znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 C 24/2007 z 28. novembra 2012 o zamietnutí jej návrhu na spojenie vecí a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   5 C 24/2007 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) o zamietnutí jej návrhu na spojenie vecí.

Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom sú vedené viaceré konania týkajúce sa bytového domu... na..... ulici v B., ktorých predmetom je úhrada pohľadávky za služby poskytnuté   sťažovateľkou   dodávateľom   (jednotlivým   vlastníkom   predmetného   bytového domu). Sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na nekonanie súdov v daných veciach (začatých v roku 2006) bola nútená „postupne podávať ďalšie samostatné návrhy vo vzťahu k tým istým účastníkom, ale len za iné časové obdobia. Nároky pritom zostali rovnaké a medzi rovnakými stranami.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresným súdom je od roku 2007 až dosiaľ vedené «aj konanie pod sp. zn. 5 C 24/2007. Aj predmetom tohto konania je úhrada sumy za poskytnuté plnenia v súvislosti s obytným blokom... v B. Doposiaľ – t. j. za viac ako 6 rokov – nebolo v predmetnej veci ešte ani jeden krát rozhodnuté. Postup a dokazovanie je zjavne nesústredené a nemá oporu v platnej právnej úprave.

Hoci   došlo   k spochybňovaniu oprávnenosti   výkonu správy   predmetného obytného bloku   zo   strany   našej   obchodnej   spoločnosti,   poskytovali   sme   všetkým   jeho   vlastníkom a obyvateľom všetky služby a úkony, aby nedošlo k ujme na ich právach.

Vo vzťahu k tým, čo neplatili za poskytnuté služby, sme postupne podávali jednotlivé žaloby – pritom sme dbali na to, aby nároky boli uplatnené v zákonnej lehote na príslušnom súde. V niektorých prípadoch boli žalované jednotlivé mesiace a v niektorých prípadoch aj plnenia podľa koncoročného vyúčtovania (vždy do 31. 05. toho-ktorého roka).

Po viac ako šiestich rokoch v inej právnej veci Okresného súdu v Bardejove pod sp. zn. 4 C 231/2006 (týkajúci sa predmetného obytného bloku) bol vyhlásený rozsudok a tento bol   potvrdený   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   pod sp. zn.   2 Co 127/2011. Z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 127/2011 /týkajúceho sa práve bloku.../ – z jeho odôvodnenia jednoznačne vyplýva,   že „žalobca v tomto konaní požaduje úhradu nezaplatených preddavkov na plnenia spojené s užívaním bytu a na správu domu... odvolací súd k tomu dodáva, že takýto postup zo strany žalobcu je zásadne možný, avšak iba do času (!!!) kým nie je vypracované vyúčtovanie jednotlivo určených platieb za obdobie celého roka, v ktorom tieto preddavky boli uhradené.“

K tomu dodávame, že z našej strany jednotlivé žaloby boli podávané postupne a len vďaka tomu, že dlhodobo nedošlo k rozhodnutiu vo veci samej, ide o prelínanie jednotlivých období   kalendárneho   roka.   S   odstupom   času   –   v   súčasnosti   už   nie   je   žiadny   problém v prípade spojenia vecí do jedného konania vyčísliť – tak ako to konštatuje v hore uvedenej veci aj krajský súd – celkový nedoplatok, z ktorého bude zrejmá reálna výška prípadných nedoplatkov voči jednotlivým vlastníkom bytov v obytnom bloku.

Tomu ale bráni tá skutočnosť, že je tak možné urobiť iba v prípade spojenia vecí do jedného konania, aby došlo k možnosti uplatňovať nároky podľa vyúčtovania!».

Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí odvolávajúcej sa na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 Co 127/2011   z 24.   októbra   2010.   Tým   malo   dôjsť   podľa sťažovateľky „k znemožneniu   uplatnenia   práva   a nárokov   opierajúcich   sa   aj   o zhora uvedený rozsudok krajského súdu“, pretože toto procesné rozhodnutie bráni uplatňovaniu jej hmotnoprávnych nárokov.

Sťažovateľka   podotýka,   že   okresný   súd   vyhlásil   napadnuté   uznesenie „počas pojednávania a bez písomného vyhotovenia. Týmto postupom nám znemožnil realizáciu tých procesných   práv,   ktoré   nám   Občiansky   súdny   poriadok   dáva.“. Podľa   sťažovateľky „Ak nebude umožnené spojenie vecí – dochádza tak k zmareniu nárokov v dôsledku postupu okresného súdu legitímne založených rozsudkom krajského súdu.“.

Sťažovateľka   považuje   interpretáciu   § 112   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“) za takú, ktorá zjavne vybočila z ústavných medzí, lebo porušila princíp zákazu denegatio iustitiae a zasiahla tak do jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 24/2007 je podľa názoru sťažovateľky aj v hrubom rozpore s judikatúrou ústavného súdu (ktorú vo svojej sťažnosti cituje), v nadväznosti na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Bardejove vo veci pod sp. zn. 5 C 24/2007 uznesením o zamietnutí návrhu na spojenie vecí zo dňa 28. 11. 2012 porušil základné právo spoločnosti S., s. r. o., B.,   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 5 C 24/2007 zo dňa 28. 11. 2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd prípisom z 8. februára 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľka   na   pojednávaní   dňa   28. 11. 2012   predložila   súdu   písomný   návrh na spojenie   vecí   vedených   na   tunajšom   súde   pod   spisovými   značkami   3 C 207/2006, 3 C 215/2006,   2 C 218/2006,   2 C 225/2006,   5 C 4/2007,   4 C 23/2007,   5 C 24/2007, 4 C 46/2008,   5 C 44/2008,   3 C 91/2008,   5 C 72/2008,   1 C 93/2008,   5 C 47/2008, 3 C 149/2008, 2 C 95/2008, 4 C 41/2008 a 1 C 23/2008 a 4 C 253/2007. V predmetných konaniach   sú   účastníkmi   vždy   sťažovateľka   ako   žalobca   proti   žalovaným,   ktorými   sú jednotliví   vlastníci   bytov   v   bytovom   dome   na   ulici...,   B.,   a   zároveň   ďalší   žalovaný spoločnosť B., s. r. o. V každom konaní sú teda rovnakí účastníci len uvedené dve obchodné spoločnosti a v každom konaní sú zároveň účastníkmi vždy iné fyzické osoby. Neexistuje konanie, ktoré by malo rovnakých všetkých účastníkov. Predmetom konania v každom vyššie uvedenom   spore   sú   žalobné   nároky   sťažovateľky   voči   jednotlivým   vlastníkom   za   služby spojené   s   bývaním,   respektíve   konečné   vyúčtovania   za poskytnuté   služby.   Sťažovateľka tvrdí, že bola v určitom období správcom vyššie uvedeného bytového domu. Zároveň v každom   z týchto   konaní   sťažovateľka   vzniesla   alternatívny   nárok   voči   žalovanému   B., s. r. o., na vydanie bezdôvodného obohatenia pre prípad, ak by súd ustálil skutočnosť, že sťažovateľka   nie   je   správcom   uvedeného   bytového   domu,   tvrdiac,   že   sťažovateľka zabezpečovala za rozhodné obdobie služby spojené s bývaním.

Tento návrh súd (sudca JUDr. S. I.) uznesením na pojednávaní dňa 28. 11. 2012 zamietol, pretože na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky. Písomné uznesenie súd nevyhotovoval v súlade s § 168 ods. 2 O. s. p., pretože ho nepovažoval pre vedenie konania za potrebné, a nie je voči nemu prípustné odvolanie a účastníkom sa neukladá žiadna povinnosť. Je to zároveň uznesenie,   ktoré neobsahuje odôvodnenie a je výlučne na príslušnom sudcovi, či takýto postup zvolí, alebo nie. Na spojenie vecí nie je žiadny nárok. Sudca môže spojiť za určitých podmienok veci na spoločné konanie, nie musí.“

Okresný súd ďalej poukázal na to, že právne veci, ktorých spojenia sťažovateľka navrhovala,   sú   pridelené   na   prerokovanie   a rozhodnutie   viacerým   sudcom   tohto   súdu, a spojením   veci   do   jedného   konania   by   preto   podľa   neho   došlo   k porušeniu   zásady zákonného sudcu v tých veciach, v ktorých by rozhodol sudca, ktorému boli veci pridelené na prerokovanie   a rozhodnutie   náhodným   výberom   pomocou   aplikácie   a v súlade s rozvrhom práce. V prípise okresného súdu sa označujú námietky sťažovateľky ako právne irelevantné   a zdôrazňuje   sa   skutočnosť,   že   sťažovateľka «účelovo   zamlčuje   podstatné skutočnosti, ako je napríklad to, že sa rozhodnutie týka vedenia konania, veci sú vedené u rôznych   sudcov,   konanie   bolo   niekoľko   rokov   prerušené   ako   aj   to,   že   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.   2 Co 127/2011 (ďalej len „krajský súd“),   ktorým bol potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   4 C 231/2006   a   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky s odôvodnením, že za rozhodné obdobie nebola správcom vyššie uvedeného bytového domu.

Rovnako nebolo potrebné písomne vyhotoviť uznesenie v zmysle § 168 ods. 2 O. s. p., čo sťažovateľka tiež namietala.

Pokiaľ sťažovateľka zároveň namieta, že súd nespojil všetky konania do jedného, je na mieste sťažovateľke pripomenúť, že to bola ona, ktorá podávala na tento súd jednotlivé žaloby a to dokonca v mnohých prípadoch opakovane voči rovnakým vlastníkom za rovnaké obdobie napriek tomu, že mohla v už začatých konaniach, ktoré sa skutočne týkali tých istých účastníkov (avšak za iné časové obdobie) rozšíriť svoj žalobný návrh bez toho, aby podala novú žalobu. Neučinila tak a bolo to jej právo. Zároveň však nemôže považovať za zásah do svojich práv, ak súd takéto konania nespojí na spoločné konanie.».

Okresný súd taktiež upriamil pozornosť na skutočnosť,   že „vo veci vedenej pod sp. zn.   II. ÚS 48/2013   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.,   ktorou   namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č. k.   4 C 231/2006-182   zo   14. 7. 2011   a   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 2 Co 127/2011-209 z 24. 10. 2012, ústavný súd sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., pre zjavnú   neopodstatnenosť a   nedostatok právomoci   ústavného súdu odmietol.   Právny základ tejto veci je rovnaký ako právny základ ostatných dotknutých konaní v časti nároku, v ktorom sa sťažovateľka domáha voči vlastníkom bytov na ulici... v B. zaplatenia služieb za bývanie. Predmetnými rozsudkami súd žalobu zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka nebola za rozhodné obdobie správcom vyššie uvedeného bytového domu a nemôže si voči jednotlivým vlastníkom bytov a nebytových priestorov uplatňovať nároky za služby spojené s bývaním.“.

Na záver okresný súd vo svojom prípise uviedol, že uznesením sp. zn. 5 C 4/2007 zo 4.   januára   2013 „boli   spojené   na   spoločné   konanie   veci   vedené   na   Okresnom   súde Bardejov pod sp. zn. 5 C 4/2007, 2 C 95/2008, 4 C 46/2008, 5 C 24/2007 a 4 C 253/2007, ktoré sa budú viesť po spoločnou spisovou značkou 5 C 4/2007. Vo všetkých uvedených konaniach je zákonným sudcom JUDr. S. I. a môže teda pri ich spojení postupovať v súlade so zákonom a zásadou hospodárnosti. Iné konania, tak ako to navrhovala sťažovateľka, však spojiť na spoločné konanie dotknutý sudca nemohol z vyššie uvedených dôvodov.“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka, ktorej právnemu zástupcovi ústavný súd zaslal stanovisko okresného súdu, možnosť vyjadriť sa k nemu v určenej lehote nevyužila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“; (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)].

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V predmetnej veci sťažovateľka namieta, že okresný súd zamietol uznesením sp. zn. 5 C 24/2007 z 28. novembra 2012 jej návrh na spojenie vecí na spoločné konanie, čím podľa nej porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie za arbitrárne vyjadrujúc názor, že ním okresný súd zjavne vybočil z ústavných medzí, čím malo dôjsť k porušeniu zákazu princípu denegatio iustitiae.

Napadnuté rozhodnutie je v danom prípade rozhodnutím o vedení konania, nejde teda   o meritórne   ani   o   konečné   rozhodnutie,   dôsledkom   ktorého   by   bolo   právoplatné skončenie veci, prípadne zastavenie súdneho konania. Aj   keď z formálneho hľadiska je napadnuté   uznesenie   právoplatným   rozhodnutím,   konanie   medzi   sťažovateľkou   ako navrhovateľkou a odporcami vedené pod sp. zn. 5 C 24/2007 ďalej pokračuje.

Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti (nezákonnosti) a arbitrárnosti rozhodnutia   okresného   súdu   ako   prvostupňového   súdu   konajúceho   v právnej   veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Okresný   súd   v danom prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na spojenie vecí sa zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami. Sťažovateľka mala a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, resp. v odvolacom konaní a následne   prípadne   aj   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   možnosť   uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok ochrany   tých   práv,   ktorých   porušenie   namieta   vo   svojej   sťažnosti.   V   právnej   veci sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania a okresný súd v ňom   bude   vykonávať   ďalšie   dokazovanie   na účel   objasnenia   skutkového   stavu   veci. K vykonávaniu   dôkazov   sa   sťažovateľka   bude   môcť   v konaní   pred   okresným   súdom vyjadriť   za tých   istých   podmienok   ako   druhý   účastník   konania   na   strane   odporcu. Sťažovateľka má k dispozícii všetky procesné oprávnenia, ktoré jej priznáva Občiansky súdny   poriadok,   teda   aj právo na riadne   opravné prostriedky   v prípade   neúspechu   pred okresným súdom a tiež právo využiť mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu vo veci, pokiaľ by vyznelo v jej neprospech.

Sťažovateľke   napokon   nič   nebráni,   aby   v budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   aj   konečné   rozhodnutie,   ktoré   bude   v jej   právnej   veci   vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo   slobody.   Najskôr   teda   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľke   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na to, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09). Samotné uznesenie o zamietnutí návrhu na spojenie vecí, keď prístup sťažovateľky k súdu zostáva zachovaný, nemožno hodnotiť ako postup protiústavný len preto, že sťažovateľke nevyhovuje vedenie samostatných konaní o jej žalobách, a to ani napriek tomu, že tieto spolu skutkovo súvisia, resp. sa týkajú tých istých účastníkov. Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady, ani pokiaľ ide o túto sťažnosť smerujúcu proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na spojenie vecí. Pokiaľ by ústavný súd preskúmal sťažnosť predtým,   než   o   veci   samej   definitívne   rozhodne   príslušný   súd,   mohol   by   zasiahnuť do rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiarity   sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   za   danej procesnej   situácie   podaná   predčasne.   Sťažovateľka   totiž   bude   mať,   resp.   má   možnosť uplatniť ochranu svojich práv v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Vzhľadom   na   to   sa   ústavný   súd   podanou sťažnosťou   meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   § 53   ods. 1   v   spojení   s   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Čo sa   týka   námietky sťažovateľky, že okresný   súd vyhlásil napadnuté uznesenie počas   pojednávania,   bez   písomného   vyhotovenia   a   ňou   namietanými   skutočnosťami sa v rámci   jeho   odôvodnenia   nevysporiadal,   je   potrebné   uviesť,   že   takýto   postup   je v súlade s § 168   ods. 2   a   § 169   ods. 3   OSP,   a preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   je napadnuté uznesenie   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy v občianskoprávnom konaní. Ústavný súd dospel k záveru, že výklad a aplikácia § 112 OSP okresným súdom boli v danej veci v medziach zákona a aj ústavne konformné a postup, ktorý   zvolil   okresný   súd,   zjavne   nezakladá   neprípustné   ústavnoprávne   konzekvencie, nepredstavuje neodôvodnené vybočenie zo štandardov výkladu procesného práva a nie je ani výrazom nepredvídateľnej interpretačnej svojvôle.

Skutočnosť, že sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nesúhlasí, nemôže sama osebe založiť dôvodnosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   (z dôvodu   uvedeného   v enunciáte   svojho rozhodnutia), nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013