znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júla 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   P.   B.,   B.,   a J.   Š.,   B.,   zastúpených   advokátmi JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva nebyť odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005 v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti z 15. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. P. B., a J. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2007 doručená sťažnosť RNDr. P. B., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a J. Š., B. (ďalej len   „sťažovateľ   v   2. rade“;   spolu   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátmi JUDr. D. I. a JUDr. P. F., B., v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na nestranný   a nezávislý   súd   zriadený   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005 v súvislosti s rozhodovaním o ich námietke zaujatosti z 15. decembra 2006. Svoju sťažnosť sťažovatelia doplnili podaním z 1. júna 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   15. decembra 2006   na   hlavnom   pojednávaní v trestnej   veci   proti   sťažovateľovi   v   1.   rade   pre   trestný   čin   prijímania   úplatku   a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a proti sťažovateľovi v 2. rade pre trestný čin prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa § 160a ods. 1 a 2 v spojení s § 10 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, ktorá je vedená špeciálnym súdom pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005, bola sťažovateľmi vznesená námietka zaujatosti proti sudcom, ktorí sú členmi senátu špeciálneho súdu rozhodujúceho v ich veci.

Sťažovatelia   uviedli,   že   námietku   zaujatosti   podali   podľa   § 30   ods. 1   Trestného poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005 (ďalej   len „Trestný   poriadok“) „... z dôvodu, že pochybujeme o nestrannosti týchto sudcov pre pomer k prejednávanej veci“.

V rámci argumentácie týkajúcej sa pochybností o nestrannosti sudcov v tejto trestnej veci   sťažovatelia   poukázali na dôvodovú   správu   k návrhu zákona o zrušení   špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý bol podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky predložený do medzirezortného pripomienkového konania 22. novembra 2006. Podľa tejto argumentácie:

a) špeciálny   súd   je   „mimoriadnym   súdom“,   ktorý   nemá   žiadne   opodstatnenie v demokratickom a právnom štáte, a bol zriadený predchádzajúcou politickou mocou, ktorá „nominovala na funkcie sudcov Špeciálneho súdu osoby, ktoré mali rozhodovať podľa vôle a ideológie vládnucich politických strán“,

b) existencia špeciálneho súdu nie je v súlade s ústavnoprávnym rámcom Slovenskej republiky,   je   v rozpore   so   slovenským   právnym   poriadkom   a odporuje   zásadám,   ktoré sú základom právnych poriadkov európskych krajín (aj v rozpore so základnými zásadami nezávislého súdnictva),

c) sudcovia špeciálneho súdu sa nemôžu pri rozhodovaní v trestnej veci sťažovateľov javiť   ako   nestranní,   pretože   pri   rozhodovaní   môžu   byť   kvôli   ich   prepojeniu so zákonodarnou a výkonnou mocou ovplyvnení inými kritériami ako zákonnými, navyše nestrannosť týchto sudcov   je podľa   sťažovateľov ohrozená aj tým,   že   štát   v osobitnom režime priebežne overuje ich spôsobilosť na výkon funkcie, a tiež tým, že im štát poskytuje v porovnaní s ostatnými sudcami osobitný ekonomický a kariérny status.

Sťažovateľom bolo na hlavnom pojednávaní konanom 15. decembra 2006 oznámené, že špeciálny súd o ich námietke zaujatosti, ktorá nebola vznesená bezodkladne v zmysle § 30 ods. 4 Trestného poriadku, nebude konať v súlade s § 31 ods. 7 Trestného poriadku. Špeciálny   súd   svoje   oznámenie   odôvodnil   tým,   že   z   námietky   sťažovateľov   vyplýva „... že o dôvodoch na jej vznesenie sme sa dozvedeli už 22. 11. 2006. Ide navyše o dôvody, ktoré boli zverejnené na internete a boli masívne medializované a všeobecne známe. Navyše podľa Špeciálneho súdu problematika protiústavnosti Špeciálneho súdu je chronicky známa už omnoho dlhšie, ako bol zverejnený spomínaný návrh zákona na zrušenie Špeciálneho súdu“.

Sťažovatelia   uviedli,   že   s týmto   odôvodnením   oznámenia   podľa   § 31   ods. 7 Trestného poriadku špeciálneho súdu nesúhlasia, pretože námietku podali asi jeden týždeň po tom, ako sa o jej dôvodoch dozvedeli. Námietku zaujatosti teda vyhotovili v písomnej forme do najbližšieho hlavného pojednávania a skutočnosť, kedy boli jej dôvody zverejnené na internete, prípadne boli medializované, nedokazuje, že sa o nich dozvedeli v okamihu ich prvého zverejnenia.

Sťažovatelia zastávajú názor, že vzhľadom na skutočnosť, že špeciálny súd o ich námietke   zaujatosti   nekonal,   a ani   o   nej   nevydal   žiadne   rozhodnutie,   nemajú   žiadnu zákonnú   možnosť   čerpať   opravné   prostriedky   prípadne   iné   právne   prostriedky   v súlade s § 53 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   sťažovateľov   špeciálny   súd   svojím   postupom   na   hlavnom   pojednávaní 15. decembra 2006 v trestnej veci vedenej proti nim pod sp. zn. PK - 2 Tš 2/2005 v rozpore s § 30 ods. 1 Trestného poriadku nekonaním, resp. nerozhodnutím o ich námietke zaujatosti, ktorú vzniesli na tomto hlavnom pojednávaní, porušil ich právo na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia ďalej v odôvodnení sťažnosti poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a ústavného súdu vo vzťahu k právu na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru i základnému právu nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z opísaného   skutkového   stavu,   predložených   dokumentov   a   aj   zo   spomínanej judikatúry   podľa   nich   vyplýva, že „... obsahom vznesenej námietky zaujatosti boli také skutočnosti   týkajúce   sa   sudcov   senátu   Špeciálneho   súdu,   ktoré   oprávnene   vyvolávajú dôvodnú obavu z nedostatku ich nestrannosti pri rozhodovaní...“ v ich trestnej veci.

Špeciálny   súd   pri   rozhodovaní   o   ich   námietke   zaujatosti   vyslovil   záver, že táto nebola vznesená bezodkladne. Tento spôsob vysporiadania sa s ich námietkou podľa sťažovateľov   len „... potvrdzuje   existenciu   dôvodnej   obavy   z nedostatku   nestrannosti všetkých členov tohto senátu pri rozhodovaní v trestnej veci“.

Výklad pojmu „bezodkladne“, ktorý v tomto prípade použil špeciálny súd je podľa sťažovateľov „... reštriktívny   v takej   miere,   že   zasiahol   do   samej   podstaty   nášho   práva na nestranný   súd“. Sťažovatelia   preto   spôsob,   akým   špeciálny   súd   vyložil   príslušné zákonné ustanovenia, hodnotia ako „... formalistický, dôsledkom čoho sa ochrana nášho práva na nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom stala neúčinnou a iluzórnou“.Podľa   sťažovateľov   dôsledkom   uvedeného   nekonania   špeciálneho   súdu o ich námietke zaujatosti je to, že v ich trestnej veci „... budú rozhodovať sudcovia, ktorí nevyhovujú zárukám obsiahnutým v pojme nestranný a nezávislý súd zriadený zákonom, tak, ako sú definované v judikatúre Súdu (ESĽP, pozn.) a Ústavného súdu SR“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   navrhli ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„a) Základné právo RNDr. P. B. a J. Š. domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom   súde   zriadenom   zákonom   podľa   článku   6   ods. 1,   prvej   vety   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   článku   48   ods.   1,   prvej   vety   Ústavy   Slovenskej   republiky,   nekonaním Špeciálneho súdu v Pezinku o námietke zaujatosti z 15. 12. 2006 na hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK - 2 Tš/2/2005 porušené bolo.

b) Vracia   Špeciálnemu   súdu   v   Pezinku   trestnú   vec   vedenú   pod   sp. zn. PK - 2 Tš/2/2005 na ďalšie konanie.

c) Priznáva   RNDr.   P.   B.   a J.   Š.   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 200.000,- Sk   (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún)   každému,   ktoré   je   Špeciálny   súd povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

d) Ukladá   Špeciálnemu   súdu   povinnosť   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia na spoločný účet advokátov, ktorí zastupujú navrhovateľa v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   jej   predmetnom je namietané porušenie základného práva sťažovateľov nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a ich práva na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špeciálneho súdu   v trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. PK – 2 Tš 2/2005,   ktorá   dosiaľ   nebola   právoplatne   skončená. K namietanému   porušeniu práv   sťažovateľov   malo   dôjsť v súvislosti   s   nerozhodnutím   senátu   špeciálneho   súdu v predmetnej   trestnej veci   o ich   námietke zaujatosti vznesenej na pojednávaní konanom 15. decembra 2006.

Podľa § 254 ods. 1 Trestného poriadku ak nerozhodne odvolací súd podľa § 253, preskúma   zákonnosť   a   odôvodnenosť   všetkých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým   môže odvolateľ   podať   odvolanie   i   správnosť   postupu   konania,   ktoré   predchádzalo   rozsudku prihliadajúc   pritom   i na   vady,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané.   V   tomto   ustanovení je zakotvený,   tzv.   revízny   princíp,   ktorého   uplatnenie   v   praxi   v   podstate   znamená, že odvolací súd musí preskúmať napadnutý rozsudok z hľadiska, či zodpovedá príslušným zákonným   ustanoveniam   o rozsudku,   a   súčasne   musí   preskúmať   správnosť   doterajšieho konania od začatia trestného stíhania do vydania napadnutého rozsudku.

Opravné   prostriedky   sú   účinnými   prostriedkami   nápravy,   ktoré   umožňujú účastníkom   súdneho   konania   namietať   závažné   procesné   pochybenia   súdu,   a   tým sa domáhať ochrany ich porušených základných práv zaručených v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práv v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyplýva, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľom (ako   obžalovaným)   sú   oprávnené   poskytovať   ochranu   základným   procesným   právam účastníkov   súdneho   konania,   a prípadne   až   následne   ústavný   súd   v konaní   o ústavných sťažnostiach (mutatis mutandis II. ÚS 78/02).

Podľa platnej právnej úpravy nápravu závažných procesných pochybení v konaniach pred všeobecnými súdmi (predstavujúcich porušenie základných práv účastníkov konania zaručených   v   čl. 46   a   nasl.   ústavy)   je   možné   docieliť   podaním   riadneho   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo sťažovatelia aj využili. O opravnom prostriedku dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Sťažovatelia   teda   majú   k dispozícii   účinný   prostriedok   právnej   nápravy   svojich základných práv, porušenie ktorých v sťažnosti namietajú, preto ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich sťažnosť odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci.

Navyše ústavný súd poukazuje, že podľa § 566 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   účinný   od   1. januára 2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný od 1. januára 2006“) dovolanie podľa tohto zákona možno podať len proti rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.

Podľa   § 371   ods. 1   písm.   e)   Trestného   poriadku   účinného   od   1. januára 2006 dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Špeciálny súd vo veci sťažovateľov rozhodol rozsudkom z 30. januára 2007. Z tejto skutočnosti vyplýva, že v prípade, ak sa sťažovatelia domnievajú, že v ich veci rozhodoval vylúčený sudca, majú právo podľa Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 podať z tohto   dôvodu   (po   nadobudnutí   právoplatnosti   rozhodnutia   v ich   veci)   dovolanie proti rozhodnutiu súdu druhého stupňa.

Záverom   ústavný   súd   vo   vzťahu   k vecnej   argumentácii   sťažovateľov   uvedenej v sťažnosti poznamenáva, že súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je aj princíp prezumpcie ústavnosti, podľa ktorého platný a účinný právny predpis platí až do vydania opačného rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade podľa čl. 125 ústavy. Ústavný súd preto v konaní o sťažnosti sťažovateľov podľa čl. 127 ústavy nemôže rozhodovať o súlade ustanovení   zákona   č.   458/2003   Z.   z. o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov s ústavou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007