znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 175/04

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2004 v senáte prerokoval sťažnosť B. B., R., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B. B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 133/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 133/02   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 133/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   B.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Dolný   Kubín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   B.   B.   trovy   právneho zastúpenia vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. K., B. B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 26. mája 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť B. B., R. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej tvrdila, že postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 7 C 133/02   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy požaduje, aby ústavný súd prikázal okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   zaplatiť   jej   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Vo veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 7 C 133/02 ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrenia účastníkov konania a obsahu spisu sp. zn. 7 C 133/02, že žaloba v tejto veci bola podaná okresnému súdu 15. marca 2002. S výnimkou dvoch výziev z 1.   decembra   2003   -   právnej   zástupkyni   žalobkyne   na   oznámenie   ceny   predmetu poplatkového úkonu, resp. žalovanému na vyjadrenie sa k žalobe - okresný súd vo veci samej nekonal.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa odseku 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   boli   porušené   podľa   odseku   1 citovaného článku ústavy, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo ide sťažovateľovi pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   b)   správania   účastníka   konania, c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

Predmetom konania, ktoré začalo podaním žaloby okresnému súdu 15. marca 2002, je   ochrana   tretej   osoby   v   exekučnom   konaní   (sťažovateľky),   ktorá   spočíva   v nároku na vylúčenie hnuteľnej veci - osobného motorového auta zo súdnej exekúcie podľa § 55 Exekučného   poriadku.   Z   obsahu   žaloby   vyplýva,   že   sporné   auto   bolo   „zablokované“ na základe úkonu súdneho exekútora 19. apríla 2001, a preto je sťažovateľka obmedzená v dispozícii s týmto autom.

Spory o vylúčenie veci zo súdnej exekúcie podľa § 55 Exekučného poriadku nie sú zásadne skutkovo a právne zložité. V danom prípade treba uviesť, že žalovaná poisťovňa vo vyjadrení k žalobe uviedla, že ak sťažovateľka predložila relevantné listinné dôkazy o jej vlastníctve, nebude namietať proti vylúčeniu auta zo súdnej exekúcie. Z toho vyplýva, že okresnému   súdu,   ak   by   bol   vo   veci   konal,   nebránila   žiadna   skutková   a   právna komplikovanosť v postupe bez zbytočných prieťahov. Napokon okresný súd ani nenamietal skutkovú alebo právnu zložitosť prejednávaného sporu o vylúčenie veci z exekúcie.

Súčasne však treba povedať, že v takýchto sporoch, ktoré majú základ v exekúcii a ich   účelom   je   ochrana   tretích   osôb   v exekúcii,   je   nevyhnutné,   aby   súdy   postupovali so zreteľom na obmedzenie vlastníckeho práva ako jedného zo základných práv (čl. 20 ods. 4 ústavy) s osobitným urýchlením tak, aby takéto obmedzenie, ak je neopodstatnené, trvalo čo najkratšie, prípadne aby bolo zrejmé, či judikovanú povinnosť možno vymáhať aj z veci, o ktorej tretia osoba tvrdí, že patrí jej, a nie povinnému.

Ústavný súd však po zistení, že od podania žaloby okresnému súdu 15. marca 2002 nedošlo   k   žiadnemu   úkonu   súdu,   okrem   odoslania   výziev   z   1.   decembra   2003,   ako   aj po stanovisku okresného súdu, ktorý uznáva zbytočné prieťahy, nepovažoval za potrebné ďalej analyzovať citované kritériá. Ústavný súd preto bez ďalšieho dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu, ktorá bola jedinou významnou príčinou zbytočných prieťahov v   konaní   pred   okresným   súdom,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd ešte pripomína, že sťažovateľka sa žiadnym spôsobom nepričinila o taký stav konania, aký bol zistený v konaní pred ústavným súdom, a platí to aj napriek výzve na zaplatenie súdneho poplatku, ktorá bola sťažovateľke zaslaná viac ako po 19 mesiacoch od   podania   žaloby,   hoci   súdu   nebránilo   takto   postupovať   (ide   o   jednoduchý   úkon) v primeranejšej lehote.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v   zmysle   § 56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci sp. zn. 7 C 133/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry dospel k záveru, že stav konania v jej veci je taký, že sťažovateľka oprávnene trpí pocitom nielen právnej, ale aj faktickej neistoty, a súčasne je obmedzená vo výkone svojho vlastníckeho práva neprimerane dlhú dobu. Stav konania je v skutočnosti taký, aký bol v roku 2002 po podaní žaloby. Nečinnosť súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu ničím   ospravedlniť   a   ústavný   súd   nemôže   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou zohľadniť   ani   argument   okresného   súdu   o   nadmernej   zaťaženosti   konajúceho   sudcu a nedostatok sudcov na okresnom súde, pretože tieto skutočnosti nemôžu zakladať dôvod na porušovanie základného práva sťažovateľky.

Preto ústavný súd priznal sťažovateľke 30 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vyjadruje dôsledky porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešnej sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v hodnote 9 342 Sk za dva úkony právnej služby v hodnote 4 534 Sk (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie podania). Základom za dva úkony právnej služby bola nominálna mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003 vo výške 13 602 Sk. Ústavný súd súčasne priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu   režijného   paušálu   po   136   Sk   (vyhláška   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).