znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6. septembra 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. G. Č., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. G. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 20 C   4/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 C 4/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. G. Č. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   G.   Č.   trovy   konania v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. H., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 175/05-10 zo 14. júna 2005 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. G. Č. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom   súde“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/01.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k priebehu   konania podaním č. Spr. 3785/03 z 9. augusta 2005.

Vo vyjadrení okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«I. K priebehu konania pred okresným súdom (t. j. uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ):

Dňa 7. 5. 2001 bola tunajšiemu súdu doručená žaloba, ktorou sa žalobca Ing. G. Č. domáhal voči Z. Č. ako žalovanej, o určenie, že dôvod vydedenia nie je daný a neplatnosť závetu. Žalobca vo svojom žalobnom návrhu uvádza, že jeho matka Ľ. Č., ktorá zomrela dňa 17. 10. 2000 ho vydedila s odkazom na ustanovenie § 469a Občianskeho zákonníka. Závet obsahujúci vydedenie žalobcu ako potomka, vrátane jeho detí a ich detí sa v podstate opiera o dikciu ustanovenia § 469a ods. 1 písm. a) Občianskeho zákonníka, rozšíreného naviac o dikciu § 469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Žalobca závet poručiteľky zo dňa 12. 11. 1998 ako taký považoval za fingovaný právny úkon nemajúci opodstatnenie a oporu v skutočnom stave veci, pričom namietol pravosť podpisu poručiteľky. Na základe preukázaných tvrdení žiadal žalobca o určenie, že dôvody vydedenia žalobcu jeho matkou Ľ. Č. nie sú dané a aby súd závet zo dňa 12. 11. 1998 nie sú dané. Vec napadla JUDr. L. F. pod sp. zn. 20 C 4/01.

Dňa   11. 5. 2001 bol   žalobca   vyzvaný zákonnou sudkyňou   na zaplatenie   súdneho poplatku   vo   výške   1.000,- Sk.   Dňa   16. 5. 2001   bol   vyzvaný   označený   právny   zástupca žalobcu,   aby   založil   do   spisu   plnú   moc   na   zastupovanie   v   predmetnom   konaní.   Dňa 4. 6. 2001 bol žalobcom uhradený súdny poplatok. Dňa 14. 6. 2001 bol žalobca opätovne vyzvaný na   doloženie plnej moci   pre označeného právneho   zástupcu JUDr.   J.   D.   Dňa 25. 6. 2001   bola   doložená   do   spisu   plná   moc   pre   právneho   zástupcu   žalobcu. Dňa 29. 6. 2001 zákonná sudkyňa vyzvala žalovanú aby sa k predmetnej žalobe vyjadrila. Žalovaná   Z.   Č.,   zast.   JUDr.   R.   H.,   advokátom   zaslala   svoje   vyjadrenie   k   žalobe   dňa 18. 7. 2001 tunajšiemu súdu. Vo svojom vyjadrení uviedla, že popiera tvrdenia žalobcu, pričom   sa   nebráni   vykonaniu   dokazovania   a   navrhla   vykonať   dôkaz   znalcom   z   oboru grafológie na pravosť podpisu poručiteľky a súčasne aj výsluch svedkov. Dňa 23. 7. 2001 bol vyzvaný právny zástupca žalovanej JUDr. R. H., advokát, aby doručil súdu procesné plnomocenstvo na zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Súd vytýčil pojednávanie na deň 10. 10. 2001 o 9. 00 hod. Na predmetné pojednávanie sa dostavili riadne všetci účastníci a ich právni zástupcovia. Súd vzhľadom na rozsiahlosť a právnu zložitosť daného stavu odročil pojednávanie na deň 28. 11. 2001 s tým, že na predmetné pojednávanie budú predvolaní aj svedkovia a súčasne bude nariadené znalecké dokazovanie vo veci pravosti podpisu poručiteľky na závete z oboru písmoznalectva. Dňa 8. 11. 2001 bola zákonnou sudkyňou   dotazovaná   Slovenská   pošta   š. p.   s   tým,   aby   doručila   súdu   kvitančné   listy k dôchodku, na ktorých sú podpisy poručiteľky, nakoľko išlo o najvhodnejší porovnávací materiál. Súd uznesením č. k. 20 C 4/01-44 zo dňa 7. 11. 2001 nariadil znalca z oboru písmoznalectva   za   účelom   preskúmania   podpisu   poručiteľky.   Dňa   26. 11. 2001   zaslal žalobca   zastúpený   JUDr.   J.   D.   ospravedlnenie   na   pojednávanie   na   deň   28. 11. 2001 z dôvodu   pobytu   v   kúpeľoch   v T.   Súd   dňa   28. 11. 2001   pojednával   aj   v   neprítomnosti žalobcu   a jeho   právneho   zástupcu.   Súd   predmetné   pojednávanie   odročil   na   neurčito za účelom vykonania riadneho znaleckého dokazovania. Dňa 28. 1. 2002 bol súdu doručený znalecký posudok z odboru písmoznalectva. Z jeho záveru je zrejmé, že sporný podpis v znení „Ľ. Č.“ obsiahnutý na závete zo dňa 12. 11. 1998 nie je pravým podpisom Ľ. Č. Súd uznesením č. k. 20 C 4/01-75 zo dňa 31. 1. 2002 priznal znalkyni znaleckú odmenu. Dňa 21. 3. 2002   podala   žalovaná   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrenie k znaleckému posudku a súčasne podala ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania. Navrhla poveriť Kriminalistický a expertízny ústav Ministerstva vnútra SR. Následne súd uznesením č. k. 20 C 4/01-87 zo dňa 1. 8. 2002 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie a vykonaním znaleckého úkonu poveril Kriminalistický a expertízny ústav Ministerstva vnútra SR. Dňa 2. 9. 2002 vyzval Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru o doloženie všetkých materiálov   ako   originálov.   Dňa   6. 9. 2002   bol   dedičský   spis   č. k.   D 766/00   zaslaný na Notársky úrad Dr. P. za účelom vykonania súpisu po poručiteľke. Dňa 15. 1. 2003 bol vyzvaný Ing. G. Č. aby predložil tunajšiemu súdu originály písomností neb. Ľ. Č. Dňa 23. 1. 2003 žalobca odpovedal na predmetný prípis s tým, že nemôže doložiť originály listín v požadovanom období vzhľadom na to, že jeho nebohá matka sa vzdala písania listov už dlho pred spomínaným obdobím. Žalobca listom zo dňa 8. 4. 2003, ktorý bol tunajšiemu súdu   doručený   dňa   14. 4. 2003   požiadal   o   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by sa žalovanej ďalej znemožnilo rozpredávať predmety zachytené v súpise. Dňa 16. 4. 2003 vyzval tunajší súd Mestskú časť B. o zapožičanie originálov dokladov pre účely znaleckého dokazovania. Listom zo dňa 16. 4. 2003 vyzvala zákonná sudkyňa Notársky úrad JUDr. K. P. o vrátenie dedičského spisu č. k. D 766/00 aj s vyhotovením súpisu hnuteľného majetku. Dňa 16. 4. 2003 vyzvala zákonná sudkyňa žalovanú, aby predložila originály písomností, ktoré obsahujú podpisy poručiteľky. Dňa 7. 5. 2003 žalovaná oznámila tunajšiemu súdu, že nemá žiadne originálne listiny, našla iba jednu na ktorej je podpis poručiteľky overený na matrike. Dňa 15. 5. 2003 Mestská časť B. doručila tunajšiemu súdu požadované doklady avšak iba fotokópie. Originály môže poskytnúť súdu k nahliadnutiu.

Dňa   22. 8. 2003   požiadal   Okresný   úrad   justičnej   polície   PZ   v B.   o   zaslanie spisového materiálu vedenom na Okresnom súde Bratislava I. v B. pod sp. zn. 20 C 4/01 z dôvodu   prešetrenia   trestného   oznámenia   Ing.   G.   Č.   Dňa   3. 9. 2003   zákonná   sudkyňa vyrozumela   Okresný   úrad   justičnej   polície   PZ   s   tým,   že   spis   nie   je   možné   zapožičať, nakoľko konanie vo veci nie je skončené a v súčasnosti prebieha znalecké dokazovanie vo veci. Dňa 3. 9. 2003 bol opätovne zaslaný prípis Mestskej časti B. s tým, aby doručili súdu originály požadovaných dokladov. Okresný úrad justičnej polície opätovne listom zo dňa 18. 9. 2003   doručeným   tunajšiemu   súdu   dňa   žiadal   22. 9. 2003   o   zaslanie   príslušných dokladov. Miestny úrad Mestskej časti B. doručil tunajšiemu súdu dňa 8. 10. 2003 dva doklady na ktorých sa nachádzajú originály podpisov poručiteľky. Tunajší súd zaslal dňa 20. 11. 2003 Kriminalistickému a expertíznemu ústavu celý spisový materiál č. k. 20 C 4/01 aj s pripojeným dedičským spisom č. k. D 766/00, s tým, že ďalšie písomnosti sa s podpisom poručiteľky   sa   súdu   nepodarilo   zabezpečiť.   Dňa   22. 12. 2003   bolo   tunajšiemu   súdu od Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ doručené oznámenie o stave konania s tým, že predmetný ústav eviduje veľké množstvo žiadostí o vykonanie expertíz, ktoré majú svoje poradové   číslo.   Podľa   vyjadrenia   ústavu   do   dnešného   dňa   nebolo   možné   pristúpiť k žiadanému skúmaniu a dodržať stanovenú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku. Z tohoto   dôvodu   nemôžu   oznámiť   presný   termín,   do   ktorého   by   malo   byť   skúmanie ukončené.   Dňa   29. 6. 2004   bol   tunajšiemu   súdu   vrátený   spis   z   Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ s tým, že podľa ústavu neboli porovnávacie materiály doplnené a teda súdny spis vrátili, s tým, že ak je ďalej záujem o písmoznalecké skúmanie v danej veci je potrebné doplniť porovnávacie materiály. Dňa 20. 5. 2005 bolo v predmetnej veci vytýčené   pojednávanie.   Na   pojednávanie   dňa   20. 5. 2005   sa   dostavila   nová   právna zástupkyňa žalobcu ako aj právny zástupca žalovanej. Pričom pojednávanie sa odročilo na neurčito,   s   tým,   že účastníci   predložia   súdu   údaje   tak,   ako   sú   uvedené   v   zápisnici. Okresný súd Bratislava I. v B. vyzval listom zo dňa 8. 6. 2005 MUDr. A. M. o zaslanie lekárskej správy ohľadom zdravotného stavu poručiteľky. Listom doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 6. 2005 MUDr. A. M. poskytla súdu požadované informácie. Dňa 9. 8. 2005 zákonná sudkyňa uznesením nariadila opätovné znalecké dokazovanie znalcom z oboru písmoznalectva na vypracovanie znaleckého posudku, pričom úlohou znalca bude určiť, či podpis poručiteľky Ľ. Č. na závete zo dňa 12. 11. 1998 je jej vlastnoručným podpisom a zhoduje   sa s jej   obvyklými podpismi.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   do   dnešného   dňa konanie nie je skončené.

II. Právna a skutková zložitosť sporu: Súdne konanie je zložitým civilným sporom, ktorého predmetom je ochrana práv neopomenuteľného   dediča,   ktorý   sa   domáha   určenia,   že   dôvod   vydedenia   nie   je   daný a súčasne   neplatnosti   závetu.   Vzhľadom   na   zložité   znalecké   dokazovanie   ide   o   právnu aj faktickú   zložitosť   prípadu   s   odôvodnením,   že   nie   je   možné   jednoznačne   preukázať sfalšovanie závetu a preto je k danej veci potrebné vykonať rozsiahle znalecké dokazovanie. Skutkovú zložitosť prípadu preukazuje aj tá skutočnosť, že bolo potrebné nariadiť kontrolné znalecké   dokazovanie.   V   tejto   súvislosti   treba   ešte   pripomenúť,   že   dĺžku   konania ovplyvňovala aj tá skutočnosť, že zabezpečovanie dôkazov v konečnom dôsledku zaťažovalo súd   a   nie   účastníkov   konania.   Celý   spor   predĺžil   aj   prístup   Kriminalistického a expertízneho   ústavu   PZ,   ktorý   sa   po   polročnej   odmlke   vyjadril,   že   nemá   dostatok dokladov na vykonanie znaleckého dokazovania vo veci a preto tunajšiemu súdu spis vrátil bez vyhotovenia kontrolného znaleckého posudku.

III. Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: Prekážky   postupu   súdu   podľa   §   107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku nenastali.

IV. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ:

Z   celého   rozboru   veci,   ktorý   je   výsledkom   preskúmania   obsahu   sporového   spisu a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že sťažovateľ nespôsobil prieťah v konaní. V. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom: Z   celého rozboru veci,   ktorý je výsledkom preskúmania   obsahu sporového spisu a doterajšieho   priebehu   konania   vyplýva,   že   súd   nespôsobil   žiadny   prieťah   v   konaní vzhľadom na to, že cca každé 3 mesiace bol urobený procesný úkon zákonnou sudkyňou. Avšak doteraz nebolo rozhodnuté o predbežnom opatrení, ktoré napriek tomu, že nespĺňa náležitosti   návrhu   bolo   podané   14. 4. 2003   tunajšiemu   súdu.   Túto   skutočnosť   možno ospravedlniť tým, že v tomto čase sa predmetný spis nenachádzal na tunajšom súde ale na Notárskom úrade JUDr. K. P. za účelom súpisu hnuteľného majetku. Vzhľadom na to, že sa už uskutočnil súpis hnuteľných vecí nebolo potrebné vydávať predbežné opatrenie, ktorým sa malo zakázať žalovanej disponovať s vecami zahrnutými do súpisu, vzhľadom na to, že takéto veci možno scudziť len so súhlasom súdu s poukazom na ust. § 175r O. s. p. Pravdou však je aj to, že celý spor predĺžil aj prístup Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ s tým, že dňa 29. 6. 2004 (po šiestich mesiacoch) bol tunajšiemu súdu vrátený spis z Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ s oznámením, že podľa ústavu neboli porovnávacie materiály doplnené a teda súdny spis vrátili, s tým, že ak je ďalej záujem o písmoznalecké skúmanie v danej veci je potrebné doplniť porovnávacie materiály. Na to bolo vytýčené pojednávanie na deň 20. 5. 2005, ale vzhľadom na rozsiahly nápad v danom oddelení a nedostatočné obsadenie civilného oddelenia považujem stanovenie tohto termínu za primerané.

VI. Záver, či zistené prieťahy považujeme za zbytočné prieťahy: V súlade s platnou judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky sa stotožňujem s   tým,   že   v   predmetnom   konaní   som   zbytočné   prieťahy   nezistila,   okrem   prieťahov spôsobených zložitosťou znaleckého dokazovania.

VII. Iné okolnosti, ktoré majú vplyv na prieťah v konaní: Neboli zistené. VIII. Záver: Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   o   nároku   sťažovateľa o určenie, že dôvod vydedenia nie je daný a neplatnosti závetu nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu. Vzhľadom na to, že ide o skutkovo zložitý problém, je potrebné realizovať rozsiahle znalecké dokazovanie vo veci a preto tu vznikli prieťahy spôsobené zložitosťou znaleckého dokazovania.   Dňa 9. 8. 2005 zákonná sudkyňa uznesením nariadila opätovné znalecké dokazovanie znalcom z oboru   písmoznalectva   na   vypracovanie   znaleckého   posudku, pričom   ide   o   kontrolný znalecký posudok. Z procesných úkonov súdu je zrejmé, že vo veci sa riadne koná. (...) Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.»

Obdobné procesné úkony, ktoré označila predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Právna   zástupkyňa   nevyužila   možnosť   doplniť   svoju   sťažnosť   a   vyjadriť   sa k stanovisku okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 20 C 4/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ   sa   podanou   sťažnosťou   domáhal vyslovenia   porušenia   jej   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 20 C 4/01   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 20 C 4/01 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie   vedené   pred   okresným súdom (o určenie, že dôvod vydedenia nie je daný a neplatnosť závetu) tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov a nie je právne zložité, hoci jeho faktickú zložitosť nie je možné   (za   určitých   okolností)   vylúčiť.   V danom   prípade   touto   okolnosťou   je   rozsiahle dokazovanie, na ktoré poukázal aj okresný súd, čo mohlo mať vplyv na celkový priebeh súdneho konania. Napriek uvedenému konštatovaniu   však ústavný   súd   dospel   k záveru, že pri   plynulom   a   aktívnejšom   postupe   zo strany   okresného   súdu   bolo   možné   vo   veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalobcu v prvom rade) v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu. Sťažovateľ bol počas konania aktívny a súčinnostný. Tento záver ústavného súdu je podporený aj stanoviskom predsedu okresného súdu, ktorý uviedol, že „sťažovateľ nespôsobil prieťah v konaní“.

Je   pravda,   že   sťažovateľ   a ani jeho právny   zástupca   sa   nezúčastnil   pojednávania 28. novembra 2001 a pri   podaní   návrhu   nezaplatil   súdny   poplatok,   ale tieto skutočnosti nemali vplyv na predĺženie doby tohto konania, pretože okresný súd vykonával na tomto pojednávaní   ďalšie   dokazovanie   v ich   neprítomnosti   a súdny   poplatok   bol   zaplatený sťažovateľom na základe výzvy okresného súdu do jedného mesiaca po podaní žalobného návrhu. Takisto nemožno na ťarchu sťažovateľa pripísať ani to, že podal neúplný návrh na vydanie predbežného opatrenia (14. apríla 2003), pretože sa odstraňovaním nedostatkov návrhu okresný súd ešte nezačal zaoberať a o tomto návrhu ani nerozhodol.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/01. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pokiaľ   ide   o hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   ten spočiatku   konal   plynulo   bez   zbytočných   prieťahov.   Na   dvoch   pojednávaniach   (október a november 2001)   vykonal   dokazovanie   vypočutím   účastníkov   konania   a   svedkov. Zbytočné prieťahy sa začali vyskytovať v činnosti okresného súdu v období od 1. augusta 2002,   keď   okresný   súd   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie   Kriminalistickým a expertíznym   ústavom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústav“). Ústavný   súd   celkový   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní   kontrolného   znaleckého dokazovania považuje za neefektívny a nesústredený, bez možnosti prispieť k rozhodnutiu vo   veci   samej.   Hoci   právny   zástupca   žalovanej   už   21. marca 2002   navrhoval   preveriť podpisy poručiteľky aj na iných listinách (ktoré neboli predmetom posudzovania v prvom znaleckom posudku) a za tým účelom si mal okresný súd vyžiadať doklady od Mestskej časti B., tieto dôkazy si vyžiadal až 16. apríla 2003 po opätovnom upozornení právneho zástupcu žalovanej (29. januára 2003). Okresný súd určil ústavu, aby preskúmal pravosť podpisu   poručiteľky   na   závete   a či sa zhoduje   s jej   obvyklými   podpismi,   ale   spisový materiál   na   porovnanie   podpisov   aj s pripojeným   dedičským   spisom   doručil   ústavu   až 28. novembra 2003 (15 mesiacov po nariadení znaleckého dokazovania). V máji 2004 ústav urgoval predloženie všetkých porovnávacích materiálov, ktoré boli už predmetom skúmania prvou   znalkyňou,   okresný   súd   však   na   túto   žiadosť   ústavu   nereagoval,   a   preto   ústav 29. júna 2004 vrátil spis okresnému súdu bez vypracovania znaleckého posudku. Ďalšie kontrolné znalecké dokazovanie okresný súd nariadil opätovne až 9. augusta 2005. Toto obdobie (viac ako tri roky) je teda obdobím nečinnosti okresného súdu, pretože v uvedenom období   okresný   súd   neurobil   nič   pre   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa (obdobne napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 69/05) a okrem pojednávania (20. máj 2005), ktoré bolo odročené na neurčito, vo veci nevykonal žiadny úkon, ktorý by smeroval k vydaniu rozhodnutia vo veci samej a k právoplatnému skončeniu veci. Preto ústavný súd nemohol akceptovať   vyjadrenie   okresného   súdu,   že   konanie „... nie   je   poznačené   zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu“.

Rovnako ústavný súd nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že nemohol rozhodnúť o návrhu na vydanie predbežného opatrenia (14. apríl 2003), pretože „... v tomto čase sa predmetný spis nenachádzal na tunajšom súde ale na Notárskom úrade JUDr. K. P. za účelom súpisu hnuteľného majetku. Vzhľadom na to, že sa už uskutočnil súpis hnuteľných vecí   nebolo   potrebné   vydávať   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   malo   zakázať   žalovanej disponovať s vecami zahrnutými do súpisu, vzhľadom na to, že takéto veci možno scudziť len so súhlasom súdu s poukazom na ust. § 175r O. s. p.“.

Ústavný súd konštatuje, že na konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia Občiansky   súdny   poriadok   ustanovuje pomerne   krátku   lehotu,   počas   ktorej   je potrebné o návrhu rozhodnúť (najneskôr do 30 dní od doručenia návrhu na predbežné opatrenie, podľa § 75 ods. 2 OSP platnom v relavantnom čase), ak sa má dosiahnuť účel a zmysel tohto   zabezpečovacieho   inštitútu   v občianskom   súdnom   konaní   (napr.   IV. ÚS 105/04, IV. ÚS 124/05),   čo   v prípade   okresného   súdu   nebolo   dodržané   a o návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia dosiaľ nerozhodol.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 4/01 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 4/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 121 600 Sk. Žiadosť odôvodnil tým, že „právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Moja ujma spočíva v tom, že ako jediný zákonný dedič po mojej nebohej matke sa neviem domôcť svojho práva a ujať sa dedičstva“.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   Vzhľadom   na   zistenú   dobu   nečinnosti   a neefektívnej činnosti   pri   nariaďovaní   kontrolného   znaleckého   dokazovania   považoval   za   potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu a tiež to, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby nepričinil, ústavný súd rozhodol,   že   sumu   30 000 Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. E.   H. Sťažovateľ požadoval úhradu trov konania vo výške 7 953 Sk.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 5 302 Sk (slovom päťtistíctristodva slovenských korún) z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 2 501 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   v prvom   polroku   2004   vo   výške   15 008 Sk)   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 150 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. septembra 2005