znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 173/03-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., ktorou namietal ohrozenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   a porušenie   jeho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 451/96, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2003 doručená sťažnosť I. K. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal ohrozenie jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a porušenie   jeho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej len „okresný súd „) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 451/96.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza „Dňa 11. 11. 1996 som Okresnému súdu v Bardejove podal žalobu proti odporcovi Slovenská republika, zastúpenej Okresným úradom v Bardejove,   o nároky   súvisiace   so   skončením   pracovného   pomeru,   tento   návrh   som v priebehu súdneho konania potom doplnil návrhom z 28. 4. 1997 a 24. 5. 1998. (...) Súd vo veci od podania môjho návrhu uznesením z 11. 9. 1998 ma vyzýval, aby som doložil doklad o tom, že ja ako žalobca som osobou identickou s tým, ktorý podal vo veci ďalší návrh. Nakoľko prvý návrh som podal tak, že som sa ako žalobca označil - J. K. a potom som podal návrh kde som sa označil ako I. K. K. Samotné uznesenie považujem nie za činnosť súdu, ale za doslova šikanózny postup súdu, už aj preto lebo ma sudca poznal osobne a k zmene mena došlo v súvislosti so zmenou zákona o matrikách, podľa ktorej zmeny sa zrovnoprávnili   cirkevné   matriky   so   štátnymi   a ja   som   si   dal   zapísať   do   občianskeho preukazu cirkevné meno. Súdu som aj doložil občiansky preukaz, kde bolo meno - nové riadne zapísané. Následne súd svojim uznesením z 30. 5. 2001 zastavil v časti konanie a vec vylúčil na samostatné konanie. Proti tomuto rozhodnutiu súdu som sa odvolal a Krajský súd v Prešove svojim uznesením z 28. 2. 2002 mi odvolanie zamietol. Okresný súd v Bardejove ešte vo veci tohto odvolania, kde som podal dovolanie a žiadosť o pridelenie obhajcu ex offo   ma   svojim   uznesením   z 20. 2. 2003   vyzval   na   preukázanie   mojich   majetkových pomerov. Okrem týchto uznesení vo veci samej súd doteraz nerozhodol“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „Na nečinnosť súdu v tomto konaní som sa nesťažoval. Čo   však   nemôže   byť   prekážkou,   aby   ústavný   súd   neprijal   túto   moju   sťažnosť,   nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím nálezom „určil, že v konaní na Okresnom súde v Bardejove vedenom vo veci sp. zn. C 451/96 bolo porušené moje ústavné právo na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, nakoľko Okresný súd v Bardejove   v uvedenej   veci   viac   ako   šesť   rokov   bezdôvodne   nekonal,   a aby   bolo Okresnému   súdu   v Bardejove   uložené,   aby   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty, v ktorej   sa nachádzam   ako osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu (Článok   48   ods.   2 ústavy).

Ďalej   žiadam,   aby rozhodol   o primeranom   finančnom zadosťučinení mojej   osoby v rozsahu 100 000,- Sk, ktorú sumu je povinný mi Okresný súd v Bardejove zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Uvedené   finančné   zadosťučinenie   požadujem   z dôvodu   spôsobenej   nemajetkovej ujmy, ktorú som utrpel nečinnosťou Okresného súdu v Bardejove, ktorý šesť rokov vo veci nekonal, aj keď mu v tom nič nebránilo. Týmto nekonaním súdu bolo ohrozené aj moje právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy Slovenskej republiky“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K ohrozeniu základného práva na súdnu ochranu

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd označeným konaním ohrozil   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že viac ako šesť rokov v označenej veci bezdôvodne nekoná.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone“.

Jedným   z predpokladov   uplatnenia   právomoci   ústavného   súdu   v konaní o sťažnostiach   je tvrdenie   o porušení   základného práva.   Na   vznik   právomoci   ústavného súdu nepostačuje len tvrdenie o tom, že orgán verejnej moci (v danom prípade okresný súd) iba ohrozil základné právo sťažovateľa. Na konanie o namietanom ohrození základného práva ústavný súd nie je oprávnený, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   ohrozenie   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

K porušeniu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Ústavný súd aj vo vzťahu k tomuto základnému právu pripomína, že pri rozhodovaní je viazaný návrhom sťažovateľa ( § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo je osobitne významné kvôli tomu, že sťažovateľ, zastúpený advokátom, podáva sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 451/96.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 451/96 vyplýva, že uznesenie sp. zn. 4 C 451/96 bolo uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 554/01 z 28.   februára   2002   vo   výroku   o zastavení   konania   potvrdené   a odvolanie   sťažovateľa o vylúčení   veci   na   osobitné   konanie   odmietnuté.   Uznesenie   okresného   súdu   č. k. 4 C 451/96-122 z 30. mája 2001 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 554/01-96 nadobudlo právoplatnosť 28. januára 2003, t. j. pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (20. marca 2003).

Predseda okresného súdu listom č. Spr. 267/03 zo 14. mája 2003 oznámil „...vo veci ústavnej sťažnosti I. K. K. oznamujem, že o vylúčenej časti veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 451/96 žalobcu I. K. proti žalovanému Okresný úrad Bardejov o zaplatenie odstupného a iné sa vedie u tohto súdu konanie pod sp. zn. 4 C 52/03, pričom konanie bolo začaté dňom 14. 3. 2003“.

V súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou ústavný súd považuje sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, za   zjavne   neopodstatnenú.   Záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   vychádza   z   toho,   že   v označenom   konaní   sp.   zn.   4 C 451/96   skončilo   tvrdené   porušovanie   označeného   práva sťažovateľa skôr, ako sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 39/03).

Prijaté právne závery viedli ústavný súd k tomu, že odmietol   sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci a zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde).   Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáha jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2003