znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H...,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. k. 16 CoE 346/2010-69 z 21. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 346/2010-69 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   27.   augusta   2003   (ďalej   len   „zmluva“)   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach po 19,92 €. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného   podpísať   notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného   titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola 7. novembra 2003 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Dňa 13. februára 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) 3. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   č. k.   11 Er/415/2004-55 zo 6. októbra   2010   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju.   O návrhu   na   zmenu súdneho exekútora nerozhodol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 27. októbra 2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   16 CoE 346/2010-69 z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Podľa   názoru   sťažovateľky   namietaným   uznesením   krajského   súdu   a   postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti   s vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli...   porušené aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný   titul   pred   vydaním   poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom okresným   súd   vytvoril   sťažovateľ[ke] i povinnému   právnu   istotu   a súčasne   legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie,   a prečo   práve   v tomto   okamžiku   začal konanie   na   zastavenie   exekúcie,   keďže návrh   na zmenu   súdneho   exekútora   nepredvída   zastavenie   exekúcie   ani   nové   skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere, pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť   exekúciu.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola   účastníkmi   ani   súdnym   orgánom   spochybnená)   a   dokonca   realizoval   toto   svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľ[ky], na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami   Protokolu   1   Dohovoru   druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľ[ky] tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na uspokojenie   jeho   pohľadávky zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka] má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j] pohľadávky   vzniknutej   zo štandardného   zmluvného   a obchodnoprávneho   vzťahu.   Ak   by aj mal   súd   za   to,   že   určité   dojednania   sú   v   rozpore   so všeobecne   záväznými   právnymi predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže   byť   sťažovateľ[ka] ako   veriteľ   ukráten[á].   Ak   je   postupom   všeobecného   súdu znemožnené   vymoženie   určitej   sumy,   ktorá   pre   sťažovateľ[ku] predstavuje   pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom, v ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6 ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu...“ namietaným uznesením krajského súdu, zruší namietané uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd tým, že namietaným uznesením potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   zastavení   exekúcie   v   zásade   z   dôvodu,   že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, keďže táto bola spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu, podľa názoru sťažovateľky porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V rozhodujúcej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:«Podľa   ust.   § 57   ods. 1   písm. g)   zák.   č.   233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Vychádzajúc   z   dikcie   citovaných   zákonných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   je zrejmé,   že   súd   pred   vydaním   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ako   aj   počas   celého exekučného   konania   (exekúcie)   je   povinný   dôsledne   skúmať,   či   sú   splnené   formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad,   na   základe   ktorého   súdny   exekútor   žiada   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie, resp. na základe ktorého je exekúcia vedená; je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať, je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne skúmať, či došlo k prechodu práva alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či sú naplnené formálne i materiálne   predpoklady   pre   vedenie   exekúcie,   skúma   exekučný   súd   pri   rozhodovaní o žiadosti   exekútora   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§ 44   Exekučného poriadku), ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50) a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 Exekučného poriadku). Súd môže zároveň v   tomto   rozsahu   skúmať   exekučný   titul   počas   celého   exekučného   konania   (exekúcie) a v prípade   zistenia,   že   nie   sú   splnené   podmienky   materiálnej   alebo   formálnej vykonateľnosti   exekučného   titulu,   musí   na   zistenie   nezákonnosti   vedenia   exekúcie aj adekvátne   procesné   zareagovať.   Samotná   skutočnosť,   že   v   prejednávanej   veci   bolo udelené   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi,   nezakladá   prekážku rei iudicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.

Podľa   ust.   § 41   ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku   exekúciu   možno   vykonať aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok   a   v   ktorých   je vyznačená   oprávnená   osoba   a   povinná   osoba,   právny   dôvod,   predmet   a   čas   plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z citovanej formulácie sa dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré obsahovali uznanie   určitého   právneho   záväzku.   Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom, nadväzuje   tento   inštitút   na   hmotnoprávny   základ,   teda   na   ustanovenia   občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku.

Zmluvné strany si v Zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podlo ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút   uznania   dlhu   (záväzku)   obsahuje   i   úprava   obsiahnutí   v   Občianskom zákonníku,   a   preto   odvolací   súd   podporne   poukazuje   na   znenie   a   výklad   uvedených ustanovení obsiahnutý v Obchodnom; ako i Občianskom zákonníku.

Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu   má   také   uznanie   tento   právny   následok,   len   ak   ten,   kto   dlh   uznal,   vedel   o   jeho premlčaní.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre záväzok, ktorý je predmetom uznania,   je   charakteristická   jeho   „určitosť“.   Tento   pojem   treba   chápať   tak,   že   jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod a jednak výška záväzku (dlhu). Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákonná účinnosť takéhoto uznania predpisuje obligatórne písomnú formu. Podľa ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s nim disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa   k   rovnakému   záveru   o   neplatnosti   udeleného   plnomocenstva,   čoho   nezvratným následkom   je   i   neplatnosť   samotnej   notárskej   zápisnice.   Neprávo   totiž   nemožno   zhojiť právom.

Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je daný, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje najskôr na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   podľa   ktorého   exekúciu   možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu považovať   za   ústavne   akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu   vyjadrený v namietanom uznesení, podľa ktorého ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom či už z formálneho, alebo z materiálneho hľadiska, tak je exekúcia neprípustná, čo zakladá dôvod na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi uznaním   dlhu,   resp.   záväzku   podľa   hmotného   práva   a   medzi   notárskou   zápisnicou obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   § 41   ods. 2   Exekučného   poriadku,   teda   podľa procesného   práva,   je   v   dvoch   náležitostiach.   Predovšetkým   nemôže   ísť   o   jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej   zápisnice.   Okrem   toho   musí   notárska   zápisnica   obsahovať   výslovný   súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje právne   názory   vyjadrené   v   namietanom   uznesení   krajského   súdu   týkajúce   sa   možnosti zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   namietaným uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   ani jej   práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.   Vo vzťahu   k   tomuto   právu   ústavný   súd   navyše   pripomína   právny   názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   by   bolo   teda   možno   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   aj   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6   ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením krajského   súdu   a   obsahom   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Z   uvedeného dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2011