znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2009 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., N., zastúpenej JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia jej práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti N., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   N.,   s.   r.   o.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. E. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia jej práva podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008, ktorým tento súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/39/2007-52 z 10. júla 2007.Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: „1.   Daňový   úrad   N.   dodatočným   platobným   výmerom   č. 643/230/16873/04/Čech vyrubil   sťažovateľovi   daň   z pridanej   hodnoty   za   mesiac   marec   2001.   Správca   dane nepriznal sťažovateľovi nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty z daňových dokladov vystavených A. S., bytom V., okres S. Nepriznanie nároku na odpočet dane správca dane odôvodnil tým, že Daňový úrad S. rozhodnutím č. 609/210/58931/99/Ren z 28. 10. 1999 určil A. S. posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 1999. Toto rozhodnutie bolo A. S. doručené podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., A. S. si rozhodnutie nevyzdvihol a 19. 11. 1999 sa stalo právoplatným. A. S. od 1. 1. 2000 nebol platiteľom dane z pridanej hodnoty a sťažovateľ si uplatnil nárok na odpočet dane z pridanej   hodnoty   z daňových   dokladov   vystavených   subjektom,   ktorý   nebol   platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľ   v odvolaní   namietal,   že   rozhodnutie   Daňového   úradu   S. č. 609/210/58931/99/Ren   z 28.   10.   1999   nebolo   A.   S.   doručené   zákonným   spôsobom, nenadobudlo právoplatnosť, a preto A. S. sa týmto rozhodnutím nemohol od 1. 1. 2000 stať neplatiteľom dane z pridanej hodnoty. Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko T. rozhodnutím č. VIII/256/9925/04/Hil potvrdilo odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č. 11 S 107/04-33 z 9. 3. 2005 žalobu zamietol. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 3 Sž-o-KS 55/2005 z 18. 11. 2005 zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. 11 S 107/04-33, zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko   T.   č.   VIII/256/9925/04/Hil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Najvyšší   súd   SR v uvedenom rozsudku okrem iného uvádza, že daňové orgány sa vo svojich rozhodnutiach nevyrovnali náležite s tvrdeniami žalobcu,   podľa ktorých nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia   o určení   posledného   zdaňovacieho   obdobia   A.   S.,   a preto   nemohol   byť považovaný za neplatiteľa dane z pridanej hodnoty.   Odvolací súd v tom vidí nesprávne právne   posúdenie veci   v otázke zániku registrácie   platiteľa dane   z pridanej hodnoty.  ... Podľa názoru odvolacieho súdu, len zo skutočnosti, že orgán,   ktorý rozhodnutie vydal, považuje rozhodnutie za právoplatné a vyznačil jeho právoplatnosť, sama osebe nebráni tomu, aby žalobca v konaní, ktoré sa ho týka namietal skutočnosti, na základe ktorých je možné vyvodiť záver, že nedošlo k riadnemu doručeniu spornej písomnosti A. S. Je potom povinnosťou   príslušného   orgánu,   aby   sa   s takou   námietkou   vecne   vyrovnal.  ...   Len zo skutočnosti,   že   nebol   doručovateľom   zastihnutý   a bolo   pristúpené   k opakovanému doručovaniu,   nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   došlo   dôvodne   k uloženiu   zásielky a písomnosť je dôvodné považovať za doručenú, aj keď sa o nej adresát nedozvedel.... Zo spisu nemožno zistiť, aké kroky vykonal správca dane od decembra 1999 do júla 2001 vo veci platenia dane z pridanej hodnoty A. S.

2.   Daňový   úrad   N.   v novom   konaní   vydal   dodatočný   platobný   výmer   č. 643/230/43168/06/Cib,   ktorým   vyrubil   sťažovateľovi   daň   z pridanej   hodnoty   za   mesiac marec   2001   v rovnakej   výške   a z tých   istých   dôvodov,   ako   v predchádzajúcom   konaní. Daňové   riaditeľstvo   SR   rozhodnutím   č.   I/226/14698-10328/2007/990565-r   potvrdilo odvolaním   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   správcu   dane.   Krajský   súd   v Trenčíne rozsudkom č. 13 S 39/2007-52 z 10. 7. 2007 žalobu zamietol.

Najvyšší súd rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 potvrdil rozsudok Krajského súdu   v Trenčíne   č   13   S   39/2007-52   z 10.   7.   2007.   Podľa   Najvyššieho   súdu   SR   úlohou žalovaného v rámci odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie z 28. 10. 1999 A. S. bolo doručené tak,   aby nadobudlo právoplatnosť.   Príslušný správca dane si dodatočne zadovážil podklady, na základe ktorých považoval za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil žiadne dôkazy o svojom tvrdení, či vôbec bol   v zahraničí,   prípadne   v ktorých   časových   obdobiach.   Nepreberaniu   zásielok   týmto platiteľom došlo z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to tvrdí   žalobca.   Preto   považoval   doručenie   v zmysle   ustanovenia   §   17   ods.   3   zákona   za preukázané.   Správca   dane   tým   plnil   úlohu   uloženú   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR č. 3 Sž o-KS 55/2005 vyrovnať sa s námietkou žalobcu.“.

Podľa   sťažovateľky „Najvyšší   súd   SR   dostatočne   neodôvodnil   rozsudok č. 5 Sžf 70/2007   a porušil   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   V odôvodnení   rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 absentuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na otázky podstatného významu nastolené sťažovateľom o rozsahu dôkaznej povinnosti správcu dane. Odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé,   vnútorne protirečivé a rozporné v odpovedi na otázku   nastolenú   sťažovateľom,   ako   aj   samotným   súdom   o zákonnosti   doručovania   a je v zjavnom rozpore so zisteným skutkovým stavom. Skutkové a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku č. 5 Sžf 70/2007 sú zjavne nedôvodné, spochybňujúce princíp právnej istoty, ako imanentnej súčasti právneho štátu podľa čl. 1 Ústavy SR, z ústavného hľadiska   sú   arbitrálne,   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   majú   za   následok   porušenie základného   práva   alebo   slobody   a z uvedených   dôvodov   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu.“

Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že „Najvyšší súd rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   Skutkové   a právne   závery   uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 a postup súdu majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a jeho práva na spravodlivé prerokovanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spochybňujú ústavný princíp právnej istoty a z ústavného hľadiska sú arbitrálne a neudržateľné.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf 70/2007 z 25. 11. 2008 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Náhradu trov konania na ústavnom súde si sťažovateľ neuplatňuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn. 5 Sžf 70/2007, ktorým tento súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 13 S/39/2007-52 z 10. júla 2007.

Namietané porušenie označených práv sťažovateľka odôvodňuje:

-   arbitrárnosťou   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   jeho   vágne,   neurčité a všeobecné odôvodnenie,

- splnením podmienok na náhradné doručovanie a v nadväznosti na to zákonnosťou doručovania rozhodnutia Daňového úradu S. č. 609/210/58931/99 Ren z 28. októbra 1999,

-   neunesením   dôkazného   bremena   správcom   dane,   čo   sa   týka   doručovania predmetného rozhodnutia,

-   posúdením   vecnej   správnosti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   13   S/39/2007-52 z 10. júla 2007 najvyšším súdom,

-   nezohľadnením   skutočnosti   doručovania   rozhodnutia   Daňového   úradu   S. č. 609/210/56953/99 z 18. októbra 1999 verejnou vyhláškou.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46   ods.   1 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru   sú   prvotným východiskom   pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Najvyšší súd svojím rozsudkom vo veci sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 ako súd odvolací zamietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 13 S/39/2007 z 10. júla 2007 a v tomto rozhodnutí okrem iného uviedol:

„... Z podkladov spisu vyplýva, že úlohou žalovaného (krajského súdu, pozn.) v rámci odvolacieho konania bolo posúdiť, či rozhodnutie zo dňa 28. 10. 1999 A. S. bolo doručené tak, aby nadobudlo právoplatnosť, z dôvodu ktorého po tomto dátume ním vystavené daňové doklady nebolo možné pre účely predmetného konania považovať za vystavené platcom DPH.“

S jednotlivými námietkami sťažovateľky sa najvyšší súd v namietanom rozhodnutí vysporiadal takto:

1.   K arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia,   k jeho   vágnemu,   neurčitému a všeobecnému odôvodneniu

Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5 Sžf 70/2007 z 25. novembra 2008 „ako dôvod zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci uviedol, že sa daňové orgány náležite nevysporiadali s tvrdeniami žalobcu, že nedošlo k riadnemu doručeniu rozhodnutia o určení posledného zdaňovacieho obdobia A. S. Preto mal žalovaný posúdiť, či sú splnené podmienky pre záver, že A. S. nebol v rozhodnej dobe platiteľom dane z pridanej hodnoty. Najvyšší súd uviedol, že je   vecou   správcu   dane,   aby   sa   vecne   vysporiadal   s námietkou   žalobcu,   že   sa   uvedený platiteľ v mieste doručovania zásielky zdržuje, že jeho neprítomnosť v čase opakovaných doručovaní   je   len   dočasná,   že   sa   vracia   do   miesta   doručovania   tak,   aby   sa   už o opakovanom doručovaní zásielky už mohol dozvedieť.

Z podkladov vyplýva, že príslušný správca dane po tom, ako mu bola vec žalovaným vrátená na ďalšie konanie, si dodatočne zadovážil podklady, na základe ktorých považoval za nesporné, že A. S. si neplnil žiadne daňové povinnosti, čo sám nepoprel, nepredložil žiadne   dôkazy   o svojom   tvrdení,   či   vôbec   bol   v zahraničí,   prípadne   v ktorých   časových obdobiach.   Preto   dospel   k záveru,   že   k nepreberaniu   zásielok   týmto   platiteľom   došlo z dôvodov nedisciplinovanosti a nie z dôvodov jeho neprítomnosti, ako to tvrdí žalobca. Preto považoval doručenie v zmysle § 17 ods. 3 zákona za preukázané. Správca dane tým splnil   úlohu   uloženú   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   3   Sž-o-KS 55/2005 vysporiadať sa s námietkou žalobcu.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správcu dane, ale súčasne konštatoval, že správca dane platiteľa A. S. nemal v období od 28. 10. do 31. 12. 1999 k dispozícii   dôkazy,   ktoré   by   osvedčovali   dôvody   neprítomnosti   uvedeného   platiteľa   na adrese trvalého bydliska pri 1.   doručovaní rozhodnutia,   teda o tom,   že sa len dočasne nenachádzal na tejto adrese. Vzhľadom k tomu, že zistený skutkový stav nasvedčoval, že existovali pochybnosti o doručení v súlade so zákonom, vznikol dôvod na postup podľa § 53 zákona. Lehota 5 rokov stanovená v ods. 7 uvedeného zákonného ustanovenia však podľa žalovaného už uplynula, rozhodnutie DÚ S. nebolo možné zrušiť a tým jeho záväznosť trvá, preto   vydaný   dodatočný   platobný   výmer   potvrdil.   Ďalšie   dokazovanie   správcu   dane považoval za vykonané nad rámec povinností uložených rozsudkom Najvyššieho súdu SR. Odvolací súd na základe námietok uvedených v odvolaní posúdil v rozsahu podanej žaloby v zmysle § 250ja ods. 3 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu a záver, že námietky žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného boli neopodstatnené.“.

2. K splneniu podmienok na náhradné doručovanie a k zákonnosti doručovaniaNajvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že „V tejto súvislosti je potrebné poukázať na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý prijal v rozhodnutí č. 2 Cdo 13/2004. Uviedol, že v prípade náhradného doručovania zásielky určenej do vlastných rúk adresáta,   je konštruovaná právna fikcia,   že účinky doručenia písomnosti nastanú po uplynutí stanovenej doby ex lege aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal.   Právna   fikcia   je   právno-technický   postup,   pomocou   ktorého   sa   považuje   za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne následky než tie, ktoré by plynuli z púheho konštatovania faktu; jej účelom je totiž posilniť právnu istotu. Aby však mohla právna fikcia svoj účel – dosiahnutie právnej istoty – splniť, musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája, inak súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať.

V zmysle   uvedeného   právneho   záveru   pre   otázku   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia Daňového úradu S. zo dňa 28. 10. 1999 je potrebné posúdiť, či boli plnené podmienky stanovené v ustanoveniach § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., t. j., že sa A. S. v čase doručovania zásielky (v dňoch 3. a 4. 11. 1999) zdržiaval v mieste doručovania, či teda   v danom   prípade   existovala   situácia,   ktorá   dovoľovala   vyvodiť   právne   dôsledky riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo.

Z podkladov spisu je nesporné, že zásielku obsahujúcu rozhodnutie zo dňa 28. 10. 1999 zaslal príslušný správca dane na adresu, ktorú A. S. udával ako trvalé bydlisko, že zo žiadnych okolností nevyplýva, že by správca dane, obecný úrad alebo doručovateľ pošty pri pravidelnom doručovaní poštových zásielok mali mať vedomosti, resp. pochybnosti o tom, že   by   sa   adresát   nemal   na   uvedenej   adrese   zdržiavať,   adresát   nenahlásil   zmenu   ani prechodnú neprítomnosť, ani nepoveril inú osobu na preberanie zásielok, takže objektívne okolnosti nasvedčovali tomu, že sa tam zdržiava, a teda oprávnenosti postupu na základe fikcie. Podstatné pre daný postup je, že nepreberanie zásielok adresátom samo osebe nie je ešte dôkazom, že sa v čase doručenia v mieste doručenia nezdržiava, teda nebola splnená podmienka fikcie. Ako totiž zo zadovážených podkladov a aj samotného vyjadrenia adresáta vyplynulo,   toto   správanie   svedčilo   o nedisciplinovanosti,   resp.   o úmysle   vyhnúť   sa konaniam.

Uvedený skutkový stav, pretože napriek tvrdeniu A. S., že počas roka 1999 často cestoval, nepredložil o tomto svojom tvrdení žiaden dôkaz, a tak nezvrátil účinky doručenia na   základe   fikcie,   je   tak   možné   posúdiť   ako   situáciu,   ktorá   dovoľuje   vyvodiť   právne dôsledky riadneho doručenia zásielky, aj keď sa tak nestalo....

Odvolací súd sa stotožnil s názorom krajského súdu, že neboli v konaní preukázané skutočnosti, ktoré by spochybňovali závery správcu dane o doručení rozhodnutia v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. na základe fikcie, preto správca dane dôvodne neuznal odpočet DPH na základe dokladov vystavených A. S. a vyrubil žalobcovi daň.

Správnosť uvedeného záveru krajského súdu nebola spochybnená ani námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozsudku, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“.

3. K   neuneseniu   dôkazného   bremena   správcom   dane   najvyšší   súd   uviedol,   že „správca dane v S. predložil dôkazy o tom, ako doručoval zásielku a že za doručenú ju podľa § 17 ods. 3 považoval preto, že nemal vedomosť o tom, že by sa jej adresát nemal zdržiavať v mieste nahláseného pobytu. Z týchto skutočností, ktoré neboli ani v následnom procese   vyvrátené,   podľa   odvolacieho   súdu   preukázal   správca   dane   doručenie   vlastnej písomnosti v súlade so zákonom (§ 17 ods. 3) a tým uniesol dôkazné bremeno. Požiadavky na   dokazovanie,   uvádzané   žalobcom,   vychádzali   z nesprávneho   právneho   výkladu ustanovení § 17 a § 29 zákona č. 511/1992 Zb.“.

4. K posúdeniu vecnej správnosti rozsudku krajského súdu najvyšší súd uviedol:„Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny.

Podľa odvolacieho súdu krajský súd správne neuznal za dôvod zrušenia rozhodnutia žalovaného námietku žalobcu, že žalovaný zmenil rozhodnutie správcu dane, pretože mal zmeniť právnu situáciu v porovnaní so správcom dane, a teda konal v rozpore s ust. § 48 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.

Je pravdou,   že žalovaný k zisteným podkladom zaujal opačný záver ako správca dane, ale tým, že považoval rozhodnutie Daňového úradu S. za právoplatné, vychádzal z rovnakého právneho základu ako správca dane, t. j. zakladá pre potvrdenie platobného výmeru. Zmena sa týkala len hodnotenia podkladov iného rozhodnutia, ktorá však nemala vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru.“

Ďalej v súvislosti s vecnou správnosťou uviedol, že „podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ   v predmetnom   konaní   prvostupňový   orgán   na   základe   posúdenia   rozhodnutia Daňového úradu S. neuznal žalobcovi pre odpočet DPH daňové doklady vystavené A. S. z dôvodu, že tento prestal byť platcom DPH, rozhodol správne, v súlade s § 20 ods. 2 písm. b) a c) a ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

Za   správne považoval odvolací súd tiež rozhodnutie žalovaného,   ktorým potvrdil dodatočný   platobný   výmer   vydaný   na   základe   neoprávneného   odpočtu   DPH   žalobcom, pričom   bolo   nepodstatné,   či   sa   vyhodnotenie   podkladov   zadovážených   na   preverenie uvedenej   právoplatnosti   žalovaným   zhodovalo   s názorom   1.   –   stupňového   daňového orgánu.

Podstatné   pre   posúdenie   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   krajským   súdom v danom   konaní   bolo,   ako   na   základe   tohto   rozhodnutia   posúdil   odvolaním   napadnutý dodatočný platobný výmer.

Podľa   výroku   rozsudku   krajský   súd   zamietol   žalobu   ako   nedôvodnú,   pretože potvrdenie   dodatočného   platobného   výmeru   žalovaným   považoval   za   správny.   Toto rozhodnutie bolo vecne správne, preto ho odvolací súd potvrdil.“.

5.   Najvyšší   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nevyhol   ani posúdeniu skutočnosti, že od 25. októbra 1999 do 8. novembra 1999 bola na úradnej tabuli v obci Veľký Biel vyvesená verejná vyhláška Daňového úradu S. č. 609/2010/56953/99 z 18. októbra 1999, v ktorej správca dane tvrdí, že pobyt A. S. nie je známy, a k prvému a opakovanému   doručovaniu   rozhodnutia   Daňového   úradu   S.   č. 609/210/58931/99   Ren z 28. októbra 1999, konštatoval, že išlo o hodnotenie podkladov iného rozhodnutia, ktoré nemalo vplyv ani podľa žalovaného na zmenu napadnutého výmeru, a že „pre posúdenie oboch rozhodnutí v zmysle námietok žalobcu (sťažovateľa) je základom otázka doručovania rozhodnutia   v zmysle   §   17   ods.   3   zákona   a správnosť   posúdenia   splnenia   podmienok doručenia v prípade iného platiteľa, A. S.“.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa dostatočne zaoberal posúdením záverov uvedených v rozsudku krajského súdu č. k. 13 S/39/2007-52 z 10. júla 2007 o doručení rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/226/14698-10328/2007/990565-r   z 2. februára   2007,   keď   sa   stotožnil   s hodnotením spôsobu   doručenia   označeného   rozhodnutia,   ako   aj   s hodnotením   vecnej   správnosti a so záverom   o posúdení   zákonnosti   označeného   výmeru   daňového   riaditeľstva.   Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nie je ani arbitrárne, ani svojvoľné, ale je ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v konaní.   Obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd však ďalej poukazuje na to, že   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je „výsledkové“,   to   znamená,   že   mu   musí   zodpovedať   proces   ako   celok,   a jeho   prípadné pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 154/06).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok   zo   4. júna 2002)   vyplýva,   že   ústavný   súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva overujú,   či   konanie   posudzované   ako   celok   bolo   spravodlivé   v zmysle   čl. 46   až čl.   50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, tvoria súčasť široko chápaného práva na   spravodlivý   súdny   proces,   ktorého   rešpektovanie   alebo   porušenie   možno   v zásade posúdiť len vo vzťahu k celému súdnemu konaniu.

Ústavný súd konštatuje, že aj keď najvyšší súd nedal odpoveď na všetky námietky nastolené sťažovateľkou, postup najvyššieho súdu nesmeroval k odopretiu súdnej ochrany sťažovateľky v predmetnej veci (denegatio iustitiae) a ako celok je napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavne akceptovateľné. Ústavný súd totižto nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší   súd sa   vyrovnal so   všetkými námietkami sťažovateľky, ktoré sú   z veľkej   časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom   súde   a ktoré sú   relevantné na posúdenie „ústavnosti“ napadnutého rozhodnutia.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   a   rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5   Sžf   70/2007 z 25.   novembra 2008   a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol jej sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2009