znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 219/2009, 19 Co/75/2010 z 29. júna 2010, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 8 C 7/2005-467   zo   16.   júna   2009   v časti,   v ktorej   bol   zamietnutý   návrh   na   písomné ospravedlnenie sa odporkyne za jej výrok prednesený na adresu MUDr. J. K. 25. novembra 1998, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010 faxom a následne 4. novembra 2010 poštou doručená sťažnosť MUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 219/2009, 19 Co/75/2010 z 29. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“), ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 7/2005-467 zo 16. júna 2009 v časti, v ktorej   bol   zamietnutý   návrh   na   písomné   ospravedlnenie   sa   odporkyne   za   jej   výrok prednesený na adresu sťažovateľa 25. novembra 1998.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ návrhom z 11. marca 2000 uplatnil na okresnom súde nárok na ochranu osobnosti proti odporkyni. Predmetné   konanie   je   v súčasnosti   vedené   pod   sp. zn.   8 C 7/2005   a dosiaľ   nie   je právoplatne   skončené. Sťažovateľ   uviedol,   že «je presvedčený,   že   rozsudkom   Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 219/2009, 19 Co 75/2010 zo dňa 29. 06. 2010, jeho výrokom, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v časti, týkajúcej sa ospravedlnenia sa odporkyne za výrok „ty šalený jeden“, ktorý adresovala sťažovateľovi dňa 25. 11. 1998, bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 odsek 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo konať pred súdom zákonom ustanoveným postupom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR...

Okresný   súd   Humenné   už   rozsudkom   zo   dňa   20. 04. 2007   návrh   sťažovateľa zamietol. Na odvolanie sťažovateľa odvolací súd, Krajský súd v Prešove, rozsudok súdu prvého   stupňa   zrušil   svojím   uznesením   zo   dňa   26. 06. 2008   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia, vo vzťahu k skutku zo dňa 25. 11. 1998 uviedol: „záver súdu prvého stupňa o tom, že podľa jeho názoru nebolo jednoznačne preukázané, že súd v skutku došlo tak, ako to opisuje navrhovateľ, a preto návrh v tejto časti zamietol, je nepresvedčivý, pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998. Nepresvedčivý je i záver súdu prvého   stupňa   v   tom,   že   výpoveď   svedkyne   je   v   rozpore   s výpoveďou   navrhovateľa o priebehu incidentu zo dňa 17. 12. 1998. Svedkyňa E. M. vypovedala v podstate zhodne, tak na Okresnom úrade vo Vranove nad Topľou, ako aj na Okresnom súde v Humennom. Zároveň   aj   navrhovateľ   vypovedal   rovnako.   Pričom   aj   účastnícka   výpoveď   je   jedným z dôkazných prostriedkov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že námietky navrhovateľa uvedené v odvolaní   bolo   potrebné   akceptovať.   Preto   odvolací súd rozsudok súdu prvého   stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Po   doručení uznesenia odvolacieho   súdu účastníkom   konania   súd   prvého stupňa vykonal pojednávania dňa 10. 02. 2009 a dňa 26. 05. 2009 a ohliadku na mieste samom dňa 05. 03. 2009...

Ani na jednom z pojednávaní, ani na ohliadke na mieste samom neboli vykonané žiadne dôkazy vo vzťahu ku skutku zo dňa 25. 11. 1998. Dokazovanie vo vzťahu k tomuto skutku nebolo žiadnym dôkazom doplnené.

Keď súd prvého stupňa svojim rozsudkom zo dňa 16. 06. 2009 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, sťažovateľ v odvolaní okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci už súd I. stupňa rozhodol prvším rozsudkom zo dňa 20. 4. 2007. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 26. 6. 2008 sp. zn. 5 Co 156/2007 zrušil rozsudok súdu I. stupňa, a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení zrušujúceho uznesenia súd vytkol súdu I. stupňa nasledujúce: „Možno   prisvedčiť   navrhovateľovi,   že   ani   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov neznamená ľubovôľu hodnotiaceho, ani voľnú úvahu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy len za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 136 O. s. p. – súd musí hodnotiť predovšetkým pravdivosť toho ktorého dôkazu. Ak nepovažuje výsledok dôkazu za pravdivý, je povinný odlišný záver, akému nasvedčuje vykonaný dôkaz odôvodniť.

Súd I. stupňa sa však ustanovením § 132 dôsledne neriadil. Záver   súdu   prvého   stupňa   o   tom,   že   podľa   jeho   názoru   nebolo   jednoznačne preukázané, že súd vskutku došlo tak, ako to opisuje navrhovateľ, a preto návrh v tejto časti zamietol je nepresvedčivý,   pokiaľ   ide o   incident   zo   dňa 25. 11. 1998.   Nepresvedčivý je i záver   súdu   prvého   stupňa   v tom,   že   výpoveď   svedkyne   je   v   rozpore   s   výpoveďou navrhovateľa   o   priebehu   incidentu   zo   dňa   17. 12. 1998.   Svedkyňa   E.   M.   vypovedala v podstate zhodne, tak na Okresnom úrade vo Vranove na Topľou, ako aj na Okresnom súde   v   Humennom.   Zároveň   aj   navrhovateľ   vypovedal   rovnako.   Pričom   aj   účastnícka výpoveď je jedným z dôkazných prostriedkov.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   námietky   navrhovateľa   uvedené   v   odvolaní   bolo potrebné akceptovať.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“. Podľa   ustanovenia   § 226   O. s. p.   –   ak   bolo   rozhodnutie   zrušené   a   ak   bola   vec vrátená na ďalšie konanie a na nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd prvého   stupňa   sa   nielenže neriadil   právnym   názorom odvolacieho   súdu,   ale bezprecedentnými spôsobom tento záväzný právny názor odvolacieho súdu ignoroval. Pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998, skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sú od slova do slova rovnaké (strana 11 a 12 ods. 7 zo dňa 16. 6. 2009 a strana 5 a 6 rozsudku zo dňa 20. 4. 2007) ako v rozsudku zo dňa 20. 4. 2007, ktorým bol odvolacím súdom z dôvodov vyššie uvedených zrušený.

Navrhovateľ v celom rozsahu poukazuje na dôvody svojho odvolania proti rozsudku súdu   I.   stupňa   zo   dňa   20. 4. 2007,   ako   aj   na   vyššie   citovaný   záver   odvolacieho   súdu a navrhuje, aby v tejto časti odvolací súd vzhľadom na arbitrárnosť postupu I. stupňového súdu vec právne a skutkovo posúdil v súlade so svojim závermi vyjadrenými v zrušujúcom uznesení zo dňa 26. 6. 2008.“».

Ďalej   sťažovateľ   citoval   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   zo   16.   júna   2009   v časti,   ktorým   bol zamietnutý   jeho   návrh   na   písomné   ospravedlnenie   sa   odporkyne   za   výrok „Ty   šalený jeden“, ktorý   mala   predniesť   na   jeho   adresu   25.   novembra   1998,   a poukázal   tiež na judikatúru ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:«základné právo sťažovateľa...

- na   postup   súdu   zákonom   ustanoveným   spôsobom   zakotvené   v   článku   46   ods. 1 Ústavy SR

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 219/2009, 19 Co 75/2010 zo   dňa   29. 06. 2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Humenné   sp. zn. 8 C 7/2005-467   zo   dňa   16. 06. 2009   v   časti,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   písomné ospravedlnenie   sa   odporkyne   za   výrok   „Ty   šalený   jeden“,   ktorý   mala   adresovať   dňa 25. 11. 1998 sťažovateľovi, bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.   5 Co 219/2009,   19 Co 75/2010   zo   dňa   29. 06. 2010,   ktorým   potvrdil   rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn. 8 C 7/2005-467 zo dňa 16. 06. 2009 v časti, ktorým bol zamietnutý návrh na písomné ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený jeden“, ktorý   mala   adresovať   dňa   25. 11. 1998   sťažovateľovi   a vec   vracia   Krajskému   súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, III. ÚS 32/08).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podľa   § 11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   § 13   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   návrhom z 11. marca   2000   (v   znení   pripustenej   zmeny   žalobného   návrhu)   domáhal   uloženia povinnosti odporkyni písomne sa mu ospravedlniť za „urážlivé výroky“ adresované jeho osobe 25. novembra 1998 a 17. decembra 1998. Sťažovateľ považoval výroky odporkyne za hanlivé a ako také spôsobilé zasiahnuť do jeho práv spojených s ochranou osobnosti.

O návrhu sťažovateľa prvýkrát rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 7/2005 z 20.   apríla   2007   tak,   že   ho zamietol   a   uložil   mu   povinnosť   nahradiť odporkyni   trovy konania   a na   účet   okresného   súdu   trovy   svedočného.   Proti   tomuto   rozsudku   podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 156/2007 z 26. júna 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 7/2005 zo 16. júna 2009 tak, že návrh sťažovateľa znovu zamietol, náhradu trov konania Slovenskej republike nepriznal   a vyslovil,   že   o trovách   účastníkov   konania   bude   rozhodnuté   samostatným uznesením. Aj proti tomuto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, pretože ho považoval za nesprávny z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho   poriadku   tvrdiac,   že   okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a že   jeho   rozhodnutie   vychádza   z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že okresný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho uznesení, ktorým bol prvší rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Záver súdu prvého stupňa o tom, že nebolo jednoznačne preukázané,   že   došlo   ku   skutku   (incidentu   z 25.   novembra   1998)   tak,   ako   ho   opisuje sťažovateľ, bol podľa neho nepresvedčivý, a preto navrhol rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 7/2005 zo 16. júna 2009 zrušiť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Krajský súd odvolaniu   sťažovateľa   čiastočne   vyhovel,   keď   rozsudok   okresného   súdu   vo   vzťahu ku skutku zo 17. decembra 1998 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak vo zvyšnej časti (teda pokiaľ ide o výrok týkajúci sa skutku z 25. novembra 1998) ho potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa vo vzťahu k tej časti, proti ktorej sťažnosť smeruje, uvádza, že «právo na ochranu osobnosti, tzv. osobnostné právo, prináleží každej fyzickej osobe. Predmetom ochrany osobnosti podľa citovaných zákonných ustanovení sú také rýdzo osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté, pričom cieľom a zmyslom tejto občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj   a uplatňovanie   osobnosti   človeka.   Predpokladom   úspešného   uplatnenia   práva na ochranu osobnosti je jednak preukázanie skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami   § 11 a nasledujúcich   Občianskeho   zákonníka.   Obe   náležitosti   musia   byť splnené súčasne, aby vznikol právny nárok, ktorého obsahom je právo domáhať sa ochrany podľa citovaných zákonných ustanovení a povinnosť súdom uložené sankcie znášať... Pokiaľ ide o incident zo dňa 25. 11. 1998 aj odvolací súd je toho názoru ako súd prvého stupňa, že nebolo preukázané, aby incident sa stal tak, ako to tvrdil navrhovateľ. Jedinou svedkyňou incidentu mala byť pani M., družka navrhovateľa.   Svedkyňa M. pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 17. 04. 2007 uviedla, že v uvedený deň ráno šla oproti navrhovateľovi dole schodmi v dome, pričom sa dostala až na roh domu. Navrhovateľ a odporkyňa sa stretli   priamo pri bráničke do   domu s tým,   že odporkyňa si poklepala po čele a povedala na adresu navrhovateľa „ty šalený jeden“. Ďalej uviedla, že ju z cesty vidieť nebolo, lebo práve schádzala dole schodmi, pričom odporkyňa šla po ľavej strane cesty. Pri konfrontácii dňa 04. 02. 1999 medzi uvedenou svedkyňou a odporkyňou, svedkyňa uviedla, že dňa 25. 11. 1998 otvárala dvere na dome a videla odporkyňu, videla jej chrbát, lebo táto šla na bicykli, potom schádzala dole schodíkmi a keď odporkyňa bola na úrovni MUDr. K., pravou rukou si poklepala po čele a povedala „ty šalený jeden“. Ďalej uviedla, že vedela identifikovať pani F., lebo stála na schodoch. K oblečeniu odporkyne sa vyjadrila tak, že pani F. mala oblečené tmavé oblečenie. Uvedené vyplýva zo zápisnice napísanej o konfrontácii na Okresnom úrade vo Vranove nad Topľou, odbor všeobecnej vnútornej správy k spisu priest. 14/99 dňa 04. 02. 1999.

Výpoveď svedkyne M. správne bola súdom prvého stupňa vyhodnotená tak, že nebolo jednoznačne preukázané tvrdenie navrhovateľa o priebehu incidentu, ktorý sa mal udiať 25. 11. 1998. Odvolací súd k tomu dodáva, že svedkyňa M. uvádzala rôzne polohy, kde v momente incidentu sa mala nachádzať. Vo svojej výpovedi pred súdom tvrdila, že sa dostala až na roh domu, pričom počas konfrontácie dňa 04. 02. 1999 mala incident počuť, keď schádzala dole schodíkmi. Navyše výpoveď uvedenej svedkyne je treba hodnotiť ako výpoveď družky navrhovateľa, ktorá žije v spoločnej domácnosti s navrhovateľom a má záujem na úspechu navrhovateľa v spore.

Odvolací   súd   preto   postupom   vyplývajúcim   z ustanovenia   § 219   ods. 1   O. s. p. potvrdil   rozsudok   v   časti,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na písomné   ospravedlnenie   sa odporkyne   za   výrok   „ty   šalený   jeden“,   ktorý   mala   adresovať   dňa   25. 11. 1998 navrhovateľovi ako vecne správny.».

Podstatou námietok sťažovateľa sú tvrdenia o nesprávnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 7/2005 zo 16. júna 2009, týkajúcej sa zamietnutia jeho návrhu na ochranu osobnosti, pokiaľ ide o písomné ospravedlnenie sa odporkyne za výrok „Ty šalený jeden“, ktorý mala adresovať sťažovateľovi   25.   novembra   1998.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   rozhodol nesprávne   a jeho   rozhodnutie   je arbitrárne.   Sťažovateľ   v podstate   prejavil   nespokojnosť s rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ktoré   v konečnom   dôsledku   nesplnilo jeho očakávania a predstavy.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že základné právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z toho dôvodu neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie je arbitrárny   a je   náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Predmetom sporu, výsledkom ktorého bolo napadnuté rozhodnutie krajského súdu, bol návrh na ochranu osobnosti. V tomto prípade bolo úlohou všeobecných súdov posúdiť, či spomínaným konaním odporkyne došlo k ohrozeniu alebo zásahu do   cti sťažovateľa, ktorá   má   rozhodný   význam   pre   jeho   vzťah   k iným   účastníkom   spoločenských   vzťahov a ktorá determinuje jeho postavenie v spoločnosti.

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti týkajúca sa odôvodnenia jeho tvrdení o pochybeniach krajského súdu, ktorými malo byť zasiahnuté do jeho   v sťažnosti   označených   práv,   je   v podstate   totožná   s argumentáciou   uplatnenou sťažovateľom v jeho odvolaní proti prvostupňovému rozsudku zo 16. júna 2009.

Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil dostačujúcim spôsobom, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za svojvoľný alebo za zjavne arbitrárny, t. j. ústavne neudržateľný.

Ústavný súd zastáva   názor,   že namietaný rozsudok   krajského súdu   spĺňa kritériá ústavne konformného rozhodnutia. Vzhľadom na to si ústavný súd neosvojil argumentáciu sťažovateľa   o porušení   jeho   v sťažnosti   označených   práv   citovaným   výrokom   rozsudku krajského   súdu,   pretože   skutočnosť,   že   krajský   súd   nerozhodol   v súlade   s predstavami a očakávaniami   sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   aj   k porušeniu   uvedených   práv. Je nepochybné,   že odvolací   súd   prihliadol   na   všetky   relevantné   argumenty   sťažovateľa uplatnené nielen v rámci odvolacieho konania, ale aj v rámci prvostupňového konania a svoj právny názor vyjadril v rozsudku sp. zn. 5 Co 219/2009, 19 Co/75/2010 z 29. júna 2010, ktorý možno považovať za ústavne aprobovateľný.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   môže   zasiahnuť do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov iba za predpokladu, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd však takéto pochybenia zo strany krajského súdu nezistil, keďže jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne.

Treba   ešte   zdôrazniť,   že   úloha   ústavného   súdu   v danom   prípade   nespočívala v skúmaní procesu hodnotenia dôkazov, ktoré súd hodnotí podľa svojej úvahy pri splnení ďalších zákonných podmienok. Úloha ústavného súdu spočívala v posúdení zlučiteľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu s označenými článkami ústavy a dohovoru. V danom prípade   ústavný   súd   nezistil   zo strany   krajského   súdu   takú   interpretáciu   a aplikáciu príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov ani iné procesné pochybenia, ktoré by závažným spôsobom mohli ovplyvniť proces dokazovania, a tým aj verdikt tohto súdu vo vzťahu k jeho časti namietanej sťažnosťou.

Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   stotožniť   s tvrdením   sťažovateľa,   že   napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá dostatočné odôvodnenie a je nepreskúmateľné, naopak, zastáva   názor,   že   z predmetného   rozhodnutia   je   zrejmé,   ktoré   dôkazy   mal   krajský   súd za preukázané a ako sa ich hodnotenie premietlo do jeho právnych záverov.

S prihliadnutím na spôsob a rozsah odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil také jeho účinky, ktoré by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré v nej uplatnil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011