znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/09-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Sdo   56/2007 z 28. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2009 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   S.,   C.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 56/2007 z 28. januára 2009.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo jeho právnemu zástupcovi doručené 16. februára 2009 a jemu 2. marca 2009. Sťažnosť s dátumom 16. apríla 2009 podal sťažovateľ na poštovú prepravu v deň spísania sťažnosti, t. j. 16. apríla 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dovolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1 Sdo 56/2007   tým,   že   rozhodol   bez   pojednávania,   bez   účasti sťažovateľa a aj bez jeho právneho zástupcu (ktorý nebol sťažovateľovi ex offo ustanovený na dovolacie konanie a jeho splnomocnenie v spise vedenom pod sp. zn. 1 Sdo 56/2007 chýba), a to tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„ÚS určuje, že uznesenie č. 1 Sdo 56/2007 z 28. 1. 2009 NS SR je nezákonné; NS SR porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené: čl. 48 ods.1, 2 ÚSR, čl. 47 ods. 2 ÚSR, čl. 46 ods. 3 ÚSR, čím porušil aj základné práva, zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru. ÚS zrušuje nezákonné uznesenie č. k.1 Sdo 56/2007 z 28. 1. 2009 NS SR v plnom rozsahu a vec vracia na ďalšie konanie NS SR.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS   66/98, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 134/08).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv tým, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie sp. zn. 1 Sdo 56/2007 z 28. januára 2009 o odmietnutí dovolania sťažovateľa odôvodnil takto:

„Krajský   súd   v Trnave   uznesením   z   12.   decembra   2006   č.   k.   38   Sd/52/2006-42 zastavil konanie o návrhu navrhovateľa z 13. januára 2006 s odôvodnením, že konaniu a rozhodnutiu o návrhu bráni prekážka začatého konania. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené 5. januára 2007 a ten podal proti nemu odvolanie 22. januára 2007, teda včas.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 10. apríla 2007 č. k. 7 So 66/2007 odmietol   odvolanie   navrhovateľa,   podané   proti   uvedenému   uzneseniu   a vyslovil   právny názor, že odvolanie neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti.

Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   navrhovateľ   dovolanie   a   namietal,   že doplnil odvolanie svojho právneho zástupcu písomným podaním z 21. februára 2007, na obsah ktorého odvolací súd neprihliadal. Žiadal, aby dovolací súd napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP a § 250s ods. 2   OSP)   prejednal   dovolanie   navrhovateľa   a   dospel   k   záveru,   že   ho   treba   ako neprípustné odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP) Dovolanie je prípustné iba za podmienok, uvedených v § 236 až § 239 OSP.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa je dovolanie zásadne prípustné len v prípadoch, uvedených v § 236 a § 239 ods. 2 OSP. V konaní v horeuvedenej veci o takýto prípad nešlo, preto by dovolanie bolo prípustné len za splnenia niektorej z podmienok, uvedených v § 237 OSP. Zo   spisov vplýva,   že navrhovateľ   mal   hmotnoprávnu spôsobilosť   byť   účastníkom konania a súd mu na ochranu jeho práv ustanovil právneho zástupcu z radov advokátov. Odvolací súd o odvolaní navrhovateľa rozhodol vo veci, patriacej do právomoci súdu na základe odvolania, ktorá nemalo predpísané náležitosti, lebo neobsahovalo dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie súdu nezákonné. Na doplnenie dôvodov odvolania z 22. februára 2007, podané po uplynutí odvolacej lehoty už odvolací súd podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku nemohol prihliadať. Vo veci rozhodoval nezaujatý a správne obsadený súd   a   účastník   mal   možnosť   konať   pred   súdom.   Žiadne   ďalšie   dôvody   prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP, prípadne § 239 OSP neboli splnené.

Za   týchto   okolností   sa   súd   v   dovolacom   konaní   mohol   vecne   zaoberať   len okolnosťou, či navrhovateľovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolací súd po posúdení dovolania navrhovateľa zistil, že proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré obsahovalo správne právne poučenie o spôsobe podania odvolania a o mieste a lehote na jeho podanie, podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom súdom ustanoveného   právneho   zástupcu.   Súd   preto   nebol   povinný   poučovať   navrhovateľa o náležitostiach odvolania, ktoré v podanom odvolaní chýbali. Nedostatky odvolania neboli odstránené pred uplynutím zákonom určenej lehoty na podanie odvolania.

Podmienky pre rozhodnutie súdu v odvolacom konaní vo veci samej preto splnené neboli.   Z   posúdenia   správnosti   postupu   odvolacieho   súdu   pri   skúmaní   podmienok odvolacieho konania preto dovolací súd zistil, že postupom súdu nebolo navrhovateľovi odňaté právo konať pred súdom.

Námietky   navrhovateľa   k   zákonnosti   rozhodnutia   odporkyne   dovolací   súd   už zohľadniť nemohol.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   prejednávanej   veci   nebola   splnená   žiadna   z podmienok   prípustnosti   dovolania,   bolo   povinnosťou   dovolacieho   súdu   dovolanie navrhovateľa podľa § 243b ods. 4, § 243b a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku ako neprípustné odmietnuť.“

Ústavný súd posudzoval, či v danom prípade predmetným uznesením najvyššieho súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa.   Ústavný   súd z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   zistil,   že   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol, pretože sťažovateľ nesplnil žiadnu z podmienok prípustnosti dovolania, t. j. najvyšší súd ako   predpoklad   uskutočnenia   dovolacieho   konania   posudzoval   len   otázku   prípustnosti dovolania.   Dospel   však   k   záveru,   že   podmienky   prípustnosti   dovolania   nie   sú   splnené, a preto dovolanie odmietol. Vzhľadom na túto skutočnosť už najvyšší súd nemohol porušiť sťažovateľom označené základné právo, pretože najvyšší súd po tomto rozhodnutí vo veci ďalej   nekonal.   Ústavný   súd   akceptujúc dôvody   odmietnutia   dovolania   konštatuje,   že   je vylúčené   založenie   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažovateľom   označenými   základnými právami uvedenými v čl. 46 ods. 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   a napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ako   predpoklad   možného vyslovenia porušenia sťažovateľom označených základných práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   dostatočne vysvetlil   dôvody,   pre   ktoré   nezistil   prípustnosť   dovolania.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ neakceptuje   právny   názor   dovolacieho   súdu,   nemožno   hodnotiť   ako   porušenie   jeho základných   práv   (IV.   ÚS   115/07,   IV.   ÚS   134/08).   Vzhľadom   na   absenciu   príčinnej súvislosti   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a možným   porušením   označených práv sťažovateľa ústavný súd nezistil ani možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009