znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 176/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. Ch., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva   na   prerokovanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu nevyhnutnú pre jej   blaho   podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   práva   na   životnú   úroveň nevyhnutnú   pre   jej   telesný,   duševný,   duchovný   a sociálny   rozvoj   podľa   čl.   27   ods.   1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj   dieťaťa rodičom podľa   čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nc 1701/98, Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Nc 35/99, Okresného súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Nc 439/00, Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod   sp.   zn.   5   Nc   436/99,   8   Nc   294/00   a 6   Co   2309/01, Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 57/99, práva na ochranu nevyhnutnú pre jej blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na životnú úroveň nevyhnutnú pre   jej   telesný,   duševný,   duchovný   a sociálny   rozvoj   podľa   čl.   27   ods.   1   Dohovoru o právach dieťaťa a práva na zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj dieťaťa   rodičom   podľa   čl.   27   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa postupom   Okresného úradu Košice II nepodaním návrhu na zmenu rozsudku a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára 2003   doručená   sťažnosť   M.   Ch.,   bytom   K.   (ďalej   len   sťažovateľka),   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   na   ochranu nevyhnutnú pre jej blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na životnú úroveň nevyhnutnú pre jej telesný, duševný, duchovný a sociálny rozvoj podľa čl. 27 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj   dieťaťa rodičom podľa   čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Nc 1701/98, Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Nc 35/99, Okresného súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Nc 439/00, Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod   sp.   zn.   5 Nc   436/99,   8   Nc   294/00   a 6   Co   2309/01, Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   57/99,   práva   na ochranu nevyhnutnú pre jej blaho podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na životnú úroveň nevyhnutnú pre jej telesný, duševný, duchovný a sociálny rozvoj podľa čl. 27   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa   a   práva   na   zabezpečenie   životných   podmienok nevyhnutných   pre   rozvoj   dieťaťa   rodičom   podľa   čl.   27   ods.   2   Dohovoru   o právach dieťaťa postupom Okresného úradu Košice II (ďalej aj „okresný úrad“) nepodaním návrhu na zmenu rozsudku Okresnému súdu Košice II.

Sťažovateľka uviedla, že všeobecné súdy v označených veciach svojimi jednotlivými konaniami   odnímali   možnosť,   aby   sa   vec   sťažovateľky   prejednávala   a zároveň   tým spôsobovali zbytočné prieťahy vo veci. V dôsledku ich konania nebola vec sťažovateľky prejednaná v primeranej lehote, pretože po dvoch rokoch   od podania jej sťažnosti bolo rozhodnuté ešte len o tom, ktorý zo súdov Slovenskej republiky sa bude jej vecou zaoberať.

Podľa sťažovateľky okresný úrad bez akýchkoľvek dôvodov rezignoval na svoju úlohu a sťažovateľke   neposkytol   žiadnu   pomoc,   pričom   rezignoval   na   úlohu   štátu,   na   plnenie ktorej sa Slovenská republika podpisom Dohovoru o ochrane práv dieťaťa zaviazala.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že   došlo k porušeniu uvedených základných práv.

Súčasne sa domáhala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, ktoré sú Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Okresný súd v Michalovciach, Krajský súd v Žiline, Najvyšší súd Slovenskej republiky a Okresný úrad Košice II povinné jej vyplatiť každý vo výške 100 000 Sk.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdnych spisov zistil tieto právne významné skutočnosti, rozhodné pre predbežné prerokovanie sťažnosti.

Sťažovateľka   ako   maloletá   podala   16.   novembra   1998   Okresnému   súdu   Košice   II návrh na zmenu rozhodnutia o výživnom - rozsudku Mestského súdu v Košiciach sp. zn. P 333/91 zo 17. marca 1992.

V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 2 Nc 1701/98 uviedli sudcovia tohto súdu, že k otcovi sťažovateľky majú bližší vzťah, pre ktorý by bolo možné mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Spis bol preto predložený Krajskému súdu v Košiciach, ktorý mal rozhodnúť, či u sudcov Okresného súdu Košice II sú dané okolnosti, pre ktoré je sudca   vylúčený   z prejednávania   a rozhodovania   veci.   Aj   sudcovia   Krajského   súdu v Košiciach, prichádzajúci do úvahy ako členovia senátu, ktorý mal rozhodnúť, či sudcovia Okresného   súdu   Košice   II   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   sami upozornili,   že   aj   v ich   prípade   sú   dané   okolnosti   uvedené   v   §   14   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), na základe čoho bol spis 12. mája 1999 predložený najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd uznesením z 24. mája 1999 sp. zn. Nc 57/99 rozhodol o vylúčení sudcov Krajského súdu v Košiciach z prejednávania a rozhodovania veci (okrem sudcu JUDr. J. S., ktorý uviedol, že nemá vzťah k veci, k účastníkom konania a ich zástupcom) a vec vedenú na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 2 Nc 1701/98 a na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 18 Nc 35/99 prikázal Krajskému súdu v Žiline.

Uznesením z 28. januára 2000 sp. zn. 5 Nc 436/99 Krajský súd v Žiline vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu v Michalovciach.

Okresný   súd   v   Michalovciach   27.   septembra   2000   predložil   spis   Krajskému   súdu v Žiline na rozhodnutie o zaujatosti sudcov spolu s vyjadrením sudcov.

Uznesením Krajského súdu   v Žiline z 5. októbra   2000 sp.   zn. 8 Nc 294/00 bola z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Michalovciach   pod sp. zn. 16 Nc 439/00 časť sudcov Okresného súdu v Michalovciach vylúčená (10 sudcov), z prejednávania a rozhodovania veci nebolo vylúčených 8 sudcov.

Okresný súd v Michalovciach 11. decembra 2002 vyhlásil rozsudok, v ktorom zmenil rozsudok Mestského súdu v Košiciach. Dňa 27. februára 2003 otec sťažovateľky podal odvolanie voči rozsudku. Okresný súd v Michalovciach uznesením z 19. marca 2003 uložil otcovi   sťažovateľky,   aby   do   10   dní   doplnil   svoje   odvolanie.   Spis   bol   25.   apríla   2003 predložený   Krajskému   súdu   v Žiline.   Spis   bol   v máji   2003   vrátený   Okresnému   súdu v Michalovciach   z dôvodu   opravy   rozsudku   vo   výroku.   Okresný   súd   v Michalovciach 28. mája 2003 urobil v rozsudku opravu vo výroku spočívajúcu v oprave dátumu a spis bol v júni 2003 vrátený Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.   6   Cop   28/03   rozsudkom   z   10.   septembra   2003   rozsudok   Okresného   súdu v Michalovciach z 11. decembra 2002 vo veci samej potvrdil (v časti náhrady trov konania bol   rozsudok   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   nové   rozhodnutie   Okresnému   súdu v Michalovciach).

III.

Ústavný   súd   je podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   „Návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie nemusí odôvodniť“.

IV.

Porušovanie práv Okresným úradom Košice II

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný úrad mal sťažovateľke odmietnuť pomoc pri ochrane ňou označených práv pred podaním návrhu na Okresný súd Košice II, t. j. pred 16. novembrom 1998, čím mal porušiť v sťažnosti uvedené základné práva. Sťažovateľka podala sťažnosť 28. februára 2003.

Ústavný súd pripomína, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 20/02). Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv pred iným zásahom okresného úradu (nečinnosť spočívajúca v nepodaní návrhu na začatie konania pred   okresným   súdom),   už   uplynula   lehota   na   podanie   sťažnosti.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene v celom rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa ústavy, dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

Porušovanie základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Okresným súdom Košice II, Krajským súdom v Košiciach, Krajským súdom v Žiline a Najvyšším súdom Slovenskej republiky

K porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon“.

Sťažovateľka uvádza, že rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   o vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Košice   II, Krajského   súdu v Košiciach a časti sudcov Okresného súdu v Michalovciach, bez toho, aby títo náležite zhodnotili dôvody vylúčenia, došlo k odňatiu práva sťažovateľky na zákonného sudcu.

Krajský súd v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Nc 294/00 uznesením z 5. októbra 2000 rozhodol o tom, že časť sudcov Okresného súdu v Michalovciach bola z prejednávania a rozhodovania veci sťažovateľky vylúčená a časť nebola vylúčená. Týmto rozhodnutím Krajského súdu   v Žiline bol určený zákonný súd a v jeho rámci bol určený aj zákonný sudca, ktorý vo veci konal a rozhodol rozsudkom z 11. decembra 2002, ktorý Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 6 Cop 28/03 z 10. septembra 2003 vo veci samej potvrdil.

Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu z 11. decembra 2002 odvolanie nepodala.

Ako už bolo vyššie uvedené, ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Tento   článok   ústavy   upravuje   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu. Obsahom   tohto   princípu   je   zásadné   vylúčenie   právomoci   ústavného   súdu   vo   veciach, v ktorých mohol o ochrane práv a slobôd rozhodovať iný súd. Ak sťažovateľ nenavrhol konanie pred iným súdom, hoci tak urobiť mohol a mal (a to platí aj pre podanie riadneho opravného prostriedku, čo potvrdzuje znenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd jeho sťažnosť odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľka   nepodaním   riadneho   opravného   prostriedku,   v ktorom   by   namietala nezákonné zloženie súdu, resp. to, že v jej veci nekonal a nerozhodoval zákonný sudca, nesplnila ústavný predpoklad na podanie sťažnosti, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Preto   jej   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi bola ako neprípustná odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

a článku 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru

Článok 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti...“, zakotvuje právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa článku 6 ods. 1 prvej vety dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Zo spisu predloženého Okresným súdom v Michalovciach vyplýva, že sťažovateľka namieta všeobecné súdy ako porušovateľov ňou označených práv, pričom tieto súdy v jej veci konali a rozhodovali nasledovne.

Namietanie   zbytočných   prieťahov   Okresným   súdom   Košice   II,   Krajským   súdom v Košiciach a Najvyšším súdom Slovenskej republiky v tomto konaní pred ústavným súdom je zjavne neopodstatnené. Tieto súdy   vykonali vo veci   sťažovateľky posledné procesné úkony v roku 1999 a od tej doby vo veci sťažovateľky už neboli oprávnené ani povinné konať. Okresný súd Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Nc 1701/98 urobil posledný procesný úkon vo veci sťažovateľky 25. novembra 1999, keď predložil spis Krajskému súdu v Žiline   na   rozhodnutie   o zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Košice   II,   Krajský   súd v Košiciach predložil vec vedenú pod sp. zn. 18 Nc 35/99 v máj 1999 najvyššiemu súdu. Najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 57/99 uznesením z 24. mája 1999 prikázal vec sťažovateľky na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline.

Z uvedeného   vyplýva,   že   tvrdené   porušovanie   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných   prieťahov   týmito   súdmi   skončilo   skôr   než bola podaná   sťažnosť,   t.   j.   pred 28. februárom 2003, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ   ide   o porušovanie   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred Okresným súdom v Michalovciach a Krajským súdom v Žiline, ústavný súd pripomína,   že   Okresný   súd   v Michalovciach   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   z 11. decembra 2002 a tento rozsudok bol Krajským súdom v Žiline potvrdený rozsudkom z 10. septembra 2003 (otázka náhrady trov konania v tejto spojitosti nie je právne významná, pretože sťažovateľka namietala len meritum veci).

Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd v Michalovciach odstránil stav právnej neistoty sťažovateľky 11. decembra 2002, t. j. pred podaním sťažnosti (28. februára 2003). Ďalej Okresný súd v Michalovciach vo veci sťažovateľky už konať nemohol, pretože Krajský súd v Žiline jeho rozsudok ako vecne správny potvrdil a vec v merite nevrátil na ďalšie konanie, v ktorom by mohlo dochádzať k porušovaniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.   Z toho   vyplýva,   že   medzi   postupom   Okresného   súdu   v Michalovciach a uvedeným základným právom nebolo možné nájsť reálnu spojitosť, ktorá by dovoľovala preskúmanie zbytočných prieťahov v konaní pred týmto súdom.

Vec sťažovateľky bola 25. apríla 2003 predložená Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cop 28/03 rozsudkom z 10. septembra 2003 rozsudok Okresného súdu v Michalovciach z 11. decembra 2002 vo veci samej potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd o odvolaní vo veci sťažovateľky, ktoré podal jej otec, rozhodol po necelých piatich mesiacoch. Tento postup a rozhodovanie krajského súdu vylučuje, že by bolo možné reálne uvažovať o porušení základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Preto   ústavný   súd   považuje sťažnosť   v tejto   časti   (porušenie   základného   práva   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov)   za   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Porušovanie práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 27 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa Okresným súdom Košice II, Krajským súdom v Košiciach, Krajským súdom v Žiline, Najvyšším súdom Slovenskej republiky

Podľa sťažovateľky všeobecné súdy tým, že takmer dva roky svojimi jednotlivými konaniami   odnímali   možnosť,   aby   sa   vec   sťažovateľky   prejednávala,   čím zároveň spôsobovali   zbytočné   prieťahy   vo   veci,   rezignovali   alebo   priamo   porušovali   práva sťažovateľky zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa. Ich postup možno ťažko označiť za poskytnutie takej ochrany a starostlivosti sťažovateľke, aká je nevyhnutná pre jej blaho.

V tejto časti je sťažnosť podaná oneskorene. Dôvody na tento záver ústavného súdu sú   obsiahnuté v časti,   v ktorej   sa   odôvodnilo   odmietnutie   sťažnosti   v časti   namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Porušovanie práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 27 ods. 1 a 2 Dohovoru

o právach dieťaťa Okresným súdom v Michalovciach a

Krajským súdom v Žiline vo veci samej

V zmysle   ustanovenia   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa „Štáty,   ktoré   sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia“.

V zmysle   ustanovenia   čl.   27   ods.   1   Dohovoru   o právach   dieťaťa „Štáty,   ktoré   sú zmluvnou   stranou   Dohovoru,   uznávajú   právo   každého   dieťaťa   na   životnú   úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj“.

V zmysle ustanovenia čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa „Rodič(ia) alebo iné osoby, ktoré sa o dieťa starajú, nesú v rámci svojich schopností a finančných možností základnú   zodpovednosť   za   zabezpečenie   životných   podmienok   nevyhnutných   pre   rozvoj dieťaťa“.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o okresný   súd   a krajský   súd rozhodujúci   v občianskoprávnom   konaní o zmene rozsudku o výživnom   pre   dieťa   )   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postupy   okresného   súdu   a krajského   súdu   vo   veci zvýšenia výživného na dieťa nie sú takými postupmi orgánov verejnej moci, ktoré by mohli mať reálnu spojitosť s porušovaním označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa. Takú reálnu súvislosť sťažovateľka ani netvrdila, len vo všeobecne namietala porušenie tohto dohovoru a poukazovala na priebeh konaní pred všeobecnými súdmi.

Z uvedených dôvodov ústavný súd túto časť sťažnosti po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Porušovanie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Okresným súdom Košice II, Krajským súdom v Košiciach, Krajským súdom v Žiline, Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Okresným súdom v Michalovciach

Sťažovateľka namietla porušenie základného práva na súdnu ochranu v konaniach pred Okresným   súdom   Košice   II,   Krajským   súdom   v   Košiciach,   Krajským   súdom   v Žiline, Najvyšším súdom Slovenskej republiky a Okresným súdom v Michalovciach

V časti, v ktorej sa namieta porušenie tohto základného práva v konaní pred Okresným súdom   Košice   II,   Krajským   súdom   v   Košiciach,   Krajským   súdom   v Žiline   (v   konaní o prikázaní   veci   inému   okresnému   súdu), Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   je sťažnosť podaná oneskorene. Dôvody na tento záver ústavného súdu sú obsiahnuté v časti, v ktorej   sa   odôvodnilo   odmietnutie   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   základného práva   sťažovateľky   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi. Vzhľadom   na   to   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Pokiaľ ide o postup Okresného súdu v Michalovciach a Krajského súdu v Žiline vo veci samej, ústavný súd pripomína, že obsahom práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   umožniť   každému   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, prípadne na inom orgáne   Slovenskej   republiky,   ak   tak   ustanovuje   zákon. Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. II. ÚS 8/01).

Okresný   súd   v Michalovciach   a Krajský   súd   v Žiline   vo   veci   sťažovateľky   konali a rozhodli rozsudkami. Z toho vyplýva, že ich postup vo veci samej vyústil do reálneho zabezpečenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd nezistil žiadnu reálnu možnosť porušovania základného práva na súdnu ochranu, tak ako to tvrdí sťažovateľka.

Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako celok, a preto sa už ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2003