znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť Ing.   P.   Ď., t. č. vo   výkone   väzby,   vo   veci   namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Ndt 10/2008 z 29. októbra 2008, ako aj nerozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o jeho sťažnosti z 27. októbra 2008 proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 2/2008 z 23. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   4 Ndt 10/2008   z 29.   októbra   2008   (ďalej   aj „namietané   uznesenie“),   ako   aj nerozhodnutím najvyššieho súdu o sťažnosti sťažovateľa z 27. októbra 2008 proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2008 z 23. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie z 23. októbra 2008“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   na   verejnom   zasadnutí najvyššieho   súdu   (ako   súdu   odvolacieho)   uskutočnenom   23.   októbra   2008   namietal zaujatosť dvoch členov odvolacieho senátu. Najvyšší súd na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn.   4 To 2/2008   z 23.   októbra   2008   rozhodol,   že   namietaní   členovia   senátu   nie   sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci sťažovateľa. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu   sťažnosť   priamo   na   pojednávaní   ústne   do   zápisnice.   Predmetnú   sťažnosť 27. októbra 2008 (posledný deň 3-dňovej zákonnej lehoty pripadol na nedeľu 26. októbra 2008) písomne odôvodnil a v ten istý deň ju aj odovzdal poverenému príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže. Iný senát najvyššieho súdu rozhodol o sťažnosti sťažovateľa 29. októbra   2008,   a to   namietaným   uznesením   tak,   že   zrušil   sťažnosťou   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pretože podľa § 31 ods. 6 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   účinného   do   1.   januára   2006   (ďalej   len   „Trestný poriadok“) o námietke vznesenej proti sudcovi najvyššieho súdu rozhoduje iný senát toho istého súdu, a sám rozhodol, že namietaní členovia senátu nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 To 2/2008.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd rozhodol o jeho sťažnosti z 27. októbra 2008 „bez toho, aby sa s ňou oboznámil. NS SR nevyčkal na uplynutie zákonnej lehoty a obvyklej 2-dňovej lehoty na doručovanie zásielok 2. triedy v poštovom styku. Sťažnosť bola odoslaná z Ústavu na výkon väzby... dňa 28. 10. 2008 a s veľkou pravdepodobnosťou bola doručená NS SR dňa 30. 10. 2008.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „odvolací   senát   NS   SR   v   časovej   tiesni,   vymedzenej namietanými sudcami, iba povrchne, bez riadneho a odôvodneného zákonného rozhodnutia posúdil   nezaujatosť   namietaných   sudcov   bez   toho,   aby   vyčkal   na   prípadné   doručenie sťažnosti, a touto sa teda nezaoberal a nemohol zaoberať, nakoľko o nej rozhodol pred jej doručením   NS   SR,   hoci   bola   podaná   v zákonnej   lehote   zákonom   predpokladaným spôsobom“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „takýto   postup   je   v priamom   rozpore   s obsahom   práva na spravodlivý súdny proces“ a za jeho porušenie považujte tiež to, že „sa nemal možnosť oboznámiť s listinnými dôkazmi predloženými senátu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti..., ktorému senátu je vec pridelená a v akom zložení bude senát rozhodovať“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol ústavnému súdu vydať nález, v ktorom vysloví, že:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. 10. 2008 sp. zn. 4 Ndt 10/2008 porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že riadne, jasne, zrozumiteľne a kvalifikovane sa nevysporiadal s právne relevantnými námietkami sťažovateľa, ako aj tým, že toto uznesenie vydal predčasne.

2. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   právo   Ing.   P.   Ď.   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nerozhodnutím o jeho sťažnosti z 27. 10. 2008 proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. 10. 2008 sp. zn. 4 To 2/2008.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 29. 10. 2008 sp. zn. 4 Ndt 10/2008 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa   na výzvu   ústavného   súdu   vyjadrila   prípisom   č. k.   Kp 8/2009-3   z 30.   januára   2009, v ktorom okrem iného uviedla:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval v predmetnej veci ako súd odvolací o sťažnosti obvineného proti uzneseniu iného senátu Najvyššieho súdu SR z 23. októbra 2008   sp. zn.   4 To 2/2008.   Z   genézy   uvedenej   veci   je   nesporné,   že   obvinený   predmetnú sťažnosť   podal   na   hlavnom   pojednávaní   bezprostredne   potom,   čo   mu   bolo   uvedené uznesenie oznámené, čo je v súlade s dikciou ustanovenia § 143 ods. 1 Tr. por. účinného do 1.   januára   2006   (ďalej   len   Tr.   por.).   Túto   sťažnosť   obvinený   ústne   neodôvodnil. Z pragmatického   hľadiska   však   dôvody   tejto   sťažnosti   senát   poznal,   lebo   spočívali v konkrétnych   námietkach   obvineného,   ktoré   uvádzal   voči   obom   sudcom   –   členom rozhodujúceho senátu. Vzhľadom na to, že išlo o rozhodnutie vydané v priebehu hlavného pojednávania,   nebolo   reálne   dôvodné   sa   domnievať,   že   sťažnosť   bude   aj   písomne odôvodnená. Ani neskôr obvinený obsah týchto dôvodov nerozšíril.

Siedma hlava Trestného poriadku, ktorá upravuje sťažnosť a konanie o nej nikde neprikazuje   súdu   vyčkať   na   uplynutie   lehoty   troch   dní   na   event.   odôvodnenie   podanej sťažnosti za situácie, že taká sťažnosť bola podaná po oznámení uznesenia do zápisnice o hlavnom   pojednávaní.   Lehota   3   dní   je   výlučne   viazaná   na   možnosť   podať   opravný prostriedok.

Senát   rozhodujúci   o   uvedenej   sťažnosti   preto   konal   v   súlade   so   zákonom,   lebo v predmetnej   veci   konal   prednostne   a   urýchlene,   v   záujme   zabezpečiť   plynulé   konanie v merite veci.“

Sťažovateľ reagoval na vyjadrenie najvyššieho súdu podaním z 29. októbra 2009, v ktorom   opäť   zhrnul   skutočnosti   už   uvedené   v jeho   sťažnosti   z 27.   decembra   2008 a zotrval na nich.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 109/05).

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu iného senátu najvyššieho súdu z 23. októbra 2008, resp.   jeho   nerozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľa   z 27.   októbra   2008   proti   uzneseniu najvyššieho súdu z 23. októbra 2008.

Na rozhodnutie vo veci sú podľa názoru ústavného súdu relevantné tieto skutočnosti:

-   23.   októbra   2008   odvolací   senát   najvyššieho   súdu   po „tichej   porade“ bez prerušenia   verejného   zasadnutia   rozhodol   o sťažovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti proti   dvom   členom   senátu   tak,   že   ich   podľa   § 31   ods. 3   Trestného   poriadku   nevylúčil z vykonávania   úkonov   v jeho   trestnej   veci   vedenej   najvyšším   súdom   pod   sp. zn. 4 To 2/2008,   predmetné   uznesenie   bolo   vyhlásené,   odôvodnené   a bolo   dané   poučenie o opravnom prostriedku,

- sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu ústne do zápisnice sťažnosť s uvedením dôvodov bez avizovania jej ďalšieho písomného odôvodnenia,

- 27. októbra 2008 sťažovateľ odovzdal písomné odôvodnenie sťažnosti (doplnenie jej dôvodov) „zahlásenej“ ústne do zápisnice 23. októbra 2008 poverenému príslušníkovi   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže,   ktoré   bolo   najvyššiemu súdu doručené 31. októbra 2008,

- 29.   októbra   2008   iný   senát   (sťažnostný)   najvyššieho   súdu   rozhodol   o podanej sťažnosti   tak,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a sám rozhodol,   že   namietaní   členovia   odvolacieho   senátu   nie   sú   vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 To 2/2008,

- predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 30. októbra 2008 na verejnom zasadnutí odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý v ten   istý   deň   zrušil   v celom   rozsahu   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 T 2/05 z 27. júna 2007 (ktorým uznal sťažovateľa za vinného z pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 sčasti dokonaného a sčasti v štádiu   pokusu   podľa   § 8   ods. 1   Trestného   zákona)   a   vyhlásil   nový rozsudok, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného a uložil mu súhrnný trest   odňatia   slobody   vo   výmere   5 rokov   so   zaradením   do   I. nápravnovýchovnej   skupiny,   peňažný   trest   v sume   1 000 000 Sk, a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, súd ustanovil sťažovateľovi náhradný trest odňatia slobody 1 rok, ako aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 6 rokov. Ďalej najvyšší súd zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Bratislava I   sp. zn.   5 T 104/04   z   11.   apríla   2005   v spojení   s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 23/07 z 15. mája 2007 a spôsobe jeho výkonu a súčasne zrušil všetky rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a taktiež ho zviazal uhradiť poškodenej strane škodu v sume 8 740 000 Sk.

Podľa § 143 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva u orgánu, proti uzneseniu ktorého sťažnosť smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia (§ 137) s výnimkou sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby (§ 74 ods. 2); ak sa uznesenie oznamuje ako obvinenému,   tak   i   jeho   zákonnému   zástupcovi   alebo   obhajcovi,   plynie   lehota   od   toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ (zastúpený obhajcom) mal možnosť oznámiť najvyššiemu súdu, že jeho sťažnosť bude písomne doplnená (čo je v obdobných prípadoch obvyklé). Keďže sťažovateľ neavizoval najvyššiemu súdu, že podanú sťažnosť písomne   doplní   –   odôvodní,   tento   29.   októbra   2008,   t. j.   2   dni   po   uplynutí   3-dňovej zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti,   o nej   aj rozhodol.   V tejto   súvislosti   však   navyše ústavný   súd   poukazuje   na § 30   ods. 4   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   námietku zaujatosti je procesná strana povinná vzniesť bezodkladne, ako sa dozvedela o dôvodoch na jej vznesenie.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa s námietkami   a   argumentáciou   sťažovateľa,   tak   ako   bola   zaznamenaná   v zápisnici z verejného zasadnutia, zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ dostal odpoveď na všetky podstatné námietky. V spojitosti s tým už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Tento   názor   je   stabilne   uplatňovaný   aj   v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali   závery   napadnutého   uznesenia,   pretože   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení najvyššieho   súdu,   a keďže   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04),   v   tejto   situácii   nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Podľa   ústavného   súdu   preto   senát   najvyššieho   súdu   rozhodujúci   o sťažnosti sťažovateľa   z 23.   októbra   2008   konal   v súlade   s Trestným   poriadkom,   a ako   uviedol najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení,   konal „prednostne   a urýchlene,   v snahe   zabezpečiť plynulé konanie v merite veci“.

Po   oboznámení sa   s písomným odôvodnením   sťažnosti   sťažovateľa podanej   proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 2/2008 z 23. októbra 2008 možno konštatovať, že sťažovateľ obsah námietok zaujatosti sudcov síce rozšíril o tvrdenie založené na tom, že jeden z namietaných sudcov sa voči nemu v minulosti správal nevhodným spôsobom, avšak ústavný súd v nadväznosti na to opätovne upriamuje pozornosť na už citovaný § 30 ods. 4 Trestného poriadku vyslovujúc názor, že sťažovateľ bol podľa tohto ustanovenia povinný nielen bezodkladne vzniesť námietku zaujatosti, ale ju aj odôvodniť bez meškania potom, ako   sa   o dôvodoch   vylúčenia   sudcov   dozvedel.   Dôvody   vylúčenia,   ktoré   museli   byť sťažovateľovi v čase uplatnenia námietky už známe, mal oznámiť súdu bezodkladne, teda hneď na pojednávaní konanom 3. októbra 2008.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že „sa nemal možnosť oboznámiť s listinnými dôkazmi, predloženými senátu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti“, ústavný súd poukazuje na   to,   že   sťažovateľ   tak   mohol   nepochybne   urobiť   prostredníctvom   svojho   obhajcu [sťažovateľ bol v predmetnom trestnom konaní zastúpený ustanoveným obhajcom, ktorý je podľa § 41 ods. 1 Trestného poriadku povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc...,   chrániť a presadzovať záujmy   klienta   a riadiť   sa   jeho   pokynmi a   postupovať s odbornou   starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne,   svedomito,   primeraným spôsobom   a   dôsledne   využíva   všetky   právne   prostriedky   a   uplatňuje   v   záujme   klienta všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné;   §   18   ods.   1   a 2   zákona č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov],   avšak z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by túto možnosť využil.

K ďalšej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že k porušeniu jeho označeného práva došlo aj tým, že mu nebolo známe, „ktorému senátu je vec pridelená a v akom zložení bude senát   rozhodovať“ (tvrdiac,   že ak by poznal zloženie   senátu, mohol   by namietať zaujatosť niektorého z jeho členov, pozn.), a preto ani nemohol vzniesť námietku zaujatosti, ústavný   súd   uvádza,   že   táto   argumentácia   je   iba   hypotetická,   a navyše   zo   žiadneho ustanovenia   Trestného   poriadku   nevyplýva   povinnosť   súdu   rozhodujúceho   o sťažnosti (ako o   opravnom   prostriedku)   informovať   obvineného   o zložení   senátu.   Ani   vo   vzťahu k tejto námietke nič nebránilo obhajcovi sťažovateľa v rámci jeho aktivít pri hájení záujmov klienta po pridelení sťažnosti do konkrétneho senátu najvyššieho súdu zistiť z rozvrhu práce na daný kalendárny rok aj zloženie tohto senátu a informovať o tom sťažovateľa.

Ústavný súd preto vyhodnotil obe námietky sťažovateľa ako zjavne neopodstatnené a sťažnosť   aj   v tejto   časti   z uvedeného   dôvodu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (napr.   žiadosť   o ustanovenie   advokáta) a rozhodovať o nich.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010