znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/05-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho o sťažnosti MUDr. D. B., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 145/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo MUDr.   D.   B. na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C 145/02 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. D. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia MUDr. D. B. v sume 6 252 Sk (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. D. H., K., v lehote 15 dní od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   6 252 Sk   (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. (...)   vedený   v   Štátnej   pokladnici do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 174/05-34 z 13. septembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   MUDr.   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), ktorou   namieta   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02.

Okresný súd sa na základe výziev ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaniami sp. zn. Spr 3521/05 z 3. júna a 14. októbra 2005, v ktorých okrem iného uviedol:

„Vec   napadla   na   Okresný   súd   v   Žiline,   dňa   27. 11. 2002   a   podľa   rozvrhu   práce platného pre rok 2002 s účinnosťou od 27. 11. 2002 bola zapísaná do registra C a pod sp. zn 8 C 145/02 bola pridelená na prejednávanie a rozhodovanie JUDr. J. U. (...) Postupu súdu v   konaní   bráni   skúmanie   podmienok   konania   -   konkrétne   procesnej   spôsobilosti navrhovateľa   v   zmysle   ust.   §§   103,   104,   s   použitím   §§   19   a   20   O. s. p.   Už z obsahu samotných podaní účastníka vyplýva pochybnosť súdu o tom, či duševný stav navrhovateľa nevyžaduje, aby bol súdom obmedzený, prípadne pozbavený spôsobilosti na právne úkony. Navrhovateľ podal na tunajšom súde mnohé žaloby, pričom v konaní vedenom na OS Žilina pod   sp.   zn.   17 C 100/03 vyšla   najavo   skutočnosť,   že   znaleckým   dokazovaním   z   odboru psychiatria   bol   u   navrhovateľa zistený   paranoidný   vývoj   s klinickými   príznakmi svedčiacimi už pre trvalú poruchu s bludmi a znalci odporučili nariadiť navrhovateľovi ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou a v prípade porušovania liečebného režimu toto zmeniť na ústavnú formu (č. l. 104 a 105 uvedeného spisu). Keďže v uvedenom konaní vznikli pochybnosti zo strany súdu o procesnej spôsobilosti účastníka - navrhovateľa, sudkyňa v uvedenej veci JUDr.   A. M.   podala na   OS   Bratislava   II.   podnet   na   začatie konania   o   spôsobilosti   na   právne   úkony   navrhovateľa,   o ktorom   súd   doposiaľ nerozhodol, taktiež Mgr. Š. v konaní s navrhovateľom podával takýto podnet. Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie známych z činnosti súdu v iných konaniach prebiehajúcich na OS Žilina a znalecký posudok na navrhovateľa, ktorý je súčasťou spisu, vo veci OS Žilina sp. zn. 8 C 145/02 čakám na výsledky tohto konania a totožný postup ako u kolegov sa mi javí nehospodárny a nadbytočný. Do vyriešenia otázky procesnej spôsobilosti, navrhovateľa, súd nemôže v tomto konaní pokračovať. Takýto postup súdu je najmä v záujme ochrany procesných práv samotného navrhovateľa. V súčasnosti preto nevykonávam vo veci žiaden úkon.

I keď je nesporné, že v tomto konaní došlo k prieťahom vo vybavovaní veci, rozhodne neboli subjektívneho charakteru. Napriek tomu, že Ústava SR vo svojom článku 42 ods. 2 (správne článku 48 ods. 2, pozn.) garantuje občanom SR prerokovanie veci na súde bez zbytočných prieťahov, orgány štátnej správy súdov, ktorými sú v zmysle zák. č. 80/1992 Zb.   v   platnom   znení   Ministerstvo spravodlivosti   SR,   predsedovia   a   podpredsedovia okresného a krajského súdu, dlhodobo na tunajšom súde nevytvárali sudcom podmienky na riadny   výkon   súdnictva,   najmä   čo   sa   týka   personálneho   obsadenia   a   technického vybavenia súdu.

Po zriadení Krajského súdu v Žiline t. j. k 1. 1. 1997 odišlo z nášho (v tom čase už personálne   poddimenzovaného)   súdu   naraz   8   sudcov.   Na   Okresnom   súde   v   Žiline na civilnom úseku ostalo pracovať 7 sudcov, z ktorých každý mal veľký počet vlastných vecí   -   okrem   zostatku,   mesačný   nápad   vecí   50   až   100   nových   sporov   a   medzi   nich sa prerozdelili spisy sudcov, ktorí zo súdu odišli. V tom čase mal každý sudca tunajšieho súdu pracujúci na civilnom úseku   okolo   1 300   sporov   a   nespočetné   množstvo   spisov týkajúcich sa výkonu rozhodnutia a exekúcií. I keď sa situácia na našom súde najmä za posledné 3 roky zlepšila tak v personálnom obsadení, ako aj v jeho technickom vybavení, kvantum sporov z minulého obdobia je možné rozhodovať len postupne v poradí ako došli na súd s prihliadnutím na veci prednostné - výživné, veci osobného stavu, náhrady škody a pracovné (...)

Súd vo veci konal, napokon sťažovateľ vo svojej sťažnosti špecifikuje ako rozhodnú dobu aj taký časový úsek, v ktorom súd konal. Nebolo vynesené rozhodnutie, čo však nie je rozhodujúce. Okrem toho súd potom aj odôvodnene prestal konať (skúmanie spôsobilosti sťažovateľa). (...)

Pokiaľ ide o prieťahy v konaní, z predložených podkladov je zrejmý objektívny stav. Spoluúčasť   sťažovateľa   je   evidentná.   Ide   o   podania,   návrhy   a   žiadosti,   ktoré   nie   je jednoduché ani odmietnuť, pretože sú neúplné, nepresné, neodborné, je potrebné veľmi veľa   energie,   času a   intenzívneho   čítania   a   posudzovania,   aby   bolo   možné   pochopiť aspoň podstatu nároku a potom z toho vyvodiť ďalší postup. (...)

Prehľad úkonov vo veci sp. zn. 8 C 145/02 27. 11. 2002 vec napadla na súd 27. 12. 2002 výzva na odstránenie vád podania 4. 2. 2003 navrhovateľovi zaslaný prípis + vz. 6 k žiadosti na oslobodenie od sup. 21. 3. 2003 uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov 6. 5. 2003 opis návrh zaslaný odporcovi na vyjadrenie 4. 6. 2003 výzva na odporcu, aby predložil doklady 3. 5. 2004 doklady predložené odporcom – vrátené 28. 7. 2005 uznesenie o prerušení konania + doruč. úč. konania 11. 8. 2005 dotaz na Geodetický a kartografícký ústav B., či sa v databáze informácii katastra nehn. nachádza informácia o vlastníkovi - navrhovateľovi 11. 8. 2005 zaslaný prípis + vz. 6 za účelom rozhodnutia o návrhu N na ustanovenie právneho zástupcu (...)“

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa v stanovenej lehote k vyjadreniu okresného súdu vyjadrila podaním doručeným ústavnému súdu 25. októbra 2005.

Procesné úkony, ktoré uviedol okresný súd vo svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrení   účastníkov   konania a súdneho spisu sp. zn. 8 C 145/02.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 145/02 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   (...)“,   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote (...).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II. ÚS 66/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   nárok   na   náhradu   škody spôsobenej konaním   exekútora.   Takéto   konanie   nie   je   právne   zložité.   Právna   úprava   je   daná predovšetkým Občianskym zákonníkom, metodika postupu všeobecných súdov v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. Z konkrétnych okolností daného prípadu vyplýva, že okresný súd k samotnému dokazovaniu, a tým aj k právnemu posúdeniu skutkového stavu pre rozhodnutie v merite veci dosiaľ nepristúpil. Prípadná zložitosť veci preto nemohla mať v danom prípade vplyv na vznik zbytočných prieťahov a v spojitosti s tým   na   možné   porušenie   práv   sťažovateľa.   Na   právnu   alebo   faktickú   zložitosť   veci vo svojom vyjadrení nepoukazoval ani okresný súd.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v posudzovanom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania. Ústavný súd nezistil, že by doterajšia dĺžka konania pred okresným súdom bola ovplyvnená správaním sťažovateľa. Sťažovateľ v konaní pred okresným súdom bol aktívny, na   výzvy   okresného   súdu   odpovedal   v primeranej   lehote.   Ústavný   súd   preto   nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že sa sťažovateľ podieľal na prieťahoch v konaní tým, že podal neúplný návrh, pretože na základe výzvy z 27. decembra 2002 na odstránenie nedostatkov podania   sťažovateľ doplnil   návrh   na začatie konania ešte 16. januára 2003. Okresný súd sa jeho podaním dosiaľ bližšie nezaoberal a ani o ňom nerozhodol.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v konaní. Hoci okresný súd po začatí konania urobil   prvotné   procesné   úkony   (vyzval   sťažovateľa na odstránenie   nedostatkov podania, zaslal žalovanému na vyjadrenie   žalobu a rozhodol   i   o návrhu   sťažovateľa   na oslobodenie od súdnych poplatkov), obdobie od 4. júna 2003, keď požiadal o predloženie spisov z exekútorského úradu, až do 28. júla 2005, keď vo veci prerušil konanie z dôvodu skúmania spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony, je obdobím nečinnosti okresného súdu, pretože   v tomto   období   nevykonal   žiadne   úkony   smerujúce   k meritórnemu   rozhodnutiu vo veci samej, a tým aj k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa. O prípadnej prekážke v procesnom   postupe   okresný   súd   vedel   už   podstatne   skôr,   ako   rozhodol   o prerušení konania, a tento úkon urobil až na základe sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu. Aj okresný súd priznal vo svojom vyjadrení z 3. júna 2005, že „... v tomto konaní došlo k prieťahom   vo   vybavovaní   veci“,   ktoré   podľa   jeho   vyjadrenia   neboli   subjektívneho charakteru.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v neprimeranej zaťaženosti zákonných sudcov a nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodov, ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní)   ústavný neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. III. ÚS 147/02, I. ÚS 100/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z   doterajšieho   priebehu   konania   okresného   súdu   preto   ústavný   súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 145/02 došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o   porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 145/02 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ požadoval za porušenie jeho označených práv finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 000 Sk z dôvodu, že: „sťažovateľ je povinný trpieť stav právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   až   do   konečného   rozhodnutia   súdu.   Sťažovateľ   je   vystavený psychickému tlaku a stresu čo spomaľuje a narušuje jeho liečbu (...)“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v   konaní   okresného   súdu   v   trvaní 25 mesiacov   a konkrétne   okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4   zákona   o   ústavnom súde.

Keďže ústavný súd na základe žiadosti sťažovateľa a po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právnu zástupkyňu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil kancelárii   ústavného   súdu   uhradiť   ustanovenej   právnej   zástupkyni   trovy   právneho zastúpenia vo výške 6 252 Sk.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   §   148   ods.   1   OSP   štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   zároveň   uložil   okresnému   súdu   povinnosť uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z., každý vo výške 2 501 Sk, a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Uvedená suma bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 6 252 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2005