znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. W., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   J.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2010 doručená sťažnosť J. W. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom (upovedomením) Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č. k.   XV/2 Pz 86/10-8   z 25. augusta   2010 (ďalej aj „prípis generálnej prokuratúry“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   31.   decembra   2006   sa   pošmykla   na zľadovatených schodoch   pred   vchodom   obytného domu,   v ktorom   býva, keďže tieto   schody   a priľahlé chodníky   neboli   posypané.   Pádom   utrpela   kompresívnu   zlomeninu   8.   hrudného   stavca s dobou liečenia a práceneschopnosti 56 dní. Na základe tejto skutočnosti podala trestné oznámenie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava IV ČVS: ORP-43/2-OSV-B4-2007 z 2. októbra 2007 bolo jej trestné oznámenie odmietnuté. Na základe sťažnosti manžela sťažovateľky bolo toto uznesenie zrušené a následne bolo vznesené obvinenie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona proti konkrétnej   osobe.   Sťažnosť   obvineného   bola   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia odmietnutá.

Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že „Po   dopočutí   svedkov,   obvineného   a   poškodenej vyšetrovateľ   až   dňa   26. 05. 2010   predložil   na   Okresnú   prokuratúru   spisový   materiál s návrhom na zastavenie trestného stíhania. Po preskúmaní spisového materiálu Okresná prokuratúra rozhodla uznesením zo dňa 16. 06. 2010 o zastavení trestného stíhania voči obvinenému, keď ako hlavné dôvody pre zastavenie trestného stíhania uviedla:

i) konanie obvineného nie je trestným činom, nakoľko neposypanie chodníka nie je porušením dôležitej právnej povinnosti;

ii) z výpovedí niektorých svedkov usúdil, že obvinený nič nezanedbal a mala to byť sťažovateľka, ktorá si škodu na zdraví spôsobila sama.“.

Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu   17. júna   2010 sťažnosť   proti   uzneseniu   Okresnej   prokuratúry   Bratislava IV   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   č. k.   1 Pv 1393/07-37   zo   16.   júna   2010   (ďalej   len   „uznesenie   okresnej prokuratúry zo 16. júna 2010“), ktorú odôvodnila najmä tým, „že zo strany vyšetrovateľa ani   prokurátora   nebol   správne   právne   posúdený   skutkový   stav“. Krajská   prokuratúra v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry   o zastavení   trestného   stíhania   uznesením   č. k.   1 KPt 539/10-4   z   9. júla   2010   (ďalej   len „uznesenie   krajskej   prokuratúry   z 9.   júla   2010“)   potvrdila, „keď   sa   s   argumentáciou sťažovateľky vôbec nevyporiadala“.

Sťažovateľka   bola   toho   názoru, „že   rozhodnutiami   Okresnej   prokuratúry Bratislava IV a Krajskej prokuratúry Bratislava bol porušený zákon, a preto podala návrh na   zrušenie   právoplatných   rozhodnutí   generálnym   prokurátorom.   Napriek   tomu,   že právoplatné uznesenia ako aj konaniu, ktoré im predchádzalo, neboli v súlade so zákonom, porušovateľ považuje návrh na zrušenie uznesení za neopodstatnený.“.

Sťažovateľka   považuje   prípis   generálnej   prokuratúry,   ktorým   ju   upovedomila o spôsobe   vybavenia   jej   návrhu   na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v prípravnom konaní,   a jeho   odôvodnenie   za   nedostatočné   vyslovujúc   názor,   že   zastavením   trestného stíhania   okresnou   prokuratúrou   v spojení   s postupom   krajskej   prokuratúry   a následným nepodaním   návrhu   na zrušenie   právoplatného   uznesenia   podľa   § 363   a nasl.   Trestného poriadku generálnou prokuratúrou došlo postupom generálnej prokuratúry a jej podriadenej okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry k porušeniu jej v sťažnosti označených práv.

Sťažovateľka   poukazuje   taktiež   na   skutočnosť,   že „vyšetrovateľ   za   túto   dobu nepovažoval za potrebné ju vypočuť k výške škody, hoci išlo o škodu na zdraví. Taktiež sa bližšie   nezaoberal   výpoveďami   svedkov,   teda   so   skutočnosťou,   že   v   osudný   deň   nebol vykonaný   posyp,   resp.   že   posyp   bol   vykonávaný   dodatočne   až   po   zranení   poškodenej. Zároveň sa vyšetrovateľ ani prokurátor nevyporiadali žiadnym spôsobom so skutočnosťou, že v inkriminovaný deň sa na schodoch nezranila len poškodená, ale ľahké zranenia utrpela aj jej dcéra S. Z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, prečo nebol obsah prvotných výpovedí svedkov náležité vyhodnotený a bolo nariadené po viac ako 3 rokoch dopočutie svedkov, poškodenej a obvineného.“.

V ďalšej časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľka cituje články ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta, a judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. 3 Tz 15/2001 z 20. septembra 2001) a ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, I. ÚS 22/03, IV. ÚS 76/05), ako aj na vec sa vzťahujúce ustanovenia Trestného poriadku.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej   prokuratúry   XV/2 Pz 86/10-8   zo   dňa   25. 08. 2010   o   vybavení   podnetu sťažovateľky   voči   uzneseniu   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV,   č. k.:   1 Pv 1393/07-37 v spojení s uznesením Krajskej prokuratúry, č. k.: 1 KPt 539/10-4 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a zároveň podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Okresnej prokuratúry Bratislava IV č. k.:   1 Pv 1393/07-37 a rozhodnutie Krajskej   prokuratúry   č. k.:   1 KPt 539/10-4   zrušuje a vec vracia Okresnej prokuratúre Bratislava IV na nové konanie.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- EUR. Porušovateľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náklady   právneho   zastúpenia sťažovateľky v sume 303,31 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (ods. 1).   Sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť   odôvodnenia,   ktoré   nemôže   doplniť petit   (III. ÚS 235/05).   Preto   v   danej   veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej (podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a v súvislosti s   tým   konaním,   resp.   rozhodnutím,   ktoré   označila   v petite   sťažnosti   (t. j.   v súvislosti s prípisom generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010).

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s vybavením   jej   návrhu na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v prípravnom   konaní   postupom   podľa   § 363 Trestného   poriadku   generálnou   prokuratúrou.   Predmetom   tohto   návrhu   bola   žiadosť o zrušenie   uznesenia   krajskej   prokuratúry   z   9.   júla   2010,   ktorým   bola   zamietnutá   jej sťažnosť   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   zo 16.   júna   2010   o zastavení   trestného stíhania proti konkrétnej osobe obvinenej zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľkou prípisom generálnej prokuratúry považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   okrem   iného   rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrany   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo   v medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a základných   slobodách (m. m. III. ÚS 38/05,   III. ÚS 278/06).   V kontexte   uvedeného   ústavný   súd   preskúmal sťažovateľkou napadnutý prípis generálnej prokuratúry.

Generálna   prokuratúra   vybavila   návrh   sťažovateľky   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní upovedomením č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta 2010, v ktorom sa obmedzila na konštatovanie, že preskúmala zákonnosť právoplatného uznesenia prokurátorky krajskej prokuratúry, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. Taktiež mala k dispozícii   zapožičaný   vyšetrovací   spis.   Zároveň   bolo   sťažovateľke   oznámené,   že generálnou   prokuratúrou   neboli   zistené   skutočnosti   odôvodňujúce   zrušenie   napadnutého uznesenia   okresnej   prokuratúry   o zastavení   trestného   stíhania,   ani   naň   nadväzujúceho uznesenia krajskej prokuratúry, a preto jej návrh s poukazom na § 365 ods. 1 Trestného poriadku vyhodnotila ako neopodstatnený.

Zrušovanie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (trestnom) je upravené v ôsmej hlave Trestného poriadku s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa   § 363   ods. 1   Trestného   poriadku   generálny   prokurátor   zruší   právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 365 ods. 1 Trestného poriadku ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého   rozhodnutia   alebo   ak   uplynula lehota   uvedená   v   § 364   ods. 3,   upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v rámci   ktorej   už uviedol,   že   „Právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd.“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok (ani ústavnoprávny nárok) na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľky návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní, nedávajú dostatočný podklad na vedenie trestného stíhania, resp. na pokračovanie v trestnom stíhaní, generálna prokuratúra nie je povinná zrušiť napadnuté uznesenie krajskej prokuratúry podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku. Sťažovateľka ako poškodená a   v   nadväznosti   na   to   ako   osoba,   ktorá   podala   návrh   podľa   § 363   Trestného   poriadku generálnej prokuratúre, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podaniami generálna prokuratúra   riadne zaoberala. Nemá však   nárok   na to,   aby výsledok   konania zodpovedal jej predstavám a zámerom (m. m. II. ÚS 88/99, III. ÚS 272/09).

Ústavný   súd   už   v iných   konaniach   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   sťažovateľov   na   inú   právnu   ochranu   uviedol,   že   právo   na   podanie mimoriadneho opravného prostriedku nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy, a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (m. m.   napr.   II. ÚS 209/03   a v ňom   citovaná   judikatúra).   Oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   generálnym   prokurátorom   nemá   charakter   práva, ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana.   Z citovaných   ustanovení   ústavy a dohovoru   nemožno   teda   vyvodiť   povinnosť   vyhovieť   podanému   podnetu,   pretože posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci generálneho prokurátora (m. m. I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru, že generálna prokuratúra   vybavila   návrh   sťažovateľky   z 29.   júla   2010   prípisom   č. k. XV/2 Pz 86/10-8   z 25. augusta   2010   zákonným   spôsobom,   keď   nezistiac   dôvody na zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   upovedomila   sťažovateľku   prostredníctvom   jej splnomocneného   zástupcu   o   svojich   záveroch   z prešetrenia   veci,   v zmysle   ktorých považovala rozhodnutie podriadených zložiek za zákonné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Navyše,   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   sa   v prípade   jej   nespokojnosti s postupom   prokurátora   generálnej   prokuratúry   týkajúcim   sa   vybavenia   jej   návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní môže originálnym (prvotným) podnetom   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov domáhať preskúmania jeho zákonnosti podľa § 31 ods. 1 (pozri II. ÚS 394/08).

Z uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažovateľka   pred   podaním   sťažnosti ústavnému   súdu,   ktorou   namieta   upovedomenie   prokurátora   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Pz 86/10, navyše nevyčerpala iný právny prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Zo   sťažnosti   napokon   vyplýva,   že   prípisom   generálnej   prokuratúry   malo   byť porušené aj základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V odôvodnení   sťažnosti   však   poukazuje   na   prieťahy   v prípravnom   konaní,   a to hlavne postupom okresnej prokuratúry, keď uvádza, že „... trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví voči obvinenému sa začalo v januári 2007. Až dňa 16. 6. 2010 dospela okresná   prokuratúra   k názoru,   že   uvedený   skutok,   ktorý   bol   viac   ako   3   a pol   roka považovaný za trestný čin, trestným činom nie je... Sťažovateľke neprislúcha komentovať rýchlosť   rozhodovania   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ale   3   a   pol   ročnú   dĺžku trestného konania pri tak dejovo jednoduchom skutku nemožno považovať za primeranú... V priebehu viac ako tri roky(!) trvajúceho vyšetrovania prokurátor ani raz neupozornil vyšetrovateľa na existenciu prieťahov...“.

Uvedené tvrdenia ústavný súd vnímal ako súčasť širšej argumentácie sťažovateľky. Vychádzal   pritom   z   obsahu   už   citovaného   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde a zo skutočnosti, že sťažnosť sťažovateľky, kvalifikovane zastúpenej právnym zástupcom (advokátom),   smerovala (iba)   proti   prípisu   generálnej   prokuratúry   č. k. XV/2 Pz 86/10-8 z 25. augusta   2010.   Rešpektujúc   uvedené   dispozičné   oprávnenie   strany   sťažovateľky   sa preto ústavný súd (súc viazaný jej návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o   ústavnom   súde)   nemohol   touto   časťou   sťažnosti,   teda   vo   vzťahu   k prieťahom v prípravnom konaní, vecne zaoberať.

Navyše,   prípravné   konanie   bolo   právoplatne   zastavené   uznesením   krajskej prokuratúry z 9. júla 2010, ktorým bola zamietnutá sťažovateľkina sťažnosť proti uzneseniu okresnej   prokuratúry   zo   16.   júna 2010.   Toto   uznesenie   bolo   podľa   informácie   krajskej prokuratúry sťažovateľke doručené 14. júla 2010 a jej splnomocnenému zástupcovi 15. júla 2010.   Sťažnosť   adresovaná   ústavnému   súdu   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu 21. septembra   2010,   teda   po   lehote   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ustanovenej v citovanom § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na by to ústavný súd sťažnosť v tejto časti musel odmietnuť aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Generálna   prokuratúra   vybavila   návrh   sťažovateľky   na   zrušenie   právoplatného rozhodnutia   v   prípravnom   konaní   v zákonom   ustanovenej   lehote,   keď   sťažovateľka návrhom z 29. júla 2010 žiadala o zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní a generálna prokuratúra prípisom z 25. augusta 2010 oboznámila sťažovateľku o spôsobe vybavenia jej návrhu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním,   iným   zásahom   alebo rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Keďže   neexistuje   priama   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   upovedomením generálnej   prokuratúry   a   namietaným   porušením   práv   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy   a   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré v nej uplatnila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011