znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti K. F., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 113/2008, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 113/2008 p o r u š e n é b o l i.

2. K. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť K. F. trovy konania v sume 496,69 € (slovom štyristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatdeväť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť K. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 113/2008.

Zo sťažnosti, z jej príloh a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 113/2008 ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal 4. septembra 2007 Okresnému súdu Bratislava II návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal proti žalovanej K., a. s., zaplatenia sumy 302 710   Sk.   Dňa   25.   júna   2008   bol   spis   z   dôvodu   miestnej   príslušnosti   postúpený okresnému súdu, na ktorom je vedený pod sp. zn. 15 C 113/2008.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„... Nakoľko od podania žaloby v roku 2007 do dnešného dňa nebolo vykonané žiadne   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ako   aj   vo   veci   sa   konajú   sporadicky pojednávania,   na   ktorých   by   sa   vec   objasnila   hospodárnejšie   a   rýchlejšie,   mám   za   to, že konaním Okresného súdu Bratislava I dochádza k prieťahom v konaní a práve z tohto dôvodu podávam túto sťažnosť, nakoľko bolo porušené moje právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na verejné prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vec   sa   zbytočne   preťahovala   nekonaním   súdu,   pričom   boli   vynesené   procesné uznesenia   len   čo   sa   týka   znaleckého   dokazovania   a   to   konkrétne   ustanovenia   znalcov, úhrady preddavku odo mňa a odporcu na trovy znaleckého dokazovania a následne ich doručenia spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nim. Navyše v danej veci bolo vytýčené len druhé pojednávanie a to dňa 1. 3. 2012, čiže po 5 rokoch od podania žaloby, ktoré som žiadosťou   urgoval   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   už   v   máji   v   roku   2011. Nejedná sa pritom o zložitú vec a ja ako sťažovateľ som so súdom súčinný. Napriek tomu sa neviem domôcť svojho práva na meritórne súdne rozhodnutie vo veci.

Nakoľko   vo   veci   dochádza   neustále   k   prieťahom   v   konaní,   podal   som   sťažnosť predsedovi OS Bratislava I, ktorý na túto odpovedal podaním zo dňa 26. 11. 2012, ktoré mi bolo doručené dňa 6. 12. 2012. Predseda OS Bratislava I. vo svojej odpovedi uznal, že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, pričom za účelom zabránenia vzniku ďalších prieťahov   v   konaní   pristúpila   k   priebežnému   sledovaniu   veci   až   do   jej   právoplatného skončenia...

Táto moja vec prejednávaná pred OS Bratislava I. sa ma bytostne dotýka, pretože mi bolo odcudzené moje jediné motorové vozidlo, ktoré som i ako stavbár používal k svojej práci. Nezákonným konaním zo strany odporcu K., a. s. som bol ukrátený na poistnom plnení,   čo   viedlo   k   tomu,   že   som   bol   obmedzený   nielen   v osobnom   a rodinnom   živote, ale i vo svojej práci, pretože som už nemal dostatok finančných prostriedkov na zakúpenie ďalšieho motorového vozidla. Z tohto dôvodu som vykonával svoju prácu iba za pomoci verejných dopravných prostriedkov, čím som utrpel i nemalú škodu vo svojom podnikaní. Z tohto dôvodu som sa obrátil o pomoc na súdne orgány,   avšak tieto svojim liknavým konaním   do   dnešného   dňa   neučinili   do   dnešného   dňa   nápravu.   Nemyslím   si, že sa v predmetnej veci jedná o tak zložitú vec, aby trvala viac ako 5 rokov, bez toho, aby došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo K. F...   na prerokovanie   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C/113/2008 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva K. F... finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,-   €   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   je   povinný   zaplatiť   porušovateľ do 2 mesiacov od právoplatnosti ústavného nálezu.

Ďalej   navrhujem,   aby   Ústavný   súd   SR   uznesením   priznal   sťažovateľovi   náhradu trov konania   pozostávajúcu   z   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   331,13   €   za   2   úkony právnej   pomoci   [prevzatie,   príprava   zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   –   jeden   úkon á 130,16 € + 7,81 € režijný paušál + 55,19 € (20 % DPH)] na účet právneho zástupcu JUDr. D. P... do 2 mesiacov od právoplatnosti ústavného nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 172/2013-19 z 27. marca 2013 prijal sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   113/2008,   na   ďalšie   konanie   a   vo   zvyšnej   časti ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku okresného súdu,   aby   oznámila,   či   trvá   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie, a aby prípadne doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti zo 6. marca 2013.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3396/2013 doručenom ústavnému súdu 17. mája 2013 oznámila, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, súhlasí s upustením od neho a zároveň sa pridržiava svojho vyjadrenia zo 6. marca 2013, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov uviedla, že „s poukazom na množstvo vecí v oddelení zákonnej sudkyne (v čase podania návrhu v júni 2008 mala v oddelení 15 C spolu 644 nevybavených vecí) nemohla vec vybaviť skôr, konala v nej podľa jej poradia... je pravdou, že v čase od postúpenia veci z OS Bratislava II na tunajší súd 25. 6. 2008 až úpravou sudcu zo dňa 20. 1. 2010 bola vec daná na termín 18. 3. 2010, zároveň v čase od   8. 11.   2010   do   7.   11.   2011   vyšší   súdny   úradník   nerozhodol   o   znalečnom,   avšak   k uvedenému došlo výlučne z dôvodu veľkého počtu vecí v súdnom oddelení 15 C... Zákonná sudkyňa zároveň poukázala na to, že celé obdobie od podania návrhu na súd navrhovateľ urgoval   vytýčenie   termínu   pojednávania   len   raz,   podaním   z   24.   5.   2011   a   sťažnosť predsedovi tunajšieho súdu podal v septembri 2012... Dovoľujem si poukázať na nadmernú zaťaženosť sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I, na vysoký počet pridelených vecí súdneho oddelenia 15 C, ako i na to, že súd v predmetnej veci v období pred podaním ústavnej sťažnosti riadne a bezprieťahovo vo veci konal...“.

Dňa   20.   mája   2013   vyzval   ústavný   súd   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu   sp. zn.   Spr. 3194/2013   zo   6.   marca   2013   a   sp.   zn. Spr. 3396/2013   zo   14.   mája   2013   na   vedomie   a   prípadné   zaujatie   stanoviska. Právna zástupkyňa   sťažovateľa   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   28.   mája   2013 oznámila,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   a vo   vzťahu   k vyjadreniam predsedníčky   okresného   súdu   okrem   iného   uviedla: „nemôžem   stotožniť   s   vyjadrením predsedníčky OS Bratislava I v tom smere, že vo veci nedochádzalo k prieťahom v konaní a ak áno, tak sa to stalo z dôvodu nadmerného zaťaženia sudcov občianskoprávneho úseku OS   Bratislava   I.   Napriek   tejto   skutočnosti   sama   predsedníčka   súdu   v   úvode   svojho vyjadrenia spísala pomerne podrobný zoznam procesných úkonov súdu, z ktorého vyplýva, že vo veci dochádzalo k prieťahom v konaní. Pozornosť ústavného súdu by som si dovolila predovšetkým upriamiť na nekonanie súdu od 25. 6. 2008 do 20. 1. 2010, kedy súd vôbec vo veci nekonal, čo spôsobilo 1,5-ročný prieťah v súdnom konaní. Ďalej súd vo veci nekonal od   20.   5.   2011   do   1.   3.   2012,   čo   spôsobilo   viac   ako   10-mesačný   prieťah   v   konaní. Naposledy súd vôbec nekonal od 18. 6. 2012 do 24. 1. 2013, čo spôsobilo viac ako 7- mesačný prieťah v konaní... Záverom svojho vyjadrenia chcem uviesť, že sťažovateľ podal v predmetnej veci odvolanie proti prvostupňovému rozsudku zo dňa 26. 2. 2013, ktoré bolo doručené   prvostupňovému   súdu   dňa   6.   3.   2013,   teda   v   deň   spisovania   vyjadrenia   ku sťažnosti zo strany predsedníčky OS Bratislava I.“

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Zo   sťažnosti,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a   z   obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 15 C 113/2008 ústavný súd zistil tento doterajší priebeh namietaného konania:

1. Dňa 28. apríla 2008 bola vec postúpená okresnému súdu, ktorý ju po doručení 25. júna 2008 zaevidoval pod sp. zn. 15 C 113/2008.

2. Zákonná sudkyňa nariadila 20. januára 2010 termín pojednávania na 18. marec 2010, ktoré bolo odročené z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

3.   Znalecké   dokazovanie okresný   súd   nariadil   uznesením   sp.   zn. 15   C 113/2008 z 26. marca   2010;   znalec   predložil   okresnému   súdu   znalecký   posudok   26.   mája   2010 a súčasne si vyúčtoval znalečné.

4.   Okresný   súd   predložil   7.   júla   2010   znalecký   posudok   účastníkom   konania na zaujatie stanoviska.

5. Zákonná sudkyňa vyzvala 10. septembra 2010 znalca na vyjadrenie k námietkam účastníkov; znalec doručil svoje vyjadrenie okresnému súdu 26. októbra 2010; okresný súd ho následne doručoval 8. novembra 2010 účastníkom konania na vyjadrenie.

6. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 113/2008 zo 7. novembra 2011 rozhodol o odmene znalca.

7. Zákonná sudkyňa nariadila 17. januára 2012 termín pojednávania na 1. marec 2012.

8. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 113/2008 z 1. februára 2012 pripustil zmenu petitu žaloby.

9.   Pojednávanie   nariadené   na   1.   marec   2012   bolo   odročené   z dôvodu nariadenia kontrolného   znaleckého   dokazovania,   ktoré   okresný   súd   nariadil   uznesením sp. zn. 15 C 113/2008 z 20. marca 2012.

10. Kontrolný znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 26. apríla 2012 a následne 4. mája 2012 doručovaný účastníkom konania.

11. Okresný súd uznesením sp. zn. 15 C 113/2008 z 5. septembra 2012 rozhodol o odmene znalca.

12. Zákonná sudkyňa nariadila 2. októbra 2012 termín pojednávania na 24. január 2013,   na   ktorom   okresný   súd   vyhlásil   vo   veci   rozsudok   č.   k.   15   C   113/2008-240; proti tomto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 6. marca 2013.

13.   Spis   bol   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   predložený   29.   mája   2013 odvolaciemu súdu, ktorý do dňa rozhodovania o sťažnosti o odvolaní dosiaľ nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 113/2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná   povinnosť   pre   sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   a   ods.   4   OSP,   podľa   ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha plnenia z poistnej zmluvy. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľa ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú.   Vychádzajúc   z   obsahu   spisu,   ústavný   súd   pripúšťa,   že   vec   sťažovateľa je skutkovo   zložitejšia,   a   to   najmä   vzhľadom   na   potrebu   vykonať   v   záujme   ustálenia skutkového stavu znalecké dokazovanie. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že skutková zložitosť veci síce nemôže ospravedlniť doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného   konania,   ale   možno   ju   primerane   zohľadniť   pri   určení   sumy   finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012).

2. Pri hodnotení namietaného konania z hľadiska ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný súd nezistil žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   sp.   zn.   15   C   113/2008   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu napadnutého   konania   došlo   k   obdobiam   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti (od 25. júna   2008   do   20.   januára   2010,   od   8.   novembra   2010   do   7.   novembra   2011), ako aj k neefektívnej, resp. nesústredenej činnosti okresného súdu (najmä čo sa týka úkonov okresného   súdu   po   predložení   znaleckého   posudku,   resp.   v súvislosti   s   rozhodovaním o odmene znalca).

Zohľadňujúc aj doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (vyše päť rokov), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré   boli   spôsobené   jednak   neodôvodnenou   nečinnosťou   okresného   súdu,   ako   aj   jeho neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol, že postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   ústavný   súd   s   odkazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   okresný   súd vo veci   už   meritórne   rozhodol   a predložil   spis   na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa odvolaciemu súdu, ústavný súd návrhu sťažovateľa, aby prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie porušenia, prípadne príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   v súvislosti   so   svojou   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia okrem iného uviedol: „... bolo mi odcudzené moje jediné motorové vozidlo, ktoré som i ako stavbár používal k svojej práci. Nezákonným konaním zo strany odporcu K., a. s. som bol ukrátený na poistnom plnení, čo viedlo k tomu, že som bol obmedzený nielen v osobnom a rodinnom živote, ale i vo svojej práci, pretože som už nemal dostatok finančných prostriedkov na zakúpenie ďalšieho motorového vozidla. Z tohto dôvodu som vykonával svoju prácu iba za pomoci verejných dopravných prostriedkov, čím som utrpel i nemalú škodu vo svojom podnikaní. Z tohto dôvodu som sa obrátil o pomoc na súdne orgány, avšak tieto svojim liknavým konaním do dnešného dňa neučinili nápravu. Nemyslím si, že sa v predmetnej veci jedná o tak zložitú vec, aby trvala viac ako 5 rokov, bez toho, aby došlo   k   právoplatnému   meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej.“ Sťažovateľ sa domáhal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc predovšetkým z doterajšej neprimeranej dĺžky namietaného konania, ako   aj   období,   v   ktorých   došlo   k   neodôvodnenej   nečinnosti,   resp.   neefektívnej a nesústrednej   činnosti   okresného   súdu,   a   na   druhej   strane   prihliadajúc   na   skutkovú zložitosť veci, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním JUDr. D. P. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 €,   keďže   išlo   o   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013.   Úhradu   priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti, písomné vyjadrenie z 24. mája 2013) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon sumu 130,16 €, čo predstavuje spolu s režijným paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 413,91 €, ktorú   bolo   potrebné   zvýšiť   o   20   %   DPH   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky,   keďže   právna zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 496,69 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013