znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 174/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Auxta prerokoval   sťažnosť   P.   D.,   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. H.   K.,   K.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1508/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1508/01 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   1508/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. D. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 k (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť P. D. trovy právneho zastúpenia v sume   9 342   Sk   (slovom   deväťtisíc   tristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na   účet   jej právnej zástupkyne JUDr. H. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 174/04-14 z 26. mája 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. D., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. Nc 1508/01.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. apríla 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 667/04 z 22. apríla 2004, v ktorom konštatoval zistenie prieťahov na strane sťažovateľky, ale aj na strane okresného súdu: „prieťahy spôsobené sťažovateľkou vznikli podľa názoru súdu od podania samotného návrhu do predloženia upraveného a doplneného návrhu, t. j. do 23. 10. 2002 a prieťahy spôsobené súdom vznikli od 23. 10. 2002.“ Okresný súd odôvodnil vzniknuté prieťahy zo strany okresného súdu enormnou zaťaženosťou sudcov.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 15. októbra 2001 sťažovateľka podala okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala určenia výživného na tri maloleté deti,

- 23. októbra 2001 okresný súd nariadil informatívny výsluch sťažovateľky na 29. november 2001,

- 29. novembra 2001 okresný súd na informatívnom výsluchu poučil sťažovateľku, ako má správne doplniť návrh na určenie výživného,

- 30. júla 2002 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. september 2002,

- 13.   augusta   2002   okresný   súd   uznesením   ustanovil   maloletým   deťom   sťažovateľky kolízneho opatrovníka a vyžiadal odpis mzdových listov od zamestnávateľa sťažovateľky,

-   24.   septembra   2002   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z dôvodu   neúplného   návrhu odročené na neurčito, a právnej zástupkyni sťažovateľky bola uložená povinnosť predložiť riadny návrh vo veci,

-   23.   októbra   2002   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   upravený   návrh   na   začatie konania,

- 20. novembra 2003 sťažovateľka písomne oznámila okresnému súdu tri adresy pobytu otca maloletých,

- 18. marca 2004 dal zákonný sudca pokyn na vypracovanie dožiadania o výsluch otca maloletých dožiadaným súdom v cudzine,

- 5. mája 2004 sťažovateľka písomne oznámila okresnému súdu ďalšiu adresu pobytu otca maloletých.

Ústavný súd z predloženého spisu zistil, že okresný súd od 18. marca 2004 vo veci nekonal.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 74/02) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právnej a faktickej zložitosti veci (1), správania účastníka konania (2) a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. Nc 1508/01 je predmetom konania návrh na určenie výživného na tri maloleté deti pochádzajúce z rozvedeného manželstva sťažovateľky   a otca   maloletých.   Zo   skutočnosti   uvedených   sťažovateľkou   a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nezistil ústavný súd žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Ústavný súd vychádzal z toho, že konania o výživné pre maloletých sú právne a skutkovo také konania, v ktorých sa   používa   právna   úprava   prijatá   v zákone   č.   94/1963   Zb.   o rodine   v znení   neskorších predpisov, ktorej výklad a používanie sú stabilizované v rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú faktickú zložitosť veci spočívajúcu v zisťovaní miesta pobytu   otca   maloletých,   ktorý   často   mení   adresu   pobytu   v zahraničí,   a jeho   vypočutí príslušným dožiadaným súdom v cudzine. Ústavný súd však zdôrazňuje, že starostlivosť súdu o maloletých si vyžaduje mimoriadnu pozornosť všeobecných súdov a na tomto závere nič nemení ani pobyt otca maloletých v zahraničí, keďže štáty pri určovaní výživného na maloletých efektívne spolupracujú. Preto ani skutočnosť, že otec maloletých sa zdržiava mimo územia Slovenskej republiky, neodôvodňuje doterajšiu neprimeranú dĺžku konania, ktoré by pri lepšie organizovanom procesnom postupe okresného súdu mohlo mať podľa názoru ústavného súdu plynulejší priebeh.

2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka neprispela k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd hodnotí správanie   sťažovateľky   ako   aktívne,   keď   sama   sťažovateľka   sa   snažila   iniciatívnym postupom zistiť adresu pobytu otca maloletých v cudzine.

3)   Pokiaľ   ide   o postup   samotného   okresného   súdu,   ústavný   súd   aj vzhľadom   na dôvody uvedené v bode 2 tohto rozhodnutia dospel k záveru, že konanie okresného súdu je poznačené nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou, a to v období:

- od 15. októbra 2001 (sťažovateľka podala návrh na začatie konania) do 13. augusta 2002 (keď okresný súd ustanovil maloletým opatrovníka), t. j. vyše 9 mesiacov,

-   od   14.   augusta   2002   do   18.   marca   2004   (vo   veci   konajúca   sudkyňa   dala   pokyn   na vypracovanie dožiadania o výsluch otca maloletých v cudzine), t. j. 19 mesiacov. Od tej doby okresný súd vo veci opäť nekonal.

Vzhľadom na to, že úkony okresného súdu dosiaľ nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty   sťažovateľky   (za   také   úkony   nemožno   považovať   ustanovenie   opatrovníka maloletým, nariadenie pojednávania bez jeho náležitej prípravy), ústavný súd konštatuje, že konanie okresného súdu je poznačené nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou, pre ktorú ústavný súd nezistil žiaden procesne významný dôvod. Ústavný súd považuje preto postup okresného súdu za taký, ktorý je poznačený zbytočnými prieťahmi ako celok. Na základe uvedeného   možno   konštatovať,   že   postupom   okresného   súdu   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 77/04).

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v konaní   o   určenie   výživného   pre   maloleté   deti   ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde sa predpokladá osobitná pozornosť efektívnym a rýchlym postupom súdu.

Podľa vyjadrenia okresného súdu k prieťahom v konaní prispela enormná zaťaženosť sudcov okresného súdu.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sa ustálil názor, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   120/02,   IV.   ÚS   15/03).   Z tohto   dôvodu námietka okresného súdu spočívajúca v odvolaní sa na enormnú zaťaženosť sudcov nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť okresného súdu za prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. Nc 1508/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenie § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 250 000 Sk z dôvodu: „Som živiteľkou troch malých detí a musím robiť smeny naviac, aby som nás uživila (...). Návrhom podaným na súd som dúfala, že sa moja   sociálna   situácia   zlepší.   Lenže   prieťahmi   zo   strany   súdu   sa   môj   psychický   stav a zúfalstvo   zhoršili.   Nekonaním   zo   strany   súdu   pociťujem   ešte   väčšiu   neistotu,   pretože nemám predstavu kedy sa moja situácia vyrieši.“

Ústavný súd poukazuje na rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 468/99 z 21. marca 2001, ktorým bolo rozvedené manželstvo sťažovateľky s otcom maloletých detí, na čas po rozvode sa maloleté deti zverujú do výchovy sťažovateľky a výživné zo strany otca na maloleté deti neurčuje, v odôvodnení ktorého v časti neurčenia výživného na maloleté deti sa uvádza: „... výživné zo strany otca na mal. deti neurčuje, pretože vzhľadom na jeho neznámy pobyt nebolo možné zistiť, aké sú v súčasnosti pomery na jeho strane, teda jeho schopnosti a možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť voči mal. deťom. Táto skutočnosť však nebráni navrhovateľke, aby kedykoľvek v budúcnosti, v prípade zistenia skutočného pobytu odporcu a teda aj jeho majetkových pomerov potrebných pre určenie výšky vyživovacej povinnosti,   podala   na   súde   návrh   na   určenie   výživného,   a to   aj   spätne   do   3   rokov   od podania takého návrhu.“

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka okresnému súdu neposkytla všetky ním požadované informácie.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedených   dôvodov   považoval   v tomto   prípade   za náležitú   satisfakciu   priznať   sťažovateľke   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   sumu 30 000 Sk. Táto suma zohľadňuje závažnosť predmetu konania pre sťažovateľku ako matku maloletých   detí,   t.   j.   určenie   výživného, v ktorom   vznikli   zbytočné   prieťahy   spôsobené nečinnosťou a neefektívnou činnosťou okresného súdu.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie   zastúpenia,   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   v hodnote   9 342 Sk (z vymeriavacieho základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13   602   Sk)   a dvakrát   náhradu režijného paušálu po 136 Sk. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania postupoval podľa   ustanovení   §   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   § 16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a §   25   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004