znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/07-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   26. júla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., Z., zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   B.   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 Pn 2096/02 a jej uznesením z 22. novembra 2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 297/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2006 doručená sťažnosť J. S., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. U., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná   prokuratúra“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1 Pn 2096/02   a jej uznesením z 22. novembra 2005   a postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 297/00.

Sťažovateľ   označil   svoje   podanie   ako „Doplnenie   sťažnosti   proti   porušeniu základných práv podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky... k č. k. Rvp 212/06“. Ústavný súd   posúdil   obsah   podania   a dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   v ňom   namieta   porušenie označených   základných   práv   z iných   skutkových   dôvodov   ako   v sťažnosti,   ktorá   bola vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   212/06   (neskôr   vedená   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   109/06),   a preto ho zaevidoval ako novú sťažnosť.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa   04. 01. 2002   sťažovateľ   doručil   Okresnej   prokuratúre   Z.   oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich, že štatutárnym orgánom D., a. s. bol spáchaný trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a Tr. zákona...

Dňa 24. 03. 2003 sťažovateľ podal podnet pre porušenie zákona podľa § 266 ods. 1 Trestného poriadku.

Listom zo dňa 14. 04. 2003 bolo sťažovateľovi z Generálnej prokuratúry oznámené, že jeho podnet zo dňa 24. 03. 2003 bol postúpený na Krajskú prokuratúru v B.

Listom   zo   dňa   25. 04. 2003   bolo   Krajskou   prokuratúrou   v B.   sťažovateľovi oznámené, že táto sa bude zaoberať preskúmaním veci a príslušného spisového materiálu. Dňa   16. 09. 2005   bolo   uznesením   Okresného   riaditeľstva   PZ   v B.   oznámenie sťažovateľa odmietnuté, nakoľko podľa názoru policajného orgánu nebol dôvod na začatie trestného stíhania...

Dňa 29. 09. 2005 sťažovateľ v zákonnej lehote podal proti uzneseniu OR PZ v B. zo dňa 16. 09. 2005 o odmietnutí podania sťažnosť...

Dňa   02. 12. 2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie Okresnej   prokuratúry Bratislava I., zo dňa 22. novembra 2005, číslo konania: 1 Pn 2096/02-122, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa... zamietnutá ako nedôvodná.“

Porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresnej prokuratúry vidí sťažovateľ v nasledovnom: „... zo strany prokuratúry preukázateľne došlo k prieťahu   v konaní   v rozsahu   cca   2   roky   +   4   mesiace,   keďže   od   podania   Podnetu sťažovateľ   na podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podľa   §   266   ods.   1   Trestného poriadku zo dňa 24. marca 2003 až do dňa 16. septembra 2005 – do zamietavého uznesenia OR PZ v B., uplynuli cca 2 roky + 6 mesiacov.“

Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okresnou prokuratúrou vidí sťažovateľ   v spôsobe   vybavenia   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo PZ“) uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 2096/02-122 z 22. novembra 2005, ktoré mu bolo doručené 2. decembra 2005.

Porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu vidí sťažovateľ v neprimeranej dĺžke konkurzného konania. V tejto súvislosti sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal predovšetkým na dĺžku obdobia trvajúceho od vyhlásenia konkurzu   na   majetok   D.,   a. s.,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3 K 297/00 z 28. septembra 2001   až   do   uznania   sťažovateľa   ako   veriteľa   prihlásenej   pohľadávky v sume   30 447,70 Sk   na   prvom   prieskumnom   pojednávaní   15. októbra 2003,   ďalej na skutočnosť,   že   konkurzné   konanie   v predmetnej   veci   do   dňa   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené, a taktiež na to, že ani jeho pohľadávka uznaná v rámci tohto konkurzného konania nebola do dňa podania jeho sťažnosti uhradená.

V obsahu sťažnosti sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by odôvodnil namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Prv než sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať splnenie procesných podmienok konania. Z toho vyplýva, že ústavný súd sa môže zaoberať sťažnosťou aj z hľadiska jej vecnej stránky iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa   zákonom   ustanovené   formálne   náležitosti   a   zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05,   I. ÚS 25/05,   IV. ÚS 55/05,   I. ÚS 74/05,   I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, IV. ÚS 288/05).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Pn   2096/02 a základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   okresnej   prokuratúry č. k. 1 Pn 2096/02-122 z 22. novembra 2005

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   pre   porušenie   zákona z 24. marca   2003   podaného   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej len „generálna   prokuratúra“).   Podľa   sťažovateľa   bol   podnet   „vybavený“   uznesením okresného   riaditeľstva   PZ   zo 16.   septembra   2005,   ktorým   bolo   jeho   trestné   oznámenie odmietnuté. Sťažovateľ proti uzneseniu zo 16. septembra 2005 podal v zákonnej lehote sťažnosť. Okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pn 2096/02-122 z 22. novembra 2005 rozhodla   tak,   že   jeho   sťažnosť   zamietla   (toto   rozhodnutie   bolo   sťažovateľovi   doručené podľa   jeho   tvrdenia   2.   decembra   2005).   Podľa   sťažovateľa   okresná   prokuratúra   týmto uznesením porušila jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa počíta odo dňa, kedy sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   9.   mája   2006   (na   poštovú prepravu   bola   podaná   5.   mája   2006).   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   svoju sťažnosť   po   uplynutí dvoch   mesiacov   od   relevantnej   skutočnosti   - doručenia   uznesenia okresnej prokuratúry sťažovateľovi. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol ako oneskorene podanú.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   krajského   súdu   v konkurznom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 K 297/00 a k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 3 K 297/00

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konkurznom konaní, ktoré do dňa podania jeho sťažnosti nebolo právoplatne   skončené   a   v ktorom   si   ako   veriteľ   prihlásil   svoje   pohľadávky,   ktoré   boli následne na prieskumnom pojednávaní uznané. V petite sťažovateľ namietal aj porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu,   avšak vo svojej sťažnosti neoznačil dôvody, v ktorých vidí porušenie označeného práva.

Na   preskúmavané   konkurzné   konanie   sa   v celom   jeho   priebehu   vzťahuje   zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“).

Podľa § 1 ods. 1 ZKV je účelom tohto zákona usporiadanie majetkových pomerov dlžníka (úpadcu), ktorý má viac veriteľov, voči ktorým nie je schopný plniť svoje záväzky po lehote splatnosti v dôsledku   insolvencie, alebo sa   nachádza v predĺžení. Stanovením pravidiel   usporiadania   majetkových   pomerov   úpadcu   vrátane   speňaženia   jeho   majetku (konkurznej podstaty) a rozdelenia výťažku tohto speňaženia medzi konkurzných veriteľov, o ktorom rozhoduje v konečnom dôsledku súd, sa v konkurznom konaní poskytuje súdna ochrana   majetkovým   právam   veriteľov   úpadcu,   ktorí   ich   kvalifikovaným   spôsobom uplatnili. Sťažovateľovi preto ústava priznáva právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov od okamihu, keď sa prihlásením svojej pohľadávky stal účastníkom konkurzného konania.

Podľa § 2 ods. 2 ZKV cieľom   konkurzu alebo vyrovnania je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku.

Podľa   § 23   ods. 2   ZKV   sa   konkurzní   veritelia   pohľadávok,   ktoré zostali   sporné v pravosti, vo výške alebo v poradí, môžu domáhať určenia svojho práva v lehote určenej súdom.

Správca konkurznej podstaty je subjektom konkurzného konania, ktorý je pri výkone svojej   funkcie   povinný   postupovať   s odbornou   starostlivosťou   a zodpovedá   za   škodu vzniknutú porušením povinností, ktoré mu ukladá zákon alebo mu ich uloží súd (§ 8 ods. 2 ZKV).

Miera a povaha zodpovednosti všeobecného (konkurzného) súdu za postup správcu konkurznej   podstaty   v konkurznom   konaní je   daná   rozsahom   jeho   oprávnení,   ktoré   mu zákon vo vzťahu k tomuto subjektu konkurzného konania priznáva (najmä § 12 a § 8 ods. 4 a 5 ZKV).

S ohľadom   na   uvedené   možno   v súlade   s ustálenou   judikatúrou   ústavného   súdu hovoriť   o prieťahoch   v konkurznom   konaní   vtedy,   ak   súd   vôbec   nevyužije   vo   vzťahu k správcovi konkurznej podstaty tie prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej a rýchlej ochrany práv účastníkov konkurzného konania, prípadne ak k ich použitiu siahne až vtedy, keď je ich účinok na dosiahnutie tohto účelu minimalizovaný alebo vylúčený (mutatis mutandis I. ÚS 57/97).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   však   stanovovať   namiesto   konkurzného   súdu optimálny   postup   v   danej   veci,   ale posúdiť,   či   ním   prijaté   opatrenia   a   zvolený   postup sú vzhľadom na okolnosti daného prípadu akceptovateľné z pohľadu ústavou garantovaného práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov, teda či postup konkurzného súdu nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).

Ústavný súd konštatuje, že iba samotná dĺžka doterajšieho priebehu konkurzného konania,   na   ktorú   sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje,   nie   je   dostatočným   dôvodom na vyslovenie existencie zbytočných prieťahov v konkurznom konaní. Uvedenú skutočnosť je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   brať   do úvahy   najmä   vo väzbe   na   rozsah a zložitosť konkurzného konania.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Ústavný   súd   zistil   zo   spisového   materiálu,   ktorý   bol   pripojený   k veci   vedenej ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   212/06   (neskôr   vedenej   pod   sp.   zn.   III. ÚS 109/06), že v predmetnom konkurznom konaní síce došlo k prieťahom v konaní, no tieto nemali takú intenzitu a rozsah, žeby ich bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto túto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   sťažovateľ   v sťažnosti   neoznačil   dôvody,   v ktorých   vidí   jeho porušenie.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v uvedenej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júla 2007