znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26.   júla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti   A.,   s. r. o.,   A.,   Česká   republika, zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 116/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   A.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2007 doručená   faxom   a   23.   apríla   2007   doplnená   predložením   originálu   sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., A. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) v konkurznom   konaní vedenom   pod   sp. zn. 5 K 116/98.

V označenom konaní išlo o konkurznú vec úpadcu K., a. s., B. (ďalej len „úpadca“), v ktorej má sťažovateľka postavenie konkurzného veriteľa.

V   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uviedla,   že   ako   konkurzný   veriteľ «... si riadne a včas, prihlásil svoje pohľadávky vo výške spolu 1.744.338,- Sk do konkurzu. Táto prihláška bola vedená v konkurznom spise pod číslom 275.

Dňa   25. 06. 2003   poslal   súd   sťažovateľovi   výpis   zo   zápisnice   o   prieskumnom pojednávaní,   konanom   dňa   17. 03. 1999,   z   ktorého   vyplýva,   že   sťažovateľ   si   prihlásil do konkurzu svoju pohľadávku vo výške 1.744.338,- Sk. Súd v tomto výpise sťažovateľovi oznamuje,   že   pohľadávka   bola   „uznaná“   vo   výške   1.736.298,-   Sk   a   popretá   vo   výške 8.040,- Sk.   Zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   však   nepozná   pojem   „uznaná“   pohľadávka. V uvedenom zákone je definícia, kedy sa prihlásená pohľadávka pokladá za zistenú, čo je pojem celkom rozdielny.

Konkurz   nebol   do   dnešného   dňa   právoplatne   skončený   a   preto   porušovanie sťažovateľovho základného ústavného práva stále trvá, a to ku dnešnému dňu už 3.183 dní. Súd prieťahmi v konaní oddiaľuje a znemožňuje sťažovateľovi odstránenie stavu jeho právnej neistoty, kvôli ktorej sa naň obrátil. Právna istota sa vytvára až právoplatným a vykonateľným, vecne správnym a zákonným rozhodnutím súdu. Sťažovateľ má právo, aby sa v jeho prípade spravodlivosť nevykonávala s oneskorením, ktoré ohrozuje jeho právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohrozuje aj účinnosť a dôveryhodnosť justície. Sťažovateľ svojím správaním v spore nezavdal žiadnu príčinu na spomalenie postupu súdu v namietanom konaní.

Súd sa dopustil sa významných zbytočných prieťahov v konaní a tento jeho postup treba považovať za zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Namietané prieťahy sú o to významnejšie, že ide o konkurznú vec, na rozhodovanie ktorých   boli   vyčlenení   osobitní   sudcovia,   a   to   práve   z   dôvodu   požadovanej   rýchlosti a efektívnosti konkurzného konania.

Namietanú vec vonkoncom nemožno považovať za zložitú. Vo   veci   ide   o   dlhodobé   porušovanie   základného   ústavného   práva   sťažovateľa Krajským   súdom   v   Bratislave.   Súdne   konanie   o   subjektívnom   práve   sťažovateľa   je mimoriadne a neprimerane dlhé.

Sťažovateľ   ako   účastník   konania   musí   byť   chránený   proti   nadmernej   zdĺhavosti výkonu spravodlivosti, najmä v konkurznom konaní.

Súd a sudca neorganizoval procesný postup vo veci tak, aby sa čo najrýchlejšie odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa sťažovateľ naň obrátil so žiadosťou o rozhodnutie.

Súd v priebehu konania vôbec nevyužíval tie procesné ani iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale aj rýchlej ochrany práv účastníkov súdneho konania.

Sťažovateľ si dovoľuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky navrhnúť, aby v súlade s ust. § 53 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v účinnom znení neodmietol prijatie jeho sťažnosti preto, že nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi Krajského súdu Bratislave. Za dôvod   hodný   osobitného   zreteľa   treba   podľa   názoru   sťažovateľa   považovať   dĺžku namietaného konania, ako aj skutočnosť, že v namietanej veci ide o konkurzné konanie. Podľa   názoru sťažovateľa by štátna správa súdov mala prieťahy v konaniach sledovať z vlastnej iniciatívy, čo jej súčasné softwarové vybavenie súdov umožňuje a mimoriadne zľahčuje.   Pre   účastníkov   konania   je   podávanie   sťažností   na   súdy,   ktoré   majú   poslanie ich práva   ochraňovať,   ponižujúce.   Štátna   správa   súdov   nezabezpečila   uplatnenie sťažovateľovho nerešpektovaného ústavného práva.

Pretože namietané dlhodobé porušovanie základného práva sťažovateľa nemožno napraviť   obnovením   stavu   pred   jeho   porušením,   vzniknutými   prieťahmi   v   konkurznom konaní   sa   výrazne   znižuje   možnosť   lepšieho   speňaženia   konkurznej   podstaty,   výrok ústavného súdu deklarujúci porušenie základného práva nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, s prihliadnutím na ujmu sťažovateľa s tým   spojenú,   si   dovoľujeme   navrhnúť,   aby   ústavný   súd   z   týchto   dôvodov   priznal sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 750.000,- Sk.»

V závere sťažnosti sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že:

„Postupom Krajského súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 116/98 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa:   A.,   s. r. o.,   A.,   (...),   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 116/98 konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   ukladá   Krajskému   súdu   v   Bratislave,   aby   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu zaplatil sťažovateľovi: A., s. r. o., A. (...), primerané   finančné   zadosťučinenie   za   dlhodobé   porušovanie   jeho   základného   práva vo výške 750.000,- Sk.

Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Bratislave, aby do 15 dní od doručenia nálezu zaplatil   náhradu   trov   konania   sťažovateľa:   A.,   s. r. o.,   A.   (...)   na   účet   jeho   právneho zástupcu, JUDr. J. V., B.“

Keďže   sťažovateľka   v sťažnosti   bližšie   nekonkretizovala   skutočnosti,   v dôsledku ktorých malo podľa nej dôjsť v konkurznom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ju podaním z 3. mája 2007 vyzval na doplnenie sťažnosti.

V doplnení sťažnosti zo 6. júna 2007 doručenom ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 11. júna 2007 sťažovateľka okrem iného uviedla:

„Konkurz   v   namietanom   konaní   bol   vyhlásený   dňa   31. 07. 1998   uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave,   č. k.   5 K/116/98-762.   Prieskumné   pojednávanie   bolo nariadené toho istého dňa až na deň 29. 01. 1999. Toto pojednávanie bolo ešte pred jeho začatím odročené na deň 17. 03. 1999, lebo sa naň nedostavil úpadca. Je vecou súdu, aby sa vysporiadal so správaním úpadcu tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní. Dňa 17. 03. 1999 prieskumné pojednávanie skončilo a začalo speňažovanie podstaty.

Práve   pri   speňažovaní   podstaty,   ktoré   trvá   viac   ako   osem   rokov,   dochádza k významným   zbytočným   prieťahom   v   namietanom   konaní,   čím   je   porušované   nielen základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   ale   dochádza   aj   k   stratám   na   výťažku   zo   speňaženia a k nedôvodnému   zvyšovaniu   výdavkov   na   konkurz,   čím   sa   priamo   úmerne   znižuje upokojenie veriteľov, a teda aj sťažovateľky, o čom svedčí aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5 K/116/98-1430, podľa ktorého celkove príjmy zo speňažovania a inej činnosti správcu predstavovali sumu 129.273.261,52 Sk a náklady správy a speňažovania a výdavky   správcu   pri   vedení   konkurzu   predstavovali   sumu   82.248.118,99   Sk,   pričom odmena   správcu   činí   12.851.312,87   Sk   a   po   čiastkovom   uspokojení   nárokov   veriteľov s právom   oddeleného   uspokojenia   a   predpokladaných   výdavkov   konkurzu   nedôjde k uspokojovaniu ďalších konkurzných veriteľov. Postup súdu a správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní považuje sťažovateľka za neefektívny.

Sťažovateľka počas konkurzného konania vyvíjala aktivity smerujúce k zisťovaniu jeho aktuálneho stavu.

Dňa   16. 05. 2001   Krajský   súd   v   Bratislave   na   žiadosť   sťažovateľky   oznámil,   že vo veci prebieha speňažovanie majetku úpadcu a termín ukončenia konkurzu súdu nie je známy.

Dňa   24. 05. 2003   sťažovateľka   opätovne   požiadala   Krajský   súd   v   Bratislave o podanie informácie, v akom štádiu sa namietané konkurzne konanie nachádza a kedy, prípadne s akým výsledkom sa predpokladá ukončenie konkurzu.

Dňa   02. 06. 2003   Krajský   súd   v   Bratislave   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie súdneho poplatku za výpis zo zápisnice o pojednávaní, ktorý po jeho zaplatení doručil zástupcovi   sťažovateľky,   ale   na   žiadosť   o   podanie   horeuvedenej   informácie   súd   nijako nereagoval. (...)

Dňa   19. 04. 2007   zástupca   sťažovateľky   osobne   nahliadol   do   súdneho   spisu na Krajskom súde v Bratislave.

Okrem týchto aktivít sa zástupca sťažovateľky niekoľkokrát informoval o priebehu konkurzného   konania   aj   telefonicky,   a   to   ako   na   Krajskom   súde   v   Bratislave,   tak   aj u správcu konkurznej podstaty.

Podľa   názoru   sťažovateľky   by   súd   mal   rešpektovať   základné   práva   účastníkov konania aj bez toho, aby sa ich výslovne domáhali a na ich porušovanie súd jednostajne upozorňovali.

Prieťahy   v   konaniach   slovenských   súdov   sú   vecou   všeobecne   známou   a   preto sťažovateľka od ústavného súdu očakáva jednak ochranu svojich už porušených základných práv, ako aj opatrenia smerujúce k tomu, aby k porušovaniu týchto práv nedochádzalo.“Podaním   z   3. mája   2007   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku   krajského   súdu,   aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy zaujala stanovisko k sťažnosti s dôrazom na prieťahy v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 116/98.

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn.   Spr 3331/2007 z 24. mája   2007   okrem   iného   uviedla: «... sťažovateľ   je   účastníkom   konkurzu   sp. zn. 5 K 116/1998 u úpadcu K., a. s., B., s ustanoveným správcom konkurznej podstaty (ďalej len „SKP“) JUDr. A. F., T. Konanie sa riadi ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v platnom znení (ďalej len „ZKV“).

Sťažovateľ   je   vedený   vo   veriteľskom   zväzku   č. 275   s   prihlásenou   pohľadávkou 1 744 338,- Sk pre poradie tretej triedy, ktorá bola po márne uplynulej lehote na uplatnenie popretej časti nároku a zmeny triedy, zistená v sume 1 736 298,- Sk v poradí štvrtej triedy. (...) Predĺženie konkurzu ovplyvnil incidenčný spor uvedený pod bodom 63 chronológie, a to od   druhej   polovice roku 2003   do mája   2006.   V   nadväznosti   na   to,   SKP   predložil konečnú správu dňa 30. 08. 2006.

Trojmesačný časový odstup úkonu SKP, predstavujúci spracovanie konečnej správy v rozsiahlom konkurze, považujem za primeraný.

Ďalej,   dvojmesačný   časový   odstup   medzi   uplynutím   lehoty   popretému   veriteľovi pohľadávky   proti   podstate   a   vytýčením   pojednávania   na   prejednanie   konečnej   správy, uvedené   v   bodoch   74   a   75   chronológie,   bol   spôsobený   organizačno-technickými problémami v súvislosti s dlhodobou práceneschopnosťou súdnej tajomníčky oddelenia 5 K (november   2006   až   marec   2007)   a   veľkým   pracovným   zaťažením   zastupujúcej   súdnej tajomníčky podľa Rozvrhu práce.

Plynulá   činnosť   SKP   nevyvolávala   potrebu   osobitných   úkonov   dohliadania   súdu formou procesných rozhodnutí, podľa ustanovenia § 12 ZKV. Za dohľad súdu v danom prípade, možno označiť osobné rokovania so SKP, o ktorých boli vyhotovované úradné záznamy, resp. výzvy - uvedené pod bodmi 47, 62 a 69. Keďže nejde o formálne úkony, fotokópie zákonná sudkyňa nepripája.

Zákonná sudkyňa je toho názoru, že v danom konkurze nie sú bezdôvodné prieťahy a vec sťažovateľa bola prejednávaná v primeranej lehote. Z konečnej správy SKP vyplýva, že v tomto konaní, okrem čiastkového uspokojenia viacerých veriteľov so zabezpečenými pohľadávkami (oddelení veritelia), ostatní konkurzní veritelia nebudú uspokojovaní.»II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Na   preskúmavané   konkurzné   konanie   sa   v celom   jeho   priebehu   vzťahuje zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 (ďalej len „ZKV“).

Podľa § 1 ods. 1 ZKV je účelom tohto zákona usporiadanie majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku insolventnosti, alebo sa nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu   vrátane   speňaženia   jeho   majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana   majetkovým   právam   veriteľov   úpadcu,   ktorí   ich   kvalifikovaným   spôsobom uplatnili. Sťažovateľovi preto ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov od okamihu, keď sa prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom konkurzného konania.

Podľa § 2 ods. 2 ZKV cieľom   konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Podľa   § 23   ods. 2   ZKV   konkurzní   veritelia   pohľadávok,   ktoré   zostali   sporné čo do pravosti,   výšky   alebo   poradia,   môžu   sa   domáhať   určenia   svojho   práva   v lehote určenej súdom.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej   funkcie   povinný   postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a zodpovedá   za   škodu vzniknutú   porušením   povinností,   ktoré   mu   ukladá   zákon   alebo   mu   ich   uloží   súd (§ 8 ods. 2 ZKV).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré   mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 ZKV).

S ohľadom   na   uvedené   možno   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu hovoriť   o prieťahoch   v konkurznom   konaní   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   vo   vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (m. m. I. ÚS 57/97).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   však   stanovovať   namiesto   konkurzného   súdu optimálny postup v danej veci, ale posúdiť, či ním prijaté opatrenia a zvolený postup sú vzhľadom na okolnosti daného prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).Ústavný   súd   posudzoval   danú   vec   aj   so   zreteľom   na   účel,   podstatu   a zmysel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   nachádza   osoba   domáhajúca sa   rozhodnutia   orgánu verejnej   moci.   Kľúčovým   pojmom   a atribútom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka konania, t. j. v „jeho veci“.

Základným   cieľom   a účelom   konkurzu   (konkurzného   konania)   nie   je   dosiahnutie uspokojenia iba nároku jedného z veriteľov, ale pomerné uspokojenie všetkých veriteľov. Na túto skutočnosť musí prihliadať ústavný súd vtedy, ak rozhoduje o sťažnosti jedného z veriteľov, ktorý namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj keď je nepochybné, že ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote každému z veriteľov aj v konkurznom konaní, a to od okamihu, keď sa prihlásením   svojej   pohľadávky   stal   účastníkom   tohto   konania.   Vzhľadom   na   uvedené ústavný súd zastáva názor, že postup konkurzného súdu konkurzného súdu, resp. správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní nemožno posudzovať rovnako rigorózne, ako je to   v prípade,   keď   sa   ochrana   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru uplatňuje výlučne vo veci účastníka konania, t. j. len v „jeho veci, resp. jeho záležitosti“.Na základe posúdenia sťažnosti, jej doplnenia, vyjadrenia krajského súdu a k nemu pripojenej chronológie úkonov realizovaných krajským súdom, resp. správcom konkurznej podstaty v konkurznom konaní, dospel ústavný súd k záveru, že namietaný postup krajského súdu nesignalizuje možnosť zbytočných prieťahov v konaní, dôvodnosť ktorých by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s vysloveným záverom ústavný súd vychádzal najmä z toho, že nezistil, že by správca konkurznej podstaty alebo krajský súd v konaní postupovali neefektívne alebo že by konanie bolo poznačené nečinnosťou. Poukazovanie na výšku „celkových príjmov zo speňažovania“ a   na „výšku   odmeny   správcu   konkurznej   podstaty“ v súvislosti s porušením   základných   práv   sťažovateľky   garantovaných   v čl. 48   ods. 2   ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za irelevantné. Ústavný súd konštatuje, že iba   samotná   dĺžka   doterajšieho   priebehu   konkurzného   konania,   na   ktorú   sťažovateľka v sťažnosti a jej doplnení poukazuje, nie je dostatočným dôvodom na vyslovenie existencie zbytočných   prieťahov   v konkurznom   konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nedošlo v doterajšom   priebehu   konkurzného   konania   k takým   pochybeniam   správcu   konkurznej podstaty, ktoré by vyvolávali nutnosť prijatia opatrení zo strany krajského súdu. Zároveň ústavný súd na jednej strane uznáva, že sťažovateľka v priebehu konania vyvíjala aktivity smerujúce k zisťovaniu aktuálneho stavu konania, avšak na druhej strane konštatuje, že sťažovateľka,   hoci   mala   výhrady   k postupu   správcu   konkurznej   podstaty,   nevyužila možnosť iniciovať zbavenia funkcie správcu konkurznej podstaty, resp. zvolania schôdze konkurzných   veriteľov   za   účelom   schválenia   ustanovenia   nového   správcu   konkurznej podstaty (§ 10 ZKV).

Ústavný súd zároveň akceptuje tú časť vyjadrenia krajského súdu, v ktorej poukázal na to, že predĺženie doterajšieho priebehu konkurzného konania ovplyvnil incidenčný spor vedený správcom konkurznej podstaty od roku 2003 do mája 2006, pretože výsledok tohto incidenčného sporu ovplyvňuje pomer rozdelenia výťažku z predaja konkurznej podstaty medzi jednotlivých konkurzných veriteľov.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 21/002, I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03, II. ÚS 28/04).Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04)].

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Opísaný skutkový stav neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť prijatia záveru   o takom   postupe   krajského   súdu,   z ktorého   by   bolo   možné   vyvodzovať   vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť je dôvodom, ktorý nie je možné   odstrániť,   ústavný   súd   už   považoval   za   bezpredmetné   rozhodovať   o ďalších návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. júla 2007