znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/08-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P. H.   (...),   t. č. vo výkone   trestu   odňatia   slobody, zastúpeného advokátom JUDr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 2/2005 v súvislosti   s doručovaním   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 1 To 22/2006 z 12. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť P. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   uhradiť trovy konania P. H. v sume 7 819 Sk (slovom sedemtisícosemstodevätnásť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. M., V., do dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia.

3. Slovenská republika, zastúpená Ústavným súdom Slovenskej republiky,   n e m á nárok   na náhradu   trov   konania   uhradených   Kanceláriou   Ústavného   súdu Slovenskej republiky právnemu   zástupcovi   JUDr. P. M.   v sume   7 819 Sk   (slovom sedemtisícosemstodevätnásť slovenských korún).

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2008 doručená   sťažnosť   P. H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   na   výzvu   ústavného   súdu ustanoveným advokátom JUDr. P. M. podaním z 15. júna 2008 doručeným 17. júna 2008, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   2 T 2/2005   v súvislosti s doručovaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 22/2006 z 12. apríla 2006 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). V ďalšom priebehu konania ústavný súd považoval za smerodajné pre svoj ďalší postup nové znenie sťažnosti sťažovateľa obsiahnuté v uvedenom podaní jeho právneho zástupcu z 15. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ bol   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 2 T 2/2005 zo 16. decembra 2005 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 17 rokov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie. Dňa 12. apríla 2006 sa na najvyššom súde uskutočnilo verejné zasadnutie, na ktorom bolo odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 To 22/2006 zamietnuté. Písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu „bolo doručené Krajskému súdu v Nitre 23. 5. 2006, ktorý ho mal sťažovateľovi doručiť“. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené prostredníctvom krajského súdu „až 25. 04. 2008 t. j. dva roky po vynesení rozhodnutia vo veci odvolania sťažovateľa“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom   krajského   súdu   v namietanom   konaní v súvislosti   s doručovaním   uznesenia   najvyššieho   súdu   k porušeniu   jeho   označených základných práv, a preto navrhuje, aby nálezom takýto záver deklaroval, a zároveň žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním.

Sťažovateľ uviedol, že pozná znenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a poukázal aj na odsek 2 tohto zákonného ustanovenia, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol,   že „tieto   prostriedky   nevyužil (v   zmysle   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde, pozn.). Mal za to, že v konaní 2 T 2/05 je zastúpený obhajcom a že tento bude jeho práva a záujmy presadzovať.“. Ďalej zdôraznil aj tú skutočnosť, že „jeho základné právo bolo porušené mimoriadne závažným spôsobom“. Sťažovateľ je toho názoru, že ním uvedené skutočnosti sú dôvodmi osobitného zreteľa, ktoré umožňujú ústavnému súdu postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti na to ústavný súd poukazuje na obsah sťažnosti, z ktorého nevyplýva, že   by   bol   on   sám,   prípadne   prostredníctvom   svojho   obhajcu   [pričom sťažovateľ   bol v predmetnom   trestnom   konaní   zastúpený   ustanoveným   obhajcom,   pretože   u neho   išlo o prípad nutnej obhajoby podľa § 36 Trestného poriadku platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“)] vyvinul akúkoľvek aktivitu vo vzťahu ku krajskému súdu, resp.   najvyššiemu súdu, a to v tom smere, že by sa bol dožadoval doručenia uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného poriadku je obhajca povinný poskytovať obvinenému potrebnú právnu pomoc.

Podľa § 41 ods. 5 Trestného poriadku ak nebolo splnomocnenie obhajcu pri jeho zvolení alebo ustanovení vymedzené ináč, zaniká pri skončení trestného stíhania. Aj keď splnomocnenie takto zaniklo, je obhajca oprávnený podať za obžalovaného ešte žiadosť o milosť a o odklad výkonu trestu.

Z opísaného skutkového stavu ústavný súd považuje za účinný postup v prípade sťažovateľa úkon, ktorým by požiadal (sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu) o riadne doručenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 To 22/2006   z   12.   apríla   2006,   ktorým bolo zamietnuté   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   2 T 2/2005 zo 16. decembra 2005.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   predovšetkým   sťažovateľ   v záujme   aktívnej ochrany svojich práv povinnosť postupovať naznačeným spôsobom alebo oboznámiť svojho súdom ustanoveného obhajcu so skutočnosťou, že mu nebolo doručené označené uznesenie najvyššieho   súdu.   V prípade   takéhoto   postupu   mohli sťažovateľ i jeho obhajca   (v rámci zákonom   ustanovených   práv   a povinností)   urgovať   doručenie   tohto   uznesenia,   čo   bolo navyše opodstatnené aj tým, že ho krajský súd nedoručil nielen sťažovateľovi, ale ani jeho obhajcovi. Sťažovateľ však takto nepostupoval, bol úplne nečinný a až 14. apríla 2008, t. j. po viac ako dvoch rokoch od vyhlásenia rozhodnutia najvyššieho súdu (12. apríla 2006), podal sťažnosť, v ktorej namietal porušenie svojich označených základných práv postupom krajského súdu tým, že mu uznesenie najvyššieho súdu nebolo do jej podania doručené, priamo ústavnému súdu. Ústavný súd poznamenáva, že k doručeniu uznesenia najvyššieho súdu   došlo   5. apríla 2008,   t. j.   až   po overovaní   skutkového   stavu   na krajskom   súde ústavným   súdom   (24. apríla 2008),   keď   pracovníčka   trestnej   kancelárie   krajského   súdu potvrdila nedoručenie uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľovi a jeho obhajcovi a zároveň oznámila, že sa tak obratom stane.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do úvahy   prichádzajúcich   orgánov verejnej moci.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, vyžaduje, aby sťažovateľ nielen konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia, ale logicky zahrňuje tiež povinnosť, aby vyčerpal aj všetky iné bežne dostupné možnosti, ktoré sa mu v okolnostiach daného prípadu na dosiahnutie nápravy porušenia alebo ohrozenia jeho práv alebo slobôd zásahom orgánu verejnej   moci   ponúkajú.   To   znamená,   že   sťažovateľ   musí   vyvinúť   aspoň   minimálnu aktivitu,   ktorej   výsledkom   môže   byť   odstránenie   nepriaznivého   stavu,   v ktorom   vidí porušenie svojich   práv,   a až v prípade,   že by ani takýto postup   neviedol   k pozitívnemu obratu v danej veci, môže podať sťažnosť ústavnému súdu.

Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv alebo slobôd.

Postup sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu považovať za splnenie požiadavky vyčerpania prostriedkov v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Keďže ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa,   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť ako neprípustnú.

Ústavný súd zároveň priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia, pretože bol ústavným súdom v tomto konaní na základe žiadosti sťažovateľa ustanovený.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vyčíslil   trovy   právneho   zastúpenia   v celkovej   sume 7 819 Sk,   a   to   za   prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s klientom uskutočnenej   v ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody,   doplnenie   sťažnosti,   cestovné a náhradu za stratu času. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007,   ktorá   bola   19 056 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a doplnenie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v sume   3 176 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby) a 2 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky).

Výpočet cestovných výdavkov ústavný súd realizoval podľa ustanovenia § 7 ods. 2 zákona   č. 283/2002   Z. z.   o cestovných   náhradách   (ďalej   len   „zákon   o cestovných náhradách“) a opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 181/2008 Z. z. o sumách základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách (ďalej len „opatrenie ministerstva“).

Podľa   § 7   ods. 2   zákona   o cestovných   náhradách   sumu   základnej   náhrady pre jednostopové   vozidlá   a trojkolky   a pre   osobné   cestovné   motorové   vozidlá   podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá ministerstvo.

Podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona o cestovných náhradách náhrada za spotrebované pohonné látky patrí zamestnancovi podľa cien pohonných látok platných v čase použitia cestovného motorového vozidla prepočítaných podľa spotreby pohonných látok uvedenej v technickom preukaze cestného motorového vozidla takto: ak je v technickom preukaze cestného   motorového   vozidla   uvedená   spotreba   podľa   slovenskej   technickej   normy aj predpisu EHK alebo len podľa predpisu EHK, na výpočet sa použije spotreba podľa predpisu EHK vypočítaná aritmetickým priemerom.

Podľa § 1 písm. b) opatrenia ministerstva suma základnej náhrady za každý 1 km jazdy   pre   cestné   motorové   vozidlá   je   5,50   Sk.   Podľa   uvedenej   právnej   úpravy   výška cestovnej náhrady a náhrady za spotrebované pohonné hmoty predstavuje celkom 453 Sk, základná náhrada je 286 Sk (5,50 x 52 km) a náhrada za spotrebované pohonné hmoty predstavuje 167 Sk (priemerná spotreba podľa EHK 7,86 litra na 100 km).

Podľa   § 15   písm. b)   vyhlášky   advokát   má   popri   nároku   na   odmenu   aj   nárok na náhradu za stratu času.

Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny   výpočtového   základu   za   každú aj začatú   polhodinu.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o náhrade   za   stratu   dvoch   polhodín   času na ceste z V. do L. a späť v sume 634 Sk (19 056 : 60 = 317 x 2 = 634 Sk).

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania v advokátom vyčíslenej a uplatnenej sume 7 819 Sk.

Priznanú úhradu trov konania je Kancelária ústavného súdu Slovenskej republiky povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2008