znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   T.   K.,   bytom   Š.,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. P., B., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   podaním   mimoriadneho   dovolania   Generálnou   prokuratúrou Slovenskej   republiky   pod   č.   k.   VI/1   Pz   489/03-30   z   24.   septembra   2003   a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. februára 2004 sp. zn. M Cdo 29/03, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   MUDr.   T.   K.   proti   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky o d m i e t a   pre oneskorenosť.

2. Sťažnosť MUDr. T. K. proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2004 doručená sťažnosť MUDr. T. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namietal porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy podaním mimoriadneho dovolania Generálnou prokuratúrou Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pod   č.   k.   VI/1   Pz   489/03-30 z 24. septembra   2003   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 25. februára 2004 sp. zn. M Cdo 29/03.

K porušeniu označeného základného práva malo dôjsť tým, že generálna prokuratúra podala mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 192/02 z 31. mája 2002, ktorým bolo odmietnuté odvolanie manželky sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu v Šali z 1. októbra 2001 sp. zn. 4 C 194/00, ktorým bolo rozvedené manželstvo sťažovateľa a bola schválená dohoda o úprave pomerov rodičov   k maloletým   deťom   na   dobu   po   rozvode,   najvyšší   súd   na   základe   tohto mimoriadneho opravného prostriedku zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu uvedeného v § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že manželke sťažovateľa bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože podľa   zistení   najvyššieho   súdu   sa   manželka   sťažovateľa   nevzdala   práva   na   podanie odvolania.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné právo MUDr. T. K. na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. M Cdo 29/03, zo dňa 25. 02. 2004 a zásahom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v podobe podaného mimoriadneho dovolania č. VI/1 Pz 489/03-30, zo dňa 24. 09. 2003 b o l o   p o r u š e n é.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   M   Cdo   29/03,   zo   dňa 25. 02. 2004   s a   z r u š u j e.

3. MUDr. T. K. sa   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 400.000,-   Sk   (slovom   štyristotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. MUDr. T. K. sa   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-   Sk   (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Generálna   prokuratúra Slovenskej republiky povinná vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť MUDr. T. K. trovy právneho zástupenia   v sume 8.790,-   Sk za   jeden úkon   právnej služby   (v celkovej výške vyčíslenej podľa počtu úkonov právnej služby) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť MUDr.   T. K. trovy právneho zastúpenia v sume 3.790,- Sk za jeden úkon právnej služby (v celkovej výške vyčíslenej podľa počtu úkonov právnej služby) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote stanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

Podanie mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou, ktoré možno považovať za iný zásah podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, bolo sťažovateľovi oznámené tak, že 9. októbra 2003 sťažovateľ odpovedal na obsah mimoriadneho opravného prostriedku podaním adresovaným najvyššiemu súdu (sťažnosť proti generálnej prokuratúre). Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. apríla 2004, čo je zjavne po lehote stanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   proti   generálnej   prokuratúre   ako   podanú oneskorene,   pričom   pripomína,   že   účinky   mimoriadneho   dovolania   boli   zavŕšené rozhodnutím   najvyššieho   súdu   v   tomto   mimoriadnom   opravnom   postupe   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo   na súkromný   a rodinný   život   chránené čl.   19   ods.   2   ústavy.   Skutkovo vymedzil toto porušenie v podstate tak, že po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva uzavrel ďalšie manželstvo, ktoré je týmto rozsudkom narušené a narušené sú aj jeho ostatné súkromné a rodinné vzťahy.

Ústavný   súd   môže   sťažnosť   odmietnuť   aj   vtedy,   ak   dôjde   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti,   ktorou   sa   zásadne   rozumie   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi základným právom, ktorého porušenie sa   namieta, a napadnutým rozhodnutím   spravidla orgánu verejnej moci, ktorým je aj najvyšší súd. Tento nedostatok príčinnej súvislosti môže vyplynúť z toho, že také rozhodnutie nie je spôsobilé zasiahnuť do základného práva, ktoré sa namieta, pretože jeho obsah sleduje iný účel, než je ochrana uvedeného základného práva.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že jeho účelom bola ochrana iného základného práva, ktorým bolo základné právo manželky sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré bolo porušené odmietnutím odvolania bez splnenia   zákonom   predpísaných   predpokladov.   Z   obsahu   napadnutého   rozsudku jednoznačne vyplýva, že k zrušeniu uznesenia odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania došlo z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré je pevnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tomto mieste ústavný súd uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy).   Táto   právomoc   ústavného   súdu   však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov vrátane uplatňovania predpokladov prípustnosti odvolania v konaní pred odvolacím súdom.

Najvyšší súd poskytnutím ochrany základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy v žiadnom prípade nemôže porušiť základné právo hmotného obsahu, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Ak by v rozpore s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku ústavy nezohľadnil obsah mimoriadneho   dovolania,   skutkový   a   právny   stav   konania   v postupe   odvolacieho   súdu, vznikla by otázka neústavnosti jeho postupu (čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy).   Riešenie   takejto   otázky   podľa   názoru   ústavného   súdu   však   nemožno   podradiť tomu, že sťažovateľ uzavrel, hoci dobromyseľne vychádzajúc z právoplatnosti rozsudku okresného súdu o rozvode jeho prvého manželstva, ďalšie manželstvo.

Preto ústavný súd je toho názoru, že ani po prijatí sťažnosti proti najvyššiemu súdu by nevznikla žiadna reálna možnosť konštatovať porušenie základného práva zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy. Preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj to, že vec sťažovateľa nebola napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   skončená   s definitívnou   platnosťou.   Najvyšší   súd   zrušil uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, avšak vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, aby odvolanie manželky sťažovateľa prejednal a rozhodol o ňom v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku (§ 201 a nasl.). Ústavný súd nemieni špekulovať o výsledku tohto odvolacieho konania, a preto len poukazuje na to, že odvolací súd môže rozhodnúť aj tak, že podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdí napadnutý rozsudok okresného súdu o rozvode manželstva sťažovateľa a jeho manželky. Rovnako ústavný súd poukazuje na to, že manželka sťažovateľa takisto mohla tvrdiť, že odmietnutím odvolania, ktoré sa napokon   ukázalo   ako   rozhodnutie   v   rozpore   so   skutkovým   stavom   a   predpokladmi prípustnosti   riadneho   opravného   prostriedku,   bolo   zasiahnuté   do   jej   základného   práva na súkromný a rodinný život.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal. Z toho istého dôvodu sa ústavný súd   nezaoberal   ani   návrhom   na   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu.