znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 172/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžz 5/2011 zo 7. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2012 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžz 5/2011 zo 7. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že ním bolo zastavené konanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa   domáhal ochrany pred nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktorý   mal   spočívať   v postupe   riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... (ďalej len „ústav“) pri vybavovaní jeho žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody.

Sťažovateľ   považuje   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za „ústavne nekonformné“, a to z týchto dôvodov:

«1. NS SR nerešpektoval pasívnu procesnú a vecnú legitimáciu MS SR ako inštančne najvyšší sťažnostný orgán v napadnutom sťažnostnom konaní pred všeobecným správnym súdom,

2.   že   NS   SR   bezdôvodným   zastavením   konania   porušil   ústavný   zákaz   denegatio iustitiae a tým mi odňal reálnu možnosť riadne konať pred príslušným zákonným súdom (senátom)   a zbavil   ma   tak   všetkých   procesných   práv,   vrátane   práva   na   meritórne rozhodnutie,   čím   došlo   o.   i.   k negatívnemu   zásahu   do   dispozičnej   zásady   i princípu autonómie vôle strany ako súčasti súkromnej sféry,

3. že NS SR v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP nijak neodôvodnil výrok   o postúpení   veci   KP   Nitra   ako   úplne   nepríslušnému   orgánu,   čím   je   rozhodnutie nepreskúmateľné pre absenciu akýchkoľvek dôvodov a tým aj nepresvedčivé,

4. že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné a nelogické, popierajúce princíp trojdelenia štátnej moci, popri nesprávnej interpretácii pojmov „orgán verejnej (štátnej/samo)   správy“   ako   subskupina   „orgánov   verejnej   moci“.   V tejto   súvislosti poukazujem na právne závery Krajského súdu Žilina v k. č. 21 S 60/2011 v rozsudku z 9. 11. 2011, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňujem a odkazujem na ne,

5. že NS SR svojvoľne nerešpektoval ani princíp subsidiarity zakotvený v ust. § 250v ods. 3 OSP k zákonu o sťažnostiach v nadväznosti na § 22 tohto zákona (m. m. ÚS SR nález II. ÚS 4/11, III. ÚS 172/2010),

6.   že   NS   SR   nerešpektoval   sťažovateľove   dispozičné   právo   a hrubo   odignoroval žalobný petit v rozpore s ust. § 153 ods. 2 a contrario OSP, pričom nepochopiteľne vytrhol neprípustným spôsobom časť dôvodov žaloby z kontextu a nesprávne aplikoval o. i. aj ust. § 41 ods. 2 OSP,

7.   NS   SR   opomenul   explicitnú   dikciu   ust.   §   250v   ods.   2   OSP,   pričom   veta   za bodkočiarkou   vyslovene   pasívne   legitimuje   akékoľvek   (ozbrojené)   zbory,   resp.   ich nadriadený (riadiaci) orgán ako orgán verejnej správy(moci).»

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 prvá alinea ústavy vyslovuje, že Najvyšší súd SR napadnutým právoplatným protiústavným uznesením č. k. 3 Sžz 5/2011 zo dňa 7. 2. 2012 porušil sťažovateľove základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivý   proces   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ako aj základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (senátu) príslušného súdu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 alinea prvá a tretia ústavy uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Sžz 5/2011 zo dňa 7. 2. 2012 v celom rozsahu zrušuje a vec vracia späť na ďalší proces.

5.   Najvyšší   súd   SR   sa   zaväzuje   lege   artis   k náhrade   všetkých   prípadných   trov konania sťažovateľa a štátu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie   pred   ústavným   súdom,   ako   aj   návrh   na   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd zastavil konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju možno   považovať   za   opodstatnenú.   Vychádzal   pritom   zo   svojej   ustálenej   judikatúry, v ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (svojvoľné), a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd najprv popísal skutkové okolnosti posudzovanej veci, pričom okrem iného uviedol:

«Navrhovateľ sa návrhom zo dňa 17. 11. 2011, doručeným tunajšiemu súdu dňa 22. 11. 2011, domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, za ktorý považoval postup odporcu pri prešetrovaní sťažnosti vedenej pod sp. zn. 24578/2011/14 proti vybavovaniu predchádzajúcej sťažnosti vedenej pod sp. zn. GRZVJS-sť-29/16-2011 a nesprávne vybavenie žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov zo dňa 13. 07. 2008. Namietal   nezahladenie   disciplinárnych   trestov,   ktoré   mu   bolo   oznámené   odpoveďou riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody na jeho žiadosť č. ÚVTOS-87-1/21-08 zo dňa 23. 07. 2008. Disciplinárne tresty boli podľa názoru navrhovateľa zahladené ex lege podľa § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 475/2005 Z. z.), keďže v čase podania žiadosti o ich zahladenie boli splnené zákonné podmienky pre zahladenie,   pretože   pre   posúdenie   žiadosti   o zahladenie   disciplinárnych   trestov   bolo relevantné   výlučne   obdobie   od   posledného   dňa   výkonu   disciplinárneho   trestu   do   dňa podania žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov a neskoršie obdobie bolo irelevantné. Odporca vo vyjadrení k návrhu navrhovateľa uviedol, že v konaní vedenom pod sp. zn. 24578/2011/14   prešetroval   vybavenie   sťažnosti   navrhovateľa,   na   základe   nesúhlasu navrhovateľa   s vybavením   sťažnosti   zo   dňa   17.   02.   2011.   Odporca   riadne   prešetril navrhovateľovu   sťažnosť   proti   vybaveniu   sťažnosti,   pričom   nezistil   porušenie   právnych predpisov   a interných   predpisov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   príslušníkmi   zboru Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri zaradení navrhovateľa dňa 31. 03. 2008 do diferenciačnej skupiny „C“ a nezahladení disciplinárnych trestov po podaní žiadosti dňa 23. 07. 2008 o ich zahladenie. Zaradenie navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ bolo vykonané   na   návrh   pedagóga   a umiestňujúcej   komisie   zo   dňa   28.   03.   2008   podľa ustanovenia   §   9   ods.   4   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 664/2005   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva   Poriadok   výkonu   trestu   odňatia   slobody   a v súlade s ustanovením § 14 ods. 1 zákona č. 475/2005 z. z. Nezahladenie disciplinárnych trestov na žiadosť navrhovateľa dňa 13. 07. 2008 bolo riaditeľom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... odôvodnené neplnením povinností pri výkone disciplinárneho trestu, zaradením do   diferenciačnej   skupiny   „C“   a uložením   disciplinárneho   trestu   dňa   31.   03.   2008   za nedovolený   kontakt   s iným   odsúdeným.   Rozhodnutie   riaditeľa   Ústavu   na   výkon   trestu odňatia slobody... o nezahladení disciplinárnych trestov bolo vydané po štyroch mesiacoch od zaradenia navrhovateľa do diferenciačnej skupiny „C“ a mesiac po vykonanom zázname pedagóga v osobnej karte navrhovateľa dňa 27. 06. 2008 o neplnení povinností. Zaradenie navrhovateľa   do   diferenciačnej   skupiny   „C“   bolo   spôsobené   neplnením   povinností navrhovateľom ako odsúdeným. Vykonaným prešetrením sťažnosti navrhovateľa odporcom bolo   zistené,   že   nezahladenie   disciplinárnych   trestov,   o ktoré   žiadal,   bolo   v súlade s ustanovením   §   61   ods.   1   zákona   č.   475/2005   Z.   z.   Sťažnosť   bola   vyhodnotená   ako neopodstatnená a o tomto závere bol navrhovateľ informovaný listom zo dňa 06. 10. 2011. Odporca sa navrhovateľovou sťažnosťou riadne zaoberal, o prešetrení sťažnosti vyhotovil zápisnicu   a zároveň   navrhovateľa   informoval   o vybavení   jeho   sťažnosti   proti   vybaveniu sťažnosti,   čím   postupoval   v zmysle   príslušných   ustanovení   zákona   č.   9/2010   Z.   z. o sťažnostiach. Odporca považoval navrhovateľov návrh za nedôvodný, pretože zo strany odporcu nedošlo pri vybavovaní sťažnosti proti vybaveniu sťažnosti k žiadnemu porušeniu zákona,   resp.   existencia   nezákonného   zásahu   voči   navrhovateľovi   nebola   žiadnym spôsobom v tomto konaní preukázaná.»

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd sa pred samotným vecným   preskúmaním   návrhu   zaoberal   preskúmaním   splnenia   procesným   podmienok konania, a to právomoci najvyššieho súdu vec prerokovať a rozhodnúť o nej.

K splneniu procesných podmienok najvyšší súd uviedol: «Najvyšší súd posudzujúc návrh podľa jeho obsahu v súlade s § 41 ods. 2 O. s. p. zistil, že tvrdený nezákonný zásah by mal spočívať v postupe riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody pri vybavovaní žiadosti navrhovateľa o zahladenie disciplinárnych trestov uložených mu vo výkone väzby a výkone trestu odňatia slobody.

Riaditeľ Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... odpoveďou k žiadosti o zahladenie disciplinárnych trestov č. ÚVTOS 87-1/21-08 zo dňa 23. 07. 2008 oznámil navrhovateľovi, že disciplinárne tresty mu neboli zahladené, pretože dňa 31. 03. 2008 bol disciplinárne potrestaný   za   nedovolený   kontakt   s   iným   odsúdeným   a zároveň   bol   preradený   z diferenciačnej skupiny „B“ do diferenciačnej skupiny „C“, z čoho vyplýva, že si riadne neplnil svoje povinností v zmysle § 61 ods. 1 zákona č. 475/2005 Z. z.

V súvislosti s vyššie uvedenou odpoveďou podal navrhovateľ u odporcu sťažnosť na postup Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... pri nezahladení disciplinárnych trestov, ktorou   sa   domáhal   zahladenia   disciplinárnych   trestov,   vyvodenia   disciplinárnej zodpovednosti   proti   príslušníkom   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže,   ospravedlnenia   a prijatia   vhodných   opatrení   na   zabránenie   opakovania   podobných   zásahov.   Odporca uvedenú   sťažnosť   navrhovateľa   postúpil   na   vybavenie   Generálnemu   riaditeľstvu   Zboru väzenskej a justičnej stráže. Sťažnosť bola prešetrená dňa 18. 05. 2011 a navrhovateľovi bol oznámený výsledok prešetrenia sťažnosti.»

Následne   sú   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   citované   na   vec   aplikovateľné ustanovenia zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (§ 1 ods. 1, § 6 ods. 1, § 61 ods. 1 a § 96) a zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o prokuratúre“; § 4 ods. 1 písm. b), § 18 ods. 1, § 18 ods. 2 písm. b) a § 18 ods. 5 písm. d)] a na ich citáciu nadväzuje tento text:

„V prejednávanej veci bol namietaný postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody   pri   vybavovaní   žiadosti   o   zahladenie   disciplinárnych   trestov   vo   výkone   trestu odňatia slobody. Za rozhodujúcu okolnosť považoval najvyšší súd, že riaditeľ ústavu na výkon trestu odňatia slobody postupoval podľa zákona č. 475/2005 Z. z., ktorý je jedným z prameňov trestného práva procesného, keďže vykonávacie konanie je posledným štádiom trestného konania, ktoré je rámcovo upravené v štvrtej časti Trestného poriadku a zákon č. 475/2005 Z. z. je osobitným vykonávacím predpisom k Trestnému poriadku.

Dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody vykonáva prokurátor (§ 96 zákona č. 475/2005 Z. z., § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z. z.). Prokurátor dozerá na to, aby sa vo výkone trestu odňatia slobody dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy. Nástroje, ktorými prokurátor disponuje pri výkone dozoru sú stanovené v § 18 ods. 2 písm. c/ zákona č. 153/2001 Z. z. a patrí medzi ne aj povinnosť písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov zboru alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú v rozpore so zákonom alebo   s   iným   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom.   V   zmysle   príkazu   generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 12. mája 2010 o postupe prokurátora pri výkone dozoru prokurátora   nad   zachovávaním   zákonnosti   v   miestach   výkonu   trestu   odňatia   slobody prokurátor pri plnení úloh a vykonávaní dozoru taktiež dozerá na to, aby sa uplatňovali a dodržiavali predpisy o ukladaní a výkone disciplinárnych trestov a odmien odsúdeným. Prokurátor preveruje sťažnosti odsúdených na postup príslušníkov zboru pri výkone trestu odňatia slobody.

Pri   skúmaní   podmienok   konania   najvyšší   súd   zistil   neodstrániteľný   nedostatok podmienky   konania,   nedostatok   právomoci   v   zmysle   §   7   ods.   2   O.   s.   p.   Navrhovateľ namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý postupoval podľa zákona č. 475/2005 Z. z., pričom tento predpis trestného práva stanovuje vlastný spôsob dozoru a kontroly výkonu trestu...

Na základe vyššie uvedených skutočnosti najvyšší súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. konanie zastavil. Po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania bude vec postúpená Krajskej prokuratúre v Nitre.“

Podľa   §   7   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   súdy v občianskom   súdnom   konaní   preskúmavajú   aj   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej správy   a zákonnosť   rozhodnutí,   opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci a rozhodujú   o súlade   všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov   územnej   samosprávy   vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení štátnej správy aj s nariadením vlády a so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a ostatných   ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,   súd   konanie   zastaví.   Ak   vec   nespadá   do   právomoci   súdov   alebo   ak   má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento tak, ako mu   to   prikazujú   procesno-právne   predpisy,   pred   samotným   vecným   posúdením   návrhu preskúmaval, či   v danom   prípade   existuje   nedostatok   podmienok   konania,   pričom   zistil „neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, nedostatok právomoci v zmysle § 7 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ namietal postup riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, ktorý postupoval podľa zákona č. 475/2005 Z. z., pričom tento predpis trestného práva stanovuje vlastný spôsob dozoru a kontroly výkonu trestu.“.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého pod slovným spojením „vlastný spôsob dozoru“ treba rozumieť dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonávaný prokurátorom „podľa § 96 zákona č. 475/2005 Z. z., § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 153/2001 Z. z...“.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy poskytujú ochranu subjektívnym právam všeobecné súdy   alebo iné orgány,   o   ktorých   to   ustanovuje zákon.   Postup   najvyššieho   súdu,   ktorý predchádzal napadnutému uzneseniu, ako aj samotné napadnuté uznesenie sú podľa názoru ústavného   súdu   ústavne   konformné,   a teda   v   súlade   s označeným   ustanovením   ústavy, keďže vychádzajú z právneho záveru, podľa ktorého v danom prípade prichádza do úvahy ochrana   práv   sťažovateľa   „iným   orgánom“   (Krajskou   prokuratúrou   v Nitre,   pozn.),   čo korešponduje príslušným ustanoveniam zákona o prokuratúre.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy, t. j. k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovaná   platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárne. V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré konanie o návrhu sťažovateľa zastavil a súčasne rozhodol o postúpení veci Krajskej prokuratúre v Nitre.

Svoje   právne   závery   pritom   najvyšší   súd   založil   na ustanoveniach   zákona,   ktoré v napadnutom uznesení citoval, pričom ich výklad v danom prípade nemožno považovať za rozporný so samotným znením týchto ustanovení. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnené   a nemožno   ho   považovať   ani   za arbitrárne, preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd z týchto dôvodov pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy odvodzuje od namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   v danom   prípade   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nemohlo dôjsť v takomto prípade ani k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z tejto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   v súvislosti s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   nesprávne interpretoval pojem „orgán verejnej moci“, uviesť, že sa ňou bližšie nezaoberal vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd napadnuté konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdu   (§   7   OSP),   teda   pre   neodstrániteľný   nedostatok   v podmienkach   konania,   a preto interpretácia   pojmu   „orgán   verejnej   moci“   obsiahnutá   v záverečnej   časti   napadnutého uznesenia nemohla mať pre výsledok tohto konania právny význam.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012