znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/2010-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   J. P.,   Šibeničná 506/27, Žilina, zastúpenej   Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 a takto

r o z h o d o l :

  1. Základné právo J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. P. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. M. P., s. r. o., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010 doručená sťažnosť J. P., Šibeničná 506/27, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. M. P., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky   JUDr.   M.   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 415/1993.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   13.   apríla   1993   podali   žalobcovia   proti   nej žalobu na okresnom súde o vyrovnanie dedičských podielov, o ktorej tento súd koná pod sp. zn. 14 C 415/1993. Podľa sťažovateľky okresný súd v tejto veci ostatný raz pojednával 18. apríla 2005.   Okresný   súd   od   18.   apríla 2005   nenariadil   ďalší   termín   pojednávania napriek tomu, že spor trvá už 17 rokov. Podľa sťažovateľky žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť takú dĺžku konania a nečinnosť súdu.

Sťažovateľka tiež uviedla, že pri uplatnení ochrany svojho základného práva využila všetky právne prostriedky, ktoré jej poskytujú právne predpisy. Dňa 9. marca 2010 podala sťažnosť proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predsedovi okresného súdu.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   žiada   ústavný   súd,   aby   takto rozhodol:

„Základné právo J. P., bytom., občan SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v čl.   38   ods.   2   listiny   základných   práv a slobôd Okresným súdom v Žiline postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 porušené bolo.

Okresnému súdu prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 konať bez zbytočných prieťahov.

J. P. Ž. občan SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€ (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa advokátskej kancelárii JUDr. M. P., advokátka, s. r. o.,.,Ž., vo výške 303, 30 € na účet č...“

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   415/93-558 z 11. februára 2010 podanie šiestich z 23 navrhovateľov odmietol a vo veci sa koná ďalej o podaní 17 navrhovateľov.  

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením sp. zn. IV. ÚS 173/2010 z   22. apríla 2010 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   okresný   súd   a právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom JUDr R. B., prípisom sp. zn. 1 SprS/161/2010 zo 4. júna 2010 doručeným ústavnému súdu 14. júna 2010. Podpredseda vo vyjadrení popísal priebeh konania, k vyjadreniu pripojil podrobnú chronológiu úkonov a k veci ďalej uviedol:

,,Po oboznámení sa s prehľadom úkonov a spisovým materiálom vo veci sp.   zn. 14C 415/1993 konštatujem, že od podania návrhu dňa 14.5.1993 až do polovice roku 2000 súd vo veci riadne konal. Zo spisového materiálu je zrejmé, že bolo vytýčených viacero termínov pojednávania a dňa 24.10.1995 bol vyhlásený rozsudok. Aj v tomto období bola dĺžka   konania   okrem   iného   ovplyvnená   skutočnosťou,   že   v   priebehu   konania   zomrelo viacero   účastníkov,   a   preto   bolo   potrebné   konať   s   dedičmi   na   základe   rozhodnutí   v dedičskom konaní. Po odvolaní navrhovateľov Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Žilina zrušil a vec mu v mesiaci október 1997 vrátil na ďalšie konanie. Následne súd v súlade s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonával ďalšie úkony smerujúce k nariadeniu nových termínov pojednávania. Aj v tomto období došlo k úmrtiu niektorých účastníkov   konania.   Uznesením   zo   dňa   31.5.2000   bola   pôvodná   zákonná   sudkyňa   z prejednávania   a   rozhodovania   veci   vylúčená   a   vec   bola   pridelená   novej   sudkyni.   Táto sudkyňa vo veci od pridelenia veci dňa 31.7.2000 až od 8.3.2005, kedy vo veci vytýčila termín pojednávania, nekonala. Uvedená sudkyňa už na tunajšom súde nepracuje, a preto nie   je   možné   predložiť   jej   vyjadrenie.   V   druhej   polovici   roku   2005   boli   navrhovatelia viackrát   vyzývaní,   aby   svoj   návrh   opravili   a   doplnili,   predovšetkým   s   ohľadom   na skutočnosť, že došlo k úmrtiu ďalších účastníkov konania. Preto bolo potrebné doplniť okruh účastníkov o dedičov a zároveň upraviť petit návrhu.

V ďalšom období súd rozhodoval o viacerých návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia   a   vec   bola   predložená   Krajskému   súdu   v   Žiline   na   rozhodnutie   o   podanom odvolaní proti uzneseniu o vydaní predbežného opatrenia. Aj v tomto období súd viackrát vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. V priebehu roku 2006 bola zákonná sudkyňa na stáži na Krajskom súde v Žiline. Uznesením zo   dňa   18.4.2006   boli   navrhovatelia   opätovne   vyzývaní,   aby   doplnili   návrh   na   začatie konania, a to presným a jednoznačným označením všetkých nehnuteľností, ktorých sa týka vyrovnanie dedičských podielov. Právny zástupcovia navrhovateľov následne opakovane žiadali o predĺženie lehoty na odstránenie vád návrhu. Dňa 16.10.2006 bola vec pridelená súčasnému zákonnému sudcovi z dôvodu, že predchádzajúca sudkyňa bola preložená na výkon funkcie na Krajský súd v Žiline. Uznesením zo dňa 12.9.2007 sudca zamietol návrh navrhovateľov   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Po   podaní   odvolania   Krajský   súd   v Žiline uznesením zo dňa 29.1.2008 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil z dôvodu, že v čase podania odvolania navrhovateľka v rade 6/ a navrhovateľka v rade 12/ zomreli, čím stratili spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto v ďalšom období bolo potrebné doplniť okruh účastníkov o dedičov po zomrelých navrhovateľkách. Uznesením zo dňa 2.9.2009 súd opätovne vyzýval navrhovateľov na odstránenie vád návrhu, keďže s ohľadom na úmrtie pôvodných účastníkov sa petit návrhu stal nezrozumiteľným. Následne jeden z právnych zástupcov   navrhovateľov   opakovane   žiadal   o   predĺženie   lehoty   na   doplnenie   návrhu. Doplnenie návrhu tak bolo súdu doručené až dňa 31.12.2009 a zo strany druhého právneho zástupcu navrhovateľov dňa 18.1.2010. Uznesením zo dňa 11.2.2010 súd návrh šiestich navrhovateľov odmietol. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie a súd následne vyzýval navrhovateľku v rade 4/, aby podané odvolanie doplnila. Po doplnení odvolania bolo odvolanie doručované účastníkom na vyjadrenie dňa 1.6.2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti som toho názoru, že podaná sťažnosť je dôvodná čiastočne. Od podania návrhu na súd v ruku 1993 až do polovice roka 2000 súd vo veci riadne konal, vytyčoval termíny pojednávania a rozhodol rozsudkom, ktorý bol odvolacím súdom zrušený. K zdržaniu pri vybavovaní tejto veci tak došlo v období od druhej polovice roku 2000 do marca 2005, kedy bol vytýčený nový termín pojednávania. Od určenia tohto termínu pojednávania až doposiaľ som toho názoru, že vo veci nedochádza k žiadnemu zdržaniu, ktoré by bolo spôsobené konajúcim súdom. Celé konanie je do značnej miery ovplyvnené   tým,   že   v   priebehu   konania   zomreli   viacerí   účastníci.   Následne   je   potom potrebné zisťovať okruh dedičov a dopĺňať návrh na začatie konania o nových dedičov a zároveň   novým   spôsobom   upraviť   petit   požadovaného   návrhu.   Preto   súd   viacerými uzneseniami   vyzýval   navrhovateľov   na   odstránenie   vád   návrhu.   Pri   odstraňovaní   vád navrhovatelia opakovane žiadali o predĺženie lehoty. Posledné doplnenie návrhu bolo súdu doručené   až   v   mesiaci   január   2010.   Následne   súd   podanie   niektorých   navrhovateľov odmietol,   proti   čomu   bolo   podané   odvolanie.   V   súčasnej   dobe   bolo   toto   odvolanie doručované   ostatným   účastníkom   na   vyjadrenie   a   následne   bude   vec   predložená   na rozhodnutie krajskému súdu.

Pri   rozhodovaní   o   podanej   sťažnosti   sťažovateľky   je   potrebné   zohľadniť   tiež skutočnosť,   že   sťažovateľka,   ktorá   je   v   tomto   konaní   v   postavení   odporkyne,   doposiaľ nijakým spôsobom nenamietala prieťahy v tomto konaní. Zo strany sťažovateľky Okresný súd Žilina neeviduje žiadnu urgenciu konania vo veci, žiadosť o vytýčenie pojednávania a ani žiadnu sťažnosť na prieťahy v konaní. Možno tak konštatovať, že až doposiaľ bola sťažovateľka vo veci nečinná a nevyvíjala sama žiadnu aktivitu smerujúcu k urýchleniu súdneho konania. Sťažovateľka teda nevyužila všetky prostriedky, ktoré jej dáva právny poriadok Slovenskej republiky v záujme ochrany ňou namietaného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V prejednávanej veci sa jedná o procesne a vecne náročnú vec. O tejto skutočnosti svedčia opakované výzvy na doplnenie a odstránenie vád podaných návrhov a tiež vykonané dokazovanie.   Toto   dokazovanie   a   návrhy   na   dokazovanie   boli   zo   strany   účastníkov opakovane dopĺňané, čo neumožňovalo rozhodnúť na vytýčených termínoch pojednávania. Postup súdu sťažuje aj správanie samotných účastníkov, ktorí odstraňujú vady a nedostatky podaného návrhu vždy až na výzvu súdu a po opakovaných žiadostiach o predĺženie lehoty na odstránenie vád. Od roku 2005 možno konštatovať, že súd vo veci riadne koná a teda v súčasnej   dobe   nedochádza   k   porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Na   tejto   skutočnosti   nemôže   nič   zmeniť   ani   fakt,   že   konanie   je   vedené neprimerane dlhú dobu a k prieťahom došlo v predchádzajúcich obdobiach (rozhodnutie Ústavného súdu SR v konaní IV. ÚS 78/2007,I. ÚS 246/2008).“

Podpredseda   okresného   súdu   zároveň   k svojmu   vyjadreniu   priložil   stanovisko konajúceho sudcu JUDr. D. M., v ktorom sa okrem iného uvádza:

,,... Predmetná vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie zmenou rozvrhu práce dňom 16.10.2006 po odchádzajúcej sudkyni na Krajský súd v Žiline.

Do   môjho   senátu   bolo   takto   pridelené   na   prejednanie   a   rozhodnutie   množstvo starých vecí, najstaršiu vec mám z roku 1988, jedná sa o veci, ktorých som sudcom v poradí štvrtý, či piaty.

V prevažnej väčšine týchto starých vecí začínam konať úplne od samého začiatku, zisťujem okruh účastníkov, vyzývam na doplnenie návrhu v zmysle § 43 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP; čo je v podstate aj tento prípad.

Od roku 2007 píšem upozornenia v zmysle § 30 ods. 4 zák. č. 385/2000, námietky v zmysle § 34 ods. 3 zák. č. 385/2000, stále či už písomne alebo ústne upozorňujem na stav v senáte a vysvetľujem dôvody, prečo nemôžem konať bez zbytočných prieťahov. Tento stav nieje doposiaľ riešený.

V predmetnej veci si myslím, že už je jedna ústavná sťažnosť. Vzhľadom na uvedené vo veci konám bez zbytočných prieťahov, stále je vec v štádiu odstraňovania vád podania návrhu, čo je možné zistiť z obsahu spisu...“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v písomnom stanovisku uviedla:

,,… Viac ako 7-ročnú nečinnosť súdu v tejto veci nie je možné odôvodňovať úmrtím účastníkov,   či   už   na   strane   navrhovateľov   alebo   odporcov.   Práve   naopak   k   neustálej zámene účastníkov konania v dôsledku úmrtia ich právnych predchodcov dochádza aj z dôvodu prieťahov Okresného súdu v Žiline v tomto konaní.

Aj keby terajší zákonný sudca konal vo veci bez prieťahov, doterajšia dlhodobá a opakovaná nečinnosť súdu je dostatočným dôvodom, aby Okresnému súdu v Žiline bola Ústavným súdom SR uložená povinnosť konať v tejto veci bez prieťahov.

Zároveň oznamujem, že súhlasím v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žiadam mojej sťažnosti zo dňa 01. 04. 2010 v celom rozsahu vyhovieť...“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 4. júna 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   podľa   čl. 38   ods.   2   listiny   a podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a rovnako   aj   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny   osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 35/09, II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu právnej   istoty   dochádza zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3). V súlade   s judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd po preskúmaní spisu sp. zn. 14 C 415/93 zistil, že predmetom namietaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na   vyrovnanie   dedičských   podielov.   Vzhľadom   na   predmet   konania   ústavný   súd konštatoval,   že   po   právnej   stránke   ide   o štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva,   a preto   namietané   konanie   nemožno považovať za právne zložité.

Vzhľadom na vysoký počet navrhovateľov (v súčasnosti sedemnásť), ako aj úmrtie viacerých z nich v doterajšom priebehu konania, keď musel okresný súd viackrát upravovať okruh   účastníkov   konania,   prihliadať   na   priebeh   dedičských   konaní   a nadviazať komunikáciu   s dedičmi   zomrelých   navrhovateľov,   konanie vykazuje   faktickú   zložitosť, ktorá má výrazný podiel na jeho doterajšej dĺžke. Faktickou zložitosťou však nemožno ospravedlniť   nečinnosť   súdu   v jednotlivých   štádiách   konania,   resp.   jeho   neefektívnu činnosť, ktorá nesmeruje plynulo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   namietaného   konania.   Ústavný   súd   na   základe   preskúmania   spisu   sp.   zn. 14 C 415/93 a predloženej dokumentácie dospel k záveru, že sťažovateľka ako odporkyňa počas   doterajšieho   priebehu   konania poskytovala   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť a ako účastníčka konania zakaždým vyhovela včas výzve súdu. Sťažovateľka sa počas celej doby   trvania   konania   nezúčastnila   dvoch   pojednávaní   (14. apríla   1994   a 23.   septembra 1999) a svoju neúčasť ospravedlnila.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľke nemožno pripísať negatívny podiel na doterajšom priebehu konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd už v náleze č. k. II.   ÚS   128/05-33 zo 6. októbra 2005 vyslovil, že okresný súd sa dopustil zbytočných prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/93. Stotožnil   sa   s hodnotením   zbytočných   prieťahov   v tomto   náleze   do   6.   októbra   2005 od začatia konania, ktorý sa týkal inej sťažovateľky, ale toho istého súdneho konania.

Ústavný súd zistil, že   po náleze č. k. II. ÚS 128/05-33 zo 6. októbra 2005 je toto obdobie konania poznačené dvoma obdobiami nečinnosti okresného súdu (od 30. septembra 2005 do 20. februára 2006 a od 15. marca 2006 do 12. septembra 2007).

Okresný   súd   pripisuje   v tomto   období   výrazný   podiel   na   zbytočných   prieťahoch v konaní samotným účastníkom konania (najmä navrhovateľom), ,,ktorí odstraňujú vady a nedostatky   podaného   návrhu   vždy   až   na   výzvu   súdu   a   po   opakovaných   žiadostiach   o predĺženie lehoty na odstránenie vád.“ Podľa   názoru ústavného súdu   takéto prenášanie zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní na účastníkov neobstojí, pretože v takomto prípade (neodstránenie nedostatkov návrhu) mal a mohol okresný súd u všetkých účastníkov konania už skôr postupovať v zmysle § 100 ods. 1 prvej vety OSP ....,,Len čo sa konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“ a podľa § 43 ods. 2 prvej vety OSP ,,Ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania“ čo však okresný súd urobil až 11. februára 2010,   keď podanie časti navrhovateľov odmietol.

Uvedený   postup   okresného   súdu   v označenom   konaní   hodnotí   ústavný   súd   ako neefektívny,   ktorý   v konečnom   dôsledku   nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky   a ktorý   prispel   k   doterajšej   dĺžke   namietaného konania.   Okresný   súd   tak v dôsledku svojej nečinnosti a neefektívnej činnosti spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v trvaní takmer 8 rokov.

Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené, čím sa mu nepodarilo odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky, v ktorom sa táto nachádza.

Ústavný   súd   po   posúdení   všetkých   skutočností   dospel   k   názoru,   že   doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 415/1993 s prihliadnutím na doterajšiu   dĺžku   konania   (viac   ako   17   rokov)   došlo   u   sťažovateľky   k   porušeniu   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd už prikázal okresnému súdu konať vo veci sp.   zn.   14   C   415/1993   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval   za   potrebné   uložiť okresnému súdu povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahov, keďže táto povinnosť uložená okresnému súdu stále trvá.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl. 38 ods. 2 listiny a jej právo podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   zaoberal sa   aj jej   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považoval   za   potrebné   rozhodnúť o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 10 000 €, s odôvodnením, že nečinnosť okresného súdu jej spôsobuje nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu a že je dlhodobo udržiavaná v právnej neistote.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, faktickú zložitosť veci a pôsobenie sťažovateľky ako účastníčky konania dospel ústavný   súd   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume 5 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. P., Žilina, ktorá ich vyčíslila najprv sumou 303,30 € (spolu s režijným paušálom) spolu za dva úkony právnej pomoci, a to všetko zvýšené o 19 % dane z pridanej hodnoty podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ktoré neskôr vo svojom vyjadrení   z 21.   júla   2010   upravila   na   sumu   454,95   €   vrátane   dane   z pridanej   hodnoty započítajúc si úhradu aj za tento úkon právnej služby. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov vychádzal z priemernej miery zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu   priznal   sťažovateľke   za   dva   úkony   právnej   služby   (za   prevzatie   veci a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti) v celkovej sume 303,30 €, ktoré uznal za účelne vynaložené. Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 26. júla 2010 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

  V Košiciach 30. augusta 2010