znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 T 79/09-224 z 2. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 7/10 z 11. februára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. marca 2012 doručené podanie I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré   podľa   obsahu   možno   kvalifikovať   ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   T   79/09-224   z   2. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 7/10 z 11. februára 2010.

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   označeným rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona závažnejším spôsobom konania podľa § 138 písm. d)   Trestného zákona na chránenej osobe podľa   § 139 ods.   1 písm.   e) Trestného zákona a prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona   a odsúdený   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   dvoch   rokov   a   šiestich mesiacov.   Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd namietaným uznesením tak, že odvolanie zamietol.

Sťažovateľ   popisuje   priebeh   dokazovania   v   jeho   trestnej   veci   v   konaní   pred okresným súdom a v tejto súvislosti tvrdí, že vykonané dôkazy „nedokazujú spáchanie skutkov“, viaceré z dôkazov podľa jeho názoru „neboli vykonané zákonným spôsobom“, pričom „niektoré dôkazy, ktoré som navrhol vykonať – vykonané neboli“. Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „čo mi bolo kladené za vinu som sa nedopustil“, a od ústavného súdu   žiada,   aby   zabezpečil   nápravu „v   tomto   protizákonnom   konaní   súdov   prvého a druhého stupňa, resp. zrušiť napadnuté rozhodnutia následne v plnom rozsahu oslobodiť a prepustiť z neľudských podmienok výkonu trestu odňatia slobody...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ   namieta   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   27.   marca   2012 porušenie   svojich   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 1 T 79/09-224 z 2. novembra 2009 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 7/10 z 11. februára   2010,   ktoré   podľa   zistenia   ústavného   súdu   nadobudli   právoplatnosť 11. februára 2010. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012