znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/05-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., bytom N., zastúpeného opatrovníčkou R. S., rod. F., bytom N., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. Z., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 9/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2005 doručená sťažnosť J. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   a   rozhodnutím Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 9/2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces je aj povinnosť odvolacieho súdu vyporiadať sa so zásadnými argumentami sťažovateľa, ktoré by mohli viesť k odlišnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Iba takýto prístup odvolacieho súdu zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces (...)“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Krajský súd v Nitre ustálil vo svojom rozhodnutí, že navrhovateľ   nebol   dobromyseľný,   že   mu   užívaná   parcela   patrí,   pretože   tento   vedel z ustanovenia kúpnej zmluvy, že zmluva podlieha schváleniu ONV. Súd pritom vôbec nebral do úvahy vyjadrenie sťažovateľa, že keďže tento nebol znalý práva, spolu aj s predávajúcim, požiadali o vyhotovenie zmluvy právnika na vtedajšom Ľudovom súde v N., dôverujúc mu, že   vykoná,   všetky   zákonom   predpísané   úkony   na   prevod   kupovanej   nehnuteľnosti.   Tým zo svojej strany vykonal všetko na zabezpečenie kvalifikovaného prevodu nehnuteľnosti. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že sťažovateľ má iba základné vzdelanie, pričom pracoval podstatnú časť života v poľnohospodárstve a celé čo z celej záležitosti pochopil vyjadril vo svojej výpovedi na prvostupňovom súde (...). Z toho zreteľne vyplýva záver, že sťažovateľ nechápal význam súhlasu ONV a bol na všetky okolnosti dobromyseľný, bez akýchkoľvek pochybností,   že   zaplatením   kúpnej   ceny   mu   vec   patrí.   Súd sa   absolútne   nezaoberal a nevyporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa   o   možnosti   započítania   držby   pozemku socialistickou organizáciou podľa § 18 ods. 3 zákona č. 293/92 Zb. (...) nepresvedčilo súd ani to, že predávajúci dva dni pred podpísaním kúpnej zmluvy vymazal z pozemnoknižnej vložky č. 2458, kde bola parcela zapísaná, poznámku obmedzenia vlastníckeho práva iba z dôvodu,   aby   bolo   možné   podpísať   kúpnu   zmluvu   o prevode   pozemku.   Súd   sa   vôbec nezaoberal   ani   svedeckými   výpoveďami   svedkov,   ktorí   jednoznačne   preukazovali a potvrdzovali, užívanie pozemku zo strany sťažovateľa. (...) súdom sťažovateľ predkladal právnu   argumentáciu,   ktorá   mohla   viesť   k odlišnému   rozhodnutiu   vo   veci   samej. Z priloženého   rozsudku   Krajského   súdu   v Nitre   však   jednoznačne   vyplýva,   že   tento sa s touto   argumentáciou   vôbec   nevyporiadal,   resp.   konal   v rozsahu   a spôsobom narušujúcim základné práva sťažovateľa (...)“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nasledovné rozhodnutie:„Rozsudok   Krajského   súdu   v Nitre,   č.   konania   5   Co   9/2004   zo   dňa   19. 1. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných súdov a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Z priložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že vo veci, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených práv, rozhodol Okresný súd Nové Zámky (ďalej len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   6 C 73/02   zo   7. októbra 2003   tak,   že   návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania podaného sťažovateľom rozhodol krajský súd rozsudkom   sp. zn. 5 Co 9/2004   z   19. januára 2005   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa potvrdil.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01)   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   označených   práv,   ale   o prípad,   keď   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom rozhodnutí všeobecných súdov nie je dôkazom ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   okresného   súdu   sp. zn. 6 C 73/02 zo 7. októbra 2003, ako aj rozhodnutie krajského súdu   sp. zn. 5 Co 9/2004 z 19. januára 2005 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na ich výroky a ústavný súd nezistil porušenie   ústavnoprocesných   princípov   konania   pred   týmito   súdmi   podľa   čl.   46   až   50 ústavy.

Ústavný súd tiež nezistil,   že by závery všeobecných   súdov   boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces,   pretože   súd   nebral   do   úvahy,   prípadne   sa   nezaoberal dôvodmi   tvrdenými sťažovateľom, ako aj jeho právnou argumentáciou.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   súčasťou   obsahu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   odpovie   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa   ktorého   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah   prednesov,   stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   i ďalšie navrhnuté   dôkazy,   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP).   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces.   Krajský   súd   v odôvodnení rozhodnutia   uviedol,   že „... súd   prvého   stupňa   správne   postupoval,   keď   v prípade navrhovateľa   považoval   za   preukázaný   dostatok   naliehavého   právneho   záujmu na požadovanom určení (...) V danom prípade odvolací súd kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi navrhovateľom   a nebohým   Š.   F.   (...)   považuje   za   platnú,   pretože   vykazuje   esenciálne náležitosti   vtedy   platného   Obč.   zákonníka   (zák.   č.   141/1950   Zb.   účinný   od   1. 1. 1951 do 1. 4. 1964). Z ustanovenia bodu 7. citovanej zmluvy vyplýva, že zmluvné strany berú na vedomie   to,   že   zmluva   podlieha   schváleniu   bývalého   ONV   v N.   V konaní sa navrhovateľovi   nepodarilo   preukázať   existenciu   takéhoto   súhlasu   zo strany   bývalého ONV v N. s predmetnou zmluvou, čo vyvodzuje prijatie tohto záveru, že takýto súhlas podľa § 1 ods. 1 zák. č. 65/1995 Zb. udelený nebol. V opačnom prípade (udelenie súhlasu ONV) by navrhovateľ   nebol   odkázaný   na   podanie   návrhu   na začatie   konania,   pretože   v čase uzatvorenia   kúpnej   zmluvy   zo   dňa   15. 11. 1955   mal   zápis   do   pozemkovej   knihy   iba deklaratórny charakter a nie charakter konštitutívny ako tomu bolo pred 1. 1. 1951. Na základe uvedeného potom súd na rozdiel od súdu prvého stupňa zaujal ten právny záver, že kúpna zmluva uzatvorená medzi zmluvnými stranami dňa 15. 11. 1955 bola platná, avšak   nie   účinná.   Ak   obidve   zmluvné   strany   (aj   navrhovateľ)   vzali   na   vedomie tú skutočnosť, že podmienkou účinnosti tejto zmluvy je udelenie súhlasu ONV podľa § 1 ods. 1 cit. zák., potom navrhovateľ v žiadnom prípade nemohol byť dobromyseľný v tom, že parcela   č.   3846   mu   vlastnícky   patrí   (nebol   bona   fide),   pretože   zmluva   zo   dňa 15. 11. 1955 nebola účinná. Účinnou by sa stala až v prípade udelenia súhlasu ONV, ktorý udelený nebol. Občiansky zákonník účinný od 1. 1. 1951 (Stredný Občiansky zákonník zák. č. 141/1951 Zb.) ako základný predpoklad vydržania vyžadoval dobromyseľnosť držiteľa nehnuteľnej   alebo   hnuteľnej   veci   v tom,   že   mu   vec   patrí,   počas   celej   vydržacej   lehoty. V danom   prípade   dobromyseľnosť   navrhovateľa   pri   vstupe   do   držby   predmetnej nehnuteľnosti s poukazom na uvedené dôvody preukázaná nebola (...), neskúmajúc pritom ďalšie   aspekty   inštitútu   vydržania   (napr.   či   navrhovateľ   vstúpil   do   držby   nehnuteľnosti v r. 1955 alebo nie, resp. či možno započítať vydržaciu lehotu v zmysle § 18 ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb.)“.

Takto koncipované odôvodnenie dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú a právnu podstatu odvolania, ako aj samotnej podstaty sporu o určenie vlastníckeho práva, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poukazuje   na   to,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného právoplatného rozhodnutia   krajského súdu   vyplýva z čl.   127 ods.   2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2005