znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/08-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. I. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 202/06, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 202/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 202/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   I.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Krajský   súd   v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   I.   K.   trovy   konania v sume 9 880 Sk (slovom deväťtisícosemstoosemdesiat slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 174/08 z 15. mája 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 202/06.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   rozhodol   v právnej   veci sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 42 C 96/2005 z 22. marca 2006, ktorým vyhovel jeho žalobe a zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 16 669 Sk s príslušenstvom z dôvodu zodpovednosti   za   nedostatky   predanej   veci.   Proti   rozsudku   prvostupňového   súdu z 22. marca   2006   podal   žalovaný   26.   apríla   2006   odvolanie,   ktoré   bolo   4.   mája   2006 so spisom predložené na rozhodnutie krajskému súdu.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby ústavný súd prikázal krajskému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu   finančné   zadosťučinenie v sume 40 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr.   3296/2008   doručeným   ústavnému   súdu   19.   júna   2008,   v ktorom   sa   okrem   iného uvádza:

„Dňa   05. 10. 2005   bol   prvostupňovým   súdom   vydaný   platobný   rozkaz,   ktorý   bol doručený   do   vlastných   rúk   navrhovateľovi,   resp.   jeho   právnemu   zástupcovi   dňa 11. 10. 2005 a odporcovi spolu s návrhom na začatie konania doručený dňa 18. 10. 2005. Proti   platobnému   rozkazu   podal   v   zákonom   stanovenej   lehote   odpor   odporca, v ktorom   uviedol,   že   nárok   navrhovateľa   považuje   v   celom   rozsahu   za   neodôvodnený a žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Dňa 31. 10. 2005 bolo uznesením uložené odporcovi, aby zaplatil v lehote 15 dní súdny poplatok za odpor vo výške 830,- Sk, čo aj urobil.

Následne,   úpravou   zo   dňa   18. 01. 2006,   bolo   vytýčené   pojednávanie   na   deň 15. 02. 2006,   na   ktoré   pojednávanie   sa   dňa   08. 02. 2006   písomne   ospravedlnil   právny zástupca   odporcu   a   žiadal   pojednávanie   odročiť   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní.   Z   toho dôvodu bolo pojednávanie dňa 15. 02. 2006 odročené na nový termín pojednávania, a to na deň 22. 03. 2006.

Dňa   22. 03. 2006   sa   vo   veci   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí účastníci konania, bolo vykonané dokazovanie a následne bol vyhlásený rozsudok, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa.

Dňa 25. 04. 2006 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu voči rozsudku č. k. 42 C 96/2007-72 zo dňa 22. 03. 2006 a následne dňa 02. 05. 2006 bol spis odstúpený na krajský súd, ako súd odvolací.

Vec napadla na krajský súd dňa 04. 05. 2006 a bola zapísaná do senátu JUDr. M. D. pod sp. zn. 8 Co 202/2006.

Úpravou   zo   dňa   18. 05. 2006   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie a zároveň navrhovateľovi,   resp.   jeho právnemu zástupcovi,   bolo doručené odvolanie na vyjadrenie.

Dňa   19. 07. 2006   bolo   krajskému   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa k odvolaniu odporcu, v ktorom navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, potvrdiť a uložiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania.

Terajšia predsedníčka senátu 8 Co prevzala po JUDr. M. D. vec od 01. 01. 2007. Celý rok 2007 bol senát 8 Co zložený len z predsedníčky senátu a stážistov. V roku 2007 boli v prvom rade vybavované veci s prednostným vybavením (výživné, predbežné opatrenia a pod.) v súlade s Rozvrhom práce a veci podľa poradia. Predmetná vec medzi takéto nepatrila.

V mesiacoch november - december 2007 došlo k prijatiu nového Rozvrhu práce na kalendárny   rok   2008   a   k   prerozdeleniu   súdnej   agendy,   pričom   v   danej   veci   sp. zn. 8 Co 202/2006 nedošlo k prerozdeleniu, ostala tomu istému senátu.

V rámci rovnomernej zaťaženosti sudcov, opatrením predsedníčky krajského súdu zo dňa 19. 02. 2008 uvedená vec bola pridelená naďalej senátu 8 Co.

Následne, úpravou zo dňa 17. 04. 2008, bol vo veci vytýčený najskorší možný termín pojednávania na deň 28. 10. 2008 o 10.30 hodine. Tým senát 8 Co krajského súdu prijal preventívne opatrenie na to, aby vo veci nevznikli v budúcnosti zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 Co 202/2006.

Na základe uvedeného má predsedníčka senátu 8 Co za to, že k zbytočným prieťahom v danom prípade nedošlo.

Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   sťažovateľa   o   tom,   že   jeho   sťažnosť   neviedla   k   žiadnej náprave predsedníčkou krajského súdu, sa nezakladajú na pravde. Predmetná vec bola okamžite   preradená   do   režimu   vecí   pravidelne   sledovaných   (spravidla   dvojmesačné intervaly) podpredsedníčkou krajského súdu za účelom predchádzania možným prieťahom v konaní, pričom po prijatí nového Rozvrhu práce na kalendárny rok 2008 bol, tak ako je to vyššie uvedené, vytýčený termín pojednávania.“

Obsah súvisiaceho spisu krajského súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 10. júna 2008, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Sťažovateľ k vyjadreniu krajského súdu zaujal stanovisko v podaní z 13. júna 2008 doručenom ústavnému súdu 16. júna 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dôvody uvádzané vo vyjadrení predsedníčky Krajského súdu v Bratislave nie sú relevantnými dôvodmi opodstatňujúcimi dĺžku konania a vylučujúcimi prieťahy v konaní, tak ako vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (nejde o právnu ani faktickú zložitosť veci, nekonanie nie je odôvodnené správaním sťažovateľa ako účastníka, dokonca ani správaním sťažovateľovej protistrany v spore, dôvodom nekonania je výlučne nečinnosť Krajského súdu v Bratislave).

Sťažovateľ   navyše   dáva   do   pozornosti   Ústavného   súdu   SR,   že   v   odpovedi predsedníčky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 8. 6. 2007, spis. zn. Spr. 2163/07, ktorú sťažovateľ   predložil   Ústavnému   súdu   SR   spolu   so   svojou   sťažnosťou,   predsedníčka Krajského súdu v Bratislave (1) skonštatovala, že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná (hoci   vo   vyjadrení   danom   Ústavnému   súdu   SR   už   uvádza   -   na   základe   stanoviska predsedníčky senátu 8 Co - že k zbytočným prieťahom nedošlo), a zároveň (2) oznámila sťažovateľovi,   že   z   vyjadrenia   predsedníčky   senátu   vyplýva,   že   predpoklad   vytýčenia termínu   pojednávania   je   vzhľadom   na   dátum   nápadu   predmetnej   veci,   koncom kalendárneho roka 2007.

Sťažovateľ vyčkal dostatočný čas (aj po uplynutí roku 2007) a až 10. 4. 2008 doručil Ústavnému súdu SR svoju sťažnosť pre porušenie vyššie označených základných práv. Pojednávanie na koniec roka 2008 (teda nie 2007, ako bol sťažovateľ ubezpečený) bolo   vytýčené   až   17. 4. 2008   -   teda   po   podaní   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa,   preto   je opodstatnené tvrdenie sťažovateľa v ústavnej sťažnosti, že jeho sťažnosť daná predsedníčke Krajského súdu v Bratislave neviedla k žiadnej náprave. Sťažovateľ nemohol v tom čase vedieť (a ani predpokladať), že o týždeň bude nariadené pojednávanie na koniec roka 2008. S   ohľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   postupom Krajského súdu v Bratislave došlo a naďalej dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

-sťažovateľ preto žiada, aby Ústavný súd SR vyhovel jeho ústavnej sťažnosti a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vyčíslené v ústavnej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom   posudzovaného   odvolacieho   konania   vedeného   krajským   súdom pod sp. zn. 8 Co 202/06 je rozhodovanie o odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu z 22.   marca   2006.   Z obsahu   zapožičaného   súvisiaceho   spisu,   z vyjadrení   sťažovateľa a krajského súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o osobitnej   skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci. Na zložitosť   veci   nepoukázal   ani   krajský   súd   vo   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom ústavnému súdu 19. júna 2008.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či   v konaní   pred   krajským   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s dĺžkou napadnutého konania.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska skúmania existencie namietaných zbytočných prieťahov hodnotil postup krajského súdu v označenom odvolacom konaní.

Ústavný   súd   zistil,   že   konanie   o odvolaní   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu z 22. marca 2006 prebieha na krajskom súde viac ako 2 roky (odvolanie vo veci a súdny spis mu boli predložené 4. mája 2006). Od doručenia vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu žalovaného (19. júl 2006) bol krajský súd v konaní úplne nečinný až do 17. apríla 2008, teda takmer 21 mesiacov, keď nariadil pojednávanie na 28. október 2008.

Uvedené   obdobie   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zbytočné   prieťahy   v napadnutom konaní.

Krajský súd síce vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. júna 2008 existenciu   prieťahov   v konaní   neuznal,   ale   pritom   v odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľa z 8. júna 2007 sa mu za prieťahy v konaní ospravedlnil s poukazom na „vysoký nápad vecí do senátov občianskoprávneho kolégia a... personálne zmeny v oddelení 8 Co“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 202/06 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu (napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   toho   nedomáhal),   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 40 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Krajský súd v Bratislave svojou nečinnosťou spôsobil a neustále spôsobuje sťažovateľovi stav právnej neistoty v tom, kedy a ako bude vo veci rozhodnuté a - v prípade úspechu sťažovateľa - kedy (a či vôbec) bude pohľadávka sťažovateľa uspokojená. Stav právnej neistoty bol dokonca znásobený tým, že v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní bol sťažovateľ ubezpečený, že pojednávanie bude nariadené do konca roka 2007, avšak žiadne pojednávanie do konca roka 2007 a ani v nasledujúcich troch mesiacoch nariadené nebolo.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 Co 202/06,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   to,   čo   je   pre sťažovateľa v danom prípade „v stávke“, a tiež s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   vedenom   advokátom   Mgr.   M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone poskytnutej   právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia 19. júna 2007) z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk a pri druhom a treťom úkone poskytnutej právnej služby (podanie sťažnosti zo 4. apríla 2008 a stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu z 13. júna 2008) priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007 bola 19 056 Sk.

Úhradu priznal za tri uvedené úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14   ods. 1   písm. a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, a to za jeden úkon 2 970 Sk a režijný paušál 178 Sk a dva úkony po 3 176 Sk a režijný paušál 2 x 190 Sk, čo spolu predstavuje sumu 9 880 Sk.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008