znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A. R.   s. r. o.,   H.,   zastúpenej advokátom JUDr. M. K., H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prešov   sp. zn. 2 Er/505/2011 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. R. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A. R.   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er/505/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   oprávnená   podala 25. februára 2011 súdnemu exekútorovi Mgr. M. P., Exekútorsky úrad H. (ďalej len „súdny exekútor“),   návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   povinnej   na vymoženie   istiny   v sume 934,63 €,   úrokov   z omeškania,   náhrady   trov   predchádzajúceho   konania   a náhrady   trov právneho   zastúpenia   oprávnenej   v exekučnom   konaní   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C/267/2009 z 12. októbra 2010.

V nadväznosti na návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie v spojení s jej návrhom na upustenie   od   vykonania exekúcie   v časti   vymáhaného   nároku   a   poverenia   okresného súdu   na   vykonanie   exekúcie   z 18.   marca   2011   vydal   súdny   exekútor   7.   apríla   2011 upovedomenie o začatí exekúcie (ďalej len „upovedomenie“). Proti tomuto upovedomeniu podala povinná 15. apríla 2011 námietky, ku ktorým sa súdny exekútor vyjadril prípisom z 28. apríla 2011. Okresný súd napadnutým uznesením zamietol námietky povinnej proti exekúcii a zároveň vyhovel jej námietkam proti trovám exekúcie.

Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie „v   jeho   druhej   výrokovej   časti (vo výroku o vyhovení námietkam povinnej voči trovám exekúcie)...   za nezákonné,   a to najmä   z   dôvodu   značného   rozporu   jeho   výrokovej   časti   a   odôvodnením,   neurčitosťou a neúplnosťou   výrokovej   časti   rozhodnutia,   ako   aj   nesprávnou   aplikáciou   právnych predpisov   súdom“,   na základe   čoho   sa   domnieva,   že   došlo   k   porušeniu   jej   v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľka a   priori zdôrazňuje,   že „povinná   vo   svojich   námietkach   proti exekúcii... nenapadla trovy exekúcie – nemožno ich teda podľa označenia ale ani podľa obsahu považovať za námietky proti trovám exekúcie v zmysle ustanovenia § 201 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... Exekučný súd bez akéhokoľvek   podnetu   zo   strany   účastníkov   konania   –   konkrétne   povinnej,   rozhodoval vo veci, ktorá nebola predmetom procesnej obrany povinnej. Exekučný súd nevyzval ani súdneho   exekútora   na   preukázanie   vyčíslených   trov   exekúcie,   a   súdny   exekútor   nemal vedomosť o tom, že exekučný súd bude rozhodovať aj o trovách exekúcie, nakoľko podanie povinnej označené ako námietky povinnej proti exekúcie neobsahovalo akýkoľvek podnet, že povinná napáda trovy exekúcie v ich rozsahu. Exekučný súd v konaní o námietkach proti exekúcii ex offo rozhodoval o trovách exekúcie bez podnetu účastníka exekučného konania, ostatní účastníci (súdny exekútor) nemali možnosť vyjadriť sa k tomuto rozhodovaniu súdu, čím takýmto konaním súd podľa názoru sťažovateľa konal nad rámec zákonných ustanovení a poprel účastníkom ich právo na súdnu ochranu.“.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd „vyhovel námietkam povinnej voči trovám exekúcie vo svojej výrokovej časti (logickým výkladom teda v celom rozsahu), avšak v odôvodnení súd uvádza, že súd nepovažuje za účelné len čiastočné trovy exekúcie – trovy právneho zastúpenia povinného v exekučnom konaní v časti predstavujúcej odmenu právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – prevzatie a príprava vrátane prvej   porady   s   klientom   +   príslušný   režijný   paušál   +   DPH.   V   odôvodnení   však   súd uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za 1 úkon právnej služby – podanie návrhu   na   exekúciu   +   príslušný   režijný   paušál   +   DPH   +   náhrada   súdneho   poplatku, nepovažoval   za   nedôvodnú,   avšak   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   oprávneného v exekučnom konaní bola povinnou napadnutá v celom rozsahu.

V   zmysle   ustanovenia   § 14   ods. 3   písm. e)   vyhlášky   MS   SR   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov: odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu. Táto právna norma taxatívne vymenováva nárok advokáta na odmenu za poskytnuté úkony   právnej   služby.   Odôvodnenie   súdu,   že   právny   zástupca   dokonale   predmetnú   vec poznal a teda sa nemusel na ňu osobitne pripravoval, na základe čoho nie je účelná jeho odmena za takýto úkon právnej služby, je výkladom, ktorým súd išiel nielen nad rámec právnej úpravy, ale dokonca do rozporu s ňou. Horeuvedená právna úprava takýto nárok na odmenu právnemu zástupcovi oprávneného nevyvrátiteľne priznáva a nie je moderačným právom   súdu,   aby   tento   nárok   nepriznal z dôvodu   jeho   neúčelnosti,   lebo   ten vychádza zo zákonnej úpravy.“.

Napokon   sťažovateľka   v sťažnosti   konštatuje,   že   okresný   súd   napriek   tomu,   že zamietol   námietky   povinnej   v   celom   rozsahu,   nepriznal   úspešnému   účastníkovi (sťažovateľke) náhradu trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní v zmysle § 14 ods. 3 písm. e)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. Sťažovateľka uvádza, že „odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní,   odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu, napriek tomu, že oprávnený si tento svoj nárok riadne uplatnil vo svojom Vyjadrení oprávneného zo dňa 28. 04. 2011 k námietkam povinného zo dňa 15. 04. 2011“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   nálezom   rozhodol,   že   jej   základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli napadnutým uznesením okresného súdu porušené, a zároveň aby bolo toto uznesenie v jeho výrokovej časti o vyhovení námietkam povinnej proti   trovám   exekúcie   zrušené   a vrátené   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie,   ako aj na doplnenie   rozhodnutia   o výrok   o náhrade   trov   konania.   Sťažovateľka   sa   napokon taktiež domáha priznania úhrady trov konania v sume 314,18 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd podľa   ústavy   alebo ľudských   práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov   (I. ÚS 120/2011, IV. ÚS 226/2011).

Sťažovateľka   nesúhlasí   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu týkajúceho sa výroku o zamietnutí námietok povinnej proti exekúcii a vyhovení námietkam povinnej proti trovám exekúcie a závery, ku ktorým okresný súd dospel, považuje za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri   výklade   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že povinná podala (do troch dní od doručenia upovedomenia, pozn.) iba námietky proti exekúcii (námietky proti exekúcii možno pritom podať v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, pozn.) a okresný súd rozhodol „ex offo... bez podnetu“ aj o námietkach proti trovám exekúcie (námietky proti trovám exekúcie pritom možno podať v lehote 3 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, pozn.), ktoré podľa nej povinná nepodala.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však len   jeho   časti,   a   to   rozhodovania   okresného   súdu   o námietkach   povinnej   proti   trovám exekúcie v sume 157,76 €, čo môže mať v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im   rovnakú   relevanciu   ako samotnému   rozhodnutiu   o námietkach   proti   exekúcii (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   dospieť   aj v súvislosti   s námietkami sťažovateľky smerujúcimi   proti   právoplatnému rozhodnutiu   o náhrade trov   konania. Vo   všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv, bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konania   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš zdržanlivo   a k   zrušeniu   napadaného   výroku   o   trovách   konania   pristupuje   iba   celkom výnimočne,   napr.   keď zistí,   že došlo   k porušeniu   práva   na súdnu   ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné   právo   (m. m.   II. ÚS 78/03,   II. ÚS 31/04,   IV. ÚS 45/06,   I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených právnych názorov poukazuje na skutočnosť, že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že okresný súd rozhodol ex offo o námietkach povinnej proti trovám oprávnenej (t. j. sťažovateľky) v exekučnom konaní predstavujúcim sumu 157,76 € tak, že týmto námietkam vyhovel. Ústavný súd v danom prípade považoval za nevyhnuté zohľadniť aj to, či by namietaný postup okresného súdu mohol zakladať také pochybenie, ktorého intenzita by mohla mať ústavnoprávnu relevanciu a mohla by po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   odôvodňovať   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (m. m.   IV. ÚS 358/09,   IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011,   IV. ÚS 251/2011). Suma   trov   konania   oprávnenej   (sťažovateľky) v okolnostiach   danej   veci   zjavne   nedosahuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy,   teda   ide o sumu, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú [pozri § 238 ods. 5 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktorý   ustanovuje   trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia].

V posudzovanej   veci   aj   so   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   intenzitu pochybenia zo strany okresného súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej dodáva, že ak námietky povinnej smerovali proti exekúcii ako takej, povinná tým podľa jeho názoru namietala ipso facto aj trovy exekúcie, nie však ich nesprávny výpočet, ale ich opodstatnenie týkajúce sa právneho základu. Je nepochybné, že ak povinná   namieta   vedenie   exekúcie   na jej   majetok   z dôvodu,   že   podľa   jej   názoru   už pohľadávku   aj   s príslušenstvom   uhradila,   tak   tým   vyjadruje   aj   svoj   nesúhlas   s trovami exekúcie, a to nie s ich výpočtom, ale s trovami ako takými.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že zo znenia druhého výroku napadnutého uznesenia   možno   vyvodiť,   že   okresný   súd   vyhovel   námietkam   povinnej   proti   trovám exekúcie. Avšak z odôvodnenia napadnutého uznesenia sťažovateľka usudzuje, že okresný súd   nepovažoval   za   účelné   len   čiastočné   trovy   exekúcie   –   trovy   právneho   zastúpenia povinného   v exekučnom   konaní   v   časti   predstavujúcej   odmenu   právneho   zástupcu sťažovateľky   za   jeden   úkon   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   vrátane   prvej   porady s klientom s režijným paušálom a DPH). Podľa názoru sťažovateľky okresný súd uplatnenú odmenu právneho zástupcu sťažovateľky za ďalší úkon právnej služby (podanie návrhu na vykonanie   exekúcie   s   režijným   paušálom   a DPH)   nepovažoval   za nedôvodnú   a napriek tomu jej ju nepriznal.

Okresný   súd   vo   vzťahu   k výroku   o vyhovení   námietkam   povinnej   proti   trovám exekúcie   uviedol,   že   je   toho   názoru,   že „trovy   oprávneného   vo   výške   157,76   €,   ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške 141,26 € a zaplatený   súdny   poplatok   zo   žiadosti   o   vydanie   poverenia   vo   výške   16,50   €,   nie   sú dôvodné“.

Ďalej okresný súd konkretizoval, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil odmenu za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Okresný súd bol toho názoru, že „v danom prípade je uplatnená odmena za úkon prevzatie a prípravu zastúpenia nedôvodná, nakoľko právny zástupca oprávneného zastupoval v súdnom konaní, ktoré právoplatne skončilo krátko pred podaním návrhu na exekúciu, teda predmetnú vec dokonale poznal a nemusel sa na ňu osobitne   pripravovať.   Súdny   exekútor   teda   pri   určení   trov   oprávneného   má   vychádzať z hodnoty trov právneho zastúpenia vyúčtovanej právnym zástupcom oprávneného zníženej o jeden úkon právnej služby, hodnoty jedného paušálu a príslušnej výšky DPH.“.

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu sa   nemožno   stotožniť   s názorom   sťažovateľky,   že   okresný   súd „nepovažoval za nedôvodnú... uplatnenú odmenu právneho zástupcu oprávneného za... podanie návrhu na exekúciu   + príslušný paušál + DPH   + náhrada   súdneho poplatku“, keďže v úvode citácie odôvodnenia konštatoval, že trovy sťažovateľky v sume 157,76 € (za dva úkony právnej služby a súdny poplatok za žiadosť o vydanie poverenia), teda ako celku, „nie sú dôvodné“. Následne   však   okresný   súd   bližšie   odôvodnil   neopodstatnenosť   len   jedného úkonu právnej služby.

Formálne   to   môže   vyznieť,   ako   keby   napadnuté   uznesenie   vo   vzťahu   k celému druhému výroku tohto uznesenia nebolo odôvodnené celé. Podľa názoru ústavného súdu však z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd využil svoje diskrečné oprávnenie a úvahu o účelnosti   trov,   do   ktorej   ústavný súd   zásadne   nevstupuje, ako to je napokon obvyklé pri využití diskrečného oprávnenia všeobecných súdov, s výnimkou prípadu, keď aplikácia diskrečného oprávnenia popiera zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Okresný súd odôvodnil neúčelnosť vyčíslených trov uplatnením všeobecných zásad, ktoré sa aplikujú v civilom procese vrátane exekučného konania. K týmto zásadám patrí aj to, že všetky vynaložené trovy musia byť účelné.

Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   sa   síce   zdanlivo   môže   javiť   ako   vnútorne rozporné,   avšak   podľa   názoru   ústavného   súdu   nezasahuje   do   podstaty   a účelu   inštitútu náhrady trov konania ani nenarušuje konzistentnosť využitého diskrečného oprávnenia.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho   právnej   perfektnosti   ani   jeho   prípadné   „vylepšovanie“   (m.   m.   IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).   Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť v   zmysle   jeho doterajšej judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd,   t.   j.   musí   ísť   o   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   zjavne došlo k takému   zásahu   do   právom   chránenej sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje neprípustné obmedzenie,   resp.   odopretie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m.   II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 81/2013).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľky   smerujúcich   proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila v tejto časti   sťažnosti   dospieť   k záveru, ktorý   by odôvodňoval   vyslovenie porušenia   jej v sťažnosti uvedených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o odmietnutí sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

3.   Sťažovateľka   v sťažnosti   napokon   namieta,   že   okresný   súd   napadnutým uznesením, ktorým zamietol námietky povinnej proti exekúcii v celom rozsahu a vyhovel námietkam   povinnej   proti   trovám   exekúcie,   nerozhodol   podľa   názoru   sťažovateľky „o náhrade ďalších vzniknutých trov exekúcie, ktoré vznikli účastníkovi (sťažovateľke ako oprávnenej,   pozn.) napriek   tomu,   že   ich   účastník   riadne   a včas   uplatnil a bol   v konaní úspešný“, a to za vyjadrenie oprávneného k námietkam povinnej. Uvedené konštatovanie sťažovateľky sa premietlo aj do petitu jej sťažnosti ústavnému súdu, v ktorej žiada, aby ústavný   súd   okrem   iného   vrátil   predmetnú   vec   okresnému   súdu „aj   na   doplnenie rozhodnutia o náhrade trov konania v konaní o námietkach povinnej proti exekúcii“.

Podľa § 251 ods. 4 OSP sa na exekučné konanie podľa Exekučného poriadku použijú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   Exekučný   poriadok   neustanovuje   inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 166 OSP v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania okresného súdu ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej   vykonateľnosti,   môže   účastník   do   pätnástich   dní   od   doručenia   rozsudku navrhnúť jeho doplnenie... (odsek 1). Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku. Ak súd nevyhovie návrhu účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne (odsek 2).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ak sťažovateľka tvrdí, že okresný súd nerozhodol o trovách „právneho zastúpenia v exekučnom konaní“, mala podľa názoru ústavného súdu možnosť postupovať podľa prvej vety § 166 ods. 1 OSP, podľa ktorej ak nerozhodol súd v rozsudku napríklad o trovách konania, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku (v prerokúvanom prípade uznesenia,   pozn.)   navrhnúť   jeho   doplnenie.   Postup   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia možno podľa názoru ústavného súdu považovať za právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bola oprávnená podľa osobitných predpisov. Zo sťažnosti a z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka navrhla doplnenie napadnutého uznesenia. Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   a preto   je   sťažnosť   sťažovateľky   vo vzťahu   k   tejto   námietke   neprípustná   (m. m.   IV. ÚS 398/09,   IV. ÚS 85/2010, IV. ÚS 310/2011). V nadväznosti na uvedené ju ústavný súd v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky (zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu, vrátiť vec na ďalšie konanie a doplnenie   vo   výroku   o trovách   konania a priznať jej   úhradu   trov   konania)   nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013