príslušenstvom je krajským súdom vedené odvolacie konanie pod sp. zn. 16 Co 244/2007. Sťažovateľku ako advokátku v predmetnom konaní žalujú jej bývalí klienti P. B. a Ľ. B. z dôvodu jej údajného obohatenia sa pri poskytovaní právnej pomoci.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 16   Co 244/2007   z 18.   septembra 2007   nepriznal sťažovateľke oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v odvolacom konaní. Predmetné uznesenie krajského súdu sťažovateľka považuje za „protiprávne, nakoľko bolo vydané v rozpore s ust. § 138 ods. 1 OSP (Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva)   a tiež s článkom 12   ods.   1,   2,   4   Ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka predovšetkým namieta právny záver krajského súdu, že „nepriaznivá situácia žiadateľky je dôsledkom skutočností, ktoré majú pôvod v jej advokátskej činnosti, pre ktoré je typické, že môže so sebou niesť i riziko neúspechu. Pretože k dnešnému dňu nemá pozastavený výkon advokácie a nárok má vyplývať z jej advokátskej činnosti, nie je možné   jej   žiadosti   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   vyhovieť,   pretože   nepriaznivá situácia žiadateľky, ako dôsledok jej neúspechu pri zastupovaní v advokátskej činnosti pri oslobodení od platenia súdneho poplatku by v konečnom dôsledku znamenalo prenesenie časti rizika, spojeného s takouto činnosťou, na štát“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „krajský   súd   nijako   nespochybnil   ani   nevyvrátil (nedokázal opak) tie skutočnosti, ktoré som ja vo svojej žiadosti o priznanie oslobodenia od platenia súdneho poplatku zo dňa 11. 6. 2007 veľmi detailne uviedla a doložila príslušnými dokladmi - potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch potvrdené Mestom B. (ktoré doporučilo   priznať   mi   oslobodenie   od   platenia   poplatku)   a výpismi   z mojich   daňových priznaní za roky 2001, 2002, 2003, 2004, 2005, 2006. Výsledkom môjho podnikania je strata, a to súvisle všetky roky od roku 1995 až do súčasnosti nepretržite, čo si mohol súd overiť u môjho správcu dane na Daňovom úrade II. B., či to urobil neviem, neuvádza o tom v uznesení nič“.

Názor krajského súdu, že „nie je možné priznať oslobodenie od súdneho poplatku súkromnému   podnikateľovi,   ktorý   je   dlhodobo   v ekonomickej   strate   (jeho   hospodársky výsledok je za viac rokov záporný),   lebo by to znamenalo prenášať riziko súkromného podnikania, ktoré je spojené aj s hospodárskymi stratami, na štát“, sťažovateľka považuje za prejav diskriminácie súkromných podnikateľov z hľadiska posudzovania opodstatnenosti ich žiadosti o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku podľa § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), lebo citované ustanovenie nerozlišuje u žiadateľov o oslobodenie od platenia poplatku ich sociálne postavenie, ale stav ich odkázanosti, kde treba   objektívne   a nezaujato   posúdiť   osobné   a majetkové   pomery   žiadateľa,   a nie „odvolávať sa na nejaké selektívne kritériá, ktoré si súd stanovil voľnou úvahou a tieto sú v priamom rozpore s článkom 12 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR a tiež aj článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález,   v ktorom   vysloví,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   244/2007 z 18. septembra   2007 „boli   porušené   práva   sťažovateľky   zaručené   jej   Ústavou   SR v článku 12 ods. 1, 2, 4 a v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, zaručujúce rovnaké zaobchádzanie a rovnosť občanov pred zákonmi Slovenskej republiky“, prizná   jej   finančné   zadosťučinenie   v sume   100   000   Sk,   ktoré   je   jej   povinné   uhradiť Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 244/2007 z 18. septembra 2007.

Z informácie poskytnutej ústavnému súdu okresným súdom vyplynulo, že namietané uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 28. septembra 2007. Táto skutočnosť vyplýva aj z obsahu sťažnosti sťažovateľky a priložených listín.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Vzhľadom   na   dátum   nadobudnutia   právoplatnosti   v petite   sťažnosti   označeného uznesenia krajského súdu (28. september 2007) a dátum doručenia sťažnosti (10. december 2007, na poštovú prepravu daná 7. decembra 2007) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná   zjavne   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008