znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rozhodnutie na nezávislom   a nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 159/07 z 11. decembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2008 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) podaná   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva na rozhodnutie na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07 /07 z 11. decembra 2007 (ďalej aj „namietaný nález“).

V úvode   sťažnosti   sa   sťažovateľ   venuje   skutkovým   okolnostiam   daného   prípadu a v súvislosti s tým uvádza, že ústavný súd namietaným nálezom „konštatoval porušenie základného   práva   spoločnosti   T.,   s. r. o.,   na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, sp. zn.   1 M Obdo 5/2005   z 28.   júna   2006.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   týmto rozhodnutím   ďalej   zrušil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn. 1 M Obdo 5/2005   z 28.   júna   2006   a vrátil   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na ďalšie konanie.

V náleze   II. ÚS 159/07-37 Ústavný   súd   Slovenskej   republiky konštatoval,   že   pred 9. decembrom 1998 bola majiteľom akcií spoločnosti T., a. s. (...) spoločnosť T., s. r. o., a že exekúcia,   v ktorej   mala   spoločnosť   T.,   s. r. o.   akcie   nadobudnúť   sa   stala   právoplatná a vykonateľná. Ústavný súd Slovenskej republiky z toho vyvodil, že spoločnosť T., s. r. o., platne nadobudla akcie spoločnosti T., a. s. a nadobudla ich v exekúcii.

Sťažovateľ   však   tvrdí   a   v niekoľkých   v súčasnosti   prebiehajúcich   konaniach na všeobecných   súdoch   Slovenskej   republiky   sa   domáha   vyslovenia,   že   tieto   akcie spoločnosti   T., a. s.   v tom   čase   patrili   a mohli   patriť   len   sťažovateľovi   a spoločnosť T., s. r. o. ich nikdy nenadobudla a nemohla nadobudnúť v exekúcii.

Preto   nález Ústavného súdu   Slovenskej republiky II. ÚS 159/07-37,   ktorým   došlo k zrušeniu   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 M Obdo 5/2005 z 28. júna 2006, vzhľadom na ustanovenie § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   zásadne   zasiahol   do   právneho   postavenia sťažovateľa,   a týmto   rozhodnutím   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa   zaručené ústavným poriadkom Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   o sťažnosti   obchodnej spoločnosti T., s. r. o., rozhodoval ústavný súd v súlade s § 2 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v senáte zloženom z predsedu a dvoch sudcov, pričom jedným z týchto sudcov, ktorí sa zúčastnili neverejného zasadnutia 11. decembra 2007, na ktorom ústavný súd rozhodol namietaným nálezom, bol sudca JUDr. J. H.. Sťažovateľ pripomína, že nebol účastníkom konania o sťažnosti obchodnej spoločnosti T., s. r. o., a nemal žiadnu vedomosť o tejto sťažnosti ako takej. Preto nevedel ani o konaní neverejného zasadnutia a o zložení senátu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že 28. marca 2008 bola jeho právnemu zástupcovi poštovou zásielkou doručená kópia rozsudku Krajského súdu v Bratislave – pobočka v Nitre sp. zn. 9 To 331/96 z 19. novembra 1996, ktorým došlo k právoplatnému odsúdeniu JUDr. J. H., teda   jedného   z členov   senátu,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti T., s. r. o.,   pre   úmyselný   trestný   čin   krátenia   dane   podľa   § 148   ods. 1   Trestného   zákona platného   a účinného   v relevantnom   čase.   Sťažovateľ   bližšie   neozrejmuje,   o aký   druh poštovej zásielky išlo, ani neuvádza, kto bol jej odosielateľom.

Podľa poučenia uvedeného v závere namietaného nálezu nie je proti nemu prípustný žiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, na čo sťažovateľ v sťažnosti výslovne poukazuje. Začiatok plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu (§ 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde)   odvíja   sťažovateľ   od   dátumu,   keď   mu   mal   byť doručený označený odsudzujúci rozsudok sudcu JUDr. J. H.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   podrobne   opisuje,   v čom   vidí   namietané porušenie svojich základných práv, a uvádza argumenty na podporu svojej sťažnosti vrátane odkazov na judikatúru ústavného súdu.

V súvislosti s tým sťažovateľ vyslovuje najmä názor: „Ústavný sudca JUDr. J. H. ako člen senátu, ktorý rozhodoval o ústavnej sťažnosti spoločnosti T., s. r. o. v prvom rade nemal byť menovaný za ústavného sudcu. Pokiaľ skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nebola v čase jeho menovania známa, mal byť odvolaný z funkcie v súlade s ustanovením čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky hneď po tom, ak vyšla táto skutočnosť o právoplatnom odsúdení za úmyselný trestný čin najavo. Pokiaľ ústavný sudca nie je ustanovený do funkcie v súlade so zákonom, respektívne nespĺňa zákonné predpoklady na zotrvanie vo funkcii ústavného sudcu, nemôžeme hovoriť o dodržaní   práva   občana   na   zákonného   sudcu   v zmysle   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   spochybňuje   nestrannosť   sudcu,   ktorý   bol   právoplatne   odsúdený za úmyselný   trestný   čin,   rozhodovať   o ústavných   právach   sťažovateľov,   čo   dáva do súvislosti s právom na spravodlivý súdny proces predstavujúci kvalitu súdneho konania, ktorá   musí   byť   ako   jedno   zo   základných   práv   priznaná   každému.   Táto   kvalita   podľa sťažovateľa   v konaní   o sťažnosti   obchodnej   spoločnosti T.,   s. r. o.,   ktoré   vyústilo do vydania nálezu sp. zn. II. ÚS 159/07, absentovala.

Poukazujúc na základné princípy právneho štátu vyjadruje sťažovateľ presvedčenie, „že   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn.   II. ÚS 159/07-37   zo   dňa 11. decembra 2007, ktorý vznikol ako výsledok rozhodovacieho postupu senátu, ktorého členom bol sudca, ktorý jeho členom byť nemal, je z toho dôvodu v rozpore s princípmi právnej istoty a spravodlivosti ako imantentými súčasťami princípu právneho štátu“.

S odvolaním sa na § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (podľa ktorého, ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova   prerokovať a rozhodnúť.   V tomto   konaní alebo postupe   je viazaný právnym názorom   ústavného   súdu.)   existuje   podľa   názoru   sťažovateľa „opodstatnená   obava,   že ak bude Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodovať na základe nálezu II. ÚS 159/07-37, bude také rozhodnutie znamenať pre sťažovateľa väčšiu ujmu, než aká by vznikla, ak by došlo k odloženiu vykonateľnosti napadnutého nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ   preto   v súlade   s ustanovením   § 52   ods. 2   zákona   č. 38/1993   Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej republiky rozhodol o odložení vykonateľnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra 2007.“.

So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   základné   právo   sťažovateľa, Slovenskej republiky - Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na zákonného sudcu podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   rozhodnutie na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na právny štát podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn.   II. ÚS 159/07-37   zo   dňa 11. decembra 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   nález   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra 2007 ako nezákonné rozhodnutie a vec vracia Ústavnému súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti   sťažovateľa   a zisťuje,   či   sťažnosť   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že   podanie   sťažovateľa   je   síce   formálne označené ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale z hľadiska obsahu ide o opravný prostriedok,   ktorým   je   napadnuté   konkrétne   rozhodnutie   ústavného   súdu.   Konanie   pred ústavným   súdom   ako   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy) je v dôsledku   zvolenej   podoby   špecializovaného   a   koncentrovaného   modelu   ústavného súdnictva v Slovenskej republike konaním jednoinštančným a rozhodnutia ústavného súdu sú   konečné   a záväzné pre   všetky   orgány   verejnej   moci,   fyzické   osoby   alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán verejnej moci je povinný bez zbytočného odkladu zabezpečiť ich vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon (čl. 129 ods. 7 ústavy).

Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne   vymedzené,   nemôže   prekračovať.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   považuje za potrebné   zdôrazniť,   že   medzi   jeho   oprávnenia   nepatrí   rozhodovanie   o opravných prostriedkoch   vo   všeobecnosti   a fortiori   o opravných   prostriedkoch,   ktorými sa   fyzické osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania   rozhodnutí   ústavného   súdu,   proti ktorým podľa čl. 133 ústavy a podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde žiaden opravný prostriedok nie je prípustný.

Druhy konania pred   ústavným súdom   a ich   dôvody   taxatívne vypočítava   ústava, a preto   možnosť   primeraného   použitia   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (§ 31a zákona o ústavnom súde) nemôže viesť k ich rozšíreniu, ale môže slúžiť iba pre postup pri konaniach, ktoré sú v ústave a v zákone o ústavnom súde výslovne uvedené.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   uvádza,   že   v okolnostiach   daného   prípadu neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákon o ústavnom súde)   do   úvahy   ani   skúmanie   splnenia   podmienok   na   konanie   o sťažnosti,   pretože   ide o návrh, ktorý ústava ani zákon o ústavnom súde neupravuje, a vzhľadom na to na jeho prerokovanie ani neustanovuje akékoľvek podmienky.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, čo sa týka medzí, rozsahu a spôsobu,   môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom   a ústavnom   rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy),   čo   sa   považuje   v podmienkach   právneho   štátu   za   conditio   sine   qua   non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Podľa   čl. 133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný prostriedok.

Vychádzajúc   z citovanej   ústavnej   normy   zákon   o ústavnom   súde   vyriešil   otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   v   spojení   s   § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   stratilo   už rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia ústavným súdom) opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008